znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 385/08-100

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka   v konaní o sťažnosti   Mgr.   J.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   R.   M.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   D 1834/2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Mgr.   J.   H.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 31 D 1834/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2. Mgr. J. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý uhradiť Mgr. J. H. trovy právneho zastúpenia v sume 336,43 € (slovom tristotridsaťšesť eur a štyridsaťtri   centov) na účet právnej zástupkyne JUDr. R. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 25. apríla 2007   doručená   sťažnosť   Mgr.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. R. M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom súdnych komisárok a Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 D 1834/2003.

2.   Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   385/08-52   z 26.   novembra   2008   prijal na konanie sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj zo spisu Okresného súdu Pezinok vyplýva, že dedičské   konanie   po   nebohom   M.   H.,   začalo   a aj   v súčasnom   období   je   vedené   na okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 31 D 1834/2003. V predmetnom dedičskom konaní sa sťažovateľ domáha vydania rozhodnutia o nadobudnutí majetku z dedičstva po svojom nebohom synovi, pričom tvrdí, že v tomto konaní boli konajúcimi notárkami – súdnymi komisárkami Mgr. M. K., JUDr. M. M. a okresným súdom opakovane porušené jeho práva. Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   sťažovateľ   pôvodnú   sťažnosť   doplnil   podaním z 8. decembra 2008 so zvukovým záznamom.

4. Dňa 25. júna 2008 podal sťažovateľ na ústavnom súde ďalšiu sťažnosť, ktorou okrem porušenia iných práv namieta prieťahy v dedičskom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 31 D 1834/2003 po dátume podania prvej sťažnosti ústavnému súdu, t. j. po 20. apríli 2007. Ústavný súd sťažnosť v uvedenej časti uznesením č. k. IV. ÚS 281/09-29 zo 7. augusta 2009 prijal na ďalšie konanie a následne uznesením č. k. PLs. ÚS 1/09-7 zo 14. októbra 2009 spojil sťažnosti sťažovateľa vedené pod sp. zn. I. ÚS 385/08 a sp. zn. IV. ÚS 281/09 na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. I. ÚS 385/08.

5.   Ústavný   súd   v konaní   o prvej   sťažnosti   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril ku vhodnosti   ústneho   pojednávania,   a   Okresný   súd   Pezinok   na vyjadrenie   k prijatej sťažnosti a vhodnosti ústneho pojednávania, a to z dôvodu, že mu vec bola postúpená ako miestne   príslušnému   súdu.   V ďalšom   období   došlo   k opätovnému   postúpeniu   spisu na konanie okresnému súdu. Sťažovateľ podaním z 5. marca 2009 oznámil, že vo veci trvá na ústnom pojednávaní a zároveň požiadal o spojenie vecí do jedného konania. Okresný súd listom sp. zn. Spr. 3119/09 z 27. apríla 2009 zaslal ústavnému súdu vyjadrenie konajúcej notárky k sťažnosti a zároveň oznámil, že mu nemôže predložiť spis z dedičského konania, ktorý   predkladá   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej len   „krajský   súd“)   na rozhodnutie, pretože zastáva názor, že na konanie vo veci je príslušný Okresný súd Pezinok. Následne, 16.   júna   2009   okresný   súd   doručil   ústavnému   súdu   vyjadrenie   krajského   súdu,   ktorý potvrdil, že na konanie je   príslušný okresný súd. Listom z 27. októbra 2009 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť a upresnil petit, ktorého sa domáha v konaní pred ústavným súdom. Na základe oznámenia notárskeho úradu, okresného súdu, ako aj krajského súdu ústavný súd   zistil,   že   vec   je   právoplatne   rozhodnutá   19.   marca   2010.   Proti   rozhodnutiu   podal sťažovateľ dovolanie, na základe čoho sa spis v súčasnom období nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

6. Okresný súd ústavnému súdu oznámil, že vo veci netrvá na ústnom pojednávaní. Právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 3. marca 2010 ústavnému súdu oznámila, že sa po zvážení všetkých skutočností vzdáva ústneho pojednávania. Vzhľadom na uvedené a podľa § 30 ods. 2 zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

7. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom oboch sťažností spojených na spoločné konanie, s vyjadreniami vo veci konajúcej sudkyne a súdnej komisárky, podpredsedníčky okresného súdu, ako aj so skutočnosťami vyplývajúcimi z opakovane predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 31 D 1834/2003 zistil tento priebeh konania:

Okresný úrad Bratislava oznámil 8. októbra 2003 okresnému súdu úmrtie M. H., ku ktorému   došlo   v G.   v R..   Okresný   súd   vydal   uznesenie   o začatí   dedičského   konania 21. októbra   2003.   Konaním   vo   veci   bola poverená   súdna   komisárka   Mgr.   M.   K..   Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 26. novembra 2003 za účasti matky nebohého J. H., s ktorou bola spísaná zápisnica o predbežnom vyšetrení. V období po tomto pojednávaní uskutočňovala súdna komisárka úkony pre účely zistenia poručiteľovho majetku. Dožiadaný bol Katastrálny úrad v Senci pre účely identifikácie nehnuteľností vo vlastníctve poručiteľa, Fond národného majetku k cene dlhopisu, Zdravotná poisťovňa Dôvera k výške pohľadávky – nezaplateného poistného, ako aj ďalšie subjekty pre účely zistenia aktív a pasív dedičstva. Súdna   komisárka   vyhotovila   prvý   súpis   aktív   a pasív   dedičstva   15.   decembra   2003 a následne na základe ďalších predložených dokladov 12. februára 2004. Na pojednávaní uskutočnenom   12. februára 2004 J. H. odmietla dedičstvo. Sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o odňatie veci konajúcej notárke Mgr. K.. Okresný súd 29. apríla 2004 vec pridelil   notárke JUDr. M. M., o čom sťažovateľa upovedomil. V období po prevzatí veci vykonávala konajúca notárka ďalšie úkony na ustálenie rozsahu dedičstva po poručiteľovi, uskutočnilo   sa   viacero   pojednávaní.   Sťažovateľ   spochybnil   dedičskú   spôsobilosť   J.   H. a podal na okresnom súde návrh na rozhodnutie o jej nespôsobilosti na dedenie a na vrátenie neoprávneného   majetkového   prospechu.   Zároveň   požiadal   súd   o prerušenie   dedičského konania. Napriek skutočnosti, že dedičmi po poručiteľovi boli iba jeho rodičia, teda dve osoby, k určeniu, že okresný súd bude konať s J. H. a Mgr. J. H. ako s osobami, u ktorých dôvodne možno predpokladať, že sú dedičmi, došlo až uznesením sp. zn. 31 D 1834/2003, Dnot   80/2004   zo   4.   júla   2006   (právoplatné   4.   augusta   2006).   Po   súpise   aktív   a pasív dedičstva k 30. novembru 2006 bolo uznesením č. k. 31 D 1834/2003-250 zo 6. februára 2007 nariadené znalecké dokazovanie z odboru oceňovania nehnuteľností a okresnému súdu bol podaný návrh na nariadenie znaleckého dokazovania na určenie ceny hnuteľných vecí. V uvedenom   období   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o nariadení   znaleckého dokazovania, predsedovi okresného súdu podal sťažnosť na prieťahy v dedičskom konaní a zároveň   uplatnil   námietku   zaujatosti   konajúcej   notárky.   Okresný   súd   na   námietku zaujatosti   neprihliadol,   vec   bola   vrátená   konajúcej   notárke   na   ďalšie   konanie.   Dňa 25. apríla 2007 podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Ďalšie obdobie, v ktorom podľa sťažovateľa   dochádzalo   opätovne   k prieťahom   v konaní,   bolo   predmetom   druhej sťažovateľom podanej sťažnosti na ústavnom súde 25. júna 2008. Sťažovateľ opakovane uplatnil námietku zaujatosti konajúcej notárky, na ktorú súd neprihliadol, žiadal okresný súd o prijatie opatrení na zabránenie vzniku škôd a znehodnotenia dedičstva. Na ocenenie vecí boli   ustanovení   súdni   znalci   z odboru   bytového   zariadenia,   energetiky,   stavebníctva a elektrotechniky,   okresný   súd   sa   musel   zaoberať   žiadosťami   účastníkov,   ako aj odvolaniami k podaným znaleckým posudkom a odmene za ich vykonanie. Viacerými dožiadaniami   okresný   súd   zisťoval   posledný   pobyt   a bydlisko   poručiteľa.   Po   vykonaní dokazovania   v dedičskej   veci   a vzhľadom   na   skutočnosť,   že   konanie   pre   nesúhlas sťažovateľa   nebolo   možné   ukončiť   dohodou   a vydaním   osvedčenia   o nadobudnutí dedičstva, podala konajúca notárka 12. októbra 2009 okresnému súdu návrh na vydanie uznesenia   o   potvrdení   zákonných   podielov   sťažovateľa   a J.   H..   Okresný   súd   vydal osvedčenie v decembri 2009, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd o ňom rozhodol 26. januára 2010, rozhodnutie sa stalo právoplatným 19. marca 2010. Spis bol 26. apríla   2010   postúpený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o dovolaní,   ktoré   podal sťažovateľ.

III.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj o čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

V posudzovanej veci sú spoločne hodnotené postupy súdnej komisárky a okresného súdu, pretože podľa ustanovenia § 38 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku úkony súdneho komisára sú úkonmi súdu.

Základnou povinnosťou súdu, sudcu a súdneho komisára je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu, sudcu a súdneho komisára vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca (súdny komisár) je podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné vykonanie dôkazov.

9.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

9.1 Predmetom namietaného konania je dedičské konanie, v ktorom bolo potrebné ustáliť dedičov a majetok po poručiteľovi a zároveň stanoviť dedičské podiely. Dedičské konanie patrí   k štandardnej   agende   všeobecných   súdov,   ku   ktorej   existuje   stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Na právnu alebo skutkovú zložitosť veci okresný súd ani konajúca súdna komisárka nepoukázali. Vzhľadom na charakter majetku po poručiteľovi (nehnuteľný majetok, zvieratá a hnuteľný majetok) možno konanie vzhľadom na potrebu vykonať vo veci znalecké dokazovanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   súd   nemôže   pripísať   len   na   vrub   faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Ani podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala   zložitosť   napadnutej   veci.   Po   právnej   stránke   ide   o vec,   ktorá   patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, a nie je právne zložitá.

9.2   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   zistil,   že   správanie sťažovateľa možno označiť za také, ktoré malo zásadný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Sťažovateľ totiž počas trvania dedičského konania opakovane uplatnil námietku zaujatosti súdnej   komisárky   (jednej   z nich   bolo   vyhovené   a došlo   k zmene   konajúcej   súdnej komisárky),   zmenil   svojho   právneho   zástupcu,   namietol   dedičskú   spôsobilosť   J.   H. a okresnému   súdu   podal   žalobu   o   určenie   jej   dedičskej   nespôsobilosti   a žiadal   aj o odročenie pojednávania.

9.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   bol   postup   súdnej   komisárky   a okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   konal. Konanie vedené okresným súdom začalo z úradnej moci po oznámení úmrtia poručiteľa. Základné úkony vo veci boli vykonané súdnou komisárkou a okresným súdom tak, ako to je uvedené   v časti   II.   bod   7.   V súčasnom   období   je   konanie   právoplatne   ukončené. Rozhodnutie vo veci sa stalo právoplatným 19. marca 2010, z čoho vyplýva, že celkovo konanie na okresnom súde trvalo 6 rokov a 3 mesiace. Ústavný súd sa zaoberal postupom okresného súdu, pričom zistil, že   je poznamenané prieťahmi ako celok   a v rámci neho možno   nájsť   aj   kratšie   obdobia   nečinnosti,   ktoré   prispeli   k celkovej   dĺžke   konania. Okresnému súdu trvalo neprimerane dlho ustálenie dedičov, a to napriek tomu, že dedičmi boli iba rodičia poručiteľa. Okresný   súd   nezabezpečil   súpis   poručiteľovho   majetku a   s veľkým   časovým   odstupom   od   začatia   dedičského   konania   nariadil   znalecké dokazovanie, hoci vzhľadom na veci patriace do dedičstva bolo potrebné tak urobiť hneď v jeho začiatku. K dĺžke konania prispelo nepochybne aj určovanie miestnej príslušnosti súdu na konanie a zmena konajúcej súdnej komisárky.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 D 1834/03 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

10. Ak   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k porušeniu   práva   došlo   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   zároveň   na   žiadosť   osoby,   ktorej   práva   boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požadoval,   aby   ústavný   súd   nálezom   prikázal okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Vzhľadom   na   skutočnosť, že vo veci sp. zn. 31 D 1834/03 už bolo právoplatne rozhodnuté, ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, ktoré v doplnení sťažnosti vyčíslil na sumu 800 000 Sk (26 555 €), a to z dôvodu,   že   v konaní   dochádza   k pretrvávajúcemu   hrubému   poškodzovaniu   jeho dedičských práv, s majetkom po poručiteľovi nemôže narábať a zabezpečiť jeho ochranu, čo výrazne vplýva aj na jeho zdravotný stav a všetky tieto skutočnosti vníma ako odopretie spravodlivosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie   vyššieho stupňa   ochrany, nielen   deklaráciu porušenia   práva... (IV. ÚS 210/04).

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva (celkovú dĺžku súdneho konania s ohľadom na podiel sťažovateľa na dĺžke konania) ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré mu je povinný zaplatiť okresný súd (bod 2 výroku nálezu).

11.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. R. M., a priznal jej trovy konania za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie   sťažnosti   a vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu),   z toho   dva   úkony vykonané   v roku   2007   v sume   208,99   €   a jeden   úkon   vykonaný   v roku   2010   v sume 127,44 €. Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v   znení   neskorších   predpisov   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 336,43 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   podľa   §   31a   zákona   o ústavnom   súde v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho   poriadku   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

12. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010