SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 384/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Grösslingová 4,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnavesp. zn. 23 Co 321/2014 zo 16. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl.39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 321/2014zo 16. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2015“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalejlen „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 69 707,23 € z titulumimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby zpovolania. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 50/2012-210 z 29. júla 2013 návrh sťažovateľazamietol stotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní ním uplatneného práva namimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ podal protirozsudku okresného súdu z 29. júla 2013 odvolanie. Krajský súd rozsudkomč. k. 23 Co 321/2014-269 zo 16. marca 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. júla2013 s tým, že vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku posúdil taktiež akoopodstatnenú, pretože nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenskéhouplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia posudkuna základné bodové ohodnotenie.
Sťažovateľ dovolanie nepodával, pretože mal vedomosť, že Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015v obdobnom prípade dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdilivznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občana, ktorý niezvláštnej viny stratil spôsobilosť na prácu zaručeného čl. 35 ods. 3 ústavy a čl. 39 ods. 1ústavy, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ústavy.
Krajský súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil s arbitrárnymvýkladom okresného súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctvaa spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborovč. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v zneníneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) a neakceptoval tvrdeniesťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie jemožné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo vzťahuk existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodnéhoosobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.
Krajský súd námietku premlčania žalovaného posúdil nesprávne a odlišne akov inom obdobnom prípade zamestnanca s rovnakou chorobou z povolania toho istéhozamestnávateľa v rozsudku č. k. 23 Co 261/2011-413 z 30. apríla 2012, v ktoromkonštatoval, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o nároku tzn. mimoriadneho zvýšeniaodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolesť neexistuje subjektívne právopoškodeného na primerané zvýšenie uvedeného nároku, a preto nemôže dôjsť anik premlčaniu uvedeného nároku. V súlade s čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy sťažovateľočakával, že krajský súd vyhodnotí vznesenú námietku premlčania aj v jeho veci akonenáležitú a bez právnych účinkov.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedaniepodstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhláškyč. 32/1965 Zb., aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnouteóriou a právnymi princípmi.
V rozsudku zo 16. marca 2015 krajský súd uviedol, že poškodený sa o škodena zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jehozdravotný stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahudošlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívnemožné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutiapremlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sanevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhradyza sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadnezvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokomna odškodnenie.
Sťažovateľ poukázal na to, že predmetom konania pred okresným súdom jespravodlivé finančné zadosťučinenie – mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženiespoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter jeho prípadu podľa § 7 ods. 3vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa sťažovateľa základný nárok na odškodnenie za sťaženiespoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku, právona úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2vyhlášky č. 32/1965 Zb. a mimoriadne zvýšenie odškodnenia, resp. náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia sú separátne, oddelené plnenia, ktoré sú samostatne uplatniteľnév rámci občianskeho súdneho konania.
Tvrdenie súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, že uplatnený nároktvorí nedeliteľný celok, je nezmyselné a nemá oporu v platnom právnom poriadku.Sťažovateľ pre účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie najvyššiehosúdu vo veci sp. zn. 7 Sžso 56/2008, v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:
„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku, vyplývajúceho z choroby z povolania.“
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že začiatok plynutia premlčacej doby jevo vzťahu k základnému právu na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatneniaa vo vzťahu k právu na dvojnásobné zvýšené odškodnenie v zmysle § 6 ods. 2 vyhláškyč. 32/1965 Zb. viazaný, resp. odvíja sa od poznatkov z posudku, kým pri spravodlivomfinančnom zadosťučinení sa odvíja výhradne od konštitutívneho rozhodnutia súduna základe poznatkov z vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a osobitnýzreteľ prípadu v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
Sťažovateľ považuje za absurdný argument, podľa ktorého právo poškodenéhouplatniť nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods.3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na súde vzniká okamihom, keď sa poškodený dozvedel o škode ao tom, kto za škodu zodpovedá, a ak uvedené právo nevykoná, plynutím času sa premlčí.
V § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je podľa sťažovateľa explicitne vyjadrený zámernormotvorcu zvyšovať výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadochhodných osobitného zreteľa, nezávisle od limitov stanovených v § 7 ods. 2 tejto vyhláškykreovaním osobitného plnenia – mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenskéhouplatnenia a navyše môže dôjsť aj k opätovnej aplikácii § 7 ods. 3 uvedenej vyhláškyv prípade, ak choroba vyvolá nové následky na zdraví poškodeného.
V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľasťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky chorobyz povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospelik pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadnehoodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Súd však pri rozhodovaní o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženiespoločenského uplatnenia konštatovanie o zistení prípadu hodného osobitného zreteľanevykonáva samostatným výrokom. Rozhodnutie je inkorporované do rozhodnutiana plnenie – mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.Sťažovateľ ani nemôže požadovať určenie tohto stavu, t. j. podať žalobu v zmysle § 80ods. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože môže žalovať priamoplnenie, a teda v súlade s konštantnou judikatúrou nemá naliehavý právny záujem na tomtourčení.
Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáha podľa § 7 ods. 3 vyhláškyč. 32/1965 Zb. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričomjeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozrirozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,zošit č. 5 6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Podľa̶sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhuneexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť anik premlčaniu takého práva.
Podľa sťažovateľa argumentácia krajského súdu uvedená v jeho rozsudkuzo 16. marca 2015 nedáva odpoveď na skutočnosť, že sťažovateľ nemal a do právoplatnéhopozitívneho rozhodnutia všeobecného súdu o jeho návrhu nemá právo na primeranézvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu podľa § 7 ods. 1 a 2vyhlášky č. 32/1965 Zb., na základe ktorého by mohol vyzvať odporcu na dobrovoľnéplnenie povinnosti pred podaním svojho návrhu, resp. vyzvať odporcu na uzatvoreniemimosúdnej dohody alebo súdneho zmieru, t. j. nemá majetkové právo podliehajúcepremlčaniu.
V danom prípade podľa sťažovateľa nedošlo k premlčaniu nároku, t. j. k uplynutiučasu ustanoveného v zákone na vykonanie práva na primerané zvýšenie odškodneniaza sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhláškyč. 32/1965 Zb., t. j. vznesením námietky nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahupráva na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumuustanovenú v § 7 ods. l a ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok eštenevznikol a vznikne až konštituovaním zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).
Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatkuplynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka považujedeň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodovéhodnotenie, je relevantná výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnoteniesťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.Nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľasťažovateľa konštituuje až všeobecný súd svojím rozhodnutím, v ktorom musí konštatovaťexistenciu prípadu hodného osobitného zreteľa, pričom tento stav podľa neho nemusíexistovať v období dvoch rokov od vystavenia posudku na základné obodovanie sťaženiaspoločenského uplatnenia. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že na vznik nároku na mimoriadnezvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nepostačuje ustálenie zdravotnéhostavu a vznik situácie, keď je možné pristúpiť k hodnoteniu (to sú predpoklady na tzv.základný nárok), ale je potrebné konštatovať mimoriadnosť prerokúvaného prípadu. Krajskýsúd podľa sťažovateľa v predmetnej veci aplikoval nesprávnu právnu normu, a to § 106Občianskeho zákonníka na základe nesprávneho výkladu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965Zb., čím porušil všetky ním označené práva.
K otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu Galantav obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 174/2008 vyslovený v jeho rozhodnutízo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu, že navrhovateľ si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto posudkov môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom preukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko, že nie je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progresujúcej choroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne určiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať plynutie premlčacej lehoty, pretože od vypracovania posudkov z rokov 1986 a 2000 dochádza v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej správy k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.
Krajský súd tým, že nerozhodol o zamietnutí vznesenej námietky premlčania,nerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 6, s. 169).̶Výklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právnehohľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenejprávnej úpravy neprijateľný.
Sťažovateľ poukázal na to, že § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. priznáva lenmožnosť priznať zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutímsúdu, t. j. právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nie jenárokovateľné, čo potvrdzuje aj jediné kritérium, ktoré je pri jeho priznaní zohľadňované,a síce fakt, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhláškyč. 32/1965 Zb. predstavuje prostriedok na odstránenie tvrdosti zákona.
Sťažovateľ poukázal na to, že na základe zákona má iba „právo na možnosť“zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom, t. j. podľa neho nejdeo právo v pravom zmysle, pretože nositeľom právneho nároku sa stane až na základe úvahya pozitívneho rozhodnutia súdu.
V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa sťažovateľa nemôže dôjsť kzániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané zvýšenie odškodneniaza sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhláškyč. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne až konštituovanímzodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzaliz nesprávneho vyhodnotenia účelu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenskéhouplatnenia, ktoré sa od základného nároku zásadne líši. Vecná príslušnosť rozhodovaťo základnom nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia prináležíorganizačným zložkám Sociálnej poisťovne na základe § 178 a § 179 zákona č. 461/2003Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnompoistení“) v rámci konania o dávkach úrazového poistenia, ktoré sú definované v § 13 ods. 3tohto zákona, podľa ktorého sa za dávku úrazového poistenia podľa písm. h) považujenáhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sťažovateľ následne poukázal na to, že mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nie je dávkou úrazovéhopoistenia, o ktorej rozhoduje Sociálna poisťovňa v dávkovom konaní, ale všeobecný súdv osobitnom režime, a preto sa na tento nárok nevzťahuje ani § 114 zákona o sociálnompoistení o premlčaní nároku na výplatu dávky, ktorý sa vzťahuje len na dávky sociálnehopoistenia.
Sťažovateľ vo vzťahu k hodnoteniu splnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa prirozhodovaní všeobecného súdu uviedol:
„Okresný súd Galanta ako aj Krajský súd v Trnave delí nárok na zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. na dva celky, a to vždy vo vzťahu k jednotlivým lekárskym posudkom, pričom aplikuje nesprávne § 106 OZ o premlčaní, čím v rozpore s účelom mimoriadneho zvýšenia SSU v prípade hodnom osobitného zreteľa nazerá na sťažovateľa z pohľadu čiastkových bodových hodnotení, a nie ako na celok. Tým sa dostáva do pozície, kedy hodnotí dôvody vystavenia posudku samostatne, čím v skutočnosti nikdy nemôže dôjsť za danej situácie k dôvodnosti tvrdenia existencie prípadu hodného osobitného zreteľa, nakoľko 300 bodov ani 400 bodov samostatne k maximálnemu možnému rozsahu bodovania 1000 bodmi neobstojí. Uvedené jednoznačne preukazuje nesprávnosť úvah všeobecných súdov a porušenie základných práv sťažovateľa. Prípad hodný osobitného zreteľa sa predsa určuje vo vzťahu k fyzickej osobe ako celku, preto vždy treba na sťažovateľa nazerať ako na poškodeného chorobou z povolania, ktorá uňho vyvolala sťaženie spoločenského uplatnenia vyjadrené základným počtom bodov v rozsahu 70 % z celku.“
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 2 M Cdo 24/2012 z 31. októbra 2013, v ktorom generálny prokurátor Slovenskejrepubliky namietal, že „... súdy nesprávne právne posúdili vec pri inštitúte premlčania. Uviedol, že samotné bodové ohodnotenie poškodenia zdravia podľa vyhláškou ustanovených sadzieb sa nepremlčuje. Premlčuje sa iba nárok na náhradu škody (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorý je možné konkretizovať na základe posudku ošetrujúceho lekára. Poznamenal, že pokiaľ nárok na náhradu škody tvorí jeden celok, premlčacia doba začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej škode. Súd tak plynutie premlčacej doby posúdil nesprávne.“.
Sťažovateľ ústavný súd požiadal aj o priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia, ktoré odôvodnil takto:
„Pre výrazný zásah do základných práv sťažovateľa, rovnako tak pre vyvolanie stavu právnej neistoty a nedôvery v zákonné a spravodlivé vyriešenie veci, ako aj so zreteľom na fakt, že porušením základných práv došlo k zmareniu legitímneho očakávania sťažovateľa, že v jeho veci bude rozhodnuté podľa objektívneho práva, došlo taktiež k porušeniu právnej istoty, že v rovnakých veciach bude rozhodované rovnako a v rovnakých veciach dôjde k rovnakej interpretácii a aplikácii práva, sťažovateľ žiada, aby mu bolo rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky priznané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR. Tvrdíme, že výška požadovaného finančného zadosťučinenia je vzhľadom k rozsahu a početnosti zásahov primeraná a spravodlivá.“
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 321/2014 zo 16. marca 2015 porušil jehozákladné práva podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, uvedené rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému súdu a ďalšie konanie,prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20,čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu zo 16. marca 2015. Podstata námietok sťažovateľa spočívav tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne aplikovali§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v spojení s § 106 Občianskeho zákonníka, keď jehoprávo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatneniaposúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia premlčacej lehoty uvedeného nárokupovažovali okamih, keď sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stavpoškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenskéhouplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej lehoty považovali deň ustálenia zdravotnéhostavu poškodeného, keď je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženiaspoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je premlčanie práva na priznaniemimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vylúčené, pretožezačiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné viazať len na rozhodnutievšeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky pre vznik tohto nároku.
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 16. marca2015, v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
Predmetom konania je mimoriadne zvýšenie odškodnenia za SSU navrhovateľa, ktorý sa domáhala stonásobku základného bodového hodnotenia, t. j. 69.707,23 eura (vychádzajúc zo 700 bodov x 30 Sk za bod = 21.000 Sk x 100 = 2.100.000 Sk). Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Navrhovateľ si uplatnil nárok na mimoriadne zvýšenie SSU na základe lekárskeho posudku z roku 1983, podľa ktorého výška dosiahnutých bodov SSU predstavovala 300 bodov a na základe lekárskeho posudku z roku 2012, podľa ktorého výška dosiahnutých bodov za SSU predstavovala 400 bodov. Sporným medzi účastníkmi ostalo, či sa nárok na mimoriadne zvýšenie SSU premlčuje a či nárok, ktorý navrhovateľovi vznikol na základe posudku z roku 2012 zakladá právo navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie SSU podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.
V danom prípade základnou spornou otázkou, s poukazom na námietku premlčania vznesenú v priebehu konania odporcom ako aj vedľajším účastníkom bolo, či nárok uplatnený žalobou je alebo nie je premlčaný.
Inštitút premlčania má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v zákonom stanovených lehotách. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a to aj za cenu strany vynútiteľnosti práva. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia lehota a to subjektívna v ods. 1 cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia lehota je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť v žalobe na súde. Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej lehoty je, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba.... Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania je nárokom na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Pokiaľ aj navrhovateľ poukazoval na rozhodnutia súdov, ktoré opakovane konštatovali konštitutívnosť rozhodnutia súdu o nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., tieto rozhodnutia nemajú žiaden vplyv na posúdenie otázky premlčania, majú vplyv na posúdenie otázky splatnosti nároku a s tým súvisiacim nárokom na úroky z omeškania. Zo skutočnosti, že o nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. môže rozhodnúť len súd, nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že tento nárok nepodlieha premlčaniu. Opačný výklad by bol v rozpore s princípom právnej istoty, kedy by poškodenému umožňoval bez akéhokoľvek časového obmedzenia domáhať sa nárokov na náhradu škody na zdraví. Nemožno sa stotožniť správnym názorom navrhovateľa, že premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti – výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu – rozhodne až súd. Konštitutívnosť rozhodnutia súdu spočíva len v rozhodnutí o peňažnom nároku na mimoriadne zvýšenie SSU, nejedná sa teda o konštitutívne rozhodnutie súdu o tom, či v danom prípade ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa existovali v čase, kedy vznikli v danom prípade existovali najneskôr v čase vydania lekárskeho posudku v roku 1983.
Pri posúdení začiatku plynutia premlčacej doby nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., rozhodujúci je okamih, kedy sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k SSU. Za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v zmysle § 106 OZ je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie SSU. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia lekára. Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. sa posúdenie bolestného a SSU vykoná hneď, ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, je potrebné vychádzať z premisy, že v čase vypracovania bodového ohodnotenia musel lekár považovať zdravotný stav navrhovateľa za ustálený. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy.
S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Najvyšší súd argumentoval tým, že len čo je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného.
Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že o škode spočívajúcej v SSU sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. Na jednej strane síce nestačí sama možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy.
I z vyššie citovanej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 OZ, je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, v danom prípade v časti uplatneného nároku na základe lekárskeho posudku z roku 1983 to bolo najneskôr 31. 12. 1983 tak, ako to správne ustálil súd prvého stupňa, aj keď navrhovateľ nepredložil posudok o odškodnení bolesti a SSU, ktorým došlo k obodovaniu SSU na 300 bodov. Súd prvého stupňa správne vychádzal z prepúšťacej správy KPLaT v súvislosti s hospitalizáciou navrhovateľa od 14. 11. 2011 do 18. 11. 2011, kde v závere je uvedené, že v roku 1983 bolo navrhovateľovi priznaných 300 bodov, čomu nasvedčuje aj dátum hlásenia jeho choroby z povolania, t. j. 29. 08. 1983. Navrhovateľovi z hore uvedených dôvodov začala plynúť na uplatnenie jeho časti nároku, ktorú odvodzoval z lekárskeho posudku z roku 1983 subjektívna premlčacia lehota najneskôr 31. 12. 1983 a uplynula 31. 12. 1985. Navrhovateľ si túto časť nároku uplatnil 06. 09. 2012, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom k tomu, že odporca a vedľajší účastník na strane odporcu vzniesli námietku premlčania časti nároku navrhovateľa, súd musel na túto prihliadnuť a v tejto časti nárok navrhovateľa zamietnuť....
Časť nároku na mimoriadne zvýšenie SSU si navrhovateľ uplatnil na základe posudku KPLaT z 03. 01. 2012 (č. l. 7), ktorým bolo pre zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa, najmä progresiu v psychickej zložke ohodnotené odškodnenie za SSU vo výške 400 bodov....
Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere s odporcom (resp. s jeho právnym predchodcom) na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy v období od r. 1974 do r. 1991, v prevádzke na výroku viskózového hodvábu v divízii viskózového vlákna, pričom v období po priznaní choroby z povolania 01. 02. 1983 (chronickej intoxikácie sírouhlíkom) bol preradený v rámci spoločnosti na inú prevádzku a do roku 1991 nebol vystavený pôsobeniu žiadnej toxickej látky. Od r. 1991 pre zhoršený zdravotný stav pracoval ako šofér. Od 01. 02. 1984 do 24. 11. 1992 bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku z dôvodu zdravotného postihnutia, chronickej intoxikácie sírouhlíkom. Od júla roku 1997 navrhovateľ podniká jednak na základe živnostenského oprávnenia a aj ako spoločník (a konateľ) v spoločnosti JOAL TRANS s. r. o. hlavne v oblasti dopravy. V posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vypracovanom Fakultnou nemocnicou akad. L. Dérera, Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie bolo poškodenie zdravia navrhovateľa v zmysle zásad pre hodnotenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia prvotne ohodnotené na 300 bodov (k návrhu posudok navrhovateľ nepripojil, ale z obsahu spisu vyplýva, že bol vypracovaný v priebehu roka 1983). V roku 2012 pre progresiu zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa v psychickej zložke bolo jeho poškodenie zdravia dobodované posudkom o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia o 400 bodov na súčasných 700 bodov. Slovenská poisťovňa vyplatila navrhovateľovi z titulu poistného plnenia len základnú sumu za 700 bodov. Z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že v čase, keď začal pracovať u odporcu mal asi 25 rokov. Bol ženatý, v tom čase mal dve dcéry. Aktívne v tom čase športoval, hrával futbal, bol zápasníkom. Zápaseniu sa venoval aj súťažne. Venoval sa aj svojmu synovi, ktorý sa tiež venoval športu, hral vrcholový futbal. Dcéra začala v piatich rokoch gymnastiku, denne sa jej venoval. Bola viac krát majsterka sveta, aj Európy. Začali ho bolieť ruky, nohy, ramená. Málo spával kvôli bolestiam a z tohto dôvodu išiel k lekárovi, keď v r. 1983 mu zistili chorobu z povolania. Táto choroba z povolania sa u neho prejavila najmä na psychike, ktorá mu dosť narušila život. Prejavovalo sa to skôr doma. Za každú maličkosť vybuchol. Tieto problémy sú teraz ešte horšie. U odporcu pracoval do r. 1991, kedy sám odišiel. Mal 3 deti a chcel, aby sa mali dobre. Kúpil Áviu a začal s ňou jazdiť a podnikať. Dokiaľ nenastúpil na starobný dôchodok, za celý čas, odkedy odišiel od odporcu, vykonával podnikateľskú činnosť v súvislosti s rozvozom. V spoločnej domácnosti žije so svojou manželkou. Problémy, ktoré má v súčasnosti sú tie, že málo spáva, chodí neskoro spať, nevie zaspať, má bolesti na nohách, prehadzuje sa. Niekedy o 6 hod. alebo o 5 hod. ráno pozerá ešte televíziu. Nechodí skoro vôbec medzi ľudí a má psa, ktorému sa venuje. Nemá rád ani rodinné návštevy. Pár rokov spáva už sám, teda má problémy aj intímneho charakteru. So zápasením skončil, keď mal 21 r. a futbalu sa venoval asi do 35 – 37 rokov iba ako zábave. S futbalom skončil z dôvodu, že mal bolesti. V minulosti manželke pomáhal, mal veľa priateľov a teraz už pomáha menej a aj priateľov má menej. Tiež chodieval na hokej, venoval sa športu a v 90 tich rokoch chodieval na ryby. Dennú tlač číta pomenej a tiež menej sleduje televíziu z dôvodu, že je nervózny. Má problémy aj s pamäťou. Teraz chodí na bicykli, ale keď prejde kilometer, má ruky a prsty úplne stŕpnuté. K lekárovi ide s ním manželka a vybavuje aj úradné veci. V čase, keď pracoval u odporcu vedel, že nemá požívať alkohol a bol poučený. Trestne stíhaný z výtržníctva pod vplyvom alkoholu bol niekoľko krát, ale bolo to mimo pracovného času, kvôli nebohému otcovi. Ďalej uviedol, že po priznaní starobného dôchodku podnikal v autodoprave a v súčasnosti už nepodniká. Bol zamestnaný vo vlastnej firme. K príjmom uviedol, že firma už 3 roky nefunguje, predtým už mal veľmi málo roboty, lebo mali odlišné názory s kolegom. Je na tom stále horšie a horšie psychicky. Od roku 1983 psychiatra, psychológa, neurológa nenavštevoval. Chodil len na vyšetrenia k obvodnému lekárovi alebo súkromnému lekárovi. V súčasnosti navštevuje psychiatra, chodí na Kramáre na KPLaT asi 2-3 roky. Na KPLaT nechodieval pretože, po tom ako mu zobrali invalidný dôchodok musel zarobiť peniaze, bol mladý. Bol mu priznaný polovičný invalidný dôchodok v roku 1983. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa ohľadne nepreukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Podľa ustálenej súdnej praxe (keďže vyhláška neobsahuje rozsah odškodnenia SSU) predpokladom mimoriadneho zvýšenia SSU je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú vyvodiť záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením SSU, ktoré už samo predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Primerané zvýšenie nad stanovenú najvyššiu výmeru odškodnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. prichádza do úvahy len výnimočne, v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Pre záver súdu o tom, že navrhovateľ nespĺňa predpoklady pre mimoriadne zvýšenie SSU svedčí najmä fakt, že navrhovateľ od roku 1991 u odporcu nepracuje, bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku do roku 1992, od tejto doby (t. j. 20 rokov) nenavštevoval žiadnych odborných lekárov v súvislosti s ochoreniami, ktorými (ako tvrdil) trpel, psychiatrickú kliniku začal navštevovať posledné dva roky. Od roku 1997 podnikal v oblasti dopravy ako živnostník aj ako spoločník (a konateľ) v spoločnosti s ručením obmedzeným a podľa výpovede samotného navrhovateľa podnikal minimálne do roku 2010 (výpoveď navrhovateľa na č. l. 189). Od roku 2007 je poberateľom starobného dôchodku (prepúšťacia správa č. l. 57). V čase, kedy žiada priznať mimoriadne zvýšenie SSU v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania diagnostikovanou v roku 1983 je vo veku 64 rokov, na nepriaznivom zdravotnom stave navrhovateľa sa podieľa nie len jeho vek, rodinná anamnéza ale aj ďalšie, neprofesionálne ochorenia, tak ako to vyplýva odborného stanoviska KPLaT zo dňa 08. 01. 2013 (č. l. 74), vypracovaného na základe žiadosti súdu prvého stupňa zo dňa 03. 12. 2012. Sotva možno uveriť všetkým tvrdeniam navrhovateľa v odvolaní (ale rovnako aj v návrhu a ďalších vyjadreniach založených v spise) v súvislosti s konkretizáciou ochorení, ktorými má navrhovateľ trpieť po zistení choroby z povolania, keď sám navrhovateľ vo výpovedi (na pojednávaní 09. 05. 2013 č. l. 189) uviedol, akú sumu peňazí si so spoločníkom z podnikania rozdeľovali pričom podotkol, že vzhľadom na to, že musel byť 24 hodín pri telefóne to bola nezaplatená práca. Z výpovede navrhovateľa teda vyplynulo, že práca navrhovateľa ako podnikateľa bola náročná na čas, išlo o zodpovednú prácu, spočívajúcu okrem iného aj v riadení zamestnaných pracovníkov (odvolanie č. l. 237), vyžadujúcu si aj absolvovanie skúšky na odbornú spôsobilosť, navrhovateľ ju vykonával minimálne v období rokov od 1997 do 2010. Bolo by nemožné vykonávať tak náročnú prácu podnikateľa, ak by navrhovateľ trpel všetkými obmedzeniami v súvislostí s špecifikovanými ochoreniami v podaniach navrhovateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné uzavrieť, že obmedzenia navrhovateľa (spôsobené viacerými diagnostikovanými ochoreniami) ako následok choroby z povolania nemožno považovať za splnenie predpokladov pre mimoriadne zvýšenie SSU a obmedzenia boli kompenzované základným odškodnením SSU. Mimoriadnym zvýšením SSU sa odškodňujú prípady, keď osoba čiastočne alebo úplne sa nie je schopná o seba postarať, keď ostane invalidnou a potrebuje pomoc tretej osoby pri vykonávaní základných životných potrieb. Navrhovateľ počas konania sám netvrdil, že by bol jeho zdravotný stav a obmedzenia takého charakteru, že by nebol schopný sa sám o seba postarať v tom smere, že by sa nedokázal vykonávať základné životné potreby a na tieto by potreboval pomoc rodiny.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.“
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 16. marca 2015 vyplýva, že v predmetnejveci tento súd uplatnený nárok sťažovateľa posúdil odlišne v dvoch jeho častiach – v prvejčasti ho posúdil ako nárok uplatnený na základe bodového hodnotenia obsiahnutéhov znaleckom posudku z roku 1983 (t. j. najneskôr z 31. decembra 1983) a v druhej časti akonárok uplatnený na základe bodového hodnotenia obsiahnutého v znaleckom posudkuz 3. januára 2012. Krajský súd oba uplatnené nároky posudzoval samostatne a zamietol ichz rôznych dôvodov. Časť nároku sťažovateľa uplatneného na základe znaleckého posudkuz roku 1983 zamietol z dôvodu premlčania a časť jeho nároku uplatneného na základeznaleckého posudku z 2012 zamietol z dôvodu nesplnenia podmienky pre jeho priznanie,a síce neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na priznanie mimoriadnehoodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rozporuje odôvodnenie rozsudku zo 16. marca 2015týkajúce sa časti uplatneného nároku na základe znaleckého posudku z 1983. Krajský súduvedenú časť odôvodnenia v rozsudku zo 16. marca 2015 založil na ustálenej judikatúrevšeobecných súdov, ktoré sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právoviazané na konkrétnu osobu, ktoré sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažnásatisfakcia, ktorá je priznávaná na základe nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedenéhonároku je určujúci, resp. definuje právo na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právomajetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia má podľa uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkovéhopráva, ktoré sa premlčuje, pričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúciokamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnoteniasťaženia spoločenského uplatnenia. V prípade, ak neskôr dôjde k „dobodovaniu“zdravotného stavu poškodeného v dôsledku jeho zhoršenia, je pre ďalšie uplatnenie nárokuna mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia z hľadiska premlčania rozhodujúci tentookamih „dobodovania“ (pozri rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 72/2012z 25. apríla 2012 a sp. zn. 9 Co 187/2012 z 26. februára 2013).
Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku krajskéhosúdu sp. zn. 23 Co 261/2001 z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval o nároku nazvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšakuplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j.v dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nárokuna priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenianemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrenýv rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 23 Co 261/2001 týkajúci sa možnosti premlčanianároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia jev rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný. Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 56/2008z 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženiespoločenského uplatnenia v prípade, v ktorom u poškodeného došlo postupom časuk zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešilaotázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. znížiťzákladné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia o výšku už poškodenémupriznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súddospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejtosúvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopieraprávne závery krajského súdu uvedené v rozsudku zo 16. marca 2015.
V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkovrozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenskéhouplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96z 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázkypriznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadneodškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdnehorozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Podľa názoru ústavného súdusťažovateľ v tejto súvislosti účelovo nerozlišuje medzi vznikom možnosti poškodenéhouplatniť si na súde svoj nárok v legitímnej nádeji založenej na ustanoveniach zákonana priaznivé rozhodnutie, pričom okamih uplatnenia tohto nároku je rozhodujúci pre začatieplynutia premlčacej lehoty a vznikom povinnosti zaplatiť súdom priznaný nárok v určenejlehote, ktorej sa možno domáhať až po priznaní nároku, a preto jeho argumentáciu nemožnopovažovať za právne relevantnú.
Podľa názoru ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecidostatočne poukázaním na konkrétne v konaní vykonané dôkazy a popísaním ichhodnotenia podložili svoje skutkové i právne závery týkajúce sa sťažovateľom uplatnenéhonároku. Krajský súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 16. marca 2015 zaoberaltaktiež argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní o odvolaní, uviedol, akýmiúvahami sa jej pri hodnotení spravoval, a prečo ním predložené argumenty nepovažovalza relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi krajského súdu uvedenýmiv jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnostizáverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenieporušenia ním označených práv.
S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľav tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženejsťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostizáverov vyvodených krajským súdom v rozsudku zo 16. marca 2015, a teda o porušenízákladného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6dohovoru.
Sťažovateľ namietané porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3 a čl. 39ods. 1 ústavy osobitne neodôvodnil.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesnýchprincípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušeniezákladných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základnéprávo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05), ako aj základné právo na prácu,a základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu(m. m. IV. ÚS 146/09, III. ÚS 56/2010, III. ÚS 96/2011). Ústavný súd v súlade so svojouskoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, aktoto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesnéprincípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, abysa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušnéprávne normy.
Keďže ústavný súd rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2015 nepovažovalza arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, nemohlo týmto rozsudkom dôjsť ani k porušeniuzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy.
Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospelk záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015