znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 384/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   doc.   JUDr.   Branislavom   Fridrichom,   PhD.,   Grösslingová   4,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnavesp. zn. 23 Co 321/2014 zo 16. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl.39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 321/2014zo 16. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2015“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   Okresnom   súde   Galanta   (ďalejlen „okresný   súd“)   sťažovateľ   podal   návrh   na   zaplatenie   sumy   69 707,23   €   z   titulumimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby zpovolania. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 50/2012-210 z 29. júla 2013 návrh sťažovateľazamietol   stotožniac   sa   s   tvrdeniami   odporcu   o   premlčaní   ním   uplatneného   práva   namimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ podal protirozsudku   okresného   súdu   z   29.   júla   2013   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkomč. k. 23 Co 321/2014-269 zo 16. marca 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. júla2013   s tým,   že   vznesenú   námietku   premlčania   uplatneného   nároku   posúdil   taktiež   akoopodstatnenú, pretože nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenskéhouplatnenia   nebol   uplatnený   v dvojročnej   subjektívnej   lehote   od vystavenia   posudkuna základné bodové ohodnotenie.

Sťažovateľ dovolanie nepodával, pretože mal vedomosť, že Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015v obdobnom prípade dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdilivznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občana, ktorý niezvláštnej viny stratil spôsobilosť na prácu zaručeného čl. 35 ods. 3 ústavy a čl. 39 ods. 1ústavy, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ústavy.

Krajský súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil s arbitrárnymvýkladom okresného súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctvaa spravodlivosti,   Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečenia   a   Ústrednej   rady   odborovč. 32/1965   Zb.   o   odškodňovaní   bolesti   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v   zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   32/1965   Zb.“)   a   neakceptoval   tvrdeniesťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie jemožné   premlčať,   pretože   vzniká   až   na   základe   rozhodnutia   súdu,   ktoré   je   vo   vzťahuk existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodnéhoosobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.

Krajský   súd   námietku   premlčania   žalovaného   posúdil   nesprávne   a   odlišne   akov inom   obdobnom   prípade   zamestnanca   s   rovnakou   chorobou   z   povolania   toho   istéhozamestnávateľa   v   rozsudku   č. k.   23   Co   261/2011-413   z   30.   apríla   2012,   v   ktoromkonštatoval, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o nároku tzn. mimoriadneho zvýšeniaodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolesť neexistuje subjektívne právopoškodeného   na   primerané   zvýšenie   uvedeného   nároku,   a   preto   nemôže   dôjsť   anik premlčaniu uvedeného nároku. V súlade s čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy sťažovateľočakával,   že   krajský   súd   vyhodnotí   vznesenú   námietku   premlčania   aj   v   jeho   veci   akonenáležitú a bez právnych účinkov.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedaniepodstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhláškyč. 32/1965 Zb., aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnouteóriou a právnymi princípmi.

V   rozsudku   zo   16.   marca   2015   krajský   súd   uviedol,   že   poškodený   sa   o   škodena zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jehozdravotný stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahudošlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívnemožné   vykonať   hodnotenie,   pričom   tento   moment   považoval   za   začiatok   plynutiapremlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sanevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhradyza sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadnezvýšenie   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   a   tzv.   základným   nárokomna odškodnenie.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   jespravodlivé   finančné   zadosťučinenie   –   mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia   za   sťaženiespoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter jeho prípadu podľa § 7 ods. 3vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa sťažovateľa základný nárok na odškodnenie za sťaženiespoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku, právona úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2vyhlášky č. 32/1965 Zb. a mimoriadne zvýšenie odškodnenia, resp. náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia sú separátne, oddelené plnenia, ktoré sú samostatne uplatniteľnév rámci občianskeho súdneho konania.

Tvrdenie súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, že uplatnený nároktvorí   nedeliteľný   celok,   je   nezmyselné   a   nemá   oporu   v   platnom   právnom   poriadku.Sťažovateľ pre účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie najvyššiehosúdu vo veci sp. zn. 7 Sžso 56/2008, v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:

„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným nárokom,   ktorý   so   základným   nárokom   na   odškodnenie   nemožno   zamieňať,   pretože rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku, vyplývajúceho z choroby z povolania.“

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že začiatok plynutia premlčacej doby jevo vzťahu   k   základnému   právu   na   odškodnenie   za   sťaženie   spoločenského   uplatneniaa vo vzťahu k právu na dvojnásobné zvýšené odškodnenie v zmysle § 6 ods. 2 vyhláškyč. 32/1965 Zb. viazaný, resp. odvíja sa od poznatkov z posudku, kým pri spravodlivomfinančnom   zadosťučinení   sa   odvíja   výhradne   od   konštitutívneho   rozhodnutia   súduna základe poznatkov z vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a osobitnýzreteľ prípadu v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

Sťažovateľ   považuje   za   absurdný   argument,   podľa   ktorého   právo   poškodenéhouplatniť nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods.3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na súde vzniká okamihom, keď sa poškodený dozvedel o škode ao tom, kto za škodu zodpovedá, a ak uvedené právo nevykoná, plynutím času sa premlčí.

V § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je podľa sťažovateľa explicitne vyjadrený zámernormotvorcu zvyšovať výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadochhodných osobitného zreteľa, nezávisle od limitov stanovených v § 7 ods. 2 tejto vyhláškykreovaním   osobitného   plnenia   –   mimoriadneho   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenskéhouplatnenia a navyše môže dôjsť aj k opätovnej aplikácii § 7 ods. 3 uvedenej vyhláškyv prípade, ak choroba vyvolá nové následky na zdraví poškodeného.

V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľasťažovateľa   povinné   zisťovať   a   konštitutívne   rozhodnúť   o   otázke,   či   následky   chorobyz povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospelik pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadnehoodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Súd   však   pri   rozhodovaní   o   mimoriadnom   zvýšení   odškodnenia   za   sťaženiespoločenského   uplatnenia   konštatovanie   o   zistení   prípadu   hodného   osobitného   zreteľanevykonáva   samostatným   výrokom.   Rozhodnutie   je   inkorporované   do   rozhodnutiana plnenie   –   mimoriadneho   zvýšenia   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia.Sťažovateľ ani nemôže požadovať určenie tohto stavu, t. j. podať žalobu v zmysle § 80ods. c) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“),   pretože   môže   žalovať   priamoplnenie, a teda v súlade s konštantnou judikatúrou nemá naliehavý právny záujem na tomtourčení.

Podaným   návrhom   sa   sťažovateľ   v   konaní   domáha   podľa   §   7   ods.   3   vyhláškyč. 32/1965 Zb. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričomjeho   rozhodnutie   je   podľa   sťažovateľa   konštitutívnym   aktom   aplikácie   práva   (pozrirozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,zošit č. 5   6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Podľa̶sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho   rozhodnutia súdu o podanom návrhuneexistuje   subjektívne   právo   sťažovateľa   na   zaplatenie   zvýšenej   náhrady   za   sťaženiespoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť anik premlčaniu takého práva.

Podľa   sťažovateľa   argumentácia   krajského   súdu   uvedená   v   jeho   rozsudkuzo 16. marca 2015 nedáva odpoveď na skutočnosť, že sťažovateľ nemal a do právoplatnéhopozitívneho   rozhodnutia   všeobecného   súdu   o   jeho   návrhu   nemá   právo   na   primeranézvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu podľa § 7 ods. 1 a 2vyhlášky č. 32/1965 Zb., na základe ktorého by mohol vyzvať odporcu na dobrovoľnéplnenie   povinnosti   pred   podaním   svojho   návrhu,   resp.   vyzvať   odporcu   na   uzatvoreniemimosúdnej   dohody   alebo   súdneho   zmieru,   t. j.   nemá   majetkové   právo   podliehajúcepremlčaniu.

V danom prípade podľa sťažovateľa nedošlo k premlčaniu nároku, t. j. k uplynutiučasu   ustanoveného   v   zákone   na   vykonanie   práva   na   primerané   zvýšenie   odškodneniaza sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhláškyč. 32/1965 Zb., t. j. vznesením námietky nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahupráva na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumuustanovenú v § 7 ods. l a ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok eštenevznikol a vznikne až konštituovaním zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).

Podľa   sťažovateľa   právny   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   za   deň   počiatkuplynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka považujedeň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodovéhodnotenie, je relevantná výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnoteniesťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.Nárok   na   mimoriadne   zvýšenie   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   podľasťažovateľa konštituuje až všeobecný súd svojím rozhodnutím, v ktorom musí konštatovaťexistenciu   prípadu   hodného   osobitného   zreteľa,   pričom   tento   stav   podľa   neho   nemusíexistovať v období dvoch rokov od vystavenia posudku na základné obodovanie sťaženiaspoločenského uplatnenia. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že na vznik nároku na mimoriadnezvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nepostačuje ustálenie zdravotnéhostavu a vznik situácie, keď je možné pristúpiť k hodnoteniu (to sú predpoklady na tzv.základný nárok), ale je potrebné konštatovať mimoriadnosť prerokúvaného prípadu. Krajskýsúd podľa sťažovateľa v predmetnej veci aplikoval nesprávnu právnu normu, a to § 106Občianskeho zákonníka na základe nesprávneho výkladu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965Zb., čím porušil všetky ním označené práva.

K otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu Galantav obdobnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15   C   174/2008   vyslovený   v jeho   rozhodnutízo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu, že navrhovateľ si   svoj   uplatnený   nárok   na   mimoriadne   zvýšenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto posudkov môže   byť   odvodzovaný   nárok   navrhovateľa   na   základné   odškodnenie   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia,   pričom   v   prípadoch   posudzovania   nároku   na   mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom preukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko, že nie   je   možné   sa   stotožniť   s   argumentáciou   odporcu,   pretože   v   prípade   progresujúcej choroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne určiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať plynutie premlčacej   lehoty,   pretože   od   vypracovania   posudkov   z   rokov   1986   a   2000   dochádza v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej správy k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.

Krajský   súd   tým,   že   nerozhodol   o   zamietnutí   vznesenej   námietky   premlčania,nerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 6, s. 169).̶Výklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právnehohľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenejprávnej úpravy neprijateľný.

Sťažovateľ poukázal na to, že § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. priznáva lenmožnosť priznať zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutímsúdu,   t. j.   právo   na   zvýšenie   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   nie   jenárokovateľné, čo potvrdzuje aj jediné kritérium, ktoré je pri jeho priznaní zohľadňované,a síce fakt, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhláškyč. 32/1965 Zb. predstavuje prostriedok na odstránenie tvrdosti zákona.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   na   základe   zákona   má   iba „právo   na   možnosť“zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom, t. j. podľa neho nejdeo právo v pravom zmysle, pretože nositeľom právneho nároku sa stane až na základe úvahya pozitívneho rozhodnutia súdu.

V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa sťažovateľa nemôže dôjsť kzániku   nároku   patriaceho   k   obsahu   práva   na   primerané   zvýšenie   odškodneniaza sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhláškyč. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne až konštituovanímzodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzaliz nesprávneho vyhodnotenia účelu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenskéhouplatnenia,   ktoré   sa   od   základného   nároku   zásadne   líši.   Vecná   príslušnosť   rozhodovaťo základnom   nároku   na   náhradu   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   prináležíorganizačným zložkám Sociálnej poisťovne na základe § 178 a § 179 zákona č. 461/2003Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnompoistení“) v rámci konania o dávkach úrazového poistenia, ktoré sú definované v § 13 ods. 3tohto zákona, podľa ktorého sa za dávku úrazového poistenia podľa písm. h) považujenáhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľ následne poukázal na to, že mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nie je dávkou úrazovéhopoistenia, o ktorej rozhoduje Sociálna poisťovňa v dávkovom konaní, ale všeobecný súdv osobitnom režime, a preto sa na tento nárok nevzťahuje ani § 114 zákona o sociálnompoistení o premlčaní nároku na výplatu dávky, ktorý sa vzťahuje len na dávky sociálnehopoistenia.

Sťažovateľ vo vzťahu k hodnoteniu splnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa prirozhodovaní všeobecného súdu uviedol:

„Okresný súd Galanta ako aj Krajský súd v Trnave delí nárok na zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. na dva celky, a to vždy vo vzťahu k jednotlivým lekárskym posudkom, pričom aplikuje nesprávne § 106 OZ o premlčaní, čím v rozpore s účelom mimoriadneho zvýšenia SSU v prípade hodnom osobitného zreteľa nazerá na sťažovateľa z pohľadu čiastkových bodových hodnotení, a nie ako na celok. Tým sa dostáva do pozície, kedy hodnotí dôvody vystavenia posudku samostatne, čím v skutočnosti nikdy nemôže dôjsť za danej situácie k dôvodnosti tvrdenia existencie prípadu hodného osobitného zreteľa, nakoľko 300 bodov ani 400 bodov samostatne k maximálnemu možnému rozsahu bodovania 1000 bodmi neobstojí. Uvedené jednoznačne preukazuje nesprávnosť úvah všeobecných súdov a porušenie základných práv sťažovateľa. Prípad hodný osobitného zreteľa sa predsa určuje vo vzťahu k fyzickej osobe ako celku, preto vždy treba na sťažovateľa nazerať ako na poškodeného   chorobou   z povolania,   ktorá   uňho   vyvolala   sťaženie   spoločenského uplatnenia vyjadrené základným počtom bodov v rozsahu 70 % z celku.“

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 2 M Cdo 24/2012 z 31. októbra 2013, v ktorom generálny prokurátor Slovenskejrepubliky namietal, že „... súdy nesprávne právne posúdili vec pri inštitúte premlčania. Uviedol, že samotné bodové ohodnotenie poškodenia zdravia podľa vyhláškou ustanovených sadzieb   sa   nepremlčuje.   Premlčuje   sa   iba   nárok   na   náhradu   škody   (§   106   ods.   1 Občianskeho zákonníka), ktorý je možné konkretizovať na základe posudku ošetrujúceho lekára. Poznamenal, že pokiaľ nárok na náhradu škody tvorí jeden celok, premlčacia doba začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej škode. Súd tak plynutie premlčacej doby posúdil nesprávne.“.

Sťažovateľ   ústavný   súd   požiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančnéhozadosťučinenia, ktoré odôvodnil takto:

„Pre výrazný zásah do základných práv sťažovateľa, rovnako tak pre vyvolanie stavu právnej neistoty a nedôvery v zákonné a spravodlivé vyriešenie veci, ako aj so zreteľom na fakt,   že   porušením   základných   práv   došlo   k   zmareniu   legitímneho   očakávania sťažovateľa,   že   v   jeho   veci   bude   rozhodnuté   podľa   objektívneho   práva,   došlo   taktiež k porušeniu   právnej   istoty,   že   v   rovnakých   veciach   bude   rozhodované   rovnako a v rovnakých veciach dôjde k rovnakej interpretácii a aplikácii práva, sťažovateľ žiada, aby   mu   bolo   rozhodnutím   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   priznané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   1.000,-   EUR.   Tvrdíme,   že   výška   požadovaného   finančného zadosťučinenia je vzhľadom k rozsahu a početnosti zásahov primeraná a spravodlivá.“

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 321/2014 zo 16. marca 2015 porušil jehozákladné práva podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, uvedené rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému súdu a ďalšie konanie,prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20,čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom   krajského   súdu   zo   16.   marca   2015.   Podstata   námietok   sťažovateľa   spočívav tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne aplikovali§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v spojení s § 106 Občianskeho zákonníka, keď jehoprávo   na   priznanie   mimoriadneho   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatneniaposúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia premlčacej lehoty uvedeného nárokupovažovali   okamih,   keď   sa   po   zistení   choroby   z   povolania   ustálil   zdravotný   stavpoškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenskéhouplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej lehoty považovali deň ustálenia zdravotnéhostavu   poškodeného,   keď   je   možné   objektívne   urobiť   bodové   ohodnotenie   sťaženiaspoločenského   uplatnenia.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je   premlčanie   práva   na   priznaniemimoriadneho   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   vylúčené,   pretožezačiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné viazať len na rozhodnutievšeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky pre vznik tohto nároku.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 16. marca2015, v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:

„Krajský   súd   v   Trnave   ako   súd   odvolací...   dospel   k   záveru,   že   odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

Predmetom   konania   je   mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia   za   SSU   navrhovateľa, ktorý sa   domáhala   stonásobku   základného   bodového   hodnotenia,   t. j.   69.707,23   eura (vychádzajúc zo 700 bodov x 30 Sk za bod = 21.000 Sk x 100 = 2.100.000 Sk). Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Navrhovateľ si uplatnil nárok na mimoriadne zvýšenie   SSU   na   základe   lekárskeho   posudku   z   roku   1983,   podľa   ktorého   výška dosiahnutých bodov SSU predstavovala 300 bodov a na základe lekárskeho posudku z roku 2012, podľa ktorého výška dosiahnutých bodov za SSU predstavovala 400 bodov. Sporným medzi účastníkmi ostalo, či sa nárok na mimoriadne zvýšenie SSU premlčuje a či nárok, ktorý navrhovateľovi vznikol na základe posudku z roku 2012 zakladá právo navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie SSU podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.

V danom prípade základnou spornou otázkou, s poukazom na námietku premlčania vznesenú   v   priebehu   konania   odporcom   ako   aj   vedľajším   účastníkom   bolo,   či   nárok uplatnený žalobou je alebo nie je premlčaný.

Inštitút premlčania má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v zákonom stanovených lehotách. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a to aj za cenu strany vynútiteľnosti práva. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia lehota a to subjektívna v ods. 1 cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok subjektívnej i objektívnej   premlčacej   lehoty   je   stanovený   odlišne   na   sebe   nezávisle   a   ich   plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia lehota je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť v žalobe na súde. Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej lehoty je, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba.... Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   uplatnený   nárok   na   mimoriadne   zvýšenie   SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania je nárokom na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Pokiaľ aj navrhovateľ poukazoval na rozhodnutia súdov, ktoré opakovane konštatovali konštitutívnosť rozhodnutia súdu o nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., tieto rozhodnutia nemajú žiaden vplyv na posúdenie otázky premlčania, majú vplyv na posúdenie otázky splatnosti nároku a s tým súvisiacim nárokom na úroky z omeškania. Zo skutočnosti, že o nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. môže rozhodnúť len súd, nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že tento nárok nepodlieha premlčaniu.   Opačný   výklad   by   bol   v   rozpore   s   princípom   právnej   istoty,   kedy   by poškodenému   umožňoval   bez   akéhokoľvek   časového   obmedzenia   domáhať   sa   nárokov na náhradu škody na zdraví. Nemožno sa stotožniť správnym názorom navrhovateľa, že premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti – výnimočnosti a osobitnom zreteli   prípadu   –   rozhodne   až   súd.   Konštitutívnosť   rozhodnutia   súdu   spočíva   len v rozhodnutí   o peňažnom   nároku   na   mimoriadne   zvýšenie   SSU,   nejedná   sa   teda o konštitutívne rozhodnutie súdu o tom, či v danom prípade ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa existovali v čase, kedy vznikli v danom prípade existovali najneskôr v čase vydania lekárskeho posudku v roku 1983.

Pri   posúdení   začiatku   plynutia   premlčacej   doby   nároku   v   zmysle   §   7   ods.   3 vyhl. č. 32/1965 Zb., rozhodujúci je okamih, kedy sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k SSU. Za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v zmysle § 106 OZ je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy   je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie   SSU.   Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia lekára. Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. sa posúdenie bolestného a SSU vykoná hneď, ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, je potrebné vychádzať z premisy, že   v   čase   vypracovania   bodového   ohodnotenia   musel   lekár   považovať   zdravotný   stav navrhovateľa za ustálený. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy.

S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia   posudku   o   bolestnom,   ale   okamih   (deň)   ustálenia   zdravotného   stavu poškodeného.   Najvyšší   súd   argumentoval   tým,   že   len   čo   je   ustálený   zdravotný   stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu na to,   kedy   lekár   vyhotoví   posudok   o   bolestnom   a   sťažení   spoločenského   uplatnenia. Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia   bolesti   treba   teda   považovať   deň   úrazu   alebo   iného   poškodenia   na   zdraví a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel,   že   o   škode   spočívajúcej   v   SSU   sa   poškodený   dozvie   v   čase,   keď   možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. Na jednej strane síce nestačí sama možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy.

I z vyššie citovanej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 OZ, je nevyhnutné považovať deň ustálenia   zdravotného   stavu   poškodeného,   kedy   už   možno   objektívne   urobiť   bodové ohodnotenie, v danom prípade v časti uplatneného nároku na základe lekárskeho posudku z roku 1983 to bolo najneskôr 31. 12. 1983 tak, ako to správne ustálil súd prvého stupňa, aj keď   navrhovateľ   nepredložil   posudok   o   odškodnení   bolesti   a   SSU,   ktorým   došlo k obodovaniu SSU   na 300   bodov. Súd   prvého stupňa   správne   vychádzal z prepúšťacej správy KPLaT v súvislosti s hospitalizáciou navrhovateľa od 14. 11. 2011 do 18. 11. 2011, kde v závere je uvedené, že v roku 1983 bolo navrhovateľovi priznaných 300 bodov, čomu nasvedčuje aj dátum hlásenia jeho choroby z povolania, t. j. 29. 08. 1983. Navrhovateľovi z hore uvedených dôvodov začala plynúť na uplatnenie jeho časti nároku, ktorú odvodzoval z lekárskeho posudku z roku 1983 subjektívna premlčacia lehota najneskôr 31. 12. 1983 a uplynula   31.   12.   1985.   Navrhovateľ   si   túto   časť   nároku   uplatnil   06.   09.   2012,   t.   j. po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom k tomu, že odporca a vedľajší účastník na strane odporcu   vzniesli   námietku   premlčania   časti   nároku   navrhovateľa,   súd   musel   na   túto prihliadnuť a v tejto časti nárok navrhovateľa zamietnuť....

Časť   nároku   na   mimoriadne   zvýšenie   SSU   si   navrhovateľ   uplatnil   na   základe posudku KPLaT z 03. 01. 2012 (č. l. 7), ktorým bolo pre zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa,   najmä   progresiu   v   psychickej   zložke   ohodnotené   odškodnenie   za   SSU vo výške 400 bodov....

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere s odporcom (resp. s jeho právnym predchodcom) na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy v období od r. 1974 do r. 1991, v prevádzke na výroku viskózového hodvábu v divízii viskózového   vlákna,   pričom   v   období   po   priznaní   choroby   z   povolania   01.   02.   1983 (chronickej intoxikácie sírouhlíkom) bol preradený v rámci spoločnosti na inú prevádzku a do roku 1991 nebol vystavený pôsobeniu žiadnej toxickej látky. Od r. 1991 pre zhoršený zdravotný stav pracoval ako šofér. Od 01. 02. 1984 do 24. 11. 1992 bol poberateľom čiastočného   invalidného   dôchodku   z   dôvodu   zdravotného   postihnutia,   chronickej intoxikácie   sírouhlíkom.   Od   júla   roku   1997   navrhovateľ   podniká   jednak   na   základe živnostenského oprávnenia a aj ako spoločník (a konateľ) v spoločnosti JOAL TRANS s. r. o. hlavne v oblasti dopravy. V posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vypracovanom Fakultnou nemocnicou akad. L. Dérera, Klinikou pracovného lekárstva   a toxikológie   bolo   poškodenie   zdravia   navrhovateľa   v   zmysle   zásad   pre hodnotenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia prvotne ohodnotené na 300 bodov   (k návrhu   posudok   navrhovateľ   nepripojil,   ale   z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   bol vypracovaný v priebehu roka 1983). V roku 2012 pre progresiu zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa v psychickej zložke bolo jeho poškodenie zdravia dobodované posudkom o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia o 400 bodov na súčasných 700 bodov. Slovenská poisťovňa vyplatila navrhovateľovi z titulu poistného plnenia len základnú sumu za 700 bodov. Z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že v čase, keď začal pracovať u odporcu mal asi 25 rokov. Bol ženatý, v tom čase mal dve dcéry. Aktívne v tom čase športoval, hrával futbal, bol zápasníkom. Zápaseniu sa venoval aj súťažne. Venoval sa aj svojmu synovi, ktorý sa tiež venoval športu, hral vrcholový futbal. Dcéra začala v piatich rokoch gymnastiku, denne sa jej venoval. Bola viac krát majsterka sveta, aj Európy. Začali ho bolieť ruky, nohy, ramená. Málo spával kvôli bolestiam a z tohto dôvodu išiel k lekárovi, keď v r. 1983 mu zistili chorobu z povolania. Táto choroba z povolania sa u neho prejavila najmä na psychike, ktorá mu dosť narušila život. Prejavovalo sa to skôr doma. Za každú maličkosť vybuchol. Tieto problémy sú teraz ešte horšie. U odporcu pracoval do r. 1991, kedy sám odišiel. Mal 3 deti a chcel, aby sa mali dobre. Kúpil Áviu a začal s ňou jazdiť a podnikať.   Dokiaľ   nenastúpil   na   starobný   dôchodok,   za   celý   čas,   odkedy   odišiel od odporcu,   vykonával   podnikateľskú   činnosť   v   súvislosti   s   rozvozom.   V   spoločnej domácnosti žije so svojou manželkou. Problémy, ktoré má v súčasnosti sú tie, že málo spáva, chodí neskoro spať, nevie zaspať, má bolesti na nohách, prehadzuje sa. Niekedy o 6 hod. alebo o 5 hod. ráno pozerá ešte televíziu. Nechodí skoro vôbec medzi ľudí a má psa, ktorému sa venuje. Nemá rád ani rodinné návštevy. Pár rokov spáva už sám, teda má problémy aj intímneho charakteru. So zápasením skončil, keď mal 21 r. a futbalu sa venoval asi   do   35   –   37   rokov   iba   ako   zábave.   S   futbalom   skončil   z   dôvodu,   že   mal   bolesti. V minulosti manželke pomáhal, mal veľa priateľov a teraz už pomáha menej a aj priateľov má menej. Tiež chodieval na hokej, venoval sa športu a v 90 tich rokoch chodieval na ryby. Dennú   tlač   číta   pomenej   a   tiež   menej   sleduje   televíziu   z   dôvodu,   že   je   nervózny.   Má problémy aj s pamäťou. Teraz chodí na bicykli, ale keď prejde kilometer, má ruky a prsty úplne stŕpnuté. K lekárovi ide s ním manželka a vybavuje aj úradné veci. V čase, keď pracoval   u   odporcu   vedel,   že   nemá   požívať   alkohol   a   bol   poučený.   Trestne   stíhaný z výtržníctva pod vplyvom alkoholu bol niekoľko krát, ale bolo to mimo pracovného času, kvôli   nebohému   otcovi.   Ďalej   uviedol,   že   po   priznaní   starobného   dôchodku   podnikal v autodoprave a v súčasnosti už nepodniká. Bol zamestnaný vo vlastnej firme. K príjmom uviedol, že firma už 3 roky nefunguje, predtým už mal veľmi málo roboty, lebo mali odlišné názory s kolegom. Je na tom stále horšie a horšie psychicky. Od roku 1983 psychiatra, psychológa, neurológa nenavštevoval. Chodil len na vyšetrenia k obvodnému lekárovi alebo súkromnému lekárovi. V súčasnosti navštevuje psychiatra, chodí na Kramáre na KPLaT asi 2-3 roky. Na KPLaT nechodieval pretože, po tom ako mu zobrali invalidný dôchodok musel zarobiť peniaze, bol mladý. Bol mu priznaný polovičný invalidný dôchodok v roku 1983. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa ohľadne nepreukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré   by   odôvodňovali   mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia   sťaženia   spoločenského uplatnenia navrhovateľa, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Podľa ustálenej súdnej praxe (keďže vyhláška neobsahuje rozsah odškodnenia SSU) predpokladom   mimoriadneho   zvýšenia   SSU   je   existencia   takých   skutočností,   ktoré umožňujú   vyvodiť   záver,   že   obmedzenie   poškodeného   nemožno   vyjadriť   len   základným odškodnením   SSU,   ktoré   už   samo   predstavuje   náhradu   za   preukázateľné   nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských   potrieb   a úloh.   Primerané   zvýšenie   nad   stanovenú   najvyššiu   výmeru odškodnenia   v   zmysle   ust.   §   7   ods.   3   vyhl.   č.   32/1965   Zb.   prichádza   do   úvahy   len výnimočne, v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Pre záver súdu o tom, že navrhovateľ nespĺňa predpoklady pre mimoriadne zvýšenie SSU svedčí najmä fakt, že navrhovateľ od roku 1991 u odporcu nepracuje, bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku do roku 1992, od tejto doby (t. j. 20 rokov) nenavštevoval žiadnych odborných lekárov v súvislosti s ochoreniami, ktorými (ako tvrdil) trpel, psychiatrickú kliniku začal navštevovať posledné   dva   roky.   Od roku   1997   podnikal   v   oblasti   dopravy   ako   živnostník   aj   ako spoločník (a konateľ) v spoločnosti s ručením obmedzeným a podľa výpovede samotného navrhovateľa podnikal minimálne do roku 2010 (výpoveď navrhovateľa na č. l. 189). Od roku 2007 je poberateľom starobného dôchodku (prepúšťacia správa č. l. 57). V čase, kedy žiada   priznať   mimoriadne   zvýšenie   SSU   v   príčinnej   súvislosti   s   chorobou   z   povolania diagnostikovanou v roku 1983 je vo veku 64 rokov, na nepriaznivom zdravotnom stave navrhovateľa sa podieľa nie len jeho vek, rodinná anamnéza ale aj ďalšie, neprofesionálne ochorenia, tak ako to vyplýva odborného stanoviska KPLaT zo dňa 08. 01. 2013 (č. l. 74), vypracovaného na základe žiadosti súdu prvého stupňa zo dňa 03. 12. 2012. Sotva možno uveriť všetkým tvrdeniam navrhovateľa v odvolaní (ale rovnako aj v návrhu a ďalších vyjadreniach   založených   v spise)   v   súvislosti   s   konkretizáciou   ochorení,   ktorými   má navrhovateľ trpieť po zistení choroby z povolania, keď sám navrhovateľ vo výpovedi (na pojednávaní   09.   05.   2013   č.   l.   189)   uviedol,   akú   sumu   peňazí   si   so   spoločníkom   z podnikania rozdeľovali pričom podotkol, že vzhľadom na to, že musel byť 24 hodín pri telefóne   to   bola   nezaplatená   práca.   Z výpovede   navrhovateľa   teda   vyplynulo,   že   práca navrhovateľa ako podnikateľa bola náročná na čas, išlo o zodpovednú prácu, spočívajúcu okrem iného aj v riadení zamestnaných pracovníkov (odvolanie č. l. 237), vyžadujúcu si aj absolvovanie skúšky na odbornú spôsobilosť, navrhovateľ ju vykonával minimálne v období rokov od 1997 do 2010. Bolo by nemožné vykonávať tak náročnú prácu podnikateľa, ak by navrhovateľ   trpel   všetkými   obmedzeniami   v   súvislostí   s   špecifikovanými   ochoreniami   v podaniach navrhovateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo   potrebné   uzavrieť,   že   obmedzenia   navrhovateľa   (spôsobené   viacerými diagnostikovanými ochoreniami) ako následok choroby z povolania nemožno považovať za splnenie predpokladov pre mimoriadne zvýšenie SSU a obmedzenia boli kompenzované základným odškodnením SSU. Mimoriadnym zvýšením SSU sa odškodňujú prípady, keď osoba čiastočne alebo úplne sa nie je schopná o seba postarať, keď ostane invalidnou a potrebuje pomoc tretej osoby pri vykonávaní základných životných potrieb. Navrhovateľ počas konania sám netvrdil, že by bol jeho zdravotný stav a obmedzenia takého charakteru, že by nebol schopný sa sám o seba postarať v tom smere, že by sa nedokázal vykonávať základné životné potreby a na tieto by potreboval pomoc rodiny.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.“

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 16. marca 2015 vyplýva, že v predmetnejveci tento súd uplatnený nárok sťažovateľa posúdil odlišne v dvoch jeho častiach – v prvejčasti   ho   posúdil   ako   nárok   uplatnený   na   základe   bodového   hodnotenia   obsiahnutéhov znaleckom posudku z roku 1983 (t. j. najneskôr z 31. decembra 1983) a v druhej časti akonárok   uplatnený   na   základe   bodového   hodnotenia   obsiahnutého   v znaleckom   posudkuz 3. januára 2012. Krajský súd oba uplatnené nároky posudzoval samostatne a zamietol ichz rôznych dôvodov. Časť nároku sťažovateľa uplatneného na základe znaleckého posudkuz roku   1983   zamietol   z dôvodu   premlčania   a časť   jeho   nároku   uplatneného   na   základeznaleckého posudku z 2012 zamietol z dôvodu nesplnenia podmienky pre jeho priznanie,a síce   neexistenciu   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   na   priznanie   mimoriadnehoodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rozporuje odôvodnenie rozsudku zo 16. marca 2015týkajúce sa časti uplatneného nároku na základe znaleckého posudku z 1983. Krajský súduvedenú časť odôvodnenia v rozsudku zo 16. marca 2015 založil na ustálenej judikatúrevšeobecných súdov, ktoré sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právoviazané   na   konkrétnu   osobu,   ktoré   sa   premlčuje,   pretože   jeho   obsahom   je   peňažnásatisfakcia, ktorá je priznávaná na základe nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedenéhonároku je určujúci, resp. definuje právo na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právomajetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia má podľa uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkovéhopráva, ktoré sa premlčuje, pričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúciokamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnoteniasťaženia   spoločenského   uplatnenia.   V prípade,   ak   neskôr   dôjde   k „dobodovaniu“zdravotného stavu poškodeného v dôsledku jeho zhoršenia, je pre ďalšie uplatnenie nárokuna mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia z hľadiska premlčania rozhodujúci tentookamih „dobodovania“ (pozri rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 72/2012z 25. apríla 2012 a sp. zn. 9 Co 187/2012 z 26. februára 2013).

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku krajskéhosúdu sp. zn. 23 Co 261/2001 z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval o nároku nazvýšenie   mimoriadneho   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   avšakuplatnenom   v dôsledku   neskoršieho   zhoršenia   zdravotného   stavu   poškodeného,   t.   j.v dôsledku   „dobodovania   zdravotného   stavu“,   podľa   ktorého   k premlčaniu   nárokuna priznanie   zvýšenia   mimoriadneho   odškodnenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenianemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrenýv rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 23 Co 261/2001 týkajúci sa možnosti premlčanianároku   na   priznanie   mimoriadneho   odškodnenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   jev rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný. Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 56/2008z 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženiespoločenského   uplatnenia   v prípade,   v ktorom   u poškodeného   došlo   postupom   časuk zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešilaotázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. znížiťzákladné   odškodnenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   o výšku   už   poškodenémupriznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súddospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejtosúvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopieraprávne závery krajského súdu uvedené v rozsudku zo 16. marca 2015.

V súvislosti   so   svojou   argumentáciou   týkajúcou   sa   konštitutívnych   účinkovrozhodnutia   súdu   o priznaní   mimoriadneho   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenskéhouplatnenia   sa   sťažovateľ   odvolal   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   23/96z 30. septembra   1996,   v ktorom   uvedený   súd   konštatoval   v súvislosti   s riešením   otázkypriznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadneodškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdnehorozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Podľa názoru ústavného súdusťažovateľ   v tejto   súvislosti   účelovo   nerozlišuje   medzi   vznikom   možnosti   poškodenéhouplatniť   si   na   súde   svoj   nárok   v   legitímnej   nádeji   založenej   na   ustanoveniach   zákonana priaznivé rozhodnutie, pričom okamih uplatnenia tohto nároku je rozhodujúci pre začatieplynutia premlčacej lehoty a vznikom povinnosti zaplatiť súdom priznaný nárok v určenejlehote, ktorej sa možno domáhať až po priznaní nároku, a preto jeho argumentáciu nemožnopovažovať za právne relevantnú.

Podľa názoru ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecidostatočne   poukázaním   na   konkrétne   v   konaní   vykonané   dôkazy   a   popísaním   ichhodnotenia podložili svoje skutkové i právne závery týkajúce sa sťažovateľom uplatnenéhonároku. Krajský súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 16. marca 2015 zaoberaltaktiež   argumentáciou   predloženou   sťažovateľom   v   konaní   o   odvolaní,   uviedol,   akýmiúvahami sa jej pri hodnotení spravoval, a prečo ním predložené argumenty nepovažovalza relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi krajského súdu uvedenýmiv jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnostizáverov   v   ňom   vyslovených   a   nemôže   byť   bez   ďalšieho   ani   dôvodom   na   vyslovenieporušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľav tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženejsťažnosti   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnostizáverov vyvodených krajským súdom v rozsudku zo 16. marca 2015, a teda o porušenízákladného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6dohovoru.

Sťažovateľ namietané porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3 a čl. 39ods. 1 ústavy osobitne neodôvodnil.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesnýchprincípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušeniezákladných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základnéprávo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05), ako aj základné právo na prácu,a základné   právo   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   pri   nespôsobilosti   na   prácu(m. m. IV. ÚS 146/09, III. ÚS 56/2010, III. ÚS 96/2011). Ústavný súd v súlade so svojouskoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, aktoto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesnéprincípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, abysa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušnéprávne normy.

Keďže   ústavný   súd   rozsudok   krajského   súdu   zo   16.   marca   2015   nepovažovalza arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, nemohlo týmto rozsudkom dôjsť ani k porušeniuzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015