znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 384/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F. B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Karolom Prochotským, Advokátska kancelária, Lesná 376, Podolinec, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   Poprad,   Krajskej   prokuratúry   v Prešove   a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v bližšie neidentifikovaných konaniach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. februára 2014 doručená sťažnosť F. B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva   na inú   právnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), postupom Okresnej prokuratúry Poprad (ďalej len   „okresná   prokuratúra“),   Krajskej   prokuratúry   v Prešove   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) v bližšie neidentifikovaných konaniach.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   tajomník   občianskeho združenia   s názvom   Svetové   združenie   bývalých   čsl.   politických   väzňov   (ďalej   len „občianske združenie“) na základe podnetu viacerých členov občianskeho združenia, ako aj občanov mesta Poprad listom z 10. septembra 2012 vyzval v ich mene primátora mesta Poprad (ďalej len „primátor“),   aby odstúpil   z postu   primátora z dôvodu,   že hodnoverne nepreukázal nadobudnutie svojho majetku, ako aj z dôvodu podozrenia „... zo zneužívania právomoci   verejného   činiteľa   a zo   zneužitia   tejto   funkcie   na   súkromné   obohatenie...   “. V dôsledku   uvedeného   mali   viceprimátori   mesta   Poprad   telefonicky   kontaktovať predsedníčku občianskeho združenia, aby sa v mene občianskeho združenia dištancovala od výzvy podanej sťažovateľom primátorovi, avšak po tom, ako toto odmietla, mal toto vyhlásenie „...s   najväčšou   pravdepodobnosťou   rovnajúcou   sa   istote...,   na   podnet primátora...“ vydať   v   mene   občianskeho   združenia   a   údajne   z   poverenia   predsedu občianskeho združenia Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja (ďalej len „PV – ZPKO“) pán K., ktorý mal odoslať „... tlačovým agentúram TASR a SITA otvorený list poškodzujúci tajomníka SZČPV F. B. (rozumej sťažovateľa, pozn.), i samotné občianske združenie“,   avšak podľa   vyjadrenia   predsedu   PV   – ZPKO   mal pán K.   konať bez jeho poverenia. V dôsledku uvedeného mali byť následne v tlači uverejnené články s názvami „Politickí väzni: Bednár nás nemá právo zastupovať“ a „Politickí väzni sa dištancujú od iniciatívy na odvolanie primátora Popradu“.

Následne „Uvedený   postup   vedenia   mesta   a   samotného   primátora   však   dňa 24. 9. 2012   sťažovateľa   donútili   k   podaniu   podnetu   Úradu   špeciálnej   prokuratúry pre podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa podľa   §   326   Tr.   zák.   ods.   1   písm.   a)   b)...“. Predmetné   trestné   oznámenie   sťažovateľ odôvodnil tým, že v snahe spôsobiť mu úmyselne škodu „... verejní činitelia Mesta Poprad, na   príkaz   primátora   D.   a priamo   aj   on   prekračovali   svoju   právomoc   a vykonávali   ju spôsobom   odporujúcim   zákonu   tak,   že   dňa   10.9.2012   a 12.9.2012   vyvíjali   nátlak na predsedníčku SZČPV (občianske združenie, pozn.) E. B., aby cez TASR oznámila v mene SZČPV, že sa dištancuje od uvedených výziev“ podaných primátorovi sťažovateľom.

Listom č. k. 1 Pn 777/12-3 z 19. novembra 2012 prokurátor okresnej prokuratúry sťažovateľovi oznámil, že ním podané trestné oznámenie bolo postúpené na ďalšie konanie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Poprad, Odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné   riaditeľstvo“),   pričom   vyšetrovateľ   okresného   riaditeľstva   uznesením   ČVS: ORP 976/2-OVK-PP-2012 z 27. decembra 2012 trestné oznámenie sťažovateľa odmietol, pretože nebol „... dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného   poriadku“. Sťažnosti   sťažovateľa   proti   označenému   uzneseniu   vyšetrovateľ okresného riaditeľstva vyhovel z dôvodu, že na jej základe vyšli najavo nové skutočnosti, a preto je potrebné doplniť dokazovanie, v dôsledku čoho sťažnosťou napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Po vykonaní ďalších vyšetrovacích úkonov vyšetrovateľ okresného riaditeľstva uznesením ČVS: ORP-976/2-OVK-PP-2012 z 11. marca 2013 zastavil trestné stíhanie, pretože bolo nepochybné, že skutok nie je trestným činom a nebol dôvod ani na postúpenie veci. Sťažovateľ domnievajúc sa, že „... rozhodnutie o zastavení konania bolo predčasné, pričom sa vyšetrovateľ nevysporiadal s navzájom súvisiacimi podaniami komplexne   a vcelku...“, podal   proti   zastavujúcemu   uzneseniu   18.   marca   2013   sťažnosť a súčasne poukazujúc na to, že „... pre vyšetrenie tohto podnetu na OR PZ v Poprade nie sú zaručené zákonné podmienky bez zasahovania do nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní   zo   strany   popradského   primátora.   Z   týchto   dôvodov,   v   záujme   zabezpečenia nezávislosti   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   dodržania   rovnosti   zbraní   a   práva na spravodlivé konanie žiadal, aby vec bola odňatá OR PZ v Poprade a prikázaná inému okresu.“

Okresná   prokuratúra   uznesením   č.   k.   2   Pv   48/13-8   z   30.   apríla   2013   sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva ako nedôvodnú zamietla a k „... žiadosti o odňatie veci z dôvodu nestrannosti a zasahovania do nezávislosti orgánov činných   v   trestnom   konaní   prokurátor   konštatoval,   že   je   bezpredmetná   vzhľadom na zamietnutie sťažnosti a súčasné procesné štádium veci“.

Následne   po   tom,   ako   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   332/2013-10 z 18. júla 2013 odkázal sťažovateľa na podanie podnetu podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“) na preskúmanie   postupu   a rozhodnutia   okresnej   prokuratúry,   sťažovateľ   tento podnet 23. septembra   2013   podal,   ktorý   vybavil   prokurátor   krajskej   prokuratúry   listom č. k. 1/1 KPt 88/13-11 z 21. novembra 2013 tak, že námietky sťažovateľa k namietanému postupu   a rozhodnutiu   okresnej   prokuratúry   vyhodnotil   ako   zjavne   neopodstatnené. Následne o opakovanom podnete sťažovateľa z 28. novembra 2013 podanom podľa zákona o prokuratúre   preskúmala   postup   a závery   krajskej   prokuratúry   generálna   prokuratúra v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV/4   GPt   133/13/1000   z   28.   januára   2014,   pričom prokurátorka   generálnej   prokuratúry   konštatovala   správnosť   postupu   podriadených prokuratúr, a teda opakovaný podnet sťažovateľa za neopodstatnený.

Sťažnosť podanú ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil takto:„Okresná   prokuratúra   Poprad,   Krajská   prokuratúra   Prešov   a   Generálna prokuratúra   SR   svojím   postupom   a   tým   že   nevyvodili   žiadnu   nápravu   vo   veci   postupu Okresného   riaditeľstva   PZ   Odboru   kriminálnej   polície   v   Poprade,   porušujú   Ústavu Slovenskej republiky - čl. 46. ods. 1 - právo na prejednanie veci zákonom stanoveným postupom a Ústavu Slovenskej republiky....

Predkladateľ sťažnosti má za to, že v danom prípade sa zjavne jedná o zasahovanie do nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní zo strany primátora D., čo potvrdzujú aj vyjadrenia   bývalého   šéfa   NBÚ,   bývalého   prezidenta   policajného   zboru   a bývalého vyšetrovateľa   polície   k   správe   o   stave   korupcie   uverejnené   v Rádio   žurnále   zo dňa 27.9.2012, v ktorých sa uvádza, že Slovensko je plné korupcie, čo je reálny stav, a ak aj sú dôkazy, tie sú vždy spochybnené a nikto nie je odsúdený. Dôkazy SIS sa nedajú použiť pred súdom.   Polícia   sa   takýmto   prípadom   vyhýba   a   nemá   dostatočnú   podporu   ani z prokuratúry.   Politika   je   na   Slovensku   prepojená   so   silnými   ekonomickými   skupinami, ktoré zarábajú neskutočne veľké peniaze. Polícia zasa je maximálne podriadená politikom a celý   policajný   manažment   je   od   politikov   závislý.   S   kritikou   Európskej   komisie   bola slovenská   verejnosť   oboznámená   aj   vo   vysielaní   hlavného   spravodajstva   Slovenského rozhlasu   dňa   4.   a   11.   februára   2014,   kde   okrem   iného   bolo   povedané,   že   polícia   je na Slovensku   spolitizovaná   a   o   veci   rozhodujú   známosti.   Predkladateľ   sťažnosti   listom zo dňa 17. 2. 2014, týmto konkrétnym prípadom upozornil predsedu Európskej komisie, že postup polície by nebol možný bez súčinností prokuratúry, ktorá je spolitizovaná rovnako ako polícia, čo potvrdil upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2014.

Za daného stavu prokuratúra kryje prominentných porušovateľov zákona a stáva sa spolupáchateľom   ich   konania.   Takýto   postup   prokuratúry,   ktorá   samotná   marí   právo občana na spravodlivosť, je spochybnením právneho štátu a Ústavy SR.

Je všeobecne známe aj z iných prípadov nežiaducich oznámení proti prominentným politikom, že prokuratúra bežne porušuje Ústavu SR a ako inštitút zlyháva, pretože zákon neplatí   pre   každého   občana   rovnako,   preto   jediným   garantom   dodržiavania   zákonnosti a ústavy ostáva už len Ústavný súd.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo F. B., na prejednanie veci zákonom stanoveným postupom podľa čl. 46. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Poprad, Krajskej prokuratúry   Prešov   a   Generálnej   prokuratúry   vo   veci   oznámenia   o   skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin porušené bolo.

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry v Poprade sp. zn. 2 Pv 48/13-8 zo dňa 30. 4. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Predkladateľ   sťažnosti   si   neuplatňuje   nárok   na   priznanie   finančného zadosťučinenia.

4.   F.   B.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   284,08eur,   (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú je Okresná prokuratúra Poprad povinná vyplatiť na účet advokáta JUDr. Karola Prochotského, Lesná 376, 065 03 PODOLINEC, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom okresnej   prokuratúry,   krajskej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry   v bližšie nešpecifikovaných konaniach.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia   (petit   sťažnosti),   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, avšak v danom prípade kvalifikovane právne zastúpený sťažovateľ v petite svojej sťažnosti neidentifikoval (uvedením spisovej značky) v ktorom konkrétnom konaní malo dôjsť   postupom   označených   prokuratúr   k namietanému   porušeniu   ním   označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. V dôsledku uvedeného je tak petit sťažnosti nevykonateľný, avšak ústavný súd v záujme predchádzať prílišnému formalizmu pri posudzovaní sťažnosti a tiež v záujme poskytnutia materiálnoprávnej ochrany právam sťažovateľa   s prihliadnutím   na   obsahové   zdôvodnenie   sťažnosti   a jej   prílohy,   sťažnosť sťažovateľa aj vecne preskúmal.

1. K namietanému postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný orgán verejnej moci (okrem súdu, pozn.),   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietne pre neprípustnosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť v príčinnej súvislosti s postupom okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry pri vybavovaní podaní sťažovateľa v súvislosti   s jeho   trestným   oznámením   z 24.   septembra   2012,   neposkytujú   iné   orgány verejnej moci na základe sťažovateľovi dostupných právnych prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadnutého   postupu   okresnej   prokuratúry   a krajskej prokuratúry   využitím   opakovaného   podnetu   podľa   zákona   o prokuratúre   adresovaného generálnej   prokuratúre,   ktorý   opakovaný   podnet   sťažovateľ   napokon   aj   účinne   využil, pričom generálna prokuratúra sa v konaní o tomto opakovanom podnete v podstate musela vysporiadať s identickými námietkami, aké sťažovateľ proti označenému postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, pozn.) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému postupu generálnej prokuratúry

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný postup generálnej prokuratúry (rovnako ako aj v prípade   namietaného   postupu   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry,   pozn.),   je argumentácia sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   založená   iba   na   jeho   všeobecnom presvedčení   o korupcii   v kruhoch   primátora   mesta   Poprad   a jeho   údajnom   mocenskom vplyve   na   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   a na   predstaviteľov   podriadených prokuratúr,   v dôsledku   čoho   tieto   orgány   činné   v trestnom   konaní   nerozhodli   o trestom oznámení sťažovateľa z 24. septembra 2012 podľa jeho predstáv.

V liste generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 133/13/1000-15 z 28. januára 2014 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľa prokurátorka generálnej prokuratúry okrem iného uviedla:

„Vzhľadom k tomu, že som si v celom rozsahu osvojila vybavenie veci podriadenými prokurátormi,   nepovažujem   za   potrebné   opakovať   ich   podrobné   zdôvodnenia.   V   celom rozsahu   som   sa   stotožnila   s   doterajším   postupom   a   rozhodovaním   orgánov   činných v trestnom konaní a nezistila som žiadne pochybenie alebo nesprávnosť, či už pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania alebo správne ustálenie a právne posúdenie skutkového stavu.“

Pre úplnosť veci ústavný súd poukazuje aj na závery krajskej prokuratúry, s ktorými sa, ako je uvedené, generálna prokuratúra stotožnila:

„Z pohľadu posúdenia veci považujem za potrebné uviesť, že nemôžem objektívne vylúčiť ani potvrdiť eventuálny záver vo Vami namietanom smere a teda to, či na orgány činné v trestnom konaní bol alebo nebol robený nátlak v tom smere, aby rozhodli určitým spôsobom. Podstatným je, že uvedené úvahy sú čisto teoretické a Vami naznačené v púhej akademickej teoretickej rovine, bez uvedenia jediného konkrétneho dôkazu.“

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   konštatuje,   že   iba   teoretické   podozrenia o možnom   neústavnom   postupe   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   opakovaného podnetu sťažovateľa (bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré by mohol ústavný súd posúdiť, napr. nedodržanie lehôt alebo postup v rozpore so zákonom a pod., pozn.), samy osebe nepostačujú na záver o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti (k postupu generálnej prokuratúry, pozn.) už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia okresnej prokuratúry, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014