znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 384/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. J. H., S., zastúpeného advokátkou doc. JUDr. V. K., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RSDr. J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011 doručená sťažnosť RSDr. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), v ktorej namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení   s čl.   1   ods.   2   a čl.   7   ods. 5   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol v procesnom   postavení   žalovaného v súdnom   spore   o vrátenie   daru   vedenom   Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pôvodne pod sp. zn. 5 C 572/98, v ktorom sa žalobkyňa (bývalá manželka navrhovateľa) žalobou z 2. novembra 1998 domáhala, aby ho súd zaviazal „vydať nehnuteľnosť“ (rodinný dom v k. ú. S.), ku ktorej spoluvlastnícky podiel v ½ darovala sťažovateľovi darovacou zmluvou z 27. decembra 1987. Dôvodom domáhania sa vrátenia daru bolo, že sťažovateľ sa sústavne dopúšťa „hrubého porušovania dobrých mravov...“ voči   nej   a jej   najbližším   rodinným   príslušníkom.   Žalobkyňa   podaním   z 23. januára   2001   navrhla,   aby   pripustil   zmenu   návrhu   a rozsudkom   určil,   že   je   výlučnou vlastníčkou   predmetnej   nehnuteľnosti,   a sťažovateľa   zaviazal   vypratať   nehnuteľnosť. Okresný súd prvým rozsudkom (z 13. mája 2002) v zásade vyhovel žalobe. Na odvolanie sťažovateľa   z 2.   septembra   2002   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením z 30. januára 2004 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu okresný súd vo veci   opätovne   konal a rozhodol   rozsudkom č.   k.   5 C 206/08-241 z 29.   apríla   2008, ktorým určil, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou v „podiele ½ v nehnuteľnosti“. Sťažovateľovi uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť a zaplatiť sťažovateľke trovy konania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 501/2008-294 z 10. februára 2009, ktorým potvrdil prvostupňový súd rozsudok z 29. apríla 2008. Rozsudok odvolacieho súdu na   podnet   sťažovateľa   napadol   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním č. k. VI/2 Pz 639/09-5 z 31. marca 2010. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

3. Sťažovateľ uviedol, že okrem dôkazov uvedených v odôvodneniach napadnutých súdnych   rozhodnutí „sa   v spise   nachádza   množstvo   listinných   dôkazov   navrhovaných odporcom, ktoré prvostupňový súd nevykonal a ktoré sú tak závažného charakteru, že mohli mať   zásadný   vplyv   pre   správne   posúdenie   skutkového   stavu   a rozhodnutia   vo   veci... Nevykonanie   týchto   dôkazov...   ani   neodôvodnil...   neuviedol,   akými   úvahami   sa   pri hodnotení dôkazov riadil. Uvedený nedostatok neodstránil ani Krajský súd... v odvolacom konaní.“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „V postupoch oboch všeobecných súdov sa pri zisťovaní skutkového   stavu   jednoznačne   prejavila   neprípustná   svojvôľa,   majúca   za   následok subjektívne   a jednostranné   závery   a rozhodnutie   vo   veci...   Hoci   sťažovateľovi   bolo umožnené predniesť v konaní na prvostupňovom súde svoje vyjadrenie i predložiť na ich podporu dôkazy, tak prvostupňový, ako i odvolací súd selektívne a neopodstatnene uplatnil len   dôkazy   svedčiace   v prospech   jednej   sporovej   strany...   vyjadrenie   navrhovateľky k podanému odvolaniu sťažovateľovi... doručené nebolo, čím bolo... znemožnené vyjadriť sa k argumentom spornej strany...“.

5.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „na   predmetné   závažné   pochybenia   a nedostatky súdneho   procesu   bol   upozornený   Najvyšší   súd...   mimoriadnym   dovolaním   Generálneho prokurátora...“. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýkal, že „rozporne vyhodnotil mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako námietku hodnotenia dôkazov...“ a „neprípustnú svojvôľu...   pri   zisťovaní   skutkového   stavu...   nekonvalidoval...   v konaní   o mimoriadnom dovolaní“. Sťažovateľ namietal tiež, že sa najvyšší súd (rovnako ako vo veci konajúce súdy nižšieho stupňa) nevysporiadal s „otázkou vzájomného porušenia dobrých mravov... a ani... s odlišným   právnym   záverom   vysloveným“ v inom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   a ani nezaujal   stanovisko „na   dva   rôzne   (a   diametrálne   odlišné)   spôsoby   začatia   plynutia premlčanej doby“, ktoré vo veci konajúce súdy vykonali.

6. Sťažovateľ ďalej namietal, že tým, že sa najvyšší súd „s právnym posúdením veci súdmi   nižších   stupňov   v celom   rozsahu   stotožnil   a považuje   ich   za   správne...   svojím rozhodnutím   v podstate   takúto   svojvôľu   podporil,   čím   finálne   došlo   k porušeniu...   práv sťažovateľa   zo   strany   Najvyššieho   súdu...“ (nesprávne   právne   posúdenie   veci   namietal sťažovateľ   aj   vo   vzťahu   k prvostupňovému   a aj   odvolaciemu   rozhodnutiu v časti   II.   C sťažnosti, pozn.).

7. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti (bod 8) uvedených práv (podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru)   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   malo   dôjsť   (bolo spôsobené) postupom vo veci konajúcich všeobecných súdov rozporným s ústavnoprávnymi princípmi konania („rovnosť   účastníkov   konania,   rovnosť   zbraní,   právo na   spravodlivé prejednávanie veci, právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia, princíp právnej istoty“), ktorými sťažovateľ argumentoval v II. časti odôvodnenia svojej sťažnosti.

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo RSDr. J. H., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 zo dňa 27. apríla 2011 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 zo dňa 27. apríla   2011   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

RSDr. J. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 35.000,- eur..., ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do... RSDr. J. H. priznáva náhradu trov konania   v   sume   1.200,82   €...,   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný zaplatiť...“.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

11. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

12. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti (bod II) namietal aj porušenie práv podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom v jeho veci konajúcich všeobecných súdov a pokiaľ namietal porušenie v odôvodnení sťažnosti uvedených práv (včítane a aj nad rozsah petitu sťažnosti) postupom prvostupňového súdu a aj odvolacieho súdu, ústavný súd s prihliadnutím na rozsah svojej ústavnej preskúmavacej právomoci vyplývajúcej aj z už citovaného ustanovenia § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   považoval   tieto   námietky   sťažovateľa   (kvalifikovane   právne zastúpeného   advokátkou)   za   súčasť   jeho   všeobecnej   argumentácie,   ktorú   samostatne neposudzoval a ani právne nevyhodnocoval.

13. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je (teda) namietané porušenie označených práv zaručených   ústavou   a dohovorom   postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   rozsudkom   sp.   zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 (bod 8).

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

15. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) najmä v tom, že vo veci konajúce všeobecné súdy, „finálne“ však najvyšší súd,   nedostatočne zisťovali   skutkový   stav   a „svojvoľne“ ho   vyhodnotili,   v dôsledku   čoho   takto   zistený skutkový stav aj nesprávne právne posúdili (pozri body 3, 6 a tiež 7) a vyvodili nesprávne právne závery.

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   podanom   na   podnet   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru). Ústavný súd poznamenáva, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu   mohol   preskúmavať   len   v rozsahu   dôvodov   uvedených   generálnym   prokurátorom v ním podanom mimoriadnom dovolaní (princíp subsidiarity).

18. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z   v   konaní   zistených   skutkových   záverov.   Keďže   podľa   názoru   najvyššieho   súdu „právnemu posúdeniu veci ako okresným, tak aj krajským súdom, však nie je možné nič vytknúť.   Dovolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje   s právnym   posúdením   veci   súdmi nižších stupňov, ktoré považuje za správne“, a súčasne najvyšší súd „v podrobnostiach odkazuje   na   odôvodnenie   rozhodnutia   ako   prvostupňového,   tak   aj   odvolacieho   súdu“, ústavný   súd   považuje   za   relevantné   oboznámiť   významove   nosné   časti   odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu týkajúce sa rozhodovania týchto súdov v predmetnej právnej veci.   Najvyšší   súd   najskôr   v odôvodnení   uviedol   rozhodujúce   skutočnosti   postupu z výsledkov   konania   prvostupňového   a odvolacieho   súdu: „Okresný   súd...   rozsudkom z 29. apríla 2008 č. k. 5 C 206/2008-241 (v poradí druhým) určil, že navrhovateľka je spoluvlastníčkou   nehnuteľnosti...   v   kat.   úz.   S...   zastavaná   plocha,  ...   v   podiele   1/2 k nehnuteľnosti. Odporcovi uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súčasne odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania... V konaní mal za preukázané, že navrhovateľka darovacou zmluvou zo dňa 27. decembra 1987 darovala odporcovi spoluvlastnícky podiel v 1/2 k spornej nehnuteľnosti, ktorej bola navrhovateľka ku dňu darovania výlučnou vlastníčkou. Odporca sa následne voči nej dopúšťal hrubého porušovania dobrých mravov a to hrubých verbálnych útokov, ohováraním jej osoby na verejnosti, fyzickými útokmi voči nej i dcére, preto sa domáhala od odporcu vrátenia daru, na ktorú výzvu odporca nereagoval. Súd prvého stupňa v konaní vypočul svedkov a to... Svedkovia... (rodičia navrhovateľky), zhodne uviedli, že v priebehu trvania manželstva odporca vyžadoval od navrhovateľky, aby mu táto darovala polovicu rodinného domu, s čím oni nesúhlasili. Odporca im znemožňoval kontakt s ich vnukom P. a obidvaja   potvrdili   konflikt,   ktorý   sa   odohral   na   Vianoce   roku   1997,   keď   matka navrhovateľky išla za ňou, pričom odporca ju mal vyhodiť z ich domu. Dcéra navrhovateľky A. H. uviedla, že odporca sa prestal o ňu zaujímať približne v roku 1997, kedy sa snažila nadviazať   kontakt   so   svojim   skutočným   biologickým   otcom.   Začal   ju   hrubo   urážať   a niekoľkokrát sa ju snažil vyhodiť z domu, pričom navrhovateľka túto situáciu vyriešila tak, že jej darovala ¼ domu. Svedok Doc. Ing. M. K., CSc. potvrdil, že odporca si po sobáši s navrhovateľkou   osvojil   jej   8   ročnú   dcéru   A.,   avšak   s podmienkou,   že prepíše   na   neho polovicu jej rodinného domu. Dcéru si adoptoval formou zrušiteľnej adopcie. Odporca mu sám povedal, že chce získať polovicu vlastníctva domu pre svoje zabezpečenie v starobe alebo pre prípad, že by sa jeho manželstvo nevydarilo. Syn účastníkov P. H. uviedol, že odporca   bol   v   rôznych   situáciách   neprávom   navrhovateľkou   osočovaný   a   taktiež   k obvineniu, že jeho otec vyhodil z domu starú matku uviedol, že toto sa nestalo, pričom on bol očitým svedkom toho, že k žiadnemu konfliktu medzi starou matkou a niekým z rodiny nedošlo. Taktiež uviedol, že nie sú pravdivé tvrdenia, že odporca navrhovateľku fyzicky napádal   a   urážal.   On   bol   naopak   svedkom   takých   situácií,   že   navrhovateľka   odporcu napádala a provokovala, a to fyzicky aj slovne. Výpoveď tohto svedka však súd vyhodnotil vzhľadom na správu z psychologického vyšetrenia tohto svedka ako neobjektívnu, vzhľadom na silne negatívny vzťah svedka k navrhovateľke, čo bolo preukázané i v konaní Okresného súdu Malacky sp. zn. 8 Nc 174/1998, v ktorom znalec z odboru psychológie PhDr. I. O. uviedol, že P. H. sa vo vzťahu k matke identifikoval s otcom, vžil sa do jeho role a stráca hranice medzi tým, čo je jeho a čo otcove. Pokiaľ sa týkalo vznesenej námietky premlčania zo   strany   odporcu,   túto   súd   prvého   stupňa nepovažoval   za   dôvodnú,   navrhovateľka   si jednostranným právnym úkonom, listom adresovaným odporcovi uplatnila právo zániku darovacieho   vzťahu   dňa   16.   septembra   1998,   pričom   z   vykonaného   dokazovania   bolo preukázané správanie odporcu, ktoré bolo považované za hrubo porušujúce dobré mravy, sa   prejavovalo   v   rokoch   1995   až   1998,   teda   v   období   troch   rokov,   predtým,   ako   si navrhovateľka právo na vrátenie daru uplatnila. Keďže dospel k záveru, že navrhovateľka preukázala splnenie podmienok v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, mal za to, že návrh navrhovateľky bol dôvodný.

Krajský súd..., rozsudkom z 10. februára 2009 sp. zn. 14 Co 501/2008 potvrdil ako vecne   správny   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Navrhovateľke   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania. Uznesením zo dňa 18. júna 2009 sp. zn. 14 Co 501/2009 podľa § 164 O. s.p. opravil chybu v záhlaví svojho rozsudku, spočívajúcu v chybnom označení rozsudku súdu prvého stupňa. Mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vec i správne   právne   posúdil.   Stotožnil   sa   s   hodnotením   výpovedí   svedkov,   najmä s vyhodnotením výpovede svedka P. H., syna účastníkov, tak ako túto výpoveď, vzhľadom k zjavnej,   preukázanej   zaujatosti   tohto svedka   voči navrhovateľke,   vyhodnotil   súd prvého stupňa. Poukázal i na správny záver súdu prvého stupňa k vznesenej námietke premlčania, ktorú podal odporca nedôvodné, uviedol, že odporca sa ďalších skutkov voči navrhovateľke a jej dcére dopúšťal i po uplatnení práva na vrátení daru, konkrétne i v rokoch 1999 a 2001, pričom trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na vrátenie daru začína plynúť   samostatne   od   každého   skutku   alebo   takého   správania   obdarovaného,   ktoré   je hrubým   porušením   dobrých   mravov.“ Najvyšší   súd   následne   oboznámil   dovolaciu argumentáciu generálneho prokurátora o vyjadrenia účastníkov konania k mimoriadnému dovolaniu: „Proti týmto rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu podal na základe podnetu odporcu s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/,   c/   O.   s.   p.   mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky,   ktorý navrhol   napadnuté   rozhodnutia   zrušiť   a   vec   vrátiť   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Namietal, že prvostupňový súd nevyhodnotil všetky preukázané dôkazy, ale zameral sa len na tie, ktoré boli v prospech navrhovateľky a odvolací súd sa napriek tomu odvolacími dôvodmi nezaoberal. Vystačil si len s konštatovaním o neobjektívnosti výpovede P. H. a v ostatnom sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu. Úlohou odvolacieho súdu však v danom prípade bolo posúdiť, či súd prvého stupňa konal alebo nekonal v súlade s ust. § 132 O. s. p. a či súd prvého stupňa vykonal správny výklad ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Skutočnosťou, že prvostupňový súd poukázal na dve odlišné ustanovenia pri počítaní premlčacej lehoty a to ustanovenie § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka,   sa odvolací súd nezaoberal. Uviedol, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Mal za to, že súdy síce aplikovali správny právny predpis ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, nesprávne   ho   ale   interpretovali   a   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodili   nesprávne právne   závery.   Súdy   v konaní   zhromaždili   dostatok   dôkazných   prostriedkov   na   zistenie skutkového   stavu   a na   preukazovanie   správania   sa   obidvoch   účastníkov   konania,   resp. ostatných   rodinných   príslušníkov.   Právne   závery   súdov   zo   zisteného   skutkového   stavu vychádzali   z jednostranného,   účelovo   zameraného   posúdenia   veci   v   prospech navrhovateľky, čoho dôsledkom bolo nesprávne právne posúdenie veci. Tieto skutočnosti odôvodňujú podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. c O. s. p., keďže rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Ďalej uviedol, že konanie je zaťažené i vadou v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b O. s. p. ktorou je nesprávnosť zisteného skutkového stavu nie z pohľadu vykonaného dokazovania, ale z pohľadu postupu súdu v dôkaznom procese. O vadu pri zisťovaní skutkového stavu veci ide hlavne vtedy, ak súd v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s ustanovením § 120 O. s. p. a nevykonal dôkaz,   ktorý   mal   slúžiť   k   objasneniu   právne   významnej   skutočnosti.   Okolnosť,   že   súd nezameral svoje dokazovanie aj na overenie správnosti výpovede svedka P. H., nezohľadnil výpoveď odporcu a ním predložené listinné dôkazy znamená, že konanie súdu je postihnuté vadou spočívajúcou v porušení ustanovení o dokazovaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tieto skutočnosti odôvodňujú podanie mimoriadneho dovolania aj podľa ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) O. s. p.

K mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá   namietala,   že   je   podané   nedôvodne.   Uviedla,   že   mimoriadne   dovolanie   musí   byť odôvodnené skutočnosťami v zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. a žiadne v tomto ustanovení vady konania, či nedostatky v právnom posúdení v priebehu konania, nenastali.

Odporca sa s podaným mimoriadnym dovolaním stotožnil.“

Najvyšší súd svoje skutkové zistenia, právne hodnotenie a závery prezentoval takto: «Najvyšší súd... súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia   dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   1   O.   s.   p.)   a   dospel   k   záveru,   že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.

Generálnemu prokurátorovi... umožňuje procesný predpis v ustanovení § 243f ods. 1 napadnúť mimoriadnym dovolaním právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O. s. p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z ustanovenia § 243h O. s. p. vyplýva, že v mimoriadnom dovolaní sa musí popri všeobecných   náležitostiach   podania   (§   42   ods.   3)   uviesť,   proti   ktorému   rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda. Dovolacie dôvody, ktorými   bolo   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   odôvodnené,   neposudzuje dovolací súd len podľa toho, ako boli označené, ale najmä podľa ich obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243c a § 243i ods. 2 O. s. p.).

Vady v zmysle § 237 O. s. p., ktoré dovolací súd posudzuje podľa § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p. z úradnej povinnosti, neboli v mimoriadnom dovolaní výslovne namietané a z obsahu   spisu   ani   nevyplývajú.   S   výnimkou   týchto   vád   je   dovolací   súd   viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,   vrátane toho,   ako ho mimoriadny dovolateľ obsahovo vymedzil.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,   ak   súd   použil   iný   právny   predpis   ako   mal   správne   použiť,   alebo   aplikoval   síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právnemu posúdeniu veci ako okresným, tak aj krajským súdom, však nie je možné nič vytknúť. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov, ktoré považuje za správne. V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia ako prvostupňového, tak aj odvolacieho súdu.

Najvyšší   súd...   považuje   za   potrebné   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   mimoriadny dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci súdmi výlučne z hodnotenia dôkazov vykonaných   súdmi   nižšieho   stupňa,   ktoré   podľa   jeho   názoru   nesprávne   vyhodnotili vykonané   dokazovanie   a   nesprávne   ustálili,   že   navrhovateľka   v   konaní   preukázala dôvodnosť svojho návrhu na vrátenie daru, keď obdarovaný (odporca) sa k nej a jej dcére mal správať tak, že hrubo porušoval dobré mravy. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by odôvodňovali   mimoriadneho   dovolateľa   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia   súdov mimoriadnym   dovolaním   sa   však   dôvod,   vzťahujúci   sa   k   námietkam   o   nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci, nenachádza. Z ustanovenia § 132 O. s. p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z   hľadiska   pravdivosti   ten   -   ktorý   dôkaz   hodnotiť.   Uplatňuje   sa   teda   zásada   voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd... poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.   smeruje   na   pochybenia   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav   a   nie   na pochybenia   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   veci.   Z   obsahu   mimoriadneho   dovolania generálneho prokurátora... je zrejmé, že mimoriadny dovolateľ pod nesprávnym právnym posúdením   veci   v   skutočnosti   nenamieta   ani   jeho   úplnosť   a   správnosť   vykonaného dokazovania, ale jeho vyhodnotenie súdmi. Keďže za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O. s. p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami mimoriadneho   dovolateľa   týkajúcimi   sa   neúplnosti   a   nesprávnosti   vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať.

Najvyšší súd... považuje za potrebné poukázať aj na to, že mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu,   že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti   v   konaní   o   dovolaní   tieto   dôkazy   sám   vykonávať,   ako   je   zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

Preto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Dovolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné opakovane zdôrazniť, že námietky mimoriadneho dovolateľa,   uvádzané   v   odôvodnení   mimoriadneho   dovolania   o   tom,   že   rozhodnutia spočívajú   v   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   boli   mimoriadnym   dovolateľom prezentované výlučne v súvislosti, s podľa jeho názoru zlým vyhodnotením dokazovania, a preto neobstoja.

Pokiaľ mimoriadny dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou podľa § 243f písm. b/ O. s. p., je potrebné v tejto súvislosti uviesť, v čom spočíva dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. b O. s. p., t.j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Takouto   inou   vadou   konania   je   v   zmysle konštantnej judikatúry súdov vada konania, ktorá je (rovnako ako vady konania uvedené v § 237 O. s. p.) spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie.   Medzi   takéto   vady   patrí   napr.   skutočnosť,   že   rozhodnutie   súdu   vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, že súd pri vykonávaní dokazovania   nepostupoval   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval podľa § 213 O. s. p., že vo veci rozhodoval vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho rozhodnutie   nenapravil,   že   odvolací   súd   rozhodol   o   veci   meritórne,   hoci   mal   správne odvolanie   odmietnuť   a   podobne.   Takouto   inou   vadou   konania   nie   je   však   hodnotenie dôkazov súdmi, pokiaľ bolo vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami, ako tomu bolo v preskúmavanej veci. Sám mimoriadny dovolateľ vo svojom mimoriadnom opravnom   prostriedku (str.   6 ods.   3),   uviedol,   že „súdy v konaní zhromaždili dostatok dôkazných   prostriedkov   na   zistenie   skutkového   stavu   a   na   preukazovanie   správania obidvoch účastníkov konania, resp. ostatných rodinných príslušníkov“.

Najvyšší   súd...   preto   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora...   z   vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné, a podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. ho zamietol.

V   dovolacom   konaní   úspešnej   navrhovateľke   vzniklo   právo   na   náhradu   trov dovolacieho   konania   proti   odporcovi,   ktorý   podal   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd... jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila (§ 151 ods. 1 s použitím § 243i ods. 2 O. s. p.).»

19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   uvedenými   v mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   podanom na podnet sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že generálny prokurátor, teda aj sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je plne realizované právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 8/2010 z 27. apríla 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

23. Sťažovateľ ďalej namietal, že „vyjadrenie navrhovateľky k podanému odvolaniu sťažovateľom   (odporcom)   ani   jeho   právnej   zástupkyni   doručené   nebolo,   čím   bolo sťažovateľovi znemožnené vyjadriť sa k argumentom spornej strany“ (pozri bod 4). Keďže uvedená skutočnosť zakladá uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a sťažovateľ mal   možnosť   dovolávať   sa   nápravy   podaním   dovolania,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   vo vzťahu k tejto námietke podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (v spojení s § 53 ods. 1 tohto zákona) odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

24.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   skutočnosť,   že   v inom   konaní   najvyššieho   súdu (rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 5/97) vydanom v obdobnej veci bola odlišne posudzovaná otázka hrubého porušovania dobrých mravov (pozri bod 5), ústavný súd poznamenáva,   že mu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať   tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§   8   ods. 3,   §   20   ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných, ako ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011