znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 384/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 334/2008-68 zo 4. júna 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2009 faxom a 8. októbra 2009 písomným podaním doručená sťažnosť Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 334/2008-68 zo 4. júna 2009 a jemu predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cb 96/03 z 18. júna 2004 bol sťažovateľovi priznaný nárok   voči   žalovanému   A.,   spol.   s   r.   o.,   M.,   v   sume   20 183,50 Sk   spolu   s   úrokom   z omeškania a trovy konania v sume 5 200 Sk. Celková suma, na ktorú mal nárok, bola 38 955 Sk (ďalej len „pohľadávka sťažovateľa“). Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný odvolanie. Keďže žalovaný súdny poplatok za odvolanie nezaplatil, okresný súd uznesením sp. zn. 18 Cb 96/03 z 24. septembra 2004 konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení odvolacieho   konania“),   ale   toto   uznesenie   nedoručil   sťažovateľovi.   Žalovaný   bol   z obchodného   registra   vymazaný   4.   októbra   2006.   Z   dôvodu   nedoručenia   uznesenia   o zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi sa sťažovateľ o zastavení odvolacieho konania dozvedel až potom, ako bol žalovaný z obchodného registra vymazaný, a preto nemohol pohľadávku voči žalovanému priznanú mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 Cb 96/03 z 18. júna 2004 vymáhať v exekučnom konaní. Sťažovateľ svoju pohľadávku v sume 38 955 Sk považoval za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom preto «... podal prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   na   Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej republiky... žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. MS   SR   listom   zo   dňa   20.   3.   2008   oznámilo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa,   že žiadosti nevyhovelo.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote na Okresnom súde Michalovce dňa 15. 4. 2008 žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, v ktorom konaní na strane   žalovaného   vystupovala   Slovenská   republika   v   menej   ktorej   koná   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Okresný   súd   Michalovce   rozsudkom   sp.   zn.   1   C   61/2008-41   zo   dňa   9.   9.   2008 rozhodol tak, že návrh zamietol a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie dňa 21. 10. 008. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2 Co 334/2008-68 zo dňa 4. 6. 2009 potvrdil rozsudkom prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom odporcu sp. zn. 2 Co/334/2008-68 zo dňa 4. 6. 2009   bolo   porušené   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   prvá   veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom...

Okresný   súd   v   Michalovciach   nedoručením   uznesenia,   ako   orgán   verejnej   moci, neurobil úkon, ktorý bol povinný urobiť a preto Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo   spravodlivosti   SR   zodpovedala   za   škodu,   ktorá   bola   týmto   nesprávnym úradným postupom sťažovateľovi spôsobená.

Postup a rozhodnutie odporcu je arbitrárne z dôvodu povinnosti všeobecných súdov a teda aj odporcu interpretovať a aplikovať právo z pohľadu ochrany základných práv a slobôd,   pričom   postupovať   tak   mal   odporca   aj   pri   aplikácii   a   interpretácií   vyššie citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.

Odporca sťažovateľov zákonom priznaný nárok interpretoval tak, že vylúčil reálnu možnosť   jeho   uplatnenia,   a   preto   je   právny   názor   odporcu   z   ústavného   hľadiska neudržateľný a jeho následkom je porušenie základných práv sťažovateľa.

Odporca tak urobil napriek tomu, že v namietanom rozsudku konštatuje: „V danom prípade ako to vyplýva z vykonaného dokazovania správne uzavrel aj súd prvého stupňa, že došlo   k   pochybeniu   súdu,   ak   uznesenie   o   zastavení   odvolacieho   konania   nedoručil žalobcovi, čo možno považovať za nesprávny úradný postup.“.

Uznesenie   o   zastavení   odvolacieho   konania,   ktoré   sťažovateľovi   nesprávnym úradným postupom nebolo doručené nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 10. 2004 a žalovaný bol z obchodného registra vymazaný ku dňu 4. 10. 2006. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ nedozvedel o zastavaní odvolacieho konania, nemal ani možnosť v časovom období od 15. 10. 2004 do 4. 10. 2006 pokúsiť sa domôcť svojho práva, teda možnosť využiť svoje právo   domáhať   sa   splnenia   povinnosti   na   základe   právoplatného   a   vykonateľného rozhodnutia súdu.

To je možnosť, ktorá mu bola nesporne odňatá nedoručením uznesenia o zastavení odvolacieho   konania,   a   ktoré   odňatie   možnosti   uplatniť   svoje   právo   z   právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia priamo zakladá príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sťažovateľovi.

Odporca   postupoval   nesprávne   a   nesprávne   aplikoval   ustanovenia   zákona č. 514/2003 Z. z. pokiaľ v predmetnom konaní skúmal obsah konkurzného spisu sp. zn. 4 K 276/2005,   spočítaval   aktíva   a   pasíva   žalovaného,   skúmal   neuhradené   záväzky žalovaného v priebehu rokov 2002, 2003, 2004 a 2005, množstvo finančných prostriedkov a existenciu, či neexistenciu nehnuteľného a hnuteľného majetku.

Opačným záverom odporcu, by bolo konštatovanie, že nie je potrebné doručovať uznesenia, ktorých doručenie vyplýva zo zákona, pretože aj keď ide o nesprávny úradný postup,   v   prípade,   že   povinný   nedisponuje   dostatočným   majetkom,   nie   je   dôvod   na doručenie   rozhodnutia   oprávnenému,   pričom   súd   by   existenciu   majetku   skúmal   pred doručovaním rozhodnutí.

Záver   odporcu   o   neexistencii   príčinnej   súvislosti,   ktorý   záver   sa   premietol v arbitrárnom rozhodnutí je v rozpore s princípom objektívnej zodpovednosti za spôsobenú škodu,   ktorého   existencia   vyplýva   z   nevyhnutnosti   napraviť   všetky   dôsledky   porušenia zákona...

Odporca nesprávne   interpretoval aplikovaný právny predpis,   keď v tomto   štádiu konania   skúmal,   či   by   sťažovateľ   reálne   vymohol   svoju   pohľadávku   voči   žalovanému. Sťažovateľ nemal ani možnosť pokúsiť sa vymáhať svoju pohľadávku v exekučnom konaní ani žiadnym iným spôsobom, lebo skutočnosť, že už takú možnosť má mu nebola známa. Odporca bol povinný objasňovať príčinnú súvislosť práve tak, či nedoručením predmetného uznesenia a teda nesprávnym úradným postupom mu práve táto možnosť nebola odňatá. Za extrémne v rozpore s princípom spravodlivosti je potrebné považovať aj výrok odporcu v namietanom rozhodnutí: „V dôsledku vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca nepreukázal, že v exekučnom konaní reálne mohol vymôcť čiastku, ktorú vyčíslil ako škodu, čím   nepreukázal   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom a vznikom škody.“.

Zákon   č.   513/2004   Z.   z.   neukladá   povinnosť   poškodenému   preukazovať,   či v exekučnom   konaní   reálne   mohol   vymôcť   čiastku,   ktorú   vyčíslil   ako   škodu.   Takáto interpretácia zákonných ustanovení zákona č. 513/2004 Z. z. popiera ich účel a význam. Požiadavka odporcu na takéto preukazovanie už nie je objasňovaním príčin, ktoré viedli k výsledku   -   vzniku   škody,   ale   ako   už   vyššie   sťažovateľ   konštatuje   o   popretie   významu a účelu citovaných zákonných ustanovení.

Za nepochybne arbitrárny je nevyhnutné považovať aj tento právny záver odporcu: „Je teda zrejmé, že aj v prípade, ak by žalobca nasledujúci deň po právoplatnosti uznesenia,   ktorým   konanie   o   odvolaní   žalovaného   bolo   zastavené,   podal   návrh   na vykonanie exekúcie, nie je predpoklad, že by mohlo dôjsť v rámci exekučného konania k uspokojeniu   pohľadávky   žalobcu   vzhľadom   na   to,   že   žalovaný   nedisponoval   žiadnymi finančnými   prostriedkami   v   peňažných   ústavoch   a   taktiež   nedisponoval   žiadnym   iným nehnuteľným,   resp. hnuteľným majetkom,   ktorý mohol byť v rámci exekučného konania speňažený a z jeho výťažku by bola uspokojená pohľadávka žalobcu, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, voči spoločnosti A. spol. s r.o. M. boli evidované pohľadávky v celkovej sume 1.877.071, čo vyplýva zo správy predbežného správcu.“

Podľa ustanovenia § 153 ods. 1 O. s. p. – súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného   z   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa ustanovenia § 132 O. s. p. - dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Nie   je   zrejmé,   akým   hodnotením   vykonaných   dôkazov   dospel   odporca   k   vyššie uvedenému záveru. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia totiž vyplýva len skutočnosť, že aktíva dlžníka predstavujú 12.000 SKK, avšak ku dňu 30. 12. 2005, teda ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Odporca neuvádza stav účtu, resp. aktíva žalovaného ku dňu 15. 10. 2004. Teda   záver   odporcu   nevyplýva   zo   žiadneho   vykonaného   dokazovania,   je   to konštrukcia   odporcu,   ktorá   nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Odporca   týmto svojvoľným   a   nepreukázaným   záverom   porušil   tak   zásadu   hodnotenia   dôkazov,   ako   aj citované ustanovenie § 153 ods. 1 O. s. p., pretože taký skutkový stav nebol zistený. Je nepochybné, že sťažovateľovi vznikla škoda. Odporca od sťažovateľa požaduje, aby preukázal, že v prípade, ak by Okresný súd Michalovce postupoval správne, že by bol býval   sťažovateľ   svoju   neuspokojenú   pohľadávku   uspokojil.   Avšak   nie   je   možné,   aby sťažovateľ dokazoval niečo, čo sa nestalo.

Zároveň   vzhľadom   na   uvádzané   záväzky   žalovaného   voči   Daňovému   úradu v Michalovciach možno konštatovať, že žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„Právo sťažovateľa - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zakotvenom v článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   vo   veci   sp.   zn. 2 Co 334/2008-68 zo dňa 4. 6. 2009 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 2 Co 334/2008-68 zo dňa 4. 6. 2009 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 EUR.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   základných   a   iných   práv   rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 334/2008-68 zo 4. júna 2008 a jemu predchádzajúcim postupom. Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd nesprávne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), keď skúmal, či by sťažovateľ reálne vymohol svoju pohľadávku od žalovaného.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa   §   3   ods.   1 písm.   d)   zákona o   zodpovednosti   za škodu   štát zodpovedá   za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,   okrem   tretej   časti   toho   zákona,   pri   výkone   verejnej   moci   nesprávnym   úradným postupom.

Podľa   §   2   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   zodpovednosti   podľa   odseku   1   sa nemožno zbaviť.

Podľa   §   9   ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   štát   zodpovedá   za   škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených   záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Zákon o zodpovednosti za škodu je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, a preto sa ustanovenia Občianskeho zákonníka aplikujú vtedy, ak zákon nemá špeciálnu úpravu.

Uvedené   ustanovenia   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   zakladajú   objektívnu zodpovednosť štátu za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Čo sa týka existencie nesprávneho úradného postupu, táto otázka nebola v konaní pred všeobecnými súdmi sporná. Krajský súd dospel rovnako ako sťažovateľ k právnemu záveru,   že   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Cb   96/2003   pri doručovaní uznesenia o zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi možno označiť ako nesprávny úradný postup.

V   konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   je   teda   zásadnou   otázkou   určenie, či sťažovateľovi nesprávnym úradným postupom vznikla škoda a či medzi vznikom škody a nesprávnym   úradným   postupom   je   príčinná   súvislosť.   Úlohou   ústavného   súdu   bolo skúmať,   aké   skutkové   a   právne   úvahy   viedli   krajský   súd   k   potvrdzujúcemu   rozsudku, či v danom prípade krajský súd existenciu, resp. neexistenciu škody a príčinnej súvislosti náležite   vysvetlil   a   či   neboli   relevantné   ustanovenia   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označených základných a iných práv sťažovateľa.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   č.   k.   2   Co   334/2008-68 uviedol: „V danom prípade ako to vyplýva z vykonaného dokazovania.správne uzavrel aj súd   prvého   stupňa,   že   došlo   k   pochybeniu   súdu,   ak   uznesenie   o   zastavení   odvolacieho konania nedoručil žalobcovi, čo možno považovať za nesprávny úradný postup. Žalobca však v konaní nepreukázal ďalšie predpoklady zodpovednosti štátu za spôsobenú Škodu a to vznik   škody   a   príčinnú   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   vzniknutou škodou. Výšku škody žalobca vyčíslil sumou, ktorá zodpovedala sume, ktorú mu bol súdom zaviazaný žalovaný účastník v konaní sp. zn. 18Cb 96/2003 zaplatiť, t. j. na 1.293,07 € (38.955,-   Sk)   a   tvrdil,   že   mu   vznikla   tým,   že   nemohol   chybou   súdu   podať   návrh   na vykonanie exekúcie pred rozhodnutím o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu. Samotná   skutočnosť,   že   v   inom   konaní   žalovaný   účastník   bol   zaviazaný   zaplatiť žalobcovi určitú finančnú čiastku sama o sebe totiž nie je preukázaním výšky škody. Výška škody v tejto sume by mohla byť preukázaná len za predpokladu, že by žalobca v tomto konaní preukázal, že takúto čiastku by bol exekúciou získal. Takúto okolnosť však žalobca nielen nepreukázal, ale ani netvrdil.

Tak isto tvrdenie, že nemožnosťou podania návrhu na vykonanie exekúcie žalobcovi vznikla škoda nemožno považovať za preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom.

Z obsahu konkurzného spisu č. k. 4K/276/2005 vyplýva, že spoločnosť A., spol. s r.o. M. doručila Krajskému súdu v Košiciach dňa 30. 12. 2005 návrh na vyhlásenie konkurzu. Z predloženej správy predbežného správcu dlžníka - navrhovateľa A. spol. s.r.o. M. vyplýva, že aktíva dlžníka predstavujú sumu 12.000,- Sk a jeho pasíva predstavujú sumu 1.874.792,- Sk. Z celkovej sumy pasív mala uvedená spoločnosť záväzky zo Sociálneho zabezpečenia a to voči V. z. p. k 31. 12. 2004 vo výške 2.247,- Sk, k 31. 12. 2005 vo výške 9.310,- Sk, voči Z. p. A. k 31. 12. 2004 vo výške 17.846,- Sk, k 31. 12. 2005 14.144,- Sk, voči S. p. k 31. 12. 2003 vo výške 63.696,- Sk, k 31. 12. 2004 vo výške 92.960,- Sk, k 31. 12. 2005 vo výške

55.908,- Sk, neuhradené odvody z miezd zamestnancov za obdobie k 31. 12. 2002 vo výške 17.732,- Sk, k 31. 12. 2003 vo výške 8.949,- Sk, voči S. p. M. k 31. 12. 2003 vo výške 2.314,- Sk, voči D. ú. v M. počnúc 4. štvrťrokom 2003 do 4. štvrťroku 2005 spolu vo výške 231.169,- Sk, záväzky z obchodného styku vo výške 1.165.254,- Sk, takže celkové záväzky dlžníka A. spol. s r.o. M. predstavovali sumu 1.874.792,- Sk. Nakoľko konkurzný súd dospel k záveru, že majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu trov konkurzného konania, preto návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka A. spol. s r.o. M. zamietol pre nedostatok majetku. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že spoločnosť A. spol. s.r.o. M. mala neuhradené záväzky do podania návrhu na vyhlásenie konkurzu za roky 2002, 2003, 2004 a 2005, pričom uznesenie Okresného súdu v Michalovciach č. k. 18Cb 96/2003-27 z 24. 9. 2004, ktorým konanie o odvolaní žalovaného zo dňa 12. 8. 2004 bolo zastavené nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 10. 2004. Je teda zrejmé, že aj v prípade, ak by žalobca nasledujúci deň po právoplatnosti uznesenia ktorým konanie o odvolaní žalovaného bolo zastavené, podal návrh na vykonanie exekúcie, nieje predpoklad, že by mohlo dôjsť v rámci exekučného konania k uspokojeniu pohľadávky   žalobcu,   vzhľadom   na   to,   že   žalovaný   nedisponoval   žiadnymi   finančnými prostriedkami   v peňažných   ústavoch   a taktiež   nedisponoval   žiadnym   iným   nehnuteľným, resp. hnuteľným majetkom, ktorý mohol byť v rámci exekučného konania speňažený a z jeho výťažku by bola uspokojená pohľadávka žalobcu, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, voči spoločnosti A. spol. s. r. o. M. boli evidované pohľadávky v celkovej sume 1.877.071,- Sk, čo vyplýva zo správy predbežného správcu.  

V dôsledku vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca nepreukázal, že v exekučnom konaní reálne mohol vymôcť čiastku, ktorú vyčíslil ako Škodu, čím nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Za takýchto okolností možno konštatovať, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody   a   príčinnú   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   vzniknutou   škodou v dôsledku   čoho   neboli   splnené   predpoklady   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú nesprávnym   úradným postupom.   Žalobca v konaní   preukázal len   jeden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup, ktorý spočíval v nedoručení uznesenia súdu o zastavení odvolacieho konania žalobcovi.“

Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že s otázkou vzniku   škody   sa   krajský   súd   primerane   argumentačne   vysporiadal   a uviedol,   prečo nepovažuje požadovanú sumu za škodu, ktorá sťažovateľovi vznikla nesprávnym úradným postupom.   Krajský   súd   sa   podrobne   vyjadril   aj   k   otázke   príčinnej   súvislosti   medzi nesprávnym   úradným   postupom   a   vznikom   škody,   pričom   poukázal   hlavne   na   tú skutočnosť,   že   sťažovateľ   nepreukázal,   že   v   exekučnom   konaní   mohol   reálne   vymôcť žalovanú sumu.

Nad rámec odôvodnenia uvedeného v rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že   škodu,   ktorá   prípadne   vznikla   nesprávnym   úradným   postupom   súdu   pri   doručovaní uznesenia   o   zastavení   odvolacieho   konania   sťažovateľovi,   nemožno   bez   ďalšieho stotožňovať s pohľadávkou, ktorá bola sťažovateľovi priznaná rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 Cb 96/03 z 18. júna 2004, ako to urobil sťažovateľ. Škoda a zodpovednosť štátu za   ňu   je   daná   až   vtedy,   ak   by   sa   pohľadávka   sťažovateľa   voči   dlžníkovi   stala nevymožiteľnou v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto významné,   či   nesprávny   úradný   postup   okresného   súdu   pri   doručovaní   uznesenia o zastavení   odvolacieho   konania   bol   podstatnou   a   rozhodujúcou   príčinou   toho,   že pohľadávka   sťažovateľa   nemohla   byť   vymožená   v   exekučnom   konaní.   Reálna   hodnota sťažovateľovej pohľadávky nezávisí len od samotnej sumy, ale tiež od solventnosti dlžníka a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú majetkovú hodnotu má súdom priznaná   pohľadávka,   ktorú   je   možné   pri   exekúcii   bez   problémov   uplatňovať   voči „bonitnému“ dlžníkovi, a inú hodnotu, ak dlžník v čase exekúcie majetok nemá, alebo ho síce   má,   no   je   nepatrný.   Krajský   súd   preto   správne   postupoval,   keď   skúmal   reálnu vymožiteľnosť   sťažovateľovej   pohľadávky.   Naopak,   sťažovateľ   žiadnym   spôsobom nepreukázal,   že   by   pohľadávku   vymohol,   pričom   preukázanie   tejto   skutočnosti   bolo v prvom   rade   v   záujme   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa   však   uspokojil   s   tvrdením,   že pohľadávku by bol vymohol.

Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Inými   slovami,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) na uplatnenie si nároku podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom tomuto   jeho   záveru   sa   nedá   vyčítať   arbitrárnosť   ani   svojvoľnosť,   takže   v   konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.  

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Na   základe   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinná súvislosť medzi základným právami, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, a postupom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   v   danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver o porušení   sťažovateľom   označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže viesť k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009