SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 383/2015-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, akoaj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 2 CoKR 128/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 128/2014 (ďalej len „napadnutékonanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v reštrukturalizačnom konaní vedenomOkresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. R 9/2013 protiobchodnej spoločnosti PANTOS, s. r. o., Záhradnícka 46, Bratislava (ďalej aj „obchodnáspoločnosť“), ako dlžníkovi má sťažovateľ postavenie veriteľa.
Okresný súd uznesením č. k. 2 R 9/2013-1687 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenieokresného súdu“) reštrukturalizačný plán dlžníka neschválil.
Krajský súd na odvolanie obchodnej spoločnosti (dlžníka) uznesenímsp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)zmenil uznesenie okresného súdu z 22. júla 2014 tak, že reštrukturalizačný plán dlžníkaschválil. Predmetné uznesenie bolo doručené ostatným účastníkom konania vrátanesťažovateľa zverejnením v Obchodnom vestníku bez odôvodnenia.
Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu sťažovateľ požiadal krajskýsúd o nazretie do súdneho spisu, aby sa s odôvodnením predmetného rozhodnutia moholoboznámiť. Počas nahliadnutia do spisu 1. októbra 2014 krajský súd predložil sťažovateľovi„PRVOPIS_1“ svojho rozhodnutia, ktorý neobsahoval odôvodnenie podľa § 198 ods. 2zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“),čo sťažovateľa primälo k podaniu sťažnosti ústavnému súdu. Uznesenie ústavného súdusp. zn. I. ÚS 109/2015 zo 4. marca 2015, ktorým ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietolako zjavne neopodstatnenú, bolo sťažovateľovi doručené 14. apríla 2015. Dôvodomodmietnutia bol v konaní pred ústavným súdom krajským súdom predložený„PRVOPIS_2“ uznesenia krajského súdu, ktorý už odôvodnenie obsahoval.
Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa nesporné, že krajský súd postupnevyhotovil dva rozdielne prvopisy toho istého rozhodnutia (jeden bez odôvodnenia a druhýs odôvodnením), hoci zo samotnej podstaty prvopisu vyplýva, že môže existovať len jedenprvopis rozhodnutia.
Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv postupom krajského súdu,ktorý uviedol do omylu aj ústavný súd v jeho predchádzajúcom konaní vedenompod sp. zn. I. ÚS 109/2015 tvrdiac, že krajský súd svoje rozhodnutie písomne vyhotovilpo jeho vydaní a zverejnení v Obchodnom vestníku až v predĺženej lehote (do 24. októbra2014). Rozhodnutie označené ako „PRVOPIS_1“ podľa sťažovateľa nevyvrátiteľnedokazuje, že k písomnému vyhotoveniu uznesenia krajského súdu došlo už 16. septembra2014 bez odôvodnenia. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 58 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskomporiadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „spravovací poriadok“), v zmysle ktorého prvý výtlačok rozsudku sapovažuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku.
Z § 199 zákona o konkurze a reštrukturalizácii podľa sťažovateľa tiež vyplýva, žev Obchodnom vestníku sú zverejňované len už existujúce rozhodnutia, ktorých obligatórnousúčasťou je odôvodnenie. To, že sa písomnosť v Obchodnom vestníku zverejní bezodôvodnenia, ešte podľa názoru sťažovateľa neznamená, že v čase zverejneniav Obchodnom vestníku odôvodnenie nemusí obsahovať.
Nepravdivé tvrdenia krajského súdu spolu s predložením „PRVOPISU_2“ uzneseniakrajského súdu (ktorý v zmysle zákona prvopisom nebol) v konaní vedenom ústavnýmsúdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 mali za následok odmietnutie sťažnosti sťažovateľa, a týmaj porušenie jeho práva na účinný opravný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovorunajmä za situácie, keď dodatočným vyhotovením „PRVOPISU_2“ až po právoplatnostiuznesenia krajského súdu sa docielilo, že v dôsledku prepadnutia zákonom o ústavnom súdeustanovenej dvojmesačnej lehoty nie je sťažovateľovi umožnené ho napadnúť na ústavnomsúde ani inak, keďže mimoriadne opravné prostriedky sú podľa § 198 ods. 1 zákonao konkurze a reštrukturalizácii v reštrukturalizačnom konaní vylúčené.
Sťažovateľ v závere sťažnosti uviedol, že „nakoľko mu na základe jeho žiadosti z 25.9.2014 prvopis porušovateľovho uznesenia už dňa 1.10.2014 sprístupnený bol, nemal s poukazom na čl. I ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR žiadne dôvod sa akokoľvek domnievať, že by porušiteľ dodatočne vydal ešte ďalší (rozdielny) prvopis svojho uznesenia, aby sťažovateľ za týmto účelom súdny spis naďalej navštevoval, či doň porušiteľ ďalší prvopis už právoplatného uznesenia nezaložil...
To, že sa rozhodnutie súdu v zmysle § 199 ods. 1 ZKR zverejňuje v Obchodnom vestníku bez odôvodnenia, t. j. výsostne z praktických dôvodov, ešte neznamená, že v zmysle § 198 ods. 2 ZKR nemusí byť odôvodnené ešte pred tým, ako sa spôsobom podľa § 199 ZKR účastníkom doručí.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom Krajského súdu v Bratislave, v podobe vyhotovenia dvoch rozdielnych prvopisov Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 v rôznom čase, porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom Krajského súdu v Bratislave, v podobe vyhotovenia dvoch rozdielnych prvopisov Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16.9.2014 v rôznom čase, porušené bolo.
3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000, €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímsp. zn. Spr. 3325/15 doručeným ústavnému súdu 21. júla 2015, v ktorom okrem inéhouviedol:
«Vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2R/9/2013 bola do odvolacieho konania predložená na Krajský súd v Bratislave dňa 20.08.2014, a to konkrétne predsedníčke senátu 2CoKR a bola jej pridelená sp. zn. 2CoKR/128/2014.
JUDr. Tatiana Pastieriková, predsedníčka senátu 2CoKR, vo svojom vyjadrení zo dňa 15.07.2015 k veci namietaného porušenia práv sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ postupom tunajšieho súdu, konkrétne duplicitným vyhotovením dvoch rozdielnych prvopisov (jeden bez odôvodnenia a druhý s odôvodnením) uviedla, že Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci vyhotovil na č. 1. 2355 dňa 16.09.2014 len jeden prvopis, a to v zmysle ustanovenia § 58 ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, podľa ktorého „prvý výtlačok rozsudku sa považuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku“. Krajský súd v Bratislave zároveň vyhotovil skrátenú verziu prvopisu bez odôvodnenia, ktorá bola zverejnená v obchodnom vestníku pod č. 180/2014 dňa 22.09.2014 v zmysle ustanovení § 116 ods. 4 a § 199 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“).
V zmysle ustanovenia § 116 ods. 4 tretia veta ZKR „uznesenie súd zverejní bezodkladne v obchodnom vestníku“.
Podľa ustanovenia § 199 ods. 1 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú ich zverejnením v obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje v obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.
Po zverejnení uznesenia v obchodnom vestníku bol celý spis sp. zn. 2R/9/2013 odoslaný súdu prvého stupňa, ktorý mal uznesenie spolu s odôvodnením doručiť účastníkom konania.
Záverom predsedníčka senátu uviedla, že odvolací súd teda postupoval v zmysle zákona a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie porušené nebolo.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z ustanovenia čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že fyzické a právnické osoby môžunamietať v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušenie svojich práv, ku ktorému môžedôjsť právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každýnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru iným zásahomkrajského súdu spočívajúcim vo vyhotovení dvoch prvopisov toho istého rozhodnutia,ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánutak, že súhlas veriteľa bol nahradený, reštrukturalizačný plán bol potvrdenýa reštrukturalizačné konanie obchodnej spoločnosti (dlžníka) skončené. Krajský súd narozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky prenahradenie chýbajúceho súhlasu daňového úradu s reštrukturalizačným plánom v zmysle§ 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Súčasne dospel k rozdielnemuzáveru od záverov okresného súdu v otázke danosti podstatného rozporu plánuso spoločným záujmom veriteľov, keď takýto rozpor nezistil.
Sťažovateľ krajskému súdu vytýka nesprávny procesný postup pri vyhotovovanípredmetného uznesenia, keď krajský súd najprv vyhotovil prvopis rozhodnutia bezodôvodnenia, ktorý zaslal na zverejnenie v Obchodnom vestníku a následne vyhotovil druhýprvopis toho istého rozhodnutia už s odôvodnením. V čase nahliadnutia sťažovateľav súdnom spise (už po zverejnení uznesenia krajského súdu v Obchodnom vestníku22. septembra 2014) 1. októbra 2014 mu bolo predložené uznesenie krajského súdu, ktoréodôvodnenie neobsahovalo. Na základe uvedeného podal sťažovateľ sťažnosť ústavnémusúdu, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 109/2015 zo 4. marca 2015 odmietnutá ako zjavneneopodstatnená. Až z tohto rozhodnutia ústavného súdu sa sťažovateľ dozvedelo namietanom zásahu do ním označených práv postupom krajského súdu (o existenciiuznesenia s odôvodnením), čím došlo podľa jeho názoru okrem iného k porušeniu právana účinný opravný prostriedok, keďže v dôsledku zmeškania dvojmesačnej zákonnej lehotyna podanie sťažnosti ústavnému súdu nie je sťažovateľovi umožnené uznesenie krajskéhosúdu akokoľvek napadnúť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pre plnení úradných povinností.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa má súdnerozhodnutie podľa tohto zákona zverejniť v Obchodnom vestníku bezodkladne, súd predložírozhodnutie Obchodnému vestníku na zverejnenie najneskôr nasledujúci pracovný deň pojeho vydaní.
Podľa § 199 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákonneustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákonadoručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňujev Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.
Podľa § 198 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v písomnom vyhotoveníuznesenia vydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal,označenie navrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak je ustanovený, odôvodnenie,poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
Podľa § 2 ods. 7 písm. a) spravovacieho poriadku sa
a) prvopisom rozumie prvý výtlačok písomnosti súdu vyhotovený požitímvýpočtovej techniky zviazaný v súdnom spise,
b) rovnopisom rozumejú ďalšie výtlačky písomnosti súdu uvedenej v písmene a)...
Zo sťažnosti, z jej príloh, predloženého súdneho spisu krajského súdu, vyjadreniakrajského súdu k sťažnosti, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 109/2015vyplynulo, že dotknuté uznesenie krajského súdu bolo vyhotovené 16. septembra 2014 bezodôvodnenia a odoslané na zverejnenie v Obchodnom vestníku. V zmysle § 199 ods. 1zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo uvedené rozhodnutie zverejnené v Obchodnomvestníku 22. septembra 2014, a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť. Následne krajskýsúd 24. októbra 2014 vyhotovil svoje rozhodnutie s odôvodnením a v ten istý deň hoexpedoval súdu prvého stupňa. Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že predmetnéuznesenie bolo vyhotovené v skrátenej verzii (bez odôvodnenia) len pre účely zverejneniav Obchodnom vestníku, čo nemožno podľa jeho názoru považovať za porušenie právsťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Vo vzťahu k jedinej námietke sťažovateľa, že procesný postup krajského súdu priduplicitnom vyhotovovaní jeho rozhodnutia v rámci reštrukturalizačného konania (jednéhobez odôvodnenia a jedného s odôvodnením) je v rozpore so zákonom o konkurzea reštrukturalizácii, ústavný súd konštatuje, že v tejto súvislosti sa stotožňuje s názoromsťažovateľa, že zverejňovanie uznesenia v Obchodnom vestníku v zmysle § 199 ods. 1zákona o konkurze a reštrukturalizácii neznamená, že v čase jeho doručovania Obchodnémuvestníku nemusí také uznesenie obsahovať všetky obligatórne zo zákona vyplývajúcenáležitosti, medzi ktoré nesporne patrí jeho odôvodnenie. Dodatočné vyhotovenierozhodnutia s odôvodnením až po nadobudnutí jeho právoplatnosti podľa názoru ústavnéhosúdu odporuje základnej podmienke legitimity každého rozhodnutia všeobecného súdu,ktorou je nepochybne existujúce, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, ktoré musí byťjeho súčasťou už v momente jeho vyhotovenia.
Ústavný súd pri preskúmavaní postupu krajského súdu v danej veci však muselprihliadnuť na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu, ktoré bolo sťažovateľom namietanév sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 a ktoré bolo spôsobilézasiahnuť do ním označených práv v požadovanej intenzite, už bolo preskúmané z hľadiskadodržania princípov ústavnosti, pričom ústavný súd konštatoval, že krajský súdv relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil jasne, zrozumiteľne a vysporiadal saso všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietolako zjavne neopodstatnenú. Ústavná ochrana označeným právam sťažovateľa v súvislostis uznesením krajského súdu tak bola poskytnutá už v predchádzajúcom konaní vedenomústavným súdom. Len v hypotetickej rovine zostáva otázka, že sťažovateľ by v prípadeoboznámenia sa s odôvodnením uznesenia krajského súdu pred podaním sťažnostiústavnému súdu uviedol vo svojom návrhu také relevantné skutočnosti, ktoré byv konečnom dôsledku viedli v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a k vysloveniu porušenia jeho práv.
Pokiaľ sťažovateľ namietal, že postupom krajského súdu došlo aj k porušeniu jehopráva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd poznamenáva,že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 vzťahuje iba na prípady,v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťouporušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach danej veci ústavný súdkonštatuje, že k porušeniu tohto práva sťažovateľa nedošlo, keďže krajský súd zaujalstanovisko k podnetu sťažovateľa (doručenému 15. júla 2014) v odôvodnení svojhorozhodnutia jasne a postačujúco, a tiež ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľapreskúmal uvedené rozhodnutie krajského súdu meritórne v predchádzajúcom konaní.
V popísaných okolnostiach tak ústavný súd uzatvára, že pochybenie, ktorého sakrajský súd dopustil pri vyhotovovaní uznesenia, nedosahuje intenzitu, ktorá by po prijatísťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru o ústavnej relevancii identifikovanej vady,a tým aj k záveru o porušení sťažovateľom označených práv postupom krajského súdu,a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol akozjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015