znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 383/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom   Mgr.   Zdenkom   Nováčekom,   Brančská   7,   Bratislava,   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, akoaj práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenompod sp. zn. 2 CoKR 128/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinnýprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 128/2014 (ďalej len „napadnutékonanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v reštrukturalizačnom konaní vedenomOkresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   R   9/2013   protiobchodnej spoločnosti PANTOS, s. r. o., Záhradnícka 46, Bratislava (ďalej aj „obchodnáspoločnosť“), ako dlžníkovi má sťažovateľ postavenie veriteľa.

Okresný súd uznesením č. k. 2 R 9/2013-1687 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenieokresného súdu“) reštrukturalizačný plán dlžníka neschválil.

Krajský   súd   na   odvolanie   obchodnej   spoločnosti   (dlžníka)   uznesenímsp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)zmenil uznesenie okresného súdu z 22. júla 2014 tak, že reštrukturalizačný plán dlžníkaschválil.   Predmetné   uznesenie   bolo   doručené   ostatným   účastníkom   konania   vrátanesťažovateľa zverejnením v Obchodnom vestníku bez odôvodnenia.

Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu sťažovateľ požiadal krajskýsúd o nazretie do súdneho spisu, aby sa s odôvodnením predmetného rozhodnutia moholoboznámiť. Počas nahliadnutia do spisu 1. októbra 2014 krajský súd predložil sťažovateľovi„PRVOPIS_1“ svojho rozhodnutia, ktorý neobsahoval odôvodnenie podľa § 198 ods. 2zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“),čo sťažovateľa primälo k podaniu sťažnosti ústavnému súdu. Uznesenie ústavného súdusp. zn. I. ÚS 109/2015 zo 4. marca 2015, ktorým ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietolako   zjavne   neopodstatnenú,   bolo   sťažovateľovi   doručené   14.   apríla   2015.   Dôvodomodmietnutia   bol   v   konaní   pred   ústavným   súdom   krajským   súdom   predložený„PRVOPIS_2“ uznesenia krajského súdu, ktorý už odôvodnenie obsahoval.

Na   základe   uvedeného   je   podľa   sťažovateľa   nesporné,   že   krajský   súd   postupnevyhotovil dva rozdielne prvopisy toho istého rozhodnutia (jeden bez odôvodnenia a druhýs odôvodnením), hoci zo samotnej podstaty prvopisu vyplýva, že môže existovať len jedenprvopis rozhodnutia.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených   práv   postupom   krajského   súdu,ktorý uviedol   do   omylu   aj   ústavný   súd   v   jeho   predchádzajúcom   konaní   vedenompod sp. zn. I. ÚS 109/2015   tvrdiac,   že krajský súd svoje rozhodnutie   písomne vyhotovilpo jeho vydaní a zverejnení v Obchodnom vestníku až v predĺženej lehote (do 24. októbra2014).   Rozhodnutie   označené   ako „PRVOPIS_1“ podľa   sťažovateľa   nevyvrátiteľnedokazuje, že k písomnému vyhotoveniu uznesenia krajského súdu došlo už 16. septembra2014 bez odôvodnenia. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 58 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z.   o   Spravovacom   a   kancelárskomporiadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „spravovací poriadok“), v zmysle ktorého prvý výtlačok rozsudku sapovažuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku.

Z § 199 zákona o konkurze a reštrukturalizácii podľa sťažovateľa tiež vyplýva, žev Obchodnom vestníku sú zverejňované len už existujúce rozhodnutia, ktorých obligatórnousúčasťou   je   odôvodnenie.   To,   že   sa   písomnosť   v   Obchodnom   vestníku   zverejní   bezodôvodnenia,   ešte   podľa   názoru   sťažovateľa   neznamená,   že   v   čase   zverejneniav Obchodnom vestníku odôvodnenie nemusí obsahovať.

Nepravdivé tvrdenia krajského súdu spolu s predložením „PRVOPISU_2“ uzneseniakrajského súdu (ktorý v zmysle zákona prvopisom nebol) v konaní vedenom ústavnýmsúdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 mali za následok odmietnutie sťažnosti sťažovateľa, a týmaj porušenie jeho práva na účinný opravný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovorunajmä za situácie, keď dodatočným vyhotovením „PRVOPISU_2“ až po právoplatnostiuznesenia krajského súdu sa docielilo, že v dôsledku prepadnutia zákonom o ústavnom súdeustanovenej dvojmesačnej lehoty nie je sťažovateľovi umožnené ho napadnúť na ústavnomsúde   ani   inak,   keďže   mimoriadne   opravné   prostriedky   sú   podľa   §   198   ods.   1   zákonao konkurze a reštrukturalizácii v reštrukturalizačnom konaní vylúčené.

Sťažovateľ   v závere sťažnosti uviedol, že „nakoľko mu na základe jeho žiadosti z 25.9.2014 prvopis porušovateľovho uznesenia už dňa 1.10.2014 sprístupnený bol, nemal s poukazom na čl. I ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR žiadne dôvod sa akokoľvek domnievať, že by porušiteľ dodatočne vydal ešte ďalší (rozdielny) prvopis svojho uznesenia, aby sťažovateľ za   týmto   účelom   súdny   spis   naďalej   navštevoval,   či   doň   porušiteľ   ďalší   prvopis   už právoplatného uznesenia nezaložil...

To, že sa rozhodnutie súdu v zmysle § 199 ods. 1 ZKR zverejňuje v Obchodnom vestníku bez odôvodnenia, t. j. výsostne z praktických dôvodov, ešte neznamená, že v zmysle § 198 ods. 2 ZKR nemusí byť odôvodnené ešte pred tým, ako sa spôsobom podľa § 199 ZKR účastníkom doručí.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom Krajského súdu v Bratislave, v podobe vyhotovenia dvoch rozdielnych prvopisov Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 v rôznom čase, porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom Krajského súdu v Bratislave, v podobe vyhotovenia dvoch rozdielnych prvopisov Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16.9.2014 v rôznom čase, porušené bolo.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v   sume   50.000,   €...,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podanímsp. zn. Spr. 3325/15 doručeným ústavnému súdu 21. júla 2015, v ktorom okrem inéhouviedol:

«Vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2R/9/2013 bola do odvolacieho konania predložená na Krajský súd v Bratislave dňa 20.08.2014, a to konkrétne predsedníčke senátu 2CoKR a bola jej pridelená sp. zn. 2CoKR/128/2014.

JUDr.   Tatiana   Pastieriková,   predsedníčka   senátu   2CoKR,   vo   svojom   vyjadrení zo dňa 15.07.2015 k veci namietaného porušenia práv sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ postupom tunajšieho súdu, konkrétne duplicitným vyhotovením dvoch rozdielnych prvopisov (jeden bez odôvodnenia a druhý s odôvodnením) uviedla, že Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci vyhotovil na č. 1. 2355 dňa 16.09.2014 len jeden prvopis, a to v zmysle ustanovenia § 58 ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, podľa ktorého „prvý výtlačok rozsudku sa považuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku“. Krajský   súd   v   Bratislave   zároveň   vyhotovil   skrátenú   verziu   prvopisu   bez odôvodnenia, ktorá bola zverejnená v obchodnom vestníku pod č. 180/2014 dňa 22.09.2014 v   zmysle   ustanovení   §   116   ods.   4   a   §   199   ods.   1   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“).

V   zmysle   ustanovenia   §   116   ods.   4   tretia   veta   ZKR   „uznesenie   súd   zverejní bezodkladne v obchodnom vestníku“.

Podľa ustanovenia § 199 ods. 1 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú ich zverejnením v obchodnom vestníku.   Uznesenie,   ktoré   sa   zverejňuje   v   obchodnom   vestníku,   sa   zverejňuje   bez odôvodnenia.

Po   zverejnení   uznesenia   v   obchodnom   vestníku   bol   celý   spis   sp.   zn.   2R/9/2013 odoslaný súdu prvého stupňa, ktorý mal uznesenie spolu s odôvodnením doručiť účastníkom konania.

Záverom predsedníčka senátu uviedla, že odvolací súd teda postupoval v zmysle zákona   a základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie porušené nebolo.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že fyzické a právnické osoby môžunamietať v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušenie svojich práv, ku ktorému môžedôjsť právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každýnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru iným zásahomkrajského   súdu   spočívajúcim   vo   vyhotovení   dvoch   prvopisov   toho   istého   rozhodnutia,ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánutak,   že   súhlas   veriteľa   bol   nahradený,   reštrukturalizačný   plán   bol   potvrdenýa reštrukturalizačné   konanie   obchodnej   spoločnosti   (dlžníka)   skončené.   Krajský   súd   narozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky prenahradenie chýbajúceho súhlasu daňového úradu s reštrukturalizačným plánom v zmysle§ 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Súčasne dospel k rozdielnemuzáveru   od   záverov   okresného   súdu   v   otázke   danosti   podstatného   rozporu   plánuso spoločným záujmom veriteľov, keď takýto rozpor nezistil.

Sťažovateľ   krajskému   súdu   vytýka   nesprávny   procesný   postup   pri   vyhotovovanípredmetného   uznesenia,   keď   krajský   súd   najprv   vyhotovil   prvopis   rozhodnutia   bezodôvodnenia, ktorý zaslal na zverejnenie v Obchodnom vestníku a následne vyhotovil druhýprvopis   toho   istého   rozhodnutia   už   s   odôvodnením.   V   čase   nahliadnutia   sťažovateľav súdnom   spise   (už   po   zverejnení   uznesenia   krajského   súdu   v   Obchodnom   vestníku22. septembra 2014) 1. októbra 2014 mu bolo predložené uznesenie krajského súdu, ktoréodôvodnenie neobsahovalo. Na základe uvedeného podal sťažovateľ sťažnosť ústavnémusúdu, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 109/2015 zo 4. marca 2015 odmietnutá ako zjavneneopodstatnená.   Až   z   tohto   rozhodnutia   ústavného   súdu   sa   sťažovateľ   dozvedelo namietanom   zásahu   do   ním   označených   práv   postupom   krajského   súdu   (o   existenciiuznesenia s odôvodnením), čím došlo podľa jeho názoru okrem iného k porušeniu právana účinný opravný prostriedok, keďže v dôsledku zmeškania dvojmesačnej zákonnej lehotyna podanie sťažnosti ústavnému súdu nie je sťažovateľovi umožnené uznesenie krajskéhosúdu akokoľvek napadnúť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pre plnení úradných povinností.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   §   153   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   ak   sa   má   súdnerozhodnutie podľa tohto zákona zverejniť v Obchodnom vestníku bezodkladne, súd predložírozhodnutie Obchodnému vestníku na zverejnenie najneskôr nasledujúci pracovný deň pojeho vydaní.

Podľa   §   199   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   ak   tento   zákonneustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákonadoručujú   ich   zverejnením   v   Obchodnom   vestníku.   Uznesenie,   ktoré   sa   zverejňujev Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.

Podľa § 198 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v písomnom vyhotoveníuznesenia vydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal,označenie   navrhovateľa,   dlžníka   (úpadcu)   a   správcu,   ak   je   ustanovený,   odôvodnenie,poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

Podľa § 2 ods. 7 písm. a) spravovacieho poriadku sa

a) prvopisom   rozumie   prvý   výtlačok   písomnosti   súdu   vyhotovený   požitímvýpočtovej techniky zviazaný v súdnom spise,

b) rovnopisom rozumejú ďalšie výtlačky písomnosti súdu uvedenej v písmene a)...

Zo sťažnosti, z jej príloh, predloženého súdneho spisu krajského súdu, vyjadreniakrajského   súdu   k sťažnosti,   ako   aj   zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 109/2015vyplynulo, že dotknuté uznesenie krajského súdu bolo vyhotovené 16. septembra 2014 bezodôvodnenia a odoslané na zverejnenie v Obchodnom vestníku. V zmysle § 199 ods. 1zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo uvedené rozhodnutie zverejnené v Obchodnomvestníku 22. septembra 2014, a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť. Následne krajskýsúd 24. októbra 2014 vyhotovil svoje rozhodnutie s odôvodnením a v ten istý deň hoexpedoval   súdu   prvého   stupňa.   Z   vyjadrenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   predmetnéuznesenie bolo vyhotovené v skrátenej verzii (bez odôvodnenia) len pre účely zverejneniav Obchodnom   vestníku,   čo   nemožno   podľa   jeho   názoru   považovať   za   porušenie   právsťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Vo vzťahu k jedinej námietke sťažovateľa, že procesný postup krajského súdu priduplicitnom vyhotovovaní jeho rozhodnutia v rámci reštrukturalizačného konania (jednéhobez   odôvodnenia   a   jedného   s   odôvodnením)   je   v   rozpore   so   zákonom   o   konkurzea reštrukturalizácii, ústavný súd konštatuje, že v tejto súvislosti sa stotožňuje s názoromsťažovateľa, že zverejňovanie uznesenia v Obchodnom vestníku v zmysle § 199 ods. 1zákona o konkurze a reštrukturalizácii neznamená, že v čase jeho doručovania Obchodnémuvestníku   nemusí   také   uznesenie   obsahovať   všetky   obligatórne   zo   zákona   vyplývajúcenáležitosti,   medzi   ktoré   nesporne   patrí   jeho   odôvodnenie.   Dodatočné   vyhotovenierozhodnutia s odôvodnením až po nadobudnutí jeho právoplatnosti podľa názoru ústavnéhosúdu   odporuje   základnej   podmienke   legitimity   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu,ktorou je nepochybne existujúce, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, ktoré musí byťjeho súčasťou už v momente jeho vyhotovenia.

Ústavný súd pri preskúmavaní postupu krajského súdu v danej veci však muselprihliadnuť na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu, ktoré bolo sťažovateľom namietanév sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 a ktoré bolo spôsobilézasiahnuť do ním označených práv v požadovanej intenzite, už bolo preskúmané z hľadiskadodržania   princípov   ústavnosti,   pričom   ústavný   súd   konštatoval,   že   krajský   súdv relevantnej   časti   svoje   uznesenie   odôvodnil   jasne,   zrozumiteľne   a   vysporiadal   saso všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietolako zjavne neopodstatnenú. Ústavná ochrana označeným právam sťažovateľa v súvislostis uznesením krajského súdu tak bola poskytnutá už v predchádzajúcom konaní vedenomústavným súdom. Len v hypotetickej rovine zostáva otázka, že sťažovateľ by v prípadeoboznámenia   sa   s   odôvodnením   uznesenia   krajského   súdu   pred   podaním   sťažnostiústavnému   súdu   uviedol   vo   svojom   návrhu   také   relevantné   skutočnosti,   ktoré   byv konečnom dôsledku viedli v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a k vysloveniu porušenia jeho práv.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že postupom krajského súdu došlo aj k porušeniu jehopráva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd poznamenáva,že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 vzťahuje iba na prípady,v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťouporušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach danej veci ústavný súdkonštatuje,   že   k   porušeniu   tohto   práva   sťažovateľa   nedošlo,   keďže   krajský   súd   zaujalstanovisko   k   podnetu   sťažovateľa   (doručenému   15.   júla   2014)   v   odôvodnení   svojhorozhodnutia   jasne   a postačujúco,   a   tiež   ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľapreskúmal uvedené rozhodnutie krajského súdu meritórne v predchádzajúcom konaní.

V popísaných okolnostiach tak   ústavný súd uzatvára,   že pochybenie, ktorého sakrajský súd dopustil pri vyhotovovaní uznesenia, nedosahuje intenzitu, ktorá by po prijatísťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru o ústavnej relevancii identifikovanej vady,a tým aj k záveru o porušení sťažovateľom označených práv postupom krajského súdu,a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol akozjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015