znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 383/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAFEX   s. r. o.   „v   likvidácii“, Šarkaň,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Janou   Fridrichovou,   Advokátska   kancelária, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“, Šarkaň (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Advokátska kancelária, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014.

Ústavný   súd   v   konaní   o   inej   sťažnosti   sťažovateľky   vedenom   pod   sp.   zn. II. ÚS 313/2014   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   45   Cb   33/2005   zistil,   že návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu 23. decembra 2004 sa navrhovateľ L. S. domáhal proti odporcovi v 1. rade SOLE Slovakia a. s. a odporcovi v 2. rade Levické mliekárne a. s. zaplatenia sumy 216 474 Sk s príslušenstvom. Konanie o tomto návrhu bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 45 Cb 33/2005.

Po vyhlásení konkurzu na majetok odporcu v 1. rade 22. marca 2005 bolo súdne konanie zo zákona prerušené a okresný súd uznesením z 21. októbra 2005 zamietol návrh navrhovateľa   na   vylúčenie   konania   v   časti   smerujúcej   proti   odporcovi   v   2.   rade na samostatné   konanie.   Uznesením   z   20.   júna   2006   okresný   súd   na   základe   späťvzatia návrhu zo strany navrhovateľa zastavil konanie proti odporcovi v 1. rade, teda účastníkom konania na strane odporcov bol už len odporca v 2. rade (ďalej len „odporca“).

Okresný súd rozsudkom   č.   k.   45 Cb 33/2005-252 z 27.   januára 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh navrhovateľa a zaviazal ho na náhradu trov konania odporcovi.

Proti rozsudku okresného súdu navrhovateľ podal odvolanie.

Odvolacie konanie bolo krajským súdom vedené pod sp. zn. 1 Cob 209/2009.

Krajský   súd   uznesením   z   11.   januára   2010   na   základe   navrhovateľom   aj sťažovateľkou oznámeného a preukázaného postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom konania, pripustil vstup sťažovateľky do konania na miesto pôvodného navrhovateľa.Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 209/2009-411 z 9. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu   z   9.   septembra   2010“)   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania odporcovi.

Proti rozsudku krajského súdu z 9. septembra 2010 podala sťažovateľka dovolanie.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Obdo   43/2012   z   19.   septembra   2013   zrušil rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 2/2014-628 z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 9. apríla 2014“ alebo „napadnutý rozsudok“) opätovne potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka   zároveň   v   sťažnosti   uviedla,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu z 9. apríla 2014 podala dovolanie, ktoré pripojila k sťažnosti.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:«1.   Základné   práva   sťažovateľa:   RAFEX   s.r.o.   „v   likvidácii“...   priznané   čl.   46 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   porušené   konaním   Krajského   súdu v Bratislave pod sp. zn.: č. 3 Cob 2/2014 zo dňa 09. 04. 2014.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 3 Cob 2/2014 zo dňa 09. 04. 2014 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cob 2/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi:   RAFEX   s.r.o. „v likvidácii“... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   Jany Fridrichovej...»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 313/2014-17 z 2. júla 2014 odmietol sťažnosť sťažovateľky   doručenú   ústavnému súdu   23. apríla 2014,   ktorou   okrem   iného   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014. Ústavný súd konštatuje, že v období od doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu 23. apríla 2014 do podania opakovanej sťažnosť sťažovateľky doručenej ústavnému súdu 26. júna 2014, ktorou opätovne namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014, nemohlo dôjsť a nedošlo k takej zmene v stave namietaného konania, ktorá by   odôvodňovala   iné   závery   ústavného   súdu,   ako   boli   vyslovené   v   jeho   uznesení č. k. I. ÚS 313/2014-17 z 2. júla 2014. Ústavný súd preto vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľky   v   celom   rozsahu   odkazuje   na   svoje   závery   vyslovené   v   jeho   označenom uznesení a sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 9. apríla 2014, pričom vo svojej sťažnosti uviedla,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   9.   apríla   2014   podala   dovolanie   (ktoré   aj pripojila k sťažnosti).

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   84/2010, I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom   rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľa.   Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   napadnutému   dovolaním   sťažovateľky (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Nie je ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľ môže podať ústavnú sťažnosť až po doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti rozsudku   krajského   súdu   z   9.   apríla   2014   podľa   zásady   ratio   temporis   odmietol   ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014