znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 383/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. R. a I. L., Z., zastúpených advokátom JUDr. J. G. T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To 38/2012-676 z 5. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R. a I. L.   o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. júla 2012 doručená sťažnosť R. R. a I. L. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 38/2012-676 z 5. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažovateľmi   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   títo   boli   rozsudkom krajského súdu č. k. 1 To 38/2012-676 z 5. júna 2012 uznaní vinnými z trestného činu lúpeže   formou   spolupáchateľstva,   za   spáchanie   ktorej   im   boli   uložené   nepodmienečné a podmienečné tresty odňatia slobody. Okresný súd Nitra (ďalej len okresný súd“) svojím rozsudkom   sp.   zn.   2   T   99/2006   z 8.   septembra   2010   uznal   sťažovateľov   vinných   z už uvedenej trestnej činnosti. Krajský súd na odvolanie sťažovateľov a okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra svojím uznesením sp. zn. 2 To 58/2010 z 30. novembra 2010 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. V ďalšom okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 99/2006 z 28. marca 2011 opätovne rozhodol o vine a treste sťažovateľov za trestnú činnosť kladenú im za vinu a krajský súd svojím napadnutým   rozhodnutím   čiastočne   zmenil   prvostupňový   rozsudok,   pričom   postupu a rozhodnutiu krajského súdu sťažovatelia vytkli to, že „Po vrátení veci prvostupňovému súdu sa dôkazná situácia nezmenila, napriek tomu Krajský súd v Nitre v rozsudku č. k. 1 To/38/2012-676 zo dňa 5. 6. 2012 hodnotil celú situáciu celkom opačne než v uznesení č. k. 2 To/58/2010-536 zo dňa 30. 11. 2010.“. V ostatnom podali sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovatelia podanie ústavnej sťažnosti zdôvodnili porušením zákazu reformatio in peius, pričom «Sťažovateľka sa... domnieva, že vo vzťahu k nej nebol pôvodný rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 2 T/99/2006 zo dňa 8. 9. 2010 zrušený uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 2 To/58/2010-536 zo dňa 30. 11. 2010 v dôsledku odvolania prokurátora podaného   v   jej   neprospech,   ale   naopak   v   dôsledku   odvolania   sťažovateľa,   t.   j.   v   jej prospech,   preto   bol   vylúčený   postup,   že   v   ďalšom   konaní   potom   došlo   „k   zmene k horšiemu“ (§ 327 ods. 2 Tr. por.).

Sťažovatelia si dovoľujú uviesť, že každé rozhodnutie odvolacieho súdu ovplyvňuje spôsob obhajoby v ďalšom konaní a v prípade, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je právoplatné, zaväzuje aj samotný odvolací súd, ktorý v ďalšom priebehu konania nemôže neprihliadať   na   takéto   svoje   závery   vyslovené   v   predchádzajúcom   právoplatnom rozhodnutí, pretože to podstatne narušuje právnu istotu a zavádza to obvinených v trestnom konaní spôsobom porušujúcim ich ústavné práva.

Keď už raz odvolací súd vyslovil určité hodnotenie situácie v trestnom konám svojim právnym   názorom   a   na   tejto   dôkaznej   situácii   sa   nič   nezmení,   nemôže   len   tak   bez vysvetlenia k rovnakej veci zaujať iný názor, takýto postup nemá nič spoločné s tzv. fair procesom.».

4. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Rozsudkom Krajského súdu... č. k. 1 To/38/2012-676 zo dňa 5. 6. 2010 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... na súdnu a inú právnu ochranu a k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Rozsudok Krajského súdu... č. k. 1 To/38/2012-676 zo dňa 5. 6. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia... na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   341,71 Eura...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti,   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie označených práv   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu,   z obsahu sťažnosti   a k   nej   pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade nevyčerpali všetky prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodali dovolanie proti tomuto rozhodnutiu, a to napriek tomu, že nimi vytýkané pochybenia v postupe a rozhodovacej činnosti krajského súdu spočívajúce porušení zákazu zmeny   k horšiemu   (v   okolnostiach   veci   spočívajúce   v   porušení   §   327   ods.   2   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, pozn.) je možné, podľa názoru ústavného súdu subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších zmien (ďalej len „Trestný poriadok“), a teda na podanie tohto účinného opravného prostriedku mali/majú sťažovatelia zákonný potenciál.

7. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv a slobôd,   naopak   čl. 127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými   a Trestným   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

8. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo/je možné s ohľadom na sťažovateľmi uvádzané okolnosti podať   dovolanie,   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam sťažovateľov má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde uznesením ako neprípustná odmietnutá.

9. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012