znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 383/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. T., T., zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., I., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 154c Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s čl.   1,   čl.   6   ods.   1,   čl.   13   a   čl.   17   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I   sp. zn. č. k. 14 C 420/04 zo 17. októbra 2007, rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave   sp.   zn.   15   Co   164/2008   z   10.   septembra   2008   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 302/09 z 2. decembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. T. v celosti   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2010   doručená   sťažnosť   E.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 420/04 zo 17. októbra 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 15 Co 164/2008 z 10. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 302/09 z 2. decembra 2009 a (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalobkyňa účastníčkou občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy 10 124,15 € s prísl. z titulu náhrady škody. Zaplatenia uvedenej sumy sa domáhala žalobou podanou proti žalovanému I.   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky,   žalovanému   II. Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, žalovanému III. Slovenská republika – Národná banka Slovenska a žalovanému IV. Slovenská republika – Generálna prokuratúra Slovenskej republiky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a z titulu všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Podstata sporu sa týkala toho, že sťažovateľka uzatvorila zmluvy o tichom spoločenstve s nebankovými subjektmi (B., s. r. o., a H., o. c. p., a. s.), pričom tvrdila, že jej v tejto súvislosti vznikla škoda vo výške   žalovanej   istiny.   Zodpovednosť   žalovaných   subjektov   vyvodzovala   z   toho,   že nezabezpečili   ochranu   majetku   osôb,   ktoré   uzatvárali   zmluvy   s nebankovými spoločnosťami,   napriek   tomu,   že   im   malo   byť   dlhodobo   známe,   že   ide   o   problémové (nezákonné) podnikanie. Okresný súd žalobu rozsudkom zamietol, krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol.

3. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla: „Mám za to, že okresný súd, ako aj krajský súd a najvyšší súd, ktoré vo veci môjho uplatneného nároku voči odporcovi   Slovenská   republika   o   náhradu   spôsobenej   škody   nesprávnym   úradným postupom odporcu a jeho orgánov,   svojim postupom v konaniach porušili čl.   2 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   tým,   že   v   konaniach   nepostupovali   napriek   preukázanému skutkovému stavu vo veci príčinnej súvislosti medzi uplatneným nárokom sťažovateľky a zavinením odporcu, v súlade so zákonom a zásadami súdneho konania a rozhodli v rozpore s rozhodujúcim skutkovým stavom v čase vyhlásenia ich rozhodnutí.

Týmto   porušili   moje   základné   právo   uvedené   v   čl.   12   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky ak ich postupom mi bola spôsobená ujma na mojich právach len preto, lebo som si uplatnila svoje základné právo voči štátu vo veci zabezpečenia ochrany mojich práv a zákonom   chránených   záujmov   na   súdoch,   ktoré   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   majú   byť nestrannými a nezávislými súdmi, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nesmeli odmietnuť zaoberať sa v konaniach otázkou porušenia mojich základných ľudských práv spočívajúcich v postavení štátu ako garanta ochrany práv a zákonom chránených záujmov svojich občanov. Súčasne tým porušili právo rovnosti účastníkov konaní vo veci samej   ak   napriek   preukázanému   zavineniu   odporcu   na   základe   právne   relevantných skutočností, ktoré som podložila označením právne relevantnými dôkazmi, ktorými mohli disponovať len zástupcovia, ktorí vystupovali v konaniach na strane odporcu, pričom títo vo svojich vyjadreniach k mojim podaniam sa vzájomne obviňovali z nesprávneho úradného postupu   vo   veci   nebankových   subjektov   a   zanedbania   svojich   úradných   povinností   pri ochrane   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   klientov   a   zmluvných   partnerov   týchto spoločností a z nečinnosti pri vykonávaní príslušných opatrení na zabránenie vzniku škôd a tým   aj   zo   zavinenia   odporcu   na   spôsobenej   škode,   a   tým   sám   odporca   pred   súdom preukázal svoje zavinenie na spôsobenej škode, a tým aj odôvodnenosť môjho uplatneného nároku   z   titulu   jeho   nesprávneho   úradného   postupu   vo   veci   predchádzania   hroziacim škodám spôsobených nekalou podnikateľskou činnosťou nebankových subjektov.

Rovnako   je   tým   preukázané   porušenie   môjho   základného   práva   na   zabezpečenie ochrany   práva   pred   nezávislým   a   nestranným   súdom   a   na   náhradu   škody   spôsobenej orgánmi tohto štátu, v mene ktorého súdy konali a rozhodovali podľa čl. 154c ústavy, ako aj porušenie čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná.“

4.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu,   rozsudkom   krajského   súdu   a   uznesením najvyššieho súdu, tieto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj náhradu trov   konania   v   sume 507,88 € (ktoré   však nevyčíslila v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. z 10. novembra 2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov)   a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodu, že porušením jej práv je bola spôsobená „nielen materiálna ale aj nemateriálna ujma, a to nie len mne ale aj mojim blízkym osobám“.

Súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby ,,vo veci konal s tým, že mu zakazuje v konaní postupovať v rozpore so zákonom a s preukázaným skutkovým stavom veci a porušovať tak základné ľudské práva sťažovateľky tým, že jej bude upierať jej právo   na   zabezpečenie   právnej   ochrany   voči   odporcovi   Slovenskej   republike a diskriminovať ju len preto, lebo sa domáha svojich práv pred orgánmi odporcu a zabúdať na svoje postavenie a poslanie v sústave štátnych orgánov ako nestranného a nezávislého orgánu   súdnej   moci   odporcu   a   porušovať   tak   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania a rozhodovať jednostranne v prospech odporcu Slovenskej republiky.“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane sťažnosti   namietajúcej   porušenie základných   práv a   slobôd   podľa   ústavy)   je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda   vylúčení z ďalšieho konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podstatné   sťažnostné   námietky   sťažovateľky   smerujú   k   tvrdenému   zásahu   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v súdnom konaní, v ktorom si uplatňovala nárok na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.   K   porušeniu   označených   práv   malo   dôjsť   v   spojení   s   porušením   jej   práva   na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok   nápravy podľa   dohovoru. Ak sťažovateľka namieta porušenie základných ľudských práv podľa čl. 12 ods. 4 ústavy a čl.   154c   ústavy,   k   tomu   je   potrebné   uviesť,   že   označené   články   ústavy   neupravujú základné ľudské práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy. Ustanovenie čl. 12 ods. 4 ústavy je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také má charakter všeobecného ústavného princípu, nie však základného práva, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom. Ustanovenie čl. 154c ods. 1 ústavy zase upravuje postavenie dohovoru v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   bez   toho,   aby   zároveň   upravovalo   nejaké základné práva alebo slobody, o ktorých ochrane by ústavný súd mohol v tomto konaní rozhodovať.

K porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

9. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv   a   slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb.   V   zmysle   princípu   subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť   o   ochrane   práv   sťažovateľky,   ktoré   ním   mohli   byť   porušené,   mal   v   rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Preto bola sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie a rozhodnutie.

K porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

10.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

11.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľky a vyjadrení ostatných účastníkov konania na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľka uzatvorila so spoločnosťou B., s.r.o. vyššie uvedené   zmluvy   o   tichom   spoločenstve   na   základe,   ktorých   vložila   do   tejto   spoločnosti vklady   vo   výške   15.000,-Sk,   190.000,-   Sk   a   100.000,-   Sk   za   účelom   dosiahnutia   zisku v dohodnutej výške. Zmluvy o tichom spoločenstve uzatvorila navrhovateľka v súlade s ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka a na základe týchto zmlúv mala obdržať výnos zo zisku obchodnej   spoločnosti   podľa   čl.   III   bod   1   Zmluvy   vo   výške   48   %.   Navrhovateľka   sa domáhala   náhrady   škody   proti   odporcom   v   1.   a   4.   rade   podľa   zák.   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   orgánom   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným postupom a podľa § 415 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Zmluvu o tichom spoločenstve navrhovateľka uzatvorila v súlade s ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka na základe slobodnej, vážnej a zrozumiteľnej vôle zmluvných strán. Predmetný právny úkon je aj náležité určitý. Zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania.

Ústavný princíp legality právnej moci vyjadrenej v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR hovorí o viazanosti štátnych orgánov Ústavou a Zákonmi. Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocní zákon,   a ak   konajú,   sú   povinné   konať   iba   spôsobom,   ktorí stanovil zákon. Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu - majú možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel. Pokiaľ by štát prostredníctvom svojich príslušných orgánov zakázal spoločnosti činnosť spočívajúcu v uzatváraní   zmlúv   o   tichom   spoločenstve   s   občanmi,   zasiahol   by   tým   do   občianskych a obchodných právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej Ústavou SR, pretože by tým obmedzil, prípadne zmaril ich možnosť nadobúdať v zmysle zmluvných dojednaní majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich príslušenstva (úroky, zisk).

Obchodný register je verejná listina, zákony sú tiež dostupné každému občanovi. Navrhovateľka preto, ak sa rozhodla vytvoriť zmluvný vzťah so spoločnosťou B., spol. s r.o., mala možnosť sa oboznámiť s predmetom činnosti spoločnosti. Je nesporné, že uzatvorené zmluvy o tichom spoločenstve spĺňajú všetky predpoklady podľa ust. 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný). V danom prípade ide o právny vzťah, do ktorého štát v zmysle Ústavy nemá právo zasahovať.

Z vyššie uvedeného je nesporné, že odporcovia 1/, 2/ a 4/ a právny predchodca odporcu   3/   neporušili   žiadnu   právnu   povinnosť,   ktorú   im   ukladá   Ústava   alebo   Zákon a nebola   preukázaná   zodpovednosť   podľa   §   18   zák.   č.   58   /1969   Zb.   Navrhovateľka nepredložila   žiadne   dôkazy,   ktoré   by   túto   zodpovednosť   preukazovali.   Je   nesporné,   že navrhovateľka svojim konaním si sama spôsobila ujmu tým, že svojim majetkom nakladala nehospodárne   a   nezodpovedne.   Je   preto   v   rozpore   s   dobrými   mravmi   prenášať zodpovednosť za vlastné, nezodpovedné konanie na štát.“

13. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva. Krajský súd dal sťažovateľke v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jej veci neboli splnené zákonné podmienky na vznik zodpovednosti za škodu, ktorej náhradu si žalobou uplatnila.   Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.   I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

K porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

15.   Sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podala   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   tak,   že   ho   odmietol   pre neprípustnosť.   V   odôvodnení   uznesenia   najvyšší   súd   po   prepise   dôvodov   rozsudku okresného   súdu   a   krajského   súdu,   obsahu   dovolania   a   vyjadrení   k   nemu   na   vlastné odôvodnenie uviedol:

„Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až f/ O. s. p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie   je   „ďalším"   odvolaním,   ale   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na nápravu   len   výslovne   uvedených   procesných   (§   241   ods.   2   písm.   a/   a   b/   O.   s.   p.)   a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať   revízie   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z   obsahu   dovolania   vyplýva,   že   žalobkyňa   v   dovolaní   namieta,   že   napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.   c/   O.   s.   p.)....   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce   relevantným   dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle   §   237   O.   s.   p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   teda   tvrdenia žalobkyne   boli   opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval), žalobkyňou   vytýkaná   skutočnosť   by   mala   za   následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by   posúdenie,   či   odvolací   súd   (ne)použil   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti ktorému nie je dovolanie prípustné.   So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

16. Rovnako ako rozsudok krajského súdu, aj uznesenie najvyššieho súdu posúdil ústavný súd len v mantineloch možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.   Najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   bez   meritórneho   posudzovania   dovolacích námietok, pretože ani sťažovateľka netvrdila a ani najvyšší súd nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku zakladajú prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil, že nie je skutkovým súdom a že samotné nesprávne právne posúdenie veci, ktoré vytýka krajskému súdu, nezakladá prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Preto aj v tejto časti bolo namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Navyše je potrebné uviesť, že sťažovateľka v sťažnosti opäť namieta v podstate len nesprávne právne posúdenie jej nároku na náhradu škody, pričom tento nárok (predpoklady jeho vzniku) posudzovali len okresný súd a krajský súd. Najvyšší súd dovolanie odmietol bez posudzovania relevancie dovolacích námietok (teda bez posudzovania vecnej správnosti rozsudku krajského súdu), z čoho možno vyvodiť, že sťažnosť vo vzťahu k postupu a uzneseniu najvyššieho súdu ani nie je náležite odôvodnená.  

17. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o spojitosť s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom tohto práva a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno vidieť zásadný rozdiel. Preto sa už uvedené závery plne vzťahujú aj na tvrdený zásah do tohto práva. Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru zase nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní (IV. ÚS   36/04).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   v   konaní   pred   krajským   súdom a neskôr   pred   najvyšším   súdom   úspešná,   nie   je   podstatná,   keďže   účinnosť   právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech   sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989, ale aj IV. ÚS 205/2010). Napadnutý rozsudok odvolacieho   súdu   preto   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej súvislosti s   možným   porušením   práva   sťažovateľky   mať účinné   právne prostriedky   nápravy   pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľka takýto účinný prostriedok nápravy (odvolanie)   mala   v   osobnej   dispozícii,   tento   aj   právne   relevantným   spôsobom   využila, a samotná   skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodol   v   jej   neprospech,   nezakladá   možné porušenie označeného práva. Väzba na porušenie čl. 17 dohovoru v sťažnosti nebola nijak bližšie zdôvodnená, a preto sa ňou ústavný súd nemohol ani bližšie zaoberať.  

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010