SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 382/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 112/2014 z 25. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivýproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 2 Co 112/2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 104/2006 sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal určenia,že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práceje neplatné a pracovný pomer medzi ním a NsP Trebišov, a. s. (ďalej aj „odporca“), ktorýbol založený pracovnou zmluvou č. 39/1989 z 2. januára 1989, naďalej trvá. Okresný súdrozsudkom sp. zn. 10 C 104/2006 z 11. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu z 11. septembra 2009“) rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súdnásledne rozsudok z 11. septembra 2009 doplnil rozsudkom sp. zn. 10 C 104/2006zo 6. novembra 2009 (ďalej len „doplňujúci rozsudok“), ktorým spresnil jeho výrok.
Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľom rozsudkomč. k. 2 Co 46/2010-318, 2 Co 47/2010 z 10. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu z 10. februára 2011“) zrušil rozsudok okresného súdu z 11. septembra 2009 v spojenís jeho doplňujúcim rozsudkom a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 104/2006z 25. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2013“), ktorým návrhsťažovateľa opäť zamietol s tým, že dospel k záveru, podľa ktorého po transformáciiNemocnice s poliklinikou v Trebišove na NsP Trebišov, a. s., došlo u odporcuako zamestnávateľa sťažovateľa schválením organizačného poriadku účinnéhood 1. decembra 2005 k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa ako zamestnanecodporcu stal nadbytočným a postup odporcu týkajúci sa splnenia ponukovej povinnosti,ako aj splnenia všetkých ostatných podmienok platnosti výpovede vyhodnotil ako správny.Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013 podal odvolaniez dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdnehoporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Krajský súd sa v rozsudku č. k. 2 Co 112/2014-559 z 25. februára 2015 (ďalej len„rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015“) stotožnil so skutkovými a právnymizávermi okresného súdu a jeho rozsudok z 25. októbra 2013 potvrdil.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015 považuje sťažovateľza nepreskúmateľné a ústavne neakceptovateľné, pretože sa v ňom krajský súd podľa nehojeho námietkami uvedenými v odvolaní vôbec nezaoberal.
Rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015 je podľa sťažovateľa nesprávny,pretože v jeho prípade mu bola výpoveď z organizačných dôvodov daná predčasne,a vo vzťahu k odôvodneniu tohto tvrdenia chronologicky popísal sled podľa nehorelevantných udalostí predchádzajúci podaniu jeho výpovede odporcom:
„28. 11. 2005 - predloženie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU predsedom predstavenstva ⬛⬛⬛⬛ predstavenstvu NsP Trebišov. a. s., k naštudovaniu
01. 12. 2005 - nadobudnutie účinnosti ORGANIZAČNÉHO PORIADKU (podľa nášho názoru neplatné, v dôsledku neschválenia organizačného poriadku v zmysle stanov) - vznik pracovného pomeru p. ⬛⬛⬛⬛, ktorý prevzal časť pracovnej náplne sťažovateľa,
20. 12. 2005 - schválenie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU jediným akcionárom NsP Trebišov, a. s., predsedom Košického samosprávneho kraja (podľa nášho názoru neplatné, v dôsledku neschválenia organizačného poriadku v zmysle stanov)
03. 01. 2005 - odvolanie sťažovateľa z funkcie vedúceho Prevádzkového odboru
10. 01. 2006 - schválenie celého ORGANIZAČNÉHO PORIADKU predstavenstvom NsP Trebišov, a. s.,
08. 03. 2006 - doručenie výpovede sťažovateľovi
24. 04. 2006 - uzavretie pracovnej zmluvy medzi p. - zamestnanec a NsP Trebišov, a. s., - zamestnávateľ, ktorá prevzala časť pracovnej náplne sťažovateľa
01. 05. 2006 - nástup p. do práce
30. 06. 2008 - schválenie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU jediným akcionárom NsP Trebišov, a. s., predsedom Košického samosprávneho kraja v zmysle stanov NsP Trebišov, a. s., čl. XXII. odst. 1 v intenciách, tak ako ho schválilo predstavenstvo NsP Trebišov, a. s.“
Sťažovateľ vo vzťahu k záveru súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto vecitýkajúcemu sa tvrdenia o tom, že v konaní bol preukázaný dôvod, na základe ktorého sasťažovateľ stal nadbytočným [§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce], uviedol, že základnoua rozhodujúcou povinnosťou predstavenstva odporcu, ktoré bolo menované rozhodnutímzakladateľa pri podpise zakladateľskej listiny 10. júna 2005, bolo do 1. decembra 2005,t. j. do dňa začatia činnosti spoločnosti, právoplatne schváliť a vydať organizačný poriadokako celok a následne v súlade so stanovami akciovej spoločnosti v zmysle článku XXIIbodu 1 predložiť predmetný schválený organizačný poriadok na schválenie valnémuzhromaždeniu. Zároveň zdôraznil, že uvedený organizačný poriadok, ktorého súčasťouje aj organizačná štruktúra odporcu označená ako časť „D“ predmetného dokumentu,mal byť v zmysle stanov vydaný a schválený ako celok.
V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ popísal štruktúru organizačného poriadkua priebeh procesu transformácie a schválenia organizačného poriadku v prípade NsPSpišská Nová Ves, a. s.
Sťažovateľ taktiež v rámci svojej argumentácie poukázal na to, že krajský súdv rozsudku z 10. februára 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 11. septembra2009, uviedol, že „z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s tvrdením žalobcu, že mu nebolo ponúknuté žiadne vhodné miesto, napriek tomu, že na novovytvorené funkcie boli prijatí noví pracovníci...“, a taktiežna to, že keďže podľa jeho názoru „schválenie organizačného poriadku úzko súvisí s organizačnou zmenou, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa náležitým spôsobom zistiť a v dôvodoch rozsudku uviesť, na základe čoho vzal za preukázané, že organizačný poriadok a organizačná štruktúra bola NÁLEŽITÝM SPÔSOBOM PREJEDNANÁ ešte predtým, než bola žalobcovi doručená výpoveď“.
V nadväznosti na uvedené závery krajského súdu sťažovateľ v predmetnom konanínásledne predložil dôkazy, ktorými podľa neho jednoznačne preukázal, že organizačnýporiadok a zároveň jeho časť označená ako „D“ organizačná štruktúra v danom prípade̶nemohli byť a ani neboli náležitým spôsobom prerokované a schválené. Napriek tejtoskutočnosti okresný súd v rozsudku z 10. februára 2011 uviedol, že v konaní neboli„produkované žiadne dôkazy“, ktoré by rozporovali závery okresného súdu týkajúce saskutkového stavu predmetnej veci predovšetkým vo vzťahu k vykonaným organizačnýmzmenám.
Podľa sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecinevysporiadali s jeho námietkami zásadného významu, ako ani s ním v konanípredloženými dôkazmi, a preto uvedený postup týchto súdov možno podľa neho považovaťza arbitrárny a svojvoľný.
Zo zápisnice zo zasadnutia predstavenstva odporcu z 28. novembra 2005 podľasťažovateľa jednoznačne vyplýva, že na ňom bol členom predstavenstva ešte len rozdanýnávrh organizačného poriadku na preštudovanie, avšak nedošlo k jeho vydaniu a schváleniu,resp. predstavenstvo ho na tomto zasadnutí ani neodporučilo predložiť jedinému akcionároviv pôsobnosti valného zhromaždenia na schválenie. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva,že nevydaním a nepredložením organizačného poriadku na schválenie valnémuzhromaždeniu došlo zo strany predstavenstva k porušeniu stanov odporcu (konkrétne čl.XXII, ods. 1). Sťažovateľ ďalej uviedol, že predstavenstvo odporcu schválilo organizačnýporiadok tejto obchodnej spoločnosti preukázateľne až 10. januára 2006, a v tejto súvislostipoukázal na zápisnicu z uvedeného dňa, v ktorej je uvedené: „Predseda predstavenstva predložil upravený organizačný poriadok NsP, a. s dal hlasovať za jeho schválenie. Organizačný poriadok bol jednohlasne odsúhlasený.“
Rozhodnutie jediného akcionára odporcu urobené pri výkone pôsobnosti valnéhozhromaždenia z 20. decembra 2005 považuje sťažovateľ pre jeho rozpor so stanovami tejtospoločnosti za neplatné, pretože išlo o predčasný úkon, ktorý bol generálnym riaditeľomtejto spoločnosti podľa neho zneužitý na účelové konanie v snahe zbaviť sa sťažovateľa jehoodvolaním z funkcie ešte pred tým, ako bol schválený organizačný poriadokpredstavenstvom odporcu, t. j. pred 10. januárom 2006.
V uvedenej súvislosti sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že organizačnýporiadok odporcu nebol v zmysle stanov tejto spoločnosti schválený jedinýmjej akcionárom (predsedom Košického samosprávneho kraja) až do roku 2008 a k jehoschváleniu jediným akcionárom došlo až na základe upozornenia sťažovateľa v uvedenomkonaní rozhodnutím z 30. júna 2008.
Odporca v predmetnom konaní na základe výzvy predložil okresnému súduna pojednávaní konanom 25. októbra 2013 svoj list z 24. októbra 2013, ktorým mu oznámil,že okrem zápisnice zo zasadnutia predstavenstva z 20. decembra 2005 za obdobieod 28. novembra 2005 až do 10. januára 2006 nemá iné listinné dôkazy. Týmto listomz 24. októbra 2013 odporca podľa sťažovateľa potvrdil skutočnosť, že do 20. decembra 2005organizačný poriadok nebol predstavenstvom odporcu prerokovaný, schválený a predloženýna schválenie valnému zhromaždeniu tejto spoločnosti v zmysle jej stanov. Na základeuvedeného tento list možno považovať za hlavný dôkaz o neschválení organizačnéhoporiadku, ktorým sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vôbec nezaoberali.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že odporca 3. januára 2006, t. j. v čase jehoodvolania z funkcie vedúceho prevádzkového odboru, ako ani 8. marca 2006, t. j. v časedoručenia výpovede sťažovateľovi, nedisponoval schváleným organizačným poriadkom,na základe ktorého by mu bolo možné dať výpoveď z organizačných dôvodov.
Sťažovateľ poukázal na vyjadrenie odporcu k žalobe z 26. mája 2006, ktoréje v zásade totožné s jeho vyjadrením z 24. októbra 2013 a v rámci ktorého odporca uviedol,že predstavenstvo odporcu na svojom zasadnutí 28. novembra 2005 schválilo novúorganizačnú štruktúru celej akciovej spoločnosti, ktorú schválil jediný akcionár,a to Košický samosprávny kraj rozhodnutím z 20. decembra 2005, čím došlo k prijatiuorganizačných zmien a zásad pre vznik nového organizačného poriadku spoločnosti,čím vstúpila do platnosti nová organizačná štruktúra, na základe čoho odporca pristúpilk jej uplatňovaniu v pracovnoprávnej oblasti v celej akciovej spoločnosti. V listez 24. októbra 2006 odporca navyše dodal, že upravený organizačný poriadok a organizačnáštruktúra odporcu boli schválené 10. januára 2006 predstavenstvom tejto spoločnostiz dôvodu zmien na ekonomickom úseku. Z odôvodnenia rozsudku z 25. februára 2013vyplýva, že na základe takto ustáleného skutkového stavu (pozri stranu 11) rozhodovalaj okresný súd.
Uvedené vyjadrenia odporcu sú podľa sťažovateľa zavádzajúce, pretože 28. novembra2005 nemohlo dôjsť k schváleniu zmeny organizačnej štruktúry, pretože v tom čase eštenebol schválený organizačný poriadok ako celok, ktorého súčasťou označenou ako časť „D“je organizačná štruktúra. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na neexistenciu písomnéhovyhotovenia údajne schválenej zmeny organizačnej štruktúry z 28. novembra 2005,existovalo len písomné vyhotovenie znenia organizačného poriadku ako celku, ktoréhosúčasťou označenou ako časť „D“ je aj organizačná štruktúra, ktorý bol predstavenstvomodporcu schválený 10. januára 2006 a predsedom Košického samosprávneho kraja až 30.júna 2008. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že v predmetnom konaníjednoznačne preukázal nezákonnosť použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce zo strany odporcu, a preto výpoveď z pracovného pomeru danú muodporcom možno považovať za neplatnú.
S poukazom na uvedené sťažovateľ konštatoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní vpredmetnej veci sa s jeho argumentáciou dostatočne nevysporiadali a taktiež nezhodnotiliním predložené dôkazy v konaní, ale namiesto toho sa zaoberali iba otázkou, či rozhodnutiejediného akcionára z 20. decembra 2005 bolo podpísané RNDr. Rudolfom Bauerom, ktorýbol v tom čase predsedom Košického samosprávneho kraja, t. j. oprávnenou osobouv zmysle zákona.
V predmetnom konaní podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že odporca si riadnesplnil svoju povinnosť a pred doručením výpovede mu ponúkol pracovné miesto primeranéjeho vzdelaniu a praxi, t. j. jeho kvalifikácii, ale ponúkal mu pracovné miesto, ktorésa v rámci organizačnej štruktúry nenachádzalo (funkcia správcu registratúry), t. j. v realiteneexistovalo, a naopak, v konaní podľa neho preukázal, že odporca na zrušené pracovnémiesto prijal dvoch zamestnancov, konkrétne ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,t. j. predložil dôkazy o neopodstatnenosti použitia odporcom danej výpovede. S dôkazmipredloženými v uvedenej súvislosti sťažovateľom v konaní sa súdy zúčastnenéna rozhodovaní v predmetnej veci taktiež nevysporiadali.
Z uvedeného vyplýva, že podľa sťažovateľa sa súdy zúčastnené na rozhodovanív jeho veci nevysporiadali so zásadnými otázkami relevantnými pre rozhodnutie tejto veci,ako ani s dôkazmi ním predloženými v konaní, a preto je podľa neho možné konštatovať,že rozsudok krajského súdu z 25. februára 2015, ako aj rozsudok okresného súduz 25. októbra 2013 sú nesprávne, nepreskúmateľné, ústavne neakceptovateľné, arbitrárnea svojvoľné.
Podľa sťažovateľa v danom prípade neboli splnené procesné podmienky na podaniedovolania, pričom poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciachsp. zn. 3 Cdo 97/2010, 6 Cdo 134/2010, 7 Cdo 09/2011, 6 Cdo/25/2012, ako aj na rozsudokR 125/1999 a R 6/2000 súvisiace s aplikáciou § 237 a nasl. OSP, a preto podal v tejto vecipriamo sťažnosť ústavnému súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavnýsúd svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2015 porušené,uvedený rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie a krajský súd zaviažena úhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,75 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z25. februára 2015. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súdsa podľa sťažovateľa s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa otázok zásadných prerozhodnutie vo veci samej (otázka riadneho schválenia organizačného poriadku, ktorýmdošlo k zmenám organizačnej štruktúry odporcom pred podaním výpovede sťažovateľovi,otázka splnenia ponukovej povinnosti vhodného pracovného miesta odporcom a otázkazániku jeho pracovného miesta v rámci organizačnej štruktúry), ako ani s ním predloženýmidôkazmi v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 25. februára 2015 riadne nevysporiadal, vdôsledku čoho možno uvedené rozhodnutie považovať za arbitrárne a ústavneneakceptovateľné.
Ústavný súd preskúmal odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015,v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:
„Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal. Rozsudok vyhlásil verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O. s. p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p..
Odvolací súd po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.
Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Odvolací súd má za to, že odvolanie žalobcu je v celom rozsahu neopodstatnené. S odvolacími námietkami žalobcu sa súd prvého stupňa v priebehu prvostupňového konania náležitým spôsobom vysporiadal. Svoje závery o nedôvodnosti týchto námietok a nedôvodnosti žalobného návrhu jednoznačne a presvedčivo uviedol v dôvodoch napadnutého rozsudku a s týmito závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
Vzhľadom k tomu sú potom aj všetky odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, keďže v odvolacom konaní žalovaný v podstate len zopakoval všetko čo prednášal v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, pričom s týmito žalobnými tvrdeniami a prednesmi sa súd prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2013 v plnomrozsahu, pretože krajský súd na jeho závery v celosti odkázal. Okresný súd v podstatnejčasti odôvodnenia svojho rozsudku z 25. októbra 2013 uviedol:
«Zhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania súd dospel k tomuto právnemu záveru:
Podľa ust. § 252b Zákonníka práce v znení zákona č. 49/2009... Výpoveď odporcu ako zamestnávateľa pre navrhovateľa ako zamestnanca posúdil podľa zák. č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. 8. 2007 /zákonník práce v znení zákona č. 124/2006 Z. z., ďalej len Zákonník práce/.
V konaní bolo preukázané, že transformáciou Nemocnice s poliklinikou v Trebišove na Nemocnicu s poliklinikou Trebišov a. s., so sídlom v Trebišove, došlo u odporcu, ako u zamestnávateľa navrhovateľa schválením organizačného poriadku účinného od 1. 12. 2005 k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa navrhovateľ ako zamestnanec odporcu stal nadbytočným. /§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce/. Navrhovateľ namietal skutočnosť, že organizačný poriadok odporcu účinný od 1. 12. 2005, schválený rozhodnutím jediného akcionára dňa 20. 12. 2005, t. j. RNDr. Rudolfom Bauerom, ako predsedom KSK, nenadobudol účinnosť a to z dôvodu, že RNDr. Rudolf Bauer citované rozhodnutie podpísal po vyhlásení volieb orgánov KSK, ktoré boli vyhlásené rozhodnutím predsedu NR SR č. 235/2005 Z. z. na sobotu 26. 11. 2005. Z výsledkov hlasovania uverejnených Štatistickým úradom SR o počte a podiele platných hlasov odovzdaných pre kandidátov na predsedov podľa samosprávnych krajov z novembra 2005 vyplýva, že tak ako Zdenko Trebuľa aj Rudolf Bauer boli kandidáti postupujúcimi do druhého kola volieb. Zvolený kandidát JUDr. Zdenko Trebuľa zložil sľub podľa § 16 ods. 2 Zák. č. 302/2001 Z. z., dňa 9. 1. 2006 na ustanovujúcom zasadnutí Zastupiteľstva KSK. Súd zastáva názor, že až týmto dňom mohol JUDr. Zdenko Trebuľa začať vykonávať mandát predsedu KSK a úkony RNDr. Rudolfa Bauera vykonané do uvedeného dňa spôsobili právne účinky týchto úkonov. Reálny výkon mandátu predsedu VÚC, podľa názoru súdu vyžaduje dva predpoklady Jedným z nich je voľba, druhým zloženie sľubu. Voľba sa stáva platnou zložením sľubu, ktorý má konštitutívny charakter. Z uvedeného vyplýva, že pred zložením sľubu nemôže začať plynutie funkčného obdobia. Vzhľadom na uvedené vyhlásenie výsledkov druhého kola volieb o zvolení JUDr. Zdenka Trebuľu, ako predsedu KSK, dňom 11. 12. 2005, je bez právneho významu. Súd posúdil námietku navrhovateľa ohľadne skutočnosti, že organizačný poriadok odporcu nebol prerokovaný valným zhromaždením KSK, tiež za právne bezvýznamnú a to vzhľadom k ust. zák. č. 302/2001 Z. z., podľa § 2 cit. zákona orgánmi samosprávneho kraja sú jeho zastupiteľstvo a predseda samosprávneho kraja. Podľa § 16 ods. 3 cit. zák., predseda samosprávneho kraja ho zastupuje navonok, v majetkoprávnych vzťahoch, v pracovnoprávnych vzťahoch je štatutárnym orgánom. Rozhodnutie aj vo veciach, v ktorých zákon venuje samosprávnemu kraju rozhodovanie o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb v oblasti verejnej správy vecí, o ktorých na jeho návrh rozhoduje organizačný útvar úradu určený v organizačnom poriadku úradu. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že organizačný poriadok odporcu schválený dňa 20. 12. 2005 rozhodnutím RNDr. Rudolfa Bauera, ako predsedu KSK, t. j. ako jeho štatutárneho zástupcu, je platným organizačným poriadkom odporcu.
Porovnaním organizačného poriadku odporcu a to v časti organizačného členenia hospodársko-technického úseku mal súd za preukázané, že u odporcu došlo k organizačným zmenám. Tieto organizačné zmeny odporcu boli preukázané aj konkrétnymi pracovnými náplňami pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene zamestnancov odporcu, konkrétne ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. j. navrhovateľa. Porovnaním obsahu pracovnej náplne ⬛⬛⬛⬛, po organizačnej zmene a pracovnej náplne navrhovateľa pred organizačnou zmenou je zrejmé, že pracovná náplň navrhovateľa pred organizačnou zmenou sa stala pracovnou náplňou ⬛⬛⬛⬛, po organizačnej zmene. V podstate pribudla k dovtedajšej pracovnej náplni
. Tieto dôkazy preukázali tvrdenia odporcu, že organizačné zmeny u odporcu boli vykonané za účelom zefektívnenia práce a zníženia počtu technicko-hospodárskych pracovníkov. Tým bolo preukázané, že z dôvodu organizačných zmien sa navrhovateľ ako zamestnanec - a okrem neho aj ďalší zamestnanci - pre odporcu ako zamestnávateľa stal nadbytočným a tým bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou navrhovateľa a organizačnými zmenami odporcu /§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce/. Odporca preukázal, že navrhovateľovi pred doručením výpovede ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, inú prácu, konkrétne prácu strážnika na vrátnici, prácu vedúceho registratúry. Aj keď ponúknuté pracovné miesta, resp. pracovné miesto strážnika nezodpovedá vzdelaniu navrhovateľa /navrhovateľ má vysokoškolské vzdelanie/ nebolo v konaní preukázané, že odporca ako zamestnávateľ mal pre navrhovateľa voľné iné pracovné miesto a že toto pracovné miesto navrhovateľovi neponúkol. K tomu je potrebné dodať, že navrhovateľ v konaní túto skutočnosť ani netvrdil. Súd dospel k záveru, že pokiaľ odporca ako zamestnávateľ nemal voľné také pracovné miesto, ktoré by bolo pre navrhovateľa ako zamestnanca vhodné, odporca splnil svoju povinnosť tým, že mu ponúkol inak vhodnú prácu, aj keď menej kvalifikovanú. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ jednoznačne odmietol prejsť na túto prácu /§ 63 ods. 2 písm. b) Zák. práce/. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ ako zamestnanec odporcu bol oboznámený s organizačnou zmenou svojho zamestnávateľa a taktiež bolo preukázané, že pri výpovedi odporcu pre navrhovateľa bola splnená zákonná podmienka prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zák. práce. Túto skutočnosť uviedol v návrhu sám navrhovateľ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal vyslovenia, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, je neplatné a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá, ako nedôvodnú zamietol.
V predmetnej veci súd vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj v súvislostiach a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
Výkonný orgán odporcu - predstavenstvo spoločnosti schválilo na svojom zasadnutí dňa 28. 11. 2005 novú organizačnú štruktúru celej akciovej spoločnosti. Jediný akcionár a to Košický samosprávny kraj túto organizačnú štruktúru schválil a to rozhodnutím zo dňa 20. 12. 2005, čím boli zároveň prijaté organizačné zmeny a zásady pre vznik nového organizačného poriadku spoločnosti. Týmto vstúpila do platnosti nová organizačná štruktúra v zmysle ktorej odporca pristúpil k jej uplatňovaniu v pracovnoprávnej oblasti v celej akciovej spoločnosti. Upravený organizačný poriadok a organizačnú štruktúru NsP Trebišov a. s. schválilo dňa 10. 1. 2006 predstavenstvo spoločnosti z dôvodu zmien na ekonomickom úseku.
Listom zo dňa 3. 1. 2006, ktorý bol navrhovateľovi doručený dňa 4. 1. 2006 bola navrhovateľovi oznámená organizačná zmena týkajúca sa jeho pracovného zaradenia. Nemocnica s poliklinikou Trebišov, príspevková organizácia mala v rámci svojej pôvodnej organizačnej štruktúry tri odbory, ktoré boli následne zlúčené do jedného a to technický odbor, prevádzkový odbor a odbor starostlivosti o základné fondy. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o výkon príbuzných činností, v rámci racionalizácie a zvýšenia efektívností práce na tomto úseku riadenia, došlo schválením novej organizačnej štruktúry Nemocnice s poliklinikou Trebišov a. s., zo dňa 20. 12. 2005 k zániku troch pôvodných odborov, ich zlúčením a vytvorením jediného prevádzkovo technického odboru, ktorého vedením bol poverený jeden z pôvodných vedúcich týchto odborov a to a dvaja vedúci bývalých odborov a sa stali nadbytočnými.
Prevádzkovotechnický odbor Nemocnice s poliklinikou Trebišov a. s., v rámci schválenej organizačnej štruktúry mal tri oddelenia a to oddelenie prevádzkových činností, oddelenie energetiky, OBP PO VTZ a životného prostredia a oddelenie údržby, zdravotnej techniky a investícií. Vedením týchto oddelení boli poverení pôvodní pracovníci na týchto oddeleniach. Nie je teda pravdou tvrdenie navrhovateľa, že oddelením prevádzkových činností bola v ďalšom poverená ⬛⬛⬛⬛.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zánikom pôvodných odborov sa stali ich vedúci pre odporcu nadbytočnými. Rovnako ako navrhovateľa sa dotknutá organizačná zmena dotkla aj ⬛⬛⬛⬛, ktorý viedol rovnaké konanie na Okresnom súde v Trebišove pod sp. zn. 2C/9/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 4Co/209/2009. V tomto konaní ani odvolací súd nespochybnil, že došlo k organizačnej zmene a že dvaja bývalí vedúci vyššie uvedených odborov sa stali nadbytočnými...
Organizačná zmena sa dotýka aj navrhovateľa a nie je dôvod spochybňovať závery súdu vo veci Okresného súdu Trebišov sp. zn. 2C/9/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/209/2009. Pokiaľ neboli produkované dôkazy, ktoré by takto ustálený stav rozporovali. Súd má zato, že zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by vyšším súdom ustálený skutkový stav rozporovali.
Podľa názoru Ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku /tú istú, alebo analogickú/, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími rozhodnutiami nekoná v súlade s princípom právnej istoty a môže tým porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu /Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 152/06 a obdobie v mnohých ďalších rozhodnutia /.
Zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by ustálený stav v zmienenom konaní spochybňovali a súd má zato, že súd nemá žiadny dôvod otázku existencie organizačnej zmeny a nadbytočnosti navrhovateľa riešiť odlišným spôsobom ako bola táto otázka vyriešená v právoplatnom rozhodnutí a aj v tomto konaní pri predchádzajúcom rozhodnutí, kde v tejto časti bolo rozhodnuté.
Je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že organizačná zmena a jej prijatie bolo platné, účinné a následne v súlade so zákonníkom práce vykonané.
Súd v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie na podnet navrhovateľa. Súdna prax ustálila, že organizačná zmena je individuálnym aktom riadenia, nie je právnym úkonom ani správnym aktom, a preto nepodlieha preskúmavaniu súdom /rozsudok NS SR 6Sžo/130/2009/. V tomto smere sa súd môže obmedziť len na existenciu organizačnej zmeny a príčinnú súvislosť vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý je dotknutou organizačnou zmenou postihnutý. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že práca vedúceho registratúry nebola obsiahnutá v organizačnom poriadku, a preto toto miesto u odporcu neexistovalo, k tomu je potrebné uviesť, že organizačný poriadok odporcu zahŕňa jednotlivé odbory a oddelenia a neobsahuje taxatívny výpočet pracovných miest zamestnancov, ktorých odporca zamestnáva. Uvedené vyplýva z predložených dôkazov. Organizačný poriadok neobsahuje napr. pracovné miesta lekárov, sestier a rôznych TPH pracovníkov, pretože obsiahnuť všetky pracovné pozície najvyššieho zamestnávateľa v okrese v jednom organizačnom poriadku je nemožné. Zamestnávateľ pri takomto vysokom počte zamestnancov musí pružne reagovať na svoje prevádzkové potreby, ako aj zmeny legislatívy.
O tom, že miesto správcu registratúry skutočne existovalo, svedčí listinný dôkaz
-dohoda o zmene pracovnej zmluvy ⬛⬛⬛⬛, ktorá je súčasťou súdneho spisu. V konaní bola odstránená aj ďalšia vytýkaná časť, keď navrhovateľ doznal, že miesto správcu registratúry mu bolo skutočne ponúknuté. Podľa jeho tvrdení toto neprijal z dôvodu jeho neexistencie. Skutočným dôvodom však bolo nižšie platové ohodnotenie ako mal na zrušenej pracovnej pozícií.
Pracovné miesto správcu registratúry u odporcu existovalo, bolo ponúknuté navrhovateľovi a po odmietnutí tejto pracovnej pozície ho vykonal iný zamestnanec, čím ponuková povinnosť odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi zanikla.
Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že namiesto neho bol prijatý nový pracovník ⬛⬛⬛⬛, k tomu je potrebné uviesť, že jeho pracovný pomer vznikol už dňa 1. 12. 2005, teda pred prijatím organizačnej zmeny zo dňa 20. 12. 2005. Tento bol prijatý na funkciu vedúceho obchodného úseku a obsahom jeho práce boli úplne iné činnosti, ako činnosti, ktoré vykonával navrhovateľ. Táto skutočnosť vyplýva z vykonaných listinných dôkazov a zo svedeckých výpovedi, konkrétne svedka ⬛⬛⬛⬛. Podstatou však zostáva, že do pracovného pomeru bol prijatý pred vykonaním organizačnej zmeny. Ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určité pracovné miesto, môže dať výpoveď z dôvodu nadbytočnosti iba zamestnancovi, pracujúcemu na zrušenom pracovnom mieste, nie však inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta za písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia, alebo znížení stavu zamestnancov výslovne nedotýka /rozhodnutie NS SR 3 Cdo/33/2008/.
Organizačná zmena sa týkala zrušenia troch organizačných odborov ich zlúčením do jedného novovytvoreného a teda organizačná zmena a následná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti sa mohla týkať len zamestnancov, ktorí boli vedúcimi týchto odborov, pričom v zmysle cit. rozhodnutia o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je v tomto smere oprávnený rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Zamestnávateľ sa v tomto smere rozhodol, že nadbytočnými sú a, t. j. navrhovateľ.
Súd má zato, že týmto boli splnené všetky vytýkané formálne nedostatky Krajským súdom v Košiciach predchádzajúceho rozhodnutia Okresného súdu Trebišov.
Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa podľa podania zo dňa 21. 5. 2013 je treba uviesť, že ⬛⬛⬛⬛ nastúpila do zamestnania v dôsledku prevzatia upratovacích služieb odporcom. Súd má zato, že vznikom a obsahom jej pracovného pomeru, ktorý vznikol dňa 28. 4. 2006 je nadbytočné.
Predtým ako nastúpila do zamestnania u odporcu, odporca riadne splnil svoju ponukovú povinnosť tým, že navrhovateľovi ponúkol miesto správcu registratúry, čo nie je rozporované ani samotným navrhovateľom, tento ponúknutú pozíciu odmietol pred vznikol pracovného pomeru ⬛⬛⬛⬛ a aj pri teoretickej existencii aj desiatky voľných pracovných pozícií, odporca nemá ďalšiu ponukovú povinnosť, ktorú už splnil ponúknutím primeraného zamestnania zodpovedajúceho navrhovateľovi. Povinnosť zamestnávateľa sa vzťahuje na ponúknutie inej vhodnej práce, nie ja ponúknutie všetkých pracovných pozícií, ktoré má k dispozícii s tým, že zamestnanec si môže vybrať splnením ponuky primeranej pracovnej pozície a jej neprijatím zamestnancom, ponuková povinnosť zamestnávateľa zaniká bez ohľadu na existenciu akéhokoľvek počtu pracovných pozícií.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že odporca si ponukovú povinnosť splnil. Bolo nesporné preukázané, že ⬛⬛⬛⬛ bola prijatá na pracovnú pozícií s úplne inou pozíciou ako mal.
Pokiaľ ide o ⬛⬛⬛⬛, v konaní boli preukázané okolnosti vzniku jeho pracovného pomeru a v žiadnom prípade sa nejednalo o novoprijatého zamestnanca. Pokiaľ navrhovateľ v konaní dokazoval prekrývanie sa pracovných náplní u rôznych zamestnancov s jeho pracovnou náplňou, k tomu je potrebné uviesť, že takáto situácia je nevyhnutným dôsledkom uskutočňovaných organizačných opatrení na akomkoľvek pracovisku, keďže dochádza pri racionalizácií práce k jej prerozdeleniu na iných zamestnancov, čím sa ďalším zamestnanci stávajú nadbytočnými. Takýto zamestnanci vykonávajú prácu, ktorú vykonali zamestnanci, ktorí sú po vykonaní organizačných zmien nadbytoční.
Navrhovateľ tvrdil, že z výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛, bývalého člena predstavenstva NsP a. s., vyplynulo, že Nemocnica mala voľné pracovné miesta v čase skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom, nakoľko však prijímanie a prepúšťanie zamestnancov bolo výhradne v kompetencii generálneho riaditeľa. Tento pri riešení personálnych otázok zohľadňoval hlavne vlastné záujmy a konal účelovo tak, aby zabezpečil pracovné miesta hlavne pre svojich blízkych. Toto tvrdenie navrhovateľa sa nezakladá na pravde, pretože svedok vo svojej výpovedi tieto skutočnosti neuviedol, konkrétne neuviedol, že pri riešení personálnych otázok generálny riaditeľ zohľadňoval vlastné záujmy a konal účelovo tak, aby zabezpečil pracovné miesta hlavne pre svojich blízkych.
V danom prípade došlo nespochybniteľne k organizačnej zmene. Táto organizačná zmena sa priamo dotýkala navrhovateľa, zamestnávateľ riadne splnil ponukovú povinnosť, ako aj všetko ostatné hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede a preto je návrh navrhovateľa nedôvodný. Riadiac sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, súd návrh navrhovateľa zamietol.»
Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa v tejto veci vo svojom rozsudkuz 25. februára 2015 v plnej miere odvolal na závery skutkové aj právne uvedenév odôvodnení rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013, s ktorými sa stotožnil.
Vo vzťahu k otázkam riadneho schválenia organizačného poriadku odporcua nadbytočnosti pracovného miesta odporcu v dôsledku organizačných zmien súdyzúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoje závery podopreli o v konaní predloženélistinné dôkazy (organizačný poriadok, pracovné náplne jednotlivých pracovníkov),výpovede svedkov stojacich v čase organizačných zmien v pozícii štatutárneho orgánuodporcu i jediného akcionára odporcu, ako aj poukazom na závery, ku ktorým dospelkrajský súd v obdobnej veci, ktoré preukazovali legálnosť postupu odporcu pri konštatovanínadbytočnosti pracovného miesta sťažovateľa a následnom podaní výpovede pre nehoz tohto dôvodu nadbytočnosti. V súvislosti so záverom o splnení ponukovej povinnostivhodného pracovného miesta odporcom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecipoukázali na v konaní vykonané listinné dôkazy, ako aj na v konaní uskutočnenú výpoveďsamotného sťažovateľa. Splnenie ďalších podmienok pre podanie výpovede z dôvodunadbytočnosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nerozporoval.
Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie rozhodnutia druhostupňového súdu,v ktorom sa tento súd v plnej miere stotožní s odôvodnením rozhodnutia prvostupňovéhosúdu, vzhľadom na nevyhnutnú spätosť týchto rozhodnutí nesignalizuje porušeniezákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Bezvadnosť uvedeného stručnéhoodôvodnenia preukazuje aj ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súdv celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sav odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zuvedeného vyplýva, že druhostupňový, resp. odvolací súd nebol povinný opakovaťsprávnosť každého právneho záveru prvostupňového súdu o vecnej podstate predmetusúdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil (m. m. IV.ÚS 115/03, II. ÚS 355/09, III. ÚS 351/09).
Záver ústavného súdu nachádza oporu tiež v ustálenej judikatúre Európskeho súdupre ľudské práva, podľa ktorej sa odvolací súd pri zamietnutí odvolania v zásade môžeobmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Helle c. Fínsko, 1997).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnenísvojho rozsudku z 25. februára 2015 vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenýmiv odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013 a zároveň zrozumiteľnýma jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné tento rozsudok potvrdiť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu rozhodnutí súdovzúčastnených na rozhodovaní v tejto veci vyplýva, že tieto na argumentáciu sťažovateľapredloženú v tomto konaní reagovali a svoje rozhodnutia (rozsudok krajského súduz 25. februára 2015 a rozsudok okresného súdu z 25. februára 2013) založili na z ústavnéhohľadiska dostatočne odôvodnených skutkových i právnych záveroch.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že zo záverov vyplývajúcichz odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015 nevyplýva jednostrannosť alebotaká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty či zmyslu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnomprerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015