znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 382/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. septembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ivanom   Jurčišinom,Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivý   procespodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 112/2014 z 25. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivýproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 2 Co 112/2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 104/2006 sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal určenia,že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práceje neplatné a pracovný pomer medzi ním a NsP Trebišov, a. s. (ďalej aj „odporca“), ktorýbol založený pracovnou zmluvou č. 39/1989 z 2. januára 1989, naďalej trvá. Okresný súdrozsudkom sp. zn. 10 C 104/2006 z 11. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu z 11. septembra 2009“) rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súdnásledne   rozsudok   z   11.   septembra   2009   doplnil   rozsudkom   sp. zn.   10   C   104/2006zo 6. novembra 2009 (ďalej len „doplňujúci rozsudok“), ktorým spresnil jeho výrok.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   rozsudkomč. k. 2 Co 46/2010-318, 2 Co 47/2010 z 10. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu z 10. februára 2011“) zrušil rozsudok okresného súdu z 11. septembra 2009 v spojenís jeho doplňujúcim rozsudkom a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný   súd   vo   veci   opätovne   rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   10   C   104/2006z 25. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2013“), ktorým návrhsťažovateľa   opäť   zamietol   s   tým,   že   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   po   transformáciiNemocnice   s   poliklinikou   v   Trebišove   na   NsP   Trebišov,   a. s.,   došlo   u   odporcuako zamestnávateľa   sťažovateľa   schválením   organizačného   poriadku   účinnéhood 1. decembra 2005 k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa ako zamestnanecodporcu stal nadbytočným a postup odporcu týkajúci sa splnenia ponukovej povinnosti,ako aj splnenia všetkých ostatných podmienok platnosti výpovede vyhodnotil ako správny.Sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   z   25.   októbra   2013   podal   odvolaniez dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdnehoporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd sa v rozsudku č. k. 2 Co 112/2014-559 z 25. februára 2015 (ďalej len„rozsudok   krajského   súdu   z   25.   februára   2015“)   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymizávermi okresného súdu a jeho rozsudok z 25. októbra 2013 potvrdil.

Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   z   25.   februára   2015   považuje   sťažovateľza nepreskúmateľné a ústavne neakceptovateľné, pretože sa v ňom krajský súd podľa nehojeho námietkami uvedenými v odvolaní vôbec nezaoberal.

Rozsudok   krajského   súdu   z   25.   februára   2015   je   podľa   sťažovateľa   nesprávny,pretože   v   jeho   prípade   mu   bola   výpoveď   z   organizačných   dôvodov   daná   predčasne,a vo vzťahu   k   odôvodneniu   tohto   tvrdenia   chronologicky   popísal   sled   podľa   nehorelevantných udalostí predchádzajúci podaniu jeho výpovede odporcom:

„28. 11. 2005 - predloženie   ORGANIZAČNÉHO   PORIADKU   predsedom predstavenstva ⬛⬛⬛⬛ predstavenstvu NsP Trebišov. a. s., k naštudovaniu

01. 12. 2005   -   nadobudnutie   účinnosti   ORGANIZAČNÉHO   PORIADKU   (podľa nášho názoru neplatné, v dôsledku neschválenia organizačného poriadku v zmysle stanov) - vznik pracovného pomeru p. ⬛⬛⬛⬛, ktorý prevzal časť pracovnej náplne sťažovateľa,

20. 12. 2005 -   schválenie   ORGANIZAČNÉHO   PORIADKU   jediným   akcionárom NsP   Trebišov,   a.   s.,   predsedom   Košického   samosprávneho   kraja   (podľa   nášho   názoru neplatné, v dôsledku neschválenia organizačného poriadku v zmysle stanov)

03. 01. 2005 - odvolanie sťažovateľa z funkcie vedúceho Prevádzkového odboru

10. 01. 2006 - schválenie celého ORGANIZAČNÉHO PORIADKU predstavenstvom NsP Trebišov, a. s.,

08. 03. 2006 - doručenie výpovede sťažovateľovi

24. 04. 2006 - uzavretie pracovnej zmluvy medzi p. - zamestnanec a NsP Trebišov, a. s., - zamestnávateľ, ktorá prevzala časť pracovnej náplne sťažovateľa

01. 05. 2006 - nástup p. do práce

30. 06. 2008 - schválenie ORGANIZAČNÉHO PORIADKU jediným akcionárom NsP Trebišov, a. s., predsedom Košického samosprávneho kraja v zmysle stanov NsP Trebišov, a. s., čl. XXII. odst. 1 v intenciách, tak ako ho schválilo predstavenstvo NsP Trebišov, a. s.“

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   záveru   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   tejto   vecitýkajúcemu sa tvrdenia o tom, že v konaní bol preukázaný dôvod, na základe ktorého sasťažovateľ stal nadbytočným [§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce], uviedol, že základnoua rozhodujúcou povinnosťou predstavenstva odporcu, ktoré bolo menované rozhodnutímzakladateľa pri podpise zakladateľskej listiny 10. júna 2005, bolo do 1. decembra 2005,t. j. do dňa začatia činnosti spoločnosti, právoplatne schváliť a vydať organizačný poriadokako celok a následne v súlade so stanovami akciovej spoločnosti v zmysle článku XXIIbodu   1   predložiť   predmetný   schválený   organizačný   poriadok   na   schválenie   valnémuzhromaždeniu.   Zároveň   zdôraznil,   že   uvedený   organizačný   poriadok,   ktorého   súčasťouje aj organizačná   štruktúra   odporcu   označená   ako   časť   „D“   predmetného   dokumentu,mal byť v zmysle stanov vydaný a schválený ako celok.

V   ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovateľ   popísal   štruktúru   organizačného   poriadkua priebeh   procesu   transformácie   a   schválenia   organizačného   poriadku   v   prípade   NsPSpišská Nová Ves, a. s.

Sťažovateľ   taktiež   v   rámci   svojej   argumentácie   poukázal   na   to,   že   krajský   súdv rozsudku z 10. februára 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 11. septembra2009, uviedol, že „z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s tvrdením žalobcu, že mu nebolo ponúknuté žiadne vhodné miesto, napriek tomu, že na novovytvorené funkcie boli prijatí noví pracovníci...“, a taktiežna   to,   že   keďže   podľa   jeho   názoru „schválenie   organizačného   poriadku   úzko   súvisí s organizačnou zmenou, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa náležitým spôsobom zistiť a v dôvodoch   rozsudku   uviesť,   na   základe   čoho   vzal   za   preukázané,   že   organizačný poriadok   a   organizačná   štruktúra   bola   NÁLEŽITÝM   SPÔSOBOM   PREJEDNANÁ   ešte predtým, než bola žalobcovi doručená výpoveď“.

V nadväznosti na uvedené závery krajského súdu sťažovateľ v predmetnom konanínásledne   predložil   dôkazy,   ktorými   podľa   neho   jednoznačne   preukázal,   že   organizačnýporiadok a zároveň jeho časť označená ako „D“   organizačná štruktúra v danom prípade̶nemohli   byť   a   ani   neboli   náležitým   spôsobom   prerokované   a schválené.   Napriek   tejtoskutočnosti   okresný   súd   v   rozsudku   z   10.   februára   2011   uviedol,   že   v   konaní   neboli„produkované žiadne dôkazy“, ktoré by rozporovali závery okresného súdu týkajúce saskutkového stavu predmetnej veci predovšetkým vo vzťahu k vykonaným organizačnýmzmenám.

Podľa   sťažovateľa   sa   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   vecinevysporiadali   s   jeho   námietkami   zásadného   významu,   ako   ani   s   ním   v   konanípredloženými dôkazmi, a preto uvedený postup týchto súdov možno podľa neho považovaťza arbitrárny a svojvoľný.

Zo   zápisnice   zo   zasadnutia   predstavenstva   odporcu   z   28.   novembra   2005   podľasťažovateľa jednoznačne vyplýva, že na ňom bol členom predstavenstva ešte len rozdanýnávrh organizačného poriadku na preštudovanie, avšak nedošlo k jeho vydaniu a schváleniu,resp. predstavenstvo ho na tomto zasadnutí ani neodporučilo predložiť jedinému akcionároviv pôsobnosti valného zhromaždenia na schválenie. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva,že   nevydaním   a   nepredložením   organizačného   poriadku   na   schválenie   valnémuzhromaždeniu došlo zo strany predstavenstva k porušeniu stanov odporcu (konkrétne čl.XXII, ods. 1). Sťažovateľ ďalej uviedol, že predstavenstvo odporcu schválilo organizačnýporiadok tejto obchodnej spoločnosti preukázateľne až 10. januára 2006, a v tejto súvislostipoukázal na zápisnicu z uvedeného dňa, v ktorej je uvedené: „Predseda predstavenstva predložil   upravený   organizačný   poriadok   NsP,   a.   s   dal   hlasovať   za   jeho   schválenie. Organizačný poriadok bol jednohlasne odsúhlasený.“

Rozhodnutie jediného akcionára odporcu urobené pri výkone pôsobnosti valnéhozhromaždenia z 20. decembra 2005 považuje sťažovateľ pre jeho rozpor so stanovami tejtospoločnosti za neplatné, pretože išlo o predčasný úkon, ktorý bol generálnym riaditeľomtejto spoločnosti podľa neho zneužitý na účelové konanie v snahe zbaviť sa sťažovateľa jehoodvolaním   z   funkcie   ešte   pred   tým,   ako   bol   schválený   organizačný   poriadokpredstavenstvom odporcu, t. j. pred 10. januárom 2006.

V   uvedenej   súvislosti   sťažovateľ   taktiež   poukázal   na   skutočnosť,   že   organizačnýporiadok   odporcu   nebol   v   zmysle   stanov   tejto   spoločnosti   schválený   jedinýmjej akcionárom (predsedom Košického samosprávneho kraja) až do roku 2008 a k jehoschváleniu jediným akcionárom došlo až na základe upozornenia sťažovateľa v uvedenomkonaní rozhodnutím z 30. júna 2008.

Odporca   v   predmetnom   konaní   na   základe   výzvy   predložil   okresnému   súduna pojednávaní konanom 25. októbra 2013 svoj list z 24. októbra 2013, ktorým mu oznámil,že   okrem   zápisnice   zo   zasadnutia   predstavenstva   z   20.   decembra   2005   za   obdobieod 28. novembra 2005 až do 10. januára 2006 nemá iné listinné dôkazy. Týmto listomz 24. októbra 2013 odporca podľa sťažovateľa potvrdil skutočnosť, že do 20. decembra 2005organizačný poriadok nebol predstavenstvom odporcu prerokovaný, schválený a predloženýna schválenie valnému zhromaždeniu tejto spoločnosti v zmysle jej stanov. Na základeuvedeného   tento   list   možno   považovať   za   hlavný   dôkaz   o   neschválení   organizačnéhoporiadku, ktorým sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vôbec nezaoberali.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že odporca 3. januára 2006, t. j. v čase jehoodvolania z funkcie vedúceho prevádzkového odboru, ako ani 8. marca 2006, t. j. v časedoručenia   výpovede   sťažovateľovi,   nedisponoval   schváleným   organizačným   poriadkom,na základe ktorého by mu bolo možné dať výpoveď z organizačných dôvodov.

Sťažovateľ   poukázal   na   vyjadrenie   odporcu   k   žalobe   z   26.   mája   2006,   ktoréje v zásade totožné s jeho vyjadrením z 24. októbra 2013 a v rámci ktorého odporca uviedol,že   predstavenstvo   odporcu   na   svojom   zasadnutí   28.   novembra   2005   schválilo   novúorganizačnú   štruktúru   celej   akciovej   spoločnosti,   ktorú   schválil   jediný   akcionár,a to Košický samosprávny kraj rozhodnutím z 20. decembra 2005, čím došlo k prijatiuorganizačných   zmien   a   zásad   pre   vznik   nového   organizačného   poriadku   spoločnosti,čím vstúpila do platnosti nová organizačná štruktúra, na základe čoho odporca pristúpilk jej uplatňovaniu   v   pracovnoprávnej   oblasti   v   celej   akciovej   spoločnosti.   V   listez 24. októbra 2006 odporca navyše dodal, že upravený organizačný poriadok a organizačnáštruktúra   odporcu   boli   schválené   10.   januára   2006   predstavenstvom   tejto   spoločnostiz dôvodu   zmien   na   ekonomickom   úseku.   Z odôvodnenia   rozsudku   z 25.   februára   2013vyplýva, že na základe takto ustáleného skutkového stavu (pozri stranu 11) rozhodovalaj okresný súd.

Uvedené vyjadrenia odporcu sú podľa sťažovateľa zavádzajúce, pretože 28. novembra2005 nemohlo dôjsť k schváleniu zmeny organizačnej štruktúry, pretože v tom čase eštenebol schválený organizačný poriadok ako celok, ktorého súčasťou označenou ako časť „D“je organizačná štruktúra. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na neexistenciu písomnéhovyhotovenia   údajne   schválenej   zmeny   organizačnej   štruktúry   z 28.   novembra   2005,existovalo len   písomné   vyhotovenie znenia organizačného   poriadku   ako   celku, ktoréhosúčasťou označenou ako časť „D“ je aj organizačná štruktúra, ktorý bol predstavenstvomodporcu schválený 10. januára 2006 a predsedom Košického samosprávneho kraja až 30.júna   2008.   Na   základe   uvedeného   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že v   predmetnom   konaníjednoznačne preukázal nezákonnosť použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce zo strany odporcu, a preto výpoveď z pracovného pomeru danú muodporcom možno považovať za neplatnú.

S poukazom na uvedené sťažovateľ konštatoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní vpredmetnej veci sa s jeho argumentáciou dostatočne nevysporiadali a taktiež nezhodnotiliním predložené dôkazy v konaní, ale namiesto toho sa zaoberali iba otázkou, či rozhodnutiejediného akcionára z 20. decembra 2005 bolo podpísané RNDr. Rudolfom Bauerom, ktorýbol   v   tom   čase   predsedom   Košického   samosprávneho   kraja,   t. j.   oprávnenou   osobouv zmysle zákona.

V predmetnom konaní podľa sťažovateľa nebolo preukázané, že odporca si riadnesplnil svoju povinnosť a pred doručením výpovede mu ponúkol pracovné miesto primeranéjeho   vzdelaniu   a praxi,   t. j.   jeho   kvalifikácii,   ale   ponúkal   mu   pracovné   miesto,   ktorésa v rámci organizačnej štruktúry nenachádzalo (funkcia správcu registratúry), t. j. v realiteneexistovalo, a naopak, v konaní podľa neho preukázal, že odporca na zrušené pracovnémiesto   prijal   dvoch   zamestnancov,   konkrétne ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,t. j. predložil dôkazy o neopodstatnenosti použitia odporcom danej výpovede. S dôkazmipredloženými   v   uvedenej   súvislosti   sťažovateľom   v   konaní   sa   súdy   zúčastnenéna rozhodovaní v predmetnej veci taktiež nevysporiadali.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľa   sa   súdy   zúčastnené   na   rozhodovanív jeho veci nevysporiadali so zásadnými otázkami relevantnými pre rozhodnutie tejto veci,ako ani s dôkazmi ním predloženými v konaní, a preto je podľa neho možné konštatovať,že rozsudok   krajského   súdu   z   25.   februára   2015,   ako   aj   rozsudok   okresného   súduz 25. októbra 2013 sú nesprávne, nepreskúmateľné, ústavne neakceptovateľné, arbitrárnea svojvoľné.

Podľa sťažovateľa v danom prípade neboli splnené procesné podmienky na podaniedovolania,   pričom   poukázal   na   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vo   veciachsp. zn. 3 Cdo 97/2010, 6 Cdo 134/2010, 7 Cdo 09/2011, 6 Cdo/25/2012, ako aj na rozsudokR 125/1999 a R 6/2000 súvisiace s aplikáciou § 237 a nasl. OSP, a preto podal v tejto vecipriamo sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavnýsúd svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2015 porušené,uvedený rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie a krajský súd zaviažena úhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,75 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z25. februára 2015. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súdsa   podľa   sťažovateľa   s   argumentáciou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   otázok   zásadných   prerozhodnutie vo veci samej (otázka riadneho schválenia organizačného poriadku, ktorýmdošlo k zmenám organizačnej štruktúry odporcom pred podaním výpovede sťažovateľovi,otázka   splnenia   ponukovej   povinnosti   vhodného   pracovného   miesta   odporcom   a otázkazániku jeho pracovného miesta v rámci organizačnej štruktúry), ako ani s ním predloženýmidôkazmi v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 25. februára 2015 riadne nevysporiadal, vdôsledku   čoho   možno   uvedené   rozhodnutie   považovať   za   arbitrárne   a   ústavneneakceptovateľné.

Ústavný súd preskúmal odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015,v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:

„Krajský   súd   na   základe   podaného   odvolania   vec   prejednal.   Rozsudok   vyhlásil verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O. s. p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p..

Odvolací súd po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne,   výstižné a   presvedčivé   sú aj   dôvody   tohto   rozsudku, na   ktoré v   celom rozsahu   poukazuje   aj   odvolací   súd.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje so skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   na   ktoré   v   celom   rozsahu poukazuje.

Odvolací súd má za to, že odvolanie žalobcu je v celom rozsahu neopodstatnené. S odvolacími námietkami žalobcu sa súd prvého stupňa v priebehu prvostupňového konania náležitým   spôsobom   vysporiadal.   Svoje   závery   o   nedôvodnosti   týchto   námietok a nedôvodnosti   žalobného   návrhu   jednoznačne   a   presvedčivo   uviedol   v   dôvodoch napadnutého rozsudku a s týmito závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Vzhľadom k tomu sú potom aj všetky odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, keďže v odvolacom konaní žalovaný v podstate len zopakoval všetko čo prednášal v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, pričom s týmito žalobnými tvrdeniami a prednesmi sa súd prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 25. októbra 2013 v plnomrozsahu, pretože krajský súd na jeho závery v celosti odkázal. Okresný súd v podstatnejčasti odôvodnenia svojho rozsudku z 25. októbra 2013 uviedol:

«Zhodnotiac   výsledky   vykonaného   dokazovania   súd   dospel   k   tomuto   právnemu záveru:

Podľa ust. § 252b Zákonníka práce v znení zákona č. 49/2009... Výpoveď odporcu ako zamestnávateľa pre navrhovateľa ako zamestnanca posúdil podľa zák. č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. 8. 2007 /zákonník práce v znení zákona č. 124/2006 Z. z., ďalej len Zákonník práce/.

V konaní bolo preukázané, že transformáciou Nemocnice s poliklinikou v Trebišove na   Nemocnicu   s poliklinikou   Trebišov   a.   s.,   so   sídlom   v   Trebišove,   došlo   u   odporcu, ako u zamestnávateľa   navrhovateľa   schválením   organizačného   poriadku   účinného od 1. 12. 2005   k   organizačným   zmenám,   v   dôsledku   ktorých   sa   navrhovateľ ako zamestnanec odporcu stal nadbytočným. /§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce/. Navrhovateľ namietal skutočnosť, že organizačný poriadok odporcu účinný od 1. 12. 2005, schválený rozhodnutím   jediného   akcionára   dňa   20.   12.   2005,   t.   j.   RNDr.   Rudolfom   Bauerom, ako predsedom KSK, nenadobudol účinnosť a to z dôvodu, že RNDr. Rudolf Bauer citované rozhodnutie podpísal po vyhlásení volieb orgánov KSK, ktoré boli vyhlásené rozhodnutím predsedu   NR   SR   č. 235/2005   Z.   z.   na   sobotu   26.   11.   2005.   Z   výsledkov   hlasovania uverejnených   Štatistickým   úradom   SR   o   počte   a   podiele   platných   hlasov   odovzdaných pre kandidátov na predsedov podľa samosprávnych krajov z novembra 2005 vyplýva, že tak ako Zdenko Trebuľa aj Rudolf Bauer boli kandidáti postupujúcimi do druhého kola volieb. Zvolený kandidát JUDr. Zdenko Trebuľa zložil sľub podľa § 16 ods. 2 Zák. č. 302/2001 Z. z., dňa 9. 1. 2006 na ustanovujúcom zasadnutí Zastupiteľstva KSK. Súd zastáva názor, že až týmto dňom mohol JUDr. Zdenko Trebuľa začať vykonávať mandát predsedu KSK a úkony RNDr. Rudolfa Bauera vykonané do uvedeného dňa spôsobili právne účinky týchto úkonov. Reálny   výkon   mandátu   predsedu   VÚC,   podľa   názoru   súdu   vyžaduje   dva predpoklady Jedným z nich je voľba, druhým zloženie sľubu. Voľba sa stáva platnou zložením sľubu, ktorý má konštitutívny charakter. Z uvedeného vyplýva, že pred zložením sľubu nemôže začať plynutie funkčného obdobia. Vzhľadom na uvedené vyhlásenie výsledkov druhého kola volieb o zvolení JUDr. Zdenka Trebuľu, ako predsedu KSK, dňom 11. 12. 2005, je bez právneho významu. Súd posúdil námietku navrhovateľa ohľadne skutočnosti, že organizačný poriadok   odporcu   nebol   prerokovaný   valným   zhromaždením   KSK,   tiež   za   právne bezvýznamnú a to vzhľadom k ust. zák. č. 302/2001 Z. z., podľa § 2 cit. zákona orgánmi samosprávneho kraja sú jeho zastupiteľstvo a predseda samosprávneho kraja. Podľa § 16 ods. 3 cit. zák., predseda samosprávneho kraja ho zastupuje navonok, v majetkoprávnych vzťahoch,   v pracovnoprávnych   vzťahoch   je   štatutárnym   orgánom.   Rozhodnutie   aj   vo veciach,   v   ktorých   zákon   venuje   samosprávnemu   kraju   rozhodovanie   o právach   a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb v oblasti verejnej správy vecí, o ktorých na jeho návrh rozhoduje organizačný útvar úradu určený v organizačnom poriadku úradu. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že organizačný poriadok odporcu schválený dňa 20. 12.   2005   rozhodnutím   RNDr.   Rudolfa   Bauera,   ako   predsedu   KSK,   t. j. ako   jeho štatutárneho zástupcu, je platným organizačným poriadkom odporcu.

Porovnaním organizačného poriadku odporcu a to v časti organizačného členenia hospodársko-technického úseku mal súd za preukázané, že u odporcu došlo k organizačným zmenám. Tieto organizačné zmeny odporcu boli preukázané aj konkrétnymi pracovnými náplňami pred organizačnou zmenou a po organizačnej zmene zamestnancov odporcu, konkrétne ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   t.   j.   navrhovateľa.   Porovnaním   obsahu pracovnej   náplne ⬛⬛⬛⬛,   po   organizačnej   zmene   a   pracovnej   náplne navrhovateľa   pred   organizačnou   zmenou   je   zrejmé,   že   pracovná   náplň   navrhovateľa pred organizačnou   zmenou   sa   stala   pracovnou   náplňou ⬛⬛⬛⬛, po organizačnej zmene. V podstate pribudla k dovtedajšej pracovnej náplni

. Tieto dôkazy preukázali tvrdenia odporcu, že organizačné zmeny u odporcu boli vykonané   za   účelom   zefektívnenia   práce   a   zníženia   počtu   technicko-hospodárskych pracovníkov.   Tým   bolo   preukázané,   že   z   dôvodu   organizačných   zmien   sa   navrhovateľ ako zamestnanec - a okrem neho aj ďalší zamestnanci - pre odporcu ako zamestnávateľa stal   nadbytočným   a tým   bola   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   nadbytočnosťou navrhovateľa a organizačnými zmenami odporcu /§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce/. Odporca preukázal, že navrhovateľovi pred doručením výpovede ponúkol v mieste, ktoré   bolo   dohodnuté   ako   miesto   výkonu   práce,   inú   prácu,   konkrétne   prácu   strážnika na vrátnici,   prácu   vedúceho   registratúry.   Aj   keď   ponúknuté   pracovné   miesta,   resp. pracovné   miesto   strážnika   nezodpovedá   vzdelaniu   navrhovateľa   /navrhovateľ   má vysokoškolské vzdelanie/ nebolo v konaní preukázané, že odporca ako zamestnávateľ mal pre navrhovateľa voľné iné pracovné miesto a že toto pracovné miesto navrhovateľovi neponúkol. K tomu je potrebné dodať, že navrhovateľ v konaní túto skutočnosť ani netvrdil. Súd   dospel   k   záveru,   že   pokiaľ   odporca   ako   zamestnávateľ   nemal   voľné   také pracovné miesto, ktoré by bolo pre navrhovateľa ako zamestnanca vhodné, odporca splnil svoju   povinnosť   tým,   že   mu   ponúkol   inak   vhodnú   prácu,   aj   keď   menej   kvalifikovanú. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ jednoznačne odmietol prejsť na túto prácu /§ 63 ods. 2 písm. b) Zák. práce/. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ ako zamestnanec odporcu bol oboznámený s organizačnou zmenou svojho zamestnávateľa a taktiež bolo preukázané, že pri výpovedi odporcu pre navrhovateľa bola splnená zákonná podmienka prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zák. práce. Túto skutočnosť uviedol v návrhu sám navrhovateľ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal vyslovenia, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, je neplatné a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá, ako nedôvodnú zamietol.

V predmetnej veci súd vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj v súvislostiach a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Výkonný orgán odporcu - predstavenstvo spoločnosti schválilo na svojom zasadnutí dňa 28. 11. 2005 novú organizačnú štruktúru celej akciovej spoločnosti. Jediný akcionár a to Košický samosprávny kraj túto organizačnú štruktúru schválil a to rozhodnutím zo dňa 20. 12. 2005, čím boli zároveň prijaté organizačné zmeny a zásady pre vznik nového organizačného   poriadku   spoločnosti.   Týmto   vstúpila   do   platnosti   nová   organizačná štruktúra v zmysle ktorej odporca pristúpil k jej uplatňovaniu v pracovnoprávnej oblasti v celej   akciovej   spoločnosti.   Upravený   organizačný   poriadok   a   organizačnú   štruktúru NsP Trebišov a. s. schválilo dňa 10. 1. 2006 predstavenstvo spoločnosti z dôvodu zmien na ekonomickom úseku.

Listom zo dňa 3. 1. 2006, ktorý bol navrhovateľovi doručený dňa 4. 1. 2006 bola navrhovateľovi   oznámená   organizačná   zmena   týkajúca   sa   jeho   pracovného   zaradenia. Nemocnica s poliklinikou Trebišov, príspevková organizácia mala v rámci svojej pôvodnej organizačnej štruktúry tri odbory, ktoré boli následne zlúčené do jedného a to technický odbor, prevádzkový odbor a odbor starostlivosti o základné fondy. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o výkon príbuzných činností, v rámci racionalizácie a zvýšenia efektívností práce na tomto   úseku   riadenia,   došlo   schválením   novej   organizačnej   štruktúry   Nemocnice s poliklinikou Trebišov a. s., zo dňa 20. 12. 2005 k zániku troch pôvodných odborov, ich zlúčením a vytvorením jediného prevádzkovo technického odboru, ktorého vedením bol poverený   jeden   z   pôvodných   vedúcich   týchto   odborov   a   to a   dvaja   vedúci bývalých odborov a sa stali nadbytočnými.

Prevádzkovotechnický   odbor   Nemocnice   s   poliklinikou   Trebišov   a.   s.,   v   rámci schválenej organizačnej štruktúry mal tri oddelenia a to oddelenie prevádzkových činností, oddelenie energetiky, OBP PO VTZ a životného prostredia a oddelenie údržby, zdravotnej techniky a investícií. Vedením týchto oddelení boli poverení pôvodní pracovníci na týchto oddeleniach.   Nie   je   teda   pravdou   tvrdenie   navrhovateľa,   že   oddelením   prevádzkových činností bola v ďalšom poverená ⬛⬛⬛⬛.

Z vyššie uvedeného vyplýva,   že zánikom pôvodných odborov sa stali ich vedúci pre odporcu   nadbytočnými.   Rovnako   ako   navrhovateľa   sa   dotknutá   organizačná   zmena dotkla aj ⬛⬛⬛⬛, ktorý viedol rovnaké konanie na Okresnom súde v Trebišove pod sp. zn. 2C/9/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 4Co/209/2009. V tomto konaní ani odvolací súd nespochybnil, že došlo k organizačnej zmene a že dvaja bývalí vedúci vyššie uvedených odborov sa stali nadbytočnými...

Organizačná zmena sa dotýka aj navrhovateľa a nie je dôvod spochybňovať závery súdu vo veci Okresného súdu Trebišov sp. zn. 2C/9/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/209/2009. Pokiaľ neboli produkované dôkazy, ktoré by takto ustálený stav rozporovali. Súd má zato, že zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by vyšším súdom ustálený skutkový stav rozporovali.

Podľa názoru Ústavného súdu, ak súd rieši právnu otázku /tú istú, alebo analogickú/, ktorá   už   bola   právoplatne   vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa argumentačne vyrovnal so skoršími rozhodnutiami nekoná v súlade s princípom právnej istoty a môže tým porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu /Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 152/06 a obdobie v mnohých ďalších rozhodnutia /.

Zo strany navrhovateľa neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by ustálený stav v zmienenom   konaní   spochybňovali   a   súd   má   zato,   že   súd   nemá   žiadny   dôvod   otázku existencie   organizačnej   zmeny   a   nadbytočnosti   navrhovateľa   riešiť   odlišným   spôsobom ako bola   táto   otázka   vyriešená   v   právoplatnom   rozhodnutí   a   aj   v   tomto   konaní pri predchádzajúcom rozhodnutí, kde v tejto časti bolo rozhodnuté.

Je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že organizačná zmena a jej prijatie bolo platné, účinné a následne v súlade so zákonníkom práce vykonané.

Súd v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie na podnet navrhovateľa. Súdna prax   ustálila,   že   organizačná   zmena   je   individuálnym   aktom   riadenia,   nie   je   právnym úkonom ani správnym aktom, a preto nepodlieha preskúmavaniu súdom /rozsudok NS SR 6Sžo/130/2009/. V tomto smere sa súd môže obmedziť len na existenciu organizačnej zmeny a príčinnú súvislosť vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý je dotknutou organizačnou zmenou postihnutý. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že práca vedúceho registratúry nebola obsiahnutá v organizačnom poriadku, a preto toto miesto u odporcu neexistovalo, k tomu je potrebné uviesť,   že   organizačný   poriadok   odporcu   zahŕňa   jednotlivé   odbory   a   oddelenia a neobsahuje   taxatívny   výpočet   pracovných   miest   zamestnancov,   ktorých   odporca zamestnáva. Uvedené vyplýva z predložených dôkazov. Organizačný poriadok neobsahuje napr.   pracovné   miesta   lekárov,   sestier   a   rôznych   TPH   pracovníkov,   pretože   obsiahnuť všetky   pracovné   pozície   najvyššieho   zamestnávateľa   v   okrese   v   jednom   organizačnom poriadku je nemožné. Zamestnávateľ pri takomto vysokom počte zamestnancov musí pružne reagovať na svoje prevádzkové potreby, ako aj zmeny legislatívy.

O tom, že miesto správcu registratúry skutočne existovalo, svedčí listinný dôkaz

-dohoda o zmene pracovnej zmluvy ⬛⬛⬛⬛, ktorá je súčasťou súdneho spisu. V konaní   bola   odstránená   aj   ďalšia   vytýkaná   časť,   keď   navrhovateľ   doznal,   že   miesto správcu registratúry mu bolo skutočne ponúknuté. Podľa jeho tvrdení toto neprijal z dôvodu jeho   neexistencie.   Skutočným   dôvodom   však   bolo   nižšie   platové   ohodnotenie   ako   mal na zrušenej pracovnej pozícií.

Pracovné   miesto   správcu   registratúry   u   odporcu   existovalo,   bolo   ponúknuté navrhovateľovi   a   po   odmietnutí   tejto   pracovnej   pozície   ho   vykonal   iný   zamestnanec, čím ponuková povinnosť odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi zanikla.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že namiesto neho bol prijatý nový pracovník ⬛⬛⬛⬛, k tomu je potrebné uviesť, že jeho pracovný pomer vznikol už dňa 1. 12. 2005, teda pred prijatím organizačnej zmeny zo dňa 20. 12. 2005. Tento bol prijatý na funkciu vedúceho obchodného úseku a obsahom jeho práce boli úplne iné činnosti, ako činnosti, ktoré vykonával navrhovateľ. Táto skutočnosť vyplýva z vykonaných listinných dôkazov   a   zo   svedeckých   výpovedi,   konkrétne   svedka ⬛⬛⬛⬛.   Podstatou   však zostáva, že do pracovného pomeru bol prijatý pred vykonaním organizačnej zmeny. Ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určité pracovné miesto, môže dať výpoveď z dôvodu nadbytočnosti iba zamestnancovi, pracujúcemu na zrušenom pracovnom mieste, nie však inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta za písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia, alebo znížení stavu zamestnancov výslovne nedotýka /rozhodnutie NS SR 3 Cdo/33/2008/.

Organizačná zmena sa týkala zrušenia troch organizačných odborov ich zlúčením do jedného   novovytvoreného   a   teda   organizačná   zmena   a   následná   výpoveď   z   dôvodu nadbytočnosti sa mohla týkať len zamestnancov, ktorí boli vedúcimi týchto odborov, pričom v zmysle cit. rozhodnutia o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne zamestnávateľ   a   súd   nie   je   v   tomto   smere   oprávnený   rozhodnutie   zamestnávateľa preskúmavať. Zamestnávateľ sa v tomto smere rozhodol, že nadbytočnými sú a, t. j. navrhovateľ.

Súd má zato, že týmto boli splnené všetky vytýkané formálne nedostatky Krajským súdom v Košiciach predchádzajúceho rozhodnutia Okresného súdu Trebišov.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa podľa podania zo dňa 21. 5. 2013 je treba uviesť, že ⬛⬛⬛⬛ nastúpila   do   zamestnania   v   dôsledku   prevzatia   upratovacích   služieb odporcom. Súd má zato, že vznikom a obsahom jej pracovného pomeru, ktorý vznikol dňa 28. 4. 2006 je nadbytočné.

Predtým   ako   nastúpila   do   zamestnania   u   odporcu,   odporca   riadne   splnil   svoju ponukovú povinnosť tým, že navrhovateľovi ponúkol miesto správcu registratúry, čo nie je rozporované ani samotným navrhovateľom, tento ponúknutú pozíciu odmietol pred vznikol pracovného   pomeru ⬛⬛⬛⬛ a   aj   pri   teoretickej   existencii   aj   desiatky   voľných pracovných pozícií, odporca nemá ďalšiu ponukovú povinnosť, ktorú už splnil ponúknutím primeraného zamestnania zodpovedajúceho navrhovateľovi. Povinnosť zamestnávateľa sa vzťahuje na ponúknutie inej vhodnej práce, nie ja ponúknutie všetkých pracovných pozícií, ktoré má k dispozícii s tým, že zamestnanec si môže vybrať splnením ponuky primeranej pracovnej   pozície   a   jej   neprijatím   zamestnancom,   ponuková   povinnosť   zamestnávateľa zaniká bez ohľadu na existenciu akéhokoľvek počtu pracovných pozícií.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že odporca si ponukovú povinnosť splnil. Bolo nesporné preukázané, že ⬛⬛⬛⬛ bola prijatá na pracovnú pozícií s úplne inou pozíciou ako mal.

Pokiaľ   ide   o ⬛⬛⬛⬛,   v   konaní   boli   preukázané   okolnosti   vzniku   jeho pracovného pomeru a v žiadnom prípade sa nejednalo o novoprijatého zamestnanca. Pokiaľ navrhovateľ v konaní dokazoval prekrývanie sa pracovných náplní u rôznych zamestnancov s jeho pracovnou náplňou, k tomu je potrebné uviesť, že takáto situácia je nevyhnutným   dôsledkom   uskutočňovaných   organizačných   opatrení   na   akomkoľvek pracovisku,   keďže   dochádza   pri   racionalizácií   práce   k   jej   prerozdeleniu   na   iných zamestnancov,   čím   sa   ďalším   zamestnanci   stávajú   nadbytočnými.   Takýto   zamestnanci vykonávajú prácu, ktorú vykonali zamestnanci, ktorí sú po vykonaní organizačných zmien nadbytoční.

Navrhovateľ   tvrdil,   že   z   výpovede   svedka ⬛⬛⬛⬛,   bývalého člena predstavenstva NsP a. s., vyplynulo, že Nemocnica mala voľné pracovné miesta v čase skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom, nakoľko však prijímanie a prepúšťanie zamestnancov   bolo   výhradne   v   kompetencii   generálneho   riaditeľa.   Tento   pri   riešení personálnych otázok zohľadňoval hlavne vlastné záujmy a konal účelovo tak, aby zabezpečil pracovné miesta   hlavne pre svojich blízkych. Toto tvrdenie navrhovateľa sa nezakladá na pravde,   pretože   svedok   vo   svojej   výpovedi   tieto   skutočnosti   neuviedol,   konkrétne neuviedol, že pri riešení personálnych otázok generálny riaditeľ zohľadňoval vlastné záujmy a konal účelovo tak, aby zabezpečil pracovné miesta hlavne pre svojich blízkych.

V danom prípade došlo nespochybniteľne k organizačnej zmene. Táto organizačná zmena sa priamo dotýkala navrhovateľa, zamestnávateľ riadne splnil ponukovú povinnosť, ako   aj   všetko   ostatné   hmotnoprávnej   podmienky   platnosti   výpovede   a   preto   je   návrh navrhovateľa   nedôvodný.   Riadiac   sa   vyššie   citovanými   zákonnými   ustanoveniami,   súd návrh navrhovateľa zamietol.»

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   krajský   súd   sa   v tejto   veci   vo svojom   rozsudkuz 25. februára   2015   v plnej   miere   odvolal   na   závery   skutkové   aj   právne   uvedenév odôvodnení rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013, s ktorými sa stotožnil.

Vo   vzťahu   k otázkam   riadneho   schválenia   organizačného   poriadku   odporcua nadbytočnosti   pracovného   miesta   odporcu   v dôsledku   organizačných   zmien   súdyzúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoje závery podopreli o v konaní predloženélistinné   dôkazy   (organizačný   poriadok,   pracovné   náplne   jednotlivých   pracovníkov),výpovede   svedkov   stojacich   v čase   organizačných   zmien   v pozícii   štatutárneho   orgánuodporcu   i jediného   akcionára   odporcu,   ako   aj   poukazom   na   závery,   ku   ktorým   dospelkrajský súd v obdobnej veci, ktoré preukazovali legálnosť postupu odporcu pri konštatovanínadbytočnosti   pracovného   miesta   sťažovateľa   a následnom   podaní   výpovede   pre   nehoz tohto   dôvodu   nadbytočnosti.   V súvislosti   so   záverom   o   splnení   ponukovej   povinnostivhodného pracovného miesta odporcom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej vecipoukázali na v konaní vykonané listinné dôkazy, ako aj na v konaní uskutočnenú výpoveďsamotného   sťažovateľa.   Splnenie   ďalších   podmienok   pre   podanie   výpovede   z dôvodunadbytočnosti sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nerozporoval.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   zdôvodnenie   rozhodnutia   druhostupňového   súdu,v ktorom sa tento súd v plnej miere stotožní s odôvodnením rozhodnutia prvostupňovéhosúdu,   vzhľadom   na   nevyhnutnú   spätosť   týchto   rozhodnutí   nesignalizuje   porušeniezákladného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu.   Bezvadnosť   uvedeného   stručnéhoodôvodnenia preukazuje aj ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súdv   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sav odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   Zuvedeného   vyplýva,   že   druhostupňový,   resp.   odvolací   súd   nebol   povinný   opakovaťsprávnosť   každého   právneho   záveru   prvostupňového   súdu   o   vecnej   podstate   predmetusúdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil (m. m. IV.ÚS 115/03, II. ÚS 355/09, III. ÚS 351/09).

Záver ústavného súdu nachádza oporu tiež v ustálenej judikatúre Európskeho súdupre ľudské práva, podľa ktorej sa odvolací súd pri zamietnutí odvolania v zásade môžeobmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Helle c. Fínsko, 1997).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnenísvojho rozsudku z 25. februára 2015 vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenýmiv odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. októbra 2013 a zároveň zrozumiteľnýma jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné tento rozsudok potvrdiť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu rozhodnutí súdovzúčastnených na rozhodovaní v tejto veci vyplýva, že tieto na argumentáciu sťažovateľapredloženú   v   tomto   konaní   reagovali   a svoje   rozhodnutia   (rozsudok   krajského   súduz 25. februára 2015 a rozsudok okresného súdu z 25. februára 2013) založili na z ústavnéhohľadiska dostatočne odôvodnených skutkových i právnych záveroch.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že zo záverov vyplývajúcichz odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. februára 2015 nevyplýva jednostrannosť alebotaká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorá   by   bolapopretím ich podstaty či zmyslu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnomprerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015