znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 382/2014-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 278/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014 doručená   sťažnosť   V.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 278/2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Vo veci vedenej na Okresnom súde v Trnave pod č. k.: 18 C 280/2000 v konečnom rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   26.   marca   2014,   sp.   zn.: 4 Cdo 278/2013... bolo nespravodlivo rozhodnuté, a to po uplynutí takmer 14 rokov. V priebehu uplynulých takmer 14 rokov súdy robili vo veci zbytočné súdne prieťahy neefektívne   konali,   nekonali   dostatočne   s   návrhmi,   ktoré   som   podával   a   vôbec   sa nezaoberali so skutočnými predkladanými dôkazmi, ktoré som doručil súdu, ako napríklad: zápisnice z konania jednotlivých členských schôdzí v príslušných rokoch, v ktorých boli odsúhlasované, s použitím účelu spotreby, jednotlivé nakupované tovary a ďalšie náklady, pri výkone funkcie predsedu členskej samosprávy v družstevnom dome na ul. Hospodárskej 86, 87 v Trnave.

Celé súdne konanie bolo nespravodlivo ovplyvnené tvrdením z podnetu ekonómky BD..., nepravdivým, úmyselným obvinením, že okrádam...

Členovia   družstva   následkom   uvedeného   tvrdenia   ekonómky   družstva   naďalej ohovárali mňa aj celú rodinu, že rozkrádam....

Dôkazom fyzického napadnutia na členskej schôdzi... je v prílohe časť znaleckého posudku č. 17/2002, ktorý vypracoval...

Odvolací súd... nespravodlivo rozhodol, že som mal zakúpené veci vrátiť po ukončení funkcie predsedu členskej samosprávy, keď som tak nespravil som sa bezdôvodne obohatil. Ako   som   mohol   vrátiť   spotrebované   a   odsúhlasené   veci   na   členských   schôdzach samosprávy   po   ukončení   funkcie   predsedu   členskej   samosprávy,   keď   som   ich   nemal k dispozícii, lebo už boli niektoré zabudované, niektoré používaním znehodnotené a niektoré spotrebného druhu aj spotrebované....

Doterajšie súdy, ktoré vo veci konali nebrali v dostatočnej miere ohľad na moje uvedené   skutočnosti,   prispôsobovali   si   rôzne   ustanovenia   §   tak,   aby   ma   nespravodlivo odsúdili,   pričom   protiprávne   zvyšujú   trest   aj   tým,   že   mi   prisúdili   zaplatiť   neprimerane vysoké 17,5 % ročné úroky z omeškania, ktoré prevyšujú nespravodlivo vyčíslenú istinu:

1.550,04 eur, o celkovú sumu úrokov z omeškania, ku dňu zaplatenia vo výške 3.119,50 eur, čo je okrem iného aj v rozpore s úrokovou sadzbou Európskej centrálnej banky a tiež nie je to v súlade so sadzbou určenou Národnou bankou Slovenska, následkom čoho mi je takto spôsobená neprimerane vysoká škoda, plus trovy exekúcie, o ktorých do dnešného dňa som neobdržal žiadne právoplatné rozhodnutie, aj napriek tomu, že som podal predsedovi súdu listom zo dňa 14.10.2013 sťažnosť na zbytočné súdne prieťahy vo veci vedenej pod sp. zn.: 16Er/753/2012-29 2112221893 EX 128/2012....

Okrem horeuvedeného nespravodlivého rozhodnutia a zároveň aj potrestania je mi spôsobená ujma aj tým, že som nespravodlivo obvinený, že rozkrádam, následkom čoho je poškodzované nielen moje meno, ale aj meno celej mojej rodiny. S touto skutočnosťou sa súdy   nezaoberali   aj   napriek   tomu,   že   opakovane   to   uvádzam   v   súdnom   spise,   súdy   to nechali bez povšimnutia....

Okrem uvedeného, v rámci nepravdivého obvinenia, že rozkrádam spoločný majetok členov družstva, týmto nespravodlivým rozhodnutím súdu je potvrdené moje krivé obvinenie z rozkrádania, následkom čoho je takto okrem iného porušovaní Čl. 19 ods. (1), ods. (2), ods. (3) ústavy....

Na základe skutočností uvedených v časti I. tejto sťažnosti je nesporné, že okresný súd v Trnave svojim postupom vo veci vedenej pod sp. zn.: 18 C 280/2000, následne aj Krajský súd v Trnave a taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky, porušili základné práva a slobody upravené v: Čl. 12 ods.: 1 ods.: 2, ods.: 4 ústavy, Čl. 19 ods.: 1, ods. 2, ods. 3 ústavy, Čl. 48 ods. 2 ústavy, taktiež podľa dohovoru Čl. 6 ods. 1.

Súdy robili vo veci zbytočné súdne prieťahy takmer 14 rokov, neefektívne konali, keď konali,   tak   nechávali   bez   povšimnutia   moje   prvotné   dôkazy   a   to   jednotlivé   zápisnice z členských schôdzí samosprávy napísané a overené overovateľmi v príslušných rokoch, uprednostnili   pred   týmito   mojimi   dôkazmi   dodatočne   napísané   zápisnice,   ktoré   boli zmanipulované a ovplyvňované z údajného okrádania členov družstva. Pri rozhodovaní súdy takto porušili: Čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ústavy, Čl. 48 ods. 2 ústavy a taktiež Čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keď súdy neakceptovali moje dôkazy, a uprednostnili dodatočne spísané zápisnice, ovplyvnené tvrdením z okrádania členov bytového družstva, pred zápisnicami z členských schôdzí samosprávy, spísanými a overenými overovateľmi v príslušných rokoch, takýmto postupom súdov sú porušované moje základné práva a slobody, v zmysle Čl. 19 ods. 1, ods. 2,   ods.   3   ústavy,   Čl.   12   ods.   1,   2,   4   ústavy,   ktoré   sú   neodňateľné,   nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, ďalej taktiež porušili Čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri rozhodovaní vo veci mali sa súdy zaoberať aj s mojim obvinením z okrádania, na ktoré som sa v súdnom spise odvolával, keď v tejto veci nekonali porušili takto Čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ústavy.

Skutočnosť, že Okresný súd v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn.: 18 C 280/2000, následne Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR nespravodlivo rozhodli až po uplynutí takmer 14 rokov, čo vyvolávalo u mňa dlhodobý stav právnej neistoty....

Nespravodlivým   rozhodnutím   a   nečinnosťou   Okresného   súdu   v   Trnave   vo   veci vedenej pod sp. zn.: 18 C 280/2000, následne v tejto veci aj Krajským súdom v Trnave a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky,   utrpel   som   finančnú   ujmu   (majetkovú   a   aj nemajetkovú ujmu), ďalej som utrpel na ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na ochrane mena a rodinného života, zneužitím údajov o mojej osobe.

Ak   by   súdy   včas   a   najmä   spravodlivo   rozhodli,   došlo   by   u   mňa   k   podstatnému zlepšeniu mojej zlej finančnej situácie, rodinného života, ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej   povesti,   keďže   som   poberateľom   nízkeho   starobného   dôchodku   a   ako   osoba zdravotne ťažko postihnutá so sprievodcom nemám možnosť iného príjmu.

Dlhodobý stav právnej neistoty spôsobuje mi veľkú psychickú záťaž, ktorá vyústila do duševnej poruchy a vyžaduje si opakovanú ambulantnú liečbu.

Vzhľadom na takmer 14 ročný odstup od podania návrhu na súd a primeranej lehoty, v ktorej mal súd spravodlivo rozhodnúť s prihliadnutím aj na ochranu rodinného života, na ochranu mena, ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, možno celkovú nemajetkovú ujmu stanoviť na sumu: 150.000 eur.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Ústavný súd konštatuje, že vo veci u V. S... právoplatným rozhodnutím, vedenej pod sp. zn.: 18 C 280/2000 na Okresnom súde v Trnave, následne na: Krajskom súde v Trnave vedené pod sp. zn.: 24 Co/282/2011-650 a Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.   zn.:   4   Cdo   278/2013   boli   porušené   základné   práva   alebo   slobody   podľa   Ústavy Slovenskej   republiky   a   ľudské   práva   a   základné   slobody   podľa   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   sú   zaručené   nasledovne:   základné   práva   a slobody: Čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 - ústavy, Čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 - ústavy, Čl. 48 ods. 2 - ústavy.

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto ruší horeuvedené právoplatné rozhodnutia.

2. Ústavný súd priznáva V. S... primerané finančné zadosťučinenie v sume: 150.000.- eur,   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v   Trnava   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   v   Trnave   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   na   účet   advokáta   pri zastupovaný pred ústavným súdom, do jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľ   súhlasí   s   tým,   aby   sťažnosť   bola   prerokovaná   bez   ústneho pojednávania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 278/2013.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 278/2013

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a   cieľom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu   v   nadväznosti   na   takto   vymedzený   účel   označeného   práva   vyplýva,   že   ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 18 C 280/2000-559 z 10. júna 2009. O odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co 282/2011-650 z 21. marca 2012. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 278/2013 z 26. marca 2014. Sťažnosť sťažovateľa namietajúca porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu bola ústavnému súdu doručená až 26. júna 2014, teda v čase, keď k porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu už nemohlo dochádzať, keďže všeobecné súdy vo veci sťažovateľa už nekonali.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohli ani porušovať sťažovateľom označené základné právo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V   danom   prípade   o   veci   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č. k. 18 C 280/2000-559 z 10. júna 2009, proti ktorému bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie, v ktorom mal možnosť namietať všetky skutočnosti, ktoré sú dôvodom jeho sťažnosti, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom svojím rozsudkom rozhodol.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.2 K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   12   ods.   1,   2   a 4 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011

Sťažovateľ   bol   ako   odporca   účastníkom   konania   vedeného   na   okresnom   súde pod sp. zn 18 C 280/2009 o zaplatenie 1 550,04 € s príslušenstvom. Okresný súd o veci rozhodol   rozsudkom   č. k.   18 C   280/2000-559   z   10.   júna   2009   (ďalej   len   „rozsudok okresného   súdu“)   tak,   že   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   1 550,04   €   so   17,5   %   ročným úrokom z omeškania od 22. septembra 2000 do zaplatenia a trovy konania. O odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 24 Co 282/2011-650   z 21. marca   2012   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   tak,   že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť sumu 1 550,04 € so 17,5 % ročným úrokom z omeškania, potvrdil, vo zvyšku zrušil a vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že všeobecné súdy neakceptovali dôkazy,   ktoré   predložil,   nezaoberali   sa   obvinením   z   okrádania   a   uložili   mu   povinnosť zaplatiť úroky   z omeškania v   sume, ktorá   je v   rozpore   s úrokovou   sadzbou   Európskej centrálnej banky a Národnej banky Slovenska.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú...   bez   ohľadu na pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo...   Nikoho   nemožno   z   týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v   konaniach,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotnými rozhodnutiami   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   preskúmania   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol: „Navrhovateľ sa podanou žalobou od odporcu domáhal zaplatenia 46.696,50 Sk z titulu bezdôvodného obohatenia s poukazom na § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že odporca, ktorý bol v období od 13. 11. 1995 do 12. 2. 2000 predsedom členskej samosprávy na družstevnom bytovom dome v Trnave na Hospodárskej 86 - 87 so súhlasom   členskej   samosprávy   a   správy   bytového   družstva,   zakúpil   materiál   DHIM a HIM, z ktorého len časť použil pri údržbe domu a zbytok v hodnote 62.321,50 Sk na tento účel nepoužil a preto ho bol povinný vrátiť. Na výzvu navrhovateľa dodatočne z tejto sumy vrátil veci v hodnote 15.625,- Sk.

Podaním   zo   dňa   7.   10.   2002   doručeným   prvostupňovému   súdu   toho   istého   dňa navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu zmenil návrh tak, že ho rozšíril o úrok   z   omeškania   a   domáhal   sa   od   odporcu   zaplatenia   sumy   46.696,50   Sk so 17,5 % úrokom z omeškania odo dňa podania návrhu t. j. od 22. 9. 2000 až do zaplatenia ako i náhrady trov konania. Uznesením na pojednávaní dňa 7. 10. 2002 prvostupňový súd túto zmenu návrhu pripustil.

Navrhovateľ si pritom konkrétne uplatňoval náhradu za nasledovný tovar zakúpený a výdavky vynaložené v uvedených rokoch za uvedené ceny..

Spolu v sume 62.321,50 Sk. Keďže odporca pred podaním návrhu na súd zaplatil navrhovateľovi sumu 15.625,- Sk, čo predstavuje úhradu za položky z roku 1999 č. 3, 10, 16 a 21, navrhovateľ sumu za tieto položky v žalobe neuplatňoval.

V konaní bolo vykonanými dôkazmi preukázané a medzi účastníkmi nesporné, že odporca v rokoch 1996 až 1999 za finančné prostriedky navrhovateľa zakúpil predmetné veci - materiál - tovar, resp. zaplatil uvedené čiastky vo forme poplatkov, čo je možné bezpochyby   preukázať   faktúrami   resp.   dokladmi,   ktoré   má   navrhovateľ   k   dispozícii. Rovnako bolo medzí účastníkmi nesporným, že navrhovateľ predmetné veci nevrátil, ani navrhovateľovi nezaplatil sumy na ne vynaložené (s výnimkou položiek 3, 10, 16 a 21 z roku 1999). V zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   alebo   plnením z právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný   z   nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

V zmysle   §   458   Občianskeho   zákonníka   sa   pritom   musí   vydať   všetko,   čo   sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Navrhovateľ tvrdí, že odporca veci uvedené v zozname pripojenom k žalobe (vyššie uvedené)   nepoužil   a   mnohé   z   nich   ani   nemal   dôvod   použiť   pri   údržbe   resp.   oprave predmetného bytového domu. Odporca naopak tvrdí, že všetky veci, materiál a výdavky uvedené v zozname na údržbu a opravu bytového domu použil a fakticky aj spotreboval. Veci, ktoré neboli celkom spotrebované uschovával na svojej chalupe (s odôvodnením, že... mu odmietol dať k dispozícii príručný sklad bloku), avšak na chalupe vznikol požiar od elektrického skratu a následne mu boli uschované veci bližšie nekonkretizované ukradnuté. Ako už odvolací súd uzavrel vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí 18 C/280/2000- 468 z 31. 1. 2005, znehodnotenie vecí požiarom, resp. odcudzenie vecí nachádzajúcich sa na   chate   odporcu   je   bez   relevancie   a   nezbavuje   odporcu   povinnosti   tieto   veci navrhovateľovi vrátiť, resp. poskytnúť mu za ne finančnú náhradu.

V zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 153 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

V   občianskom   súdnom   konaní   každý   účastník   má   nielen   povinnosť   tvrdenia,   ale i povinnosť   poskytnúť   na   svoje   tvrdenia   dôkazy   (§   120   O. s. p.).   Dôkazné   bremeno preukázať svoje tvrdenia pritom spočíva na tom účastníkovi, ktorý určitú skutočnosť tvrdí a ktorý z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivejšie dôsledky v konaní. Ak teda odporca   tvrdí,   že   predmetné   nepochybne   zakúpené   veci   pri   údržbe   bytového   domu spotreboval, jeho stíha dôkazné bremeno toto svoje tvrdenie i preukázať.

Odporca   sa   k   jednotlivým   položkám   vyjadril   čiastočne   vo   svojich   výpovediach na pojednávaniach, avšak vytrhávajúc o vo svojom písomnom podaní zo dňa 12. 1. 2007 (č. l. 284 a nasl. spisu). Na tieto tvrdenia odporcu reagoval navrhovateľ prostredníctvom vlastníkov bytu v predmetných bytových domoch i ich vyjadrením v zápisnici z členskej schôdze zo dňa 18. 1. 2007 (č. l. 409 a nasl. spisu). Vlastníci bytov vo svojom vyjadrení rezolútne   popreli   použitie   ktoréhokoľvek   tovaru   uvedeného   v   zozname   navrhovateľa pripojenému k žalobe odporcom v predmetnom bytovom dome. Vo všeobecnosti tvrdili, že z predmetných vecí nik z nájomníkov (resp. vlastníkov) v dome použité, resp. zabudované žiadne nevidel, prípadne vynaložené sumy na rôzne poštové poplatky, resp. dôvodnosť ich použitia,   odporca   nepreukázal.   Rovnaké   jednotné   stanovisko   zaujali   aj   prvostupňovým súdom   opakovane   vypočutí   svedkovia...   Odporca   pritom   žiadne   dokazovanie na preukázanie   svojich   opačných   tvrdení   nenavrhol.   Vychádzajúc   z   uvedeného   je nevyhnutné   konštatovať,   že   odporca   neuniesol   svoje   dôkazné   bremeno   preukázať, že predmetný zakúpený tovar spotreboval pri opravách a údržbe predmetného domu, resp. že ho zabudoval a vynaložil na účel údržby bytového domu. Mnohé z týchto vecí dlhodobej spotreby pritom ani nemohli byť v priebehu približne štyroch rokov správy predmetného bytového domu ani spotrebované. Jedná sa napríklad o visiace zámky, batérie, vodovodné batérie,   čerpadlo,   regulátor   tlaku   plynu,   klampiarsku   súpravu,   nožnice,   hadica,   sekáč, teskaler,   elektrickú   batériu,   lopatu,   sekáč   na   ľad,   motyčku,   gumené   kladivo,   kosu, petrolejovú   lampu,   náhradnú   hlavu   a   redukciu,   expanzomat,   vrtáky,   lampa,   kladivá, zváračskú kuklu, zváračské rukavice a ďalšie.

Keďže   teda   v   zmysle   vyššie   uvedeného   v   konaní   nebolo   preukázané,   že odporca vymenované veci a úhrady použil a používal na údržbu predmetného domu, v dôsledku čoho ich nemohol pri tejto údržbe ani opotrebovať ani spotrebovať, ponechaním si týchto vecí resp. ich nevrátením navrhovateľovi po ukončení funkcie predsedu členskej samosprávy v predmetnom bytovom dome, vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie ako majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Toto obohatenie je potom odporca povinný vydať navrhovateľovi na úkor ktorého ho získal.

Listinnými dôkazmi v prvostupňovom konaní bolo preukázané, že čerpanie všetkých finančných   prostriedkov   vynaložených   odporcom,   za   obdobie   od   13.   11.   1995   odkedy odporca prevzal funkciu predsedu členskej samosprávy, bolo vždy na členských schôdzach v bloku č. 86 a 87 na Hospodárskej ulici v Trnave schválené bez námietok - pripomienok. Svedčia o tom zápisnice z členských schôdzí dňa 28. 5. 2006, 14. 8. 1997, 16. 8. 1998, 16. 4. 1999 i 2. 9. 1999. Z toho vyplýva záver, že odporca na zakúpenie daných vecí mal právny dôvod a že k jeho bezdôvodnému obohateniu neprišlo už samotným zakúpením daných vecí resp.   vynaložením   finančných   prostriedkov,   ale   až   nevrátením   týchto   vecí   po   ukončení funkcie,   z   ktorej   mu   vyplývalo   oprávnenie   tieto   veci   nakupovať   a   držať.   Bezdôvodné obohatenie na strane odporcu, teda vzniklo až vtedy, keď v deň nasledujúci po ukončení funkcie predsedu členskej samosprávy, nevrátil zakúpené veci navrhovateľovi....

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, teda v časti, ktorou bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi   1.550,04   Eur   s   príslušenstvom,   v   časti,   ktorou   bolo   konanie   v   časti vzájomného návrhu v sume 1.787,89 Eur zastavené i v časti, ktorou bol vo zvyšku vzájomný návrh odporcu zamietnutý, ako vo výroku vecne správny s použitím § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že k porušeniu ním označených práv došlo   tým,   že   krajský   súd   neakceptoval   jeho   dôkazy   (zápisnice   zo   schôdzí   členských samospráv),   odkazuje   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej   do   obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03).

Zároveň ústavný súd konštatuje, že namietaným dôkazom sa krajský súd zaoberal, čo je zrejmé z citovanej časti rozsudku krajského súdu, a vyvodil si z nich záver, že k schváleniu nákupu týchto vecí došlo.   Zároveň však krajský súd odkázal na iné dôkazy (výpovede   svedkov),   ktorí   už   samotné   použitie   zakúpených   vecí   na   schválený   účel nepotvrdili.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že krajský súd mu uložil povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v sume, ktorá   je v rozpore s úrokovou sadzbou Európskej centrálnej banky a Národnej banky Slovenska, ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožňuje. Úrok z omeškania, ktorý bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť, bol už okresným súdom správne určený v súlade s § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a to s prihliadnutím na dobu, od ktorej bol úrok z omeškania priznaný. Ústavný súd zároveň konštatuje,   že   sťažovateľ   v   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   túto   skutočnosť nenamietal, a zároveň poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ sa v konaní domáhal svojho nároku   vzájomným   návrhom,   taktiež   požadoval   úroky   z   omeškania   v   rovnakej   výške 17,5 % ročne.

Citované   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej súvislosti medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Sťažovateľ tiež namietal, že všeobecné súdy sa nezaoberali obvinením z okrádania, a tým porušili jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy. Ústavný súd uvádza, že predmetom konania vo veci sťažovateľa bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie   ochrana   osobnosti   sťažovateľa.   Pokiaľ   sa   teda   krajský   súd   nezaoberal   obvinením sťažovateľa z okrádania, nemohol porušiť sťažovateľom označené práva.

Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá nemajú charakter   samostatne   uplatňovaného   práva.   Ich   porušenie   možno   namietať   len   súčasne s ochranou   konkrétnych   základných   práv   a   slobôd   zaručených   ústavou   (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   278/2013   z   26.   marca   2014   odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 24 Co 282/2011-650 z 21. marca 2012, pričom uviedol: „... v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd sa s právnym názorom najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania, ktorý je vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený, stotožňuje, pričom poukazuje na to, že ani samotný sťažovateľ tento právny názor najvyššieho súdu nespochybnil a postup najvyššieho súdu spočívajúci v odmietnutí dovolania pre neprípustnosť nenamietal.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že všeobecné súdy neakceptovali dôkazy,   ktoré   predložil,   nezaoberali   sa   obvinením   z   okrádania   a   uložili   mu   povinnosť zaplatiť   úroky   z   omeškania   v   sume,   ktorá   je   v   rozpore   úrokovou   sadzbou   Európskej centrálnej banky a Národnej banky Slovenska.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu nezaoberal (teda sa ani nemohol zaoberať dôkazmi a skutočnosťami, na ktoré poukazoval sťažovateľ),   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu   sťažovateľa   odôvodňujúcu   porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje aj tým, že v exekučnom konaní, ktoré je   proti   nemu   vedené   na   základe   exekučného   titulu   (rozsudku   okresného   súdu č. k. 18 C 280/2000-559 z 10. júna 2009), dochádza k zbytočným prieťahom, ústavný súd konštatuje,   že   medzi   prípadným   nesprávnym   postupom   okresného   súdu   v exekučnom konaní, resp. namietanými zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní nemôže existovať žiadna príčinná súvislosť. Vzhľadom na uvedené a tiež s poukazom na to, že sťažovateľ porušenie svojich práv postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 753/2012 v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nenamietal, ústavný súd sa touto časťou sťažnosti ani nezaoberal.

V súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní pred   ústavným   súdom   ústavný   súd   uvádza,   že   prijatím   zákona   č.   327/2005   Z.   z.   o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“) vytvorila Slovenská republika nový inštitucionálny a funkčný   systém   slúžiaci   na   sprístupnenie   právnej   pomoci   osobám   v   hmotnej   núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci (ďalej aj „centrum“).

Novelou zákona č. 327/2005 Z. z., a to zákonom č. 332/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú   niektoré   zákony,   rozšíril   zákonodarca   s   účinnosťou   od   1.   januára   2012 pôsobnosť centra aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy [§ 3 ods. 1 písm. a), c) a ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z.].

Tým   istým   právnym   predpisom   došlo   zároveň   s   účinnosťou   od   1.   januára   2012 k zmene ustanovenia   §   30   OSP,   podľa   ktorého   účastníka,   ktorý   požiada   o   ustanovenie advokáta   a   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   súd odkáže na centrum.

Z uvedeného   vyplýva,   že   o   možnosti   ustanovenia   advokáta   musí   rozhodovať centrum, ak sťažovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie jeho právnej pomoci. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014