znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 382/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 9927/2012 až sp. zn. Rvp 9930/2012, zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 CoE 81/2012-31 z 18. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Partizánske č. k. 6 Er 250/2011-13 z 19. decembra 2011, Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 CoE 145/2012-60 z 8. júna 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Partizánske č.   k. 6 Er   370/2009-42 z 20. februára 2012,   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k. 23 CoE   140/2012-47   z 30.   mája   2012   v spojení s uznesením   Okresného   súdu   Partizánske   č. k.   3   Er   204/2010-29   z 8.   marca   2012 a Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k. 16 CoE   51/2012-42   zo   16.   mája   2012   v spojení s uznesením Okresného súdu Partizánske č. k. 3 Er 44/2011-24 z 8. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9927/2012 až sp. zn. Rvp 9930/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9927/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoE 81/2012-31 z 18. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s postupom a uznesením Okresného   súdu   Partizánske   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   6   Er   250/2011-13   z 19. decembra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu“)   a postupom a uzneseniami krajského súdu   č.   k.   23   CoE   145/2012-60 z 8.   júna 2012,   č.   k.   23   CoE 140/2012-47 z 30. mája 2012 a č. k. 16 CoE 51/2012-42 zo 16. mája 2012 v ich spojení s postupom a uzneseniami okresného súdu č. k. 6 Er 370/2009-42 z 20. februára 2012, č. k. 3 Er 204/2010-29 z 8. marca 2012 a č. k. 3 Er 44/2011-24 z 8. marca 2012.

2.   Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce   aj   rozhodcovskú   doložku   boli   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   B. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu, a to sp. zn. SR 02552/10 z 22. apríla 2010 (vec vedená pod   Rvp   9927/2012),   sp. zn.   SR 21005/09   z 8.   decembra   2009   (vec   vedená   pod   Rvp 9928/2012), sp. zn. SR 11527/10 z 9. decembra 2010 (vec vedená pod Rvp 9929/2012) a sp. zn. SR 03762/09 z 3. júna 2009 (vec vedená pod Rvp 9930/2012) boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím   uznesením   č.   k.   6 Er 250/2011-13   z 19.   decembra   2011   rozhodol   o zamietnutí žiadosti   súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K.   o udelení   poverenia   na   výkon   exekúcie a uzneseniami č. k. 3 Er 204/2010-29 z 8. marca 2012, č. k. 3 Er 44/2011-24 z 8. marca 2012   a č.   k.   6 Er 370/2009-42   z 20.   februára   2012   rozhodol   o zastavení   prebiehajúceho exekučného   konania.   Krajský   súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojimi   napadnutými rozhodnutiami   potvrdil   okresným   súdom   vydané   prvostupňové   rozhodnutia   ako   vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti okresného a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný a krajský súd „... svoje rozhodnutie formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   a s použitím   chybnej   aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „... (i) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, (ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, (iv) rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,   pretože   nevykonal   náležite   dokazovanie...“.   Sťažovateľka   zároveň   poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej   právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Zákonodarca   priznal   všeobecným   súdom   právomoc posudzovať   zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských   súdov   iba   v rámci   konania   o zrušení rozhodcovského   rozsudku,   teda   iba   v rámci   konania   zvláštneho,   uskutočňovaného   na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie   bol   pripojený   exekučný   titul   opatrený   potvrdením   o jeho   vykonateľnosti,   či rozhodnutie   (iný   titul)   je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných   právnych   predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje   právomocou   rušiť   či   meniť rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom.“.   V závere   svojej   argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným   spôsobom,   na   základe   vykonateľného   a platného exekučného   titulu,   ktorý   naďalej   existuje   a zotrváva   platným,   právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší   napadnuté   rozhodnutia   okresného   a krajského   súdu   a veci   vráti   na ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 9927/2012 až sp. zn. Rvp 9930/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami okresného súdu

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

11.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

16.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená   a   v prípade   veci vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   9927/2012   rozhodol   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora o udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu,   ktorým   bol   rozhodcovský   rozsudok rozhodcovského   súdu;   uvedené   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve,   ktorej   účinky   spôsobujú   značnú   nerovnováhu   medzi   právami   a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

19. Krajský súd vo svojich všetkých napadnutých rozhodnutiach dôsledne vyložil svoje   úvahy   týkajúce   sa   posúdenia   v týchto   veciach   rozhodujúcej   okolnosti,   a to rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným titulom, pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.

19.1 Krajský súd v uznesení č. k. 3 CoE 81/2012-31 z 18. apríla 2012 v podstatnom dôvodil: „Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim   oblastiam   práva,   ktorého   základnou   funkciou   je   ochrana   spotrebiteľa   ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z... o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ   má   právo   na   ochranu   pred   neprijateľnými   podmienkami   v   spotrebiteľských zmluvách.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. a smernice Rady 93/13/ETTS a zisťoval či zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu, a to v neprospech spotrebiteľa, teda povinného. Rozhodcovskú doložku upravenú v zmluve správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.

Súd   prvého   stupňa   vyvodil   správny   právny   záver   o   tom,   že   zmluvná   podmienka v štandardnej   formulárovej   zmluve   alebo   vo   všeobecných   obchodných   podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy,   ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol   byť   exekučným   titulom   na   udelenie   poverenia   pre   exekútora.   O   túto   zmluvnú podmienku   ide   aj   vtedy,   ak   spotrebiteľ   podľa   neho   má   možnosť   vybrať   si   medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie   na   návrh   dodávateľa,   spotrebiteľ   by   bol   nútený   podrobiť   sa   rozhodcovskému konaniu   alebo   podať   návrh   na   štátnom   súde,   ak   by   chcel   zabrániť   rozhodcovskému konaniu.“

19.2 Krajský súd v uznesení č. k. 23 CoE 140/2012-47 z 30. mája 2012 v podstatnom dôvodil: „Exekučný   súd   je   totiž   v   exekučnom   konaní   zo   zákona   oprávnený   a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi,   vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex. por.   S   poukazom   na   uvedené,   odvolací   súd   vzhľadom   na   námietku   oprávneného uzaviera,   že   aj   po   preskúmavaní   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. so zákonom a poverení súdneho exekútora po tomto preskúmavaní, má exekučný súd právo a aj   povinnosť   exekúciu   vyhlásiť   za   neprípustnú   a   zastaviť   ju,   ak   sú   na   to   splnené podmienky.“

19.3.   Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   16   CoE   51/2012-42   zo   16.   mája   2012 v podstatnom   dôvodil: „Odvolací   súd   konštatuje,   že   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   nie   je   také   procesné   rozhodnutie,   ktoré   by   vylučovalo   čiastočné   alebo   úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   preto   nie   je   prekážkou   pre   rozhodnutie   o   zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené, alebo   odporuje   dobrým   mravom.   Uvedené   ustanovenie   je   podľa   súdnej   praxe   plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to,   že predmetná   rozhodcovská   doložka   sa   javí   ako   nevyvážená,   a   preto   predstavujúca neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami   obsiahnutými   v odporúčaní   komisie 98/257/ES   z 30.   marca 1998 o zásadách platných   pre   orgány príslušné   pre   mimosúdne urovnávame   spotrebiteľských sporov....

Súd   prvého   stupňa   vyvodil   správny   záver   o   tom,   že   o   neprijateľnú   zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie   na   návrh   dodávateľa,   spotrebiteľ   by   bol   nútený   podrobiť   sa   rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.“

19.4 Krajský súd v uznesení č. k. 23 CoE 145/2012-60 z 8. júna 2012 v podstatnom dôvodil: „Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je, potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola   uzatvorená   zmluva   o   spotrebiteľskom   úvere.   Podľa   odvolacieho   súdu   sa v prejednávanej veci jedná o zmluvu o úvere uzavretú podľa príslušných ustanovení Obč. zák., na ktoré sa následne vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľoch podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. a nasl. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou j c ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.   z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zák. alebo Obch. zák., ako aj všetky tie zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že   sa   uzatvárajú   vo   viacerých   prípadoch   a   je   obvyklé,   že   spotrebiteľ   obsah   zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku   alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený   v   §   40   písm.   a/,   b/,   alebo   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje   dobrým   mravom.   V   danom   prípade   súd   prvého   stupňa   zistil   nedostatky v rozhodcovskom konaní až po udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie danej exekúcie.   Ex.   por.,   resp.   jeho   jednotlivé   ustanovenia   je   potrebne   vykladať   v   súlade s celkovým účelom tohto právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver exekučného súdu o jeho oprávnení preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Ex. por. a nielen v § 44 ods. 2 Ex. por. v platnom znení....

Aj v prejednávanej vecí súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne   viaceré výhody v porovnaní so   situáciou,   kedy   bola   vec   prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia Komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami   obsiahnutými   v odporúčaní   komisie 98/257/RS   z 30.   marcu 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov.“

20.   Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   vo   vzťahu   aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc   z príslušných   ustanovení   §   52   a §   53   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a naň nadväzujúcu legislatívnu úpravu   zákona   č.   258/2001   Z.   z.   o spotrebiteľských   úveroch   v platnom   znení,   ako   aj s poukazom   na   ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách,   ako   aj   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva.   Ako   rozporné   s týmito   právami   následne   vyhodnotil   aj   tie   ustanovenia   zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda   právomoc   rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný   v exekučnom konaní.

21.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

22.   Záver   krajského   súdu   o oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym   predpisom   bol   v okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci   sťažovateľky nepochybne   zákon   o rozhodcovskom   konaní,   ktorý   vo   svojom   ustanovení   §   45   ods.   1 písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného   konania,   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje dobrým mravom.

23. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

24.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

25. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

26. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva.   Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

27. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

28. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami   krajského   súdu   (tak   aj   rozhodnutí   okresného   súdu   vzhľadom   na   ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.E K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

29.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

30.   Ustanovenie čl.   12 ods.   2 ústavy má charakter ústavného princípu,   ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

31. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

32.   Porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   porušenie   zákazu   diskriminácie   zaručeného v čl. 14   dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej   vedomia   a pod.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru   sťažovateľka   spája   s porušením   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   a   to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

33. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012