znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 382/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 335/2009 zo 16. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 2. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. D. Š. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 335/2009 zo 16. novembra 2010 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom konania o ochranu osobnosti, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 34 C 71/08. Okresný súd rozsudkom zo 17. septembra 2009 vyhovel žalobe v časti uloženia povinnosti žalovanému uverejniť článok s textom uvedeným vo výroku rozsudku, v prevyšujúcej časti (náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) žalobu zamietol a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Na odvolanie žalovaného krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku, zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, a zaviazal žalovaného nahradiť sťažovateľovi trovy odvolacieho konania.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom na odôvodnenie sťažnosti uviedol:

,,Jedným   z dôvodov   na   takéto   rozhodnutie   bol   fakt,   že   žalobe   sťažovateľa   bolo vyhovené   v otázke   ospravedlnenia,   nie   však   o otázke   nemajetkovej   ujmy.   Úspešnosť účastníkov bola údajne vyrovnaná.

Uvedený dôvod neobstojí. O tom, či súd zásadne nemajetkovú ujmu prizná alebo nie rozhodne na základe svojej úvahy. V tomto prípade ju nepriznal. Bola však predmetom sporu a bol za ňu zaplatený súdny poplatok. Vzťahuje sa preto na vec ods. 3 § 142 O.s.p. Právna   prax   je   v uvedenej   problematike   ustálená,   na   čo   možno   usudzovať z viacerých rozhodnutí..., ktoré o. i. považujú trovy konania za spôsobilý predmet konania o ochrane majetku.“

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že napadnutým rozsudkom boli porušené jeho označené základné práva. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok (avšak bez toho, aby vymedzil, či navrhuje jeho zrušenie v celosti alebo iba vo výroku o trovách konania) a vrátil vec krajskému súdu na   ďalšie   konanie,   a   priznal   mu   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom,   ktoré nevyčíslil.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

7. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.   II. ÚS 21/96,   II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

8.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania.

9.   Podstata   sťažnostných   námietok   spočíva   v rovine   podústavného   práva,   keď sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na rozhodnutie o trovách konania, keď sa domnieva, že krajský súd mal správne aplikovať iné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, a to § 142 ods. 3. Sťažnostná argumentácia je však pomerne strohá a sťažovateľ okrem už uvedeného (bod 3 odôvodnenia tohto uznesenia) a odkazu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavných súdov Slovenskej republiky a Českej republiky (ktoré nie všetky dopadajú na súdenú vec) neponúka   iné   právne   dôvody,   ktoré   podľa   neho   vedú   k ústavnej   neakceptovateľnosti rozsudku krajského súdu.  

10. Keďže ústavný súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a z jej   obsahu   je   zrejmý   nesúhlas   sťažovateľa   s rozsudkom   krajského   súdu   len v zmeňujúcom   výroku   o trovách   prvostupňového   konania,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil len tento výrok, na odôvodnenie ktorého krajský súd uviedol: ,,Odvolací   súd   zmenil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o trovách   účastníkov konania podľa § 220 O.s.p., pretože neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Keďže obaja účastníci mali v konaní rovnaký úspech, súd žiadnemu z nich náhradu trov   konania   nepriznal.   Súd   totiž   vyhovel   návrhu   žalobcu   na   uloženie   povinnosti žalovanému   uverejniť   článok   s textom   uvedeným   vo   výroku   rozsudku,   v ktorej   časti   bol žalobca   úspešný,   avšak   nevyhovel   nároku   žalobcu   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch,   nakoľko   tento   nárok   považoval   prvostupňový   súd   za   nedôvodný.   Úspech žalobcu sa teda vyrovnal úspechu žalovaného.“

11.   V citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   krajský   súd   síce   stručným,   avšak zároveň jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zmenil a na rozhodnutie o trovách konania aplikoval   ustanovenie   § 142 ods. 2 OSP. V odôvodnení vymedzil tak predmet konania, resp.   čiastkové   predmety   konania   (požadované   ospravedlnenie   a   náhrada   nemajetkovej ujmy v peniazoch), úspech žalobcu v prvej časti predmetu konania, a naopak jeho neúspech v druhej časti predmetu konania, a vec uzavrel tým, že úspech účastníkov bol vyrovnaný. Keďže   z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   v tejto   časti   sú   jasne   čitateľné a vyargumentované dôvody na aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 2 OSP, jeho postup pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda   krajský   súd   v danom   prípade   nemohol   porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08). Uvedené platí   aj   vo   vzťahu   k sťažovateľom   tvrdenej,   avšak   nijako   bližšie   nevyargumentovanej požiadavke na aplikáciu § 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku   alebo   od   úvahy   súdu.   Keďže   sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátom nepredložil   ústavnému   súdu   ústavnoprávne   argumenty   na   preukázanie   porušenia   jeho označených práv neaplikovaním uvedeného ustanovenia, ústavný súd tieto za sťažovateľa iniciatívne nevyhľadával.

12. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich   toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08). Právny výklad krajského súdu takéto   črty   svojvôle,   prípadne   náhodilosti   nevykazuje   a   neodchyľuje   sa   od   znenia príslušných   ustanovení   takým   spôsobom,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

13.   K namietanému porušeniu   základného práva   vlastniť majetok,   resp.   práva   na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je potrebné uviesť, že ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Keďže ústavným súdom nebola zistená možnosť porušenia týchto   práv,   nebolo   na   mieste   uvažovať   ani   o možnom   porušení   základného   práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Navyše ústavný súd dodáva, že v tejto časti sťažnosť sťažovateľa   nie   je   nijako   odôvodnená,   v dôsledku   čoho   nespĺňa   všeobecné   náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo by tiež zakladalo dôvod na jej odmietnutie.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozsudku a náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011