znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 382/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. E., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. SA - 4 C 14/2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 159/2008 z 28. júla 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. E. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2008 doručená sťažnosť Ing. T. E., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. SA - 4 C 14/2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 159/2008 z 28. júla 2008 (ďalej len „uznesenie z 28. júla 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   22.   februára   2008   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 9 Co 16/2007 z 19. decembra 2007, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn. SA - 4 C 14/2003 z 25. januára 2006. Vo vzťahu k otázke prípustnosti podaného dovolania sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   a dovolanie   odôvodnil   tým,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 16/2007 z 19. decembra 2007 spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. SA - 4 C 14/2003 z 23. júna 2008 doručeným jeho právnemu zástupcovi 1. júla 2008 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku v sume 196 642 Sk. Okresný súd v predmetnej veci okrem vydania uznesenia z 23. júna 2008 zaslal výzvu žalovanej, aby sa k podanému dovolaniu vyjadrila.

Podaním z 11. júla 2008 sťažovateľ vzal podané dovolanie späť „z dôvodu, že jeho aktuálne majetkové a zárobkové možnosti mu neumožňujú domáhať sa svojho práva na súde. Mal za to, že v konaní okrem jeho vlastných nákladov nevznikli iné trovy konania a že súd postupoval tak, že všetky úkony vykoná až po splnení podmienok konania, z ktorých jedna   je   zaplatenie   súdneho   poplatku.“.   V ten   istý   deň   bolo   sťažovateľovi   doručené vyjadrenie žalovanej k podanému dovolaniu obsahujúce aj vyčíslenie trov konania, ktoré jej vznikli.

Právnej   zástupkyni   sťažovateľa   bolo   26.   augusta   2008   doručené   uznesenie najvyššieho súdu z 28. júla 2008, ktorým bolo dovolacie konanie na základe späťvzatia podaného dovolania zastavené, a súčasne bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť náhradu trov konania v sume 23 336,50 Sk. Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 28. júla 2008 opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa názoru sťažovateľa porušenie v sťažnosti označených práv spočíva v tom, že „1./   Porušovateľ   v   1./   rade (okresný   súd,   pozn.) vykonal   ešte   pred   zaplatením súdneho poplatku za podané dovolanie procesné úkony, ktoré súd prvého stupňa vykonáva v dovolacom   konaní   až   potom,   ako   je   zaplatený   súdny   poplatok.   Nezaplatenie   súdneho poplatku má totiž v zmysle ust. § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov za následok zastavenie konania.   Porušovateľ   v   1./   rade (okresný   súd,   pozn.) svojím   postupom   prekročil   svoje zákonom   stanovené   kompetencie   a   svojím   konaním   spôsobil   trovy   konania,   na   ktorých náhradu bol zaviazaný sťažovateľ. Týmto postupom porušovateľa v 1./ rade (okresný súd, pozn.) bol sťažovateľ „sankcionovaný" za uplatnenie svojich práv.

2./   Porušovateľ   v2./   rade (najvyšší   súd,   pozn.) tým,   že   zaviazal   sťažovateľ   na náhradu   trov   konania,   ktoré   sťažovateľ   nezavinil,   ale   ktoré   vznikli   v   súvislosti   s prekročením kompetencií porušovateľa v 1./ rade (okresný súd, pozn.), uložil sťažovateľovi povinnosť, nemajúcu oporu v nijakom platnom právnom predpise.

3./   Porušovatelia   v   1./   aj   2./   rade   svojim   postupom   narušili   rovnosť   účastníkov dovolacieho   konania,   keď   priznali   odporkyni   náhradu   trov   konania   a   na   ich   náhradu zaviazali sťažovateľa. Postupom oboch porušovateľov (okresný súd a najvyšší súd, pozn.) vznikla pochybnosť o ich nestrannosti a nezávislosti.

Sťažovateľ si je vedomý toho, že trovy právneho zastúpenia na strane odporkyne vznikli (v príčinnej súvislosti s konaním porušovateľa v 1./ rade (okresný súd, pozn.) nad rámec jeho zákonných kompetencií), má však za to, že na ich náhradu nemal byť zaviazaný rozhodnutím   porušovateľa   v   2./   rade (najvyšší   súd,   pozn.).   Z   uvedeného   dôvodu   žiada v bode 2 petitu podaného návrhu, aby Ústavný súd SR rozhodnutie porušovateľa v 2./ rade (najvyšší súd, pozn.) v časti výroku o náhrade trov konanie zrušila vec porušovateľovi v 2./ rade (najvyšší súd, pozn.) vrátil na ďalšie konanie.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. SA - 4 C 14/2003 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 159/2008 porušené, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 159/2008 z 28. júla 2008 v časti výroku o náhrade trov konania a vrátil ho späť v tejto časti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne mu priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajského   súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. SA - 4 C 14/2003 a uznesením najvyššieho súdu z 28. júla 2008 a jemu predchádzajúcim postupom.

K porušeniu   sťažovateľových   práv   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   postupom, ktorým   zaslal   žalovanej   v napadnutom   konaní   výzvu,   aby   sa   k podanému   dovolaniu vyjadrila, „prekročil   svoje   zákonom   stanovené   kompetencie“. V dôsledku   uvedeného postupu okresného súdu vznikli žalovanej v predmetnom konaní trovy, ktoré bol uznesením najvyššieho súdu z 28. júla 2008 zaviazaný zaplatiť sťažovateľ, hoci ich   vznik on sám nezavinil, čím došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania. Najvyšší súd označené práva teda porušil tým, že ho uznesením z 28. júla 2008 zaviazal na náhradu týchto trov konania žalovanej.

II.A Porušenie označených   práv postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. SA 4 C 14/2003

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   označených   práv   postupom okresného súdu v konaní o jeho dovolaní pred predložením jeho veci (podaného dovolania) najvyššiemu   súdu   ako   súdu   dovolaciemu.   Okresný   súd   v rámci   dovolacieho   konania vykonáva len jednoduché procesné úkony súvisiace s predložením spisu najvyššiemu súdu ako   súdu   dovolaciemu,   t.   j.   nedisponuje   právomocou   rozhodovať   o sťažovateľových právach   v predmetnom   konaní.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.B   Porušenie   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   z 28.   júla   2008 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd zo spisu v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ podal okresnému súdu dovolanie   z 22.   februára   2008.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   SA   -   4   C   14/2003 z 23. júna 2008 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku v sume 196 642 Sk. Na základe výzvy okresného súdu sa podaním z 9. júla 2008 (doručeným 11. júla 2008) k podanému dovolaniu vyjadrila žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý si v ňom zároveň uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 46 671 Sk.

Najvyšší súd uznesením z 28. júla 2008 dovolacie konanie v uvedenej veci zastavil a súčasne druhým výrokom sťažovateľa zaviazal nahradiť právnemu zástupcovi žalovanej trovy dovolacieho konania v sume 23 336 Sk. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší   súd   vo   vzťahu   k   druhému   výroku   uviedol: „O   trovách   dovolacieho   konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. Žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie dovolacieho konania, ak na základe vlastného rozhodnutia, využijúc svoje dispozičné právo, sa rozhodol vziať   podané   dovolanie   v   celom   rozsahu   späť,   preto   mu   vznikla   povinnosť   nahradiť žalovanej trovy dovolacieho konania.

Dovolací súd vzhľadom na to priznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu   v   odmene   advokátovi   za   právnu   službu,   ktorú   jej   poskytol   vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 9. júla 2008 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1, 6 tejto vyhlášky vo výške 19.450,- Sk, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t. j. 191,- Sk)] a daňou z pridanej hodnoty vo výške 3.695,50 Sk (19 % z odmeny advokáta v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 23.336,50 Sk.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   pochybil,   keď   ho   vo   svojom   rozhodnutí zaviazal uhradiť náhradu trov konania spočívajúcu v odmene právneho zástupcu druhého účastníka konania za právnu službu - zaslanie vyjadrenia k podanému dovolaniu na základe výzvy okresného súdu. Okresný súd mal podľa sťažovateľa podané dovolanie zaslať na vyjadrenie druhej procesnej strane až po zaplatení súdneho poplatku za podané dovolanie, t. j.   až   po   splnení   všetkých   procesných   podmienok   konania,   a preto   za   trovy   konania vzniknuté   podaním   vyjadrenia   druhou   procesnou   stranou   -   žalovanou   v tomto   prípade zodpovedá okresný súd, a nie účastník konania, ktorý dovolacie konanie inicioval.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

K argumentácii   sťažovateľa   ústavný   súd   uvádza,   že   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku neurčujú povinnosť okresnému súdu ako súdu prvého stupňa v rámci dovolacieho konania pred predložením veci najvyššiemu súdu doručovať podané dovolanie zostávajúcim účastníkom konania. V tejto súvislosti je však potrebné súčasne zdôrazniť, že okresný   súd   je   aj   v dovolacom   konaní   povinný   smerovať   svoj   postup   k   naplneniu jednotlivých   zásad   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Zaslanie   výzvy   na   vyjadrenie k podanému dovolaniu druhému účastníkovi konania pritom predstavovalo v tomto prípade zo strany všeobecného súdu účelné konanie, ktoré smerovalo k realizácii zásady rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov tohto konania.

Sťažovateľ ako účastník konania využil svoje procesné právo a inicioval návrhom dovolacie   konanie.   Realizácia   uvedeného   práva   však   so   sebou   prináša   aj   procesnú zodpovednosť, v dôsledku ktorej v prípade, ak pri uplatnení svojich práv sťažovateľ ako účastník konania nie   je úspešný   a druhému   účastníkovi   konania vzniknú   trovy,   ktorých úhradu bude požadovať, môže byť súdom rozhodujúcim vo veci zaviazaný k ich úhrade. S dôsledkami procesnej zodpovednosti pri inicializácii dovolacieho konania (nevyhnutnosť zaplatiť   súdny   poplatok   v konkrétnej   sume,   ako   aj   o možnosť   prípadnej   náhrady   trov konania druhého účastníka konania, pokiaľ dôjde k zastaveniu konania jeho zavinením) mal sťažovateľ počítať o to viac, že bol v uvedenom konaní zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou.

Vzhľadom na uvedené výklad ustanovenia § 146 ods. 2 OSP, podľa ktorého za vznik trov konania vzniknutých aj v dôsledku procesných úkonov súdu prvého stupňa vykonaných v rámci dovolacieho konania ešte pred splnením všetkých procesných podmienok konania, nesie   zodpovednosť   účastník   konania,   ktorý   ho   inicioval,   nie   je   možné   považovať   za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008