znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 382/06-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť maloletej D. P. a V. N. (dcéry a družky t. č. už nebohého J. P.), obe bytom P., zastúpených advokátom Mgr. R. T., B., vo veci porušenia práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   21   Tpo   51/03   zo 6. novembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Trenčíne   postupom   a uznesením   sp.   zn.   21   Tpo   51/03 zo 6. novembra 2003   p o r u š i l   právo nebohého J. P. na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo nebohého J. P. na rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 21 Tpo 51/03 zo 6. novembra 2003 s a   z r u š u j e.

3.   Maloletej   D.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) a V. N. v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Maloletej D. P. a V. N. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 36 583,93 Sk (slovom tridsaťšesťtisícpäťstoosemdesiattri slovenských korún deväťdesiattri halierov),   ktorú   je   Krajský   súd   v Trenčíne p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokáta Mgr. R. T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti maloletej D. P. a V. N. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 382/06-35 z 20. decembra 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť maloletej D. P. a V. N. (ďalej len „sťažovateľky“) [dcéry a družky t. č. už nebohého J. P. (ďalej len „pôvodný sťažovateľ“)], obe bytom P., zastúpených advokátom Mgr. R. T., B., vo veci porušenia   práva   na   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Tpo 51/03 zo 6. novembra 2003.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľky podaním z 19. apríla 2007, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 7. marca 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z listinných   dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-887/PD-2003 z 24. októbra 2003 bolo proti pôvodnému sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin výtržníctva v spolupáchateľstve. Uznesenie mu bolo doručené až 29. októbra 2003. Ďalším uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   ORP-888/PD-2003   z 24.   októbra   2003   mu   bolo vznesené ďalšie obvinenie pre trestný čin výtržníctva v spolupáchateľstve, ako aj pre trestný čin   násilia   proti   skupine   obyvateľov   a jednotlivcovi   v spolupáchateľstve.   Toto   druhé uznesenie   mu   bolo   doručené   27.   októbra   2003,   pričom   obe   trestné   veci   boli   napokon spojené na spoločné konanie pod sp. zn. druhého uznesenia. Dňa 27. októbra 2003 o 11.00 h bola pôvodnému sťažovateľovi policajným orgánom obmedzená osobná sloboda, lebo pred hypermarketom Tesco v P mu nasadili putá a služobným vozidlom ho previezli na políciu. Hoci po prevoze na políciu nebol ihneď umiestnený do cely policajného zaistenia, budovu polície   slobodne   opustiť   nemohol,   keďže   vstupné   dvere   boli   uzamknuté   a pohyb   osôb realizoval službukonajúci policajt pri vchode do budovy. Zo zápisnice o zadržaní spísanej 27. októbra 2003 vyplýva, že pôvodný sťažovateľ bol tohto dňa o 13.30 h zadržaný ako obvinený v zmysle § 75 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“). Toho istého dňa o 15.15 h bol pôvodný sťažovateľ vypočutý ku skutku uvedenému v druhom uznesení o vznesení obvinenia. Dňa 29. októbra 2003 prokurátorka Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej len „prokurátor“) podala Okresnému súdu Prievidza (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na vzatie pôvodného sťažovateľa   do   väzby. Z podacej pečiatky okresného súdu na návrhu prokurátora vyplýva, že čas podania je prepisovaný, a to buď z 11.55 h na 10.55 h, alebo naopak z 10.55 h na 11.55 h. Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 70/03 z 29. októbra 2003 bol pôvodný sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že sa väzba začína 27. októbra 2003 o 11.00 h. Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   21   Tpo   51/03   zo   6.   novembra   2003   bola   sťažnosť pôvodného   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zamietnutá.   Podľa   názoru pôvodného sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody   došlo   jednak   tým,   že   bol   pozbavený   osobnej   slobody   v rozpore   so   spôsobom ustanoveným zákonom (a), ale aj tým, že bolo porušené jeho právo byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti   nemu   vzneseným   (b).   Okrem   toho   bolo   porušené   aj   jeho   právo   na   rozhodnutie o zákonnosti väzby.

a) V súvislosti s pozbavením osobnej slobody v rozpore so spôsobom ustanoveným zákonom poukazuje pôvodný sťažovateľ na ustanovenie § 77 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého bol prokurátor povinný ho odovzdať okresnému súdu v lehote 48 hodín od zadržania s návrhom na vzatie do väzby, keďže nenariadil jeho prepustenie zo zadržania. V návrhu prokurátora na vzatie do väzby sa uvádza, že pôvodný sťažovateľ bol zadržaný 27. októbra 2003 o 13.30 h podľa § 75 Trestného poriadku, pričom zadržaniu predchádzalo jeho predvedenie o 11.00 h. Z dôvodov uznesenia okresného súdu vyplýva, že pôvodnému sťažovateľovi bola osobná sloboda obmedzená 27. októbra 2003 o 11.00 h, a preto okresný súd rozhodol, že sa väzba započítava od tohto času. Podľa názoru pôvodného sťažovateľa v skutočnosti došlo k jeho zadržaniu 27. októbra 2003 o 11.00 h, pretože pre stanovenie momentu zadržania nie je rozhodný časový údaj uvedený v zápisnici o zadržaní deklarujúci iba fakticky vzniknutý stav, ale vedie k tomu postupnosť procesných úkonov, ktoré boli proti nemu vykonávané. Obe uznesenia o vznesení obvinenia boli vydané ešte 24. októbra 2003 a k oficiálne deklarovanému zadržaniu došlo pred výsluchom pôvodného sťažovateľa ako obvineného. Pôvodný sťažovateľ poukazuje ďalej   aj na skutočnosť, že 27. októbra 2003 o 11.00 h nebol na políciu prevezený dobrovoľne, keďže mu pred prevozom založili putá a budovu polície po tomto „predvedení“ nemohol slobodne opustiť. Skutočným cieľom polície bolo od počiatku zadržať ho ako obvineného. Vzhľadom na tieto skutočnosti 48 hodinová lehota pre odovzdanie zadržaného prokurátorom súdu s návrhom na vzatie do väzby vyplývajúca z ustanovenia § 77 ods. 1 Trestného poriadku začala plynúť 27. októbra 2003 o 11.00 h, a preto najneskôr 29. októbra 2003 o 11.00 h mal byť pôvodný sťažovateľ odovzdaný okresnému súdu. Počítanie 48 hodinovej lehoty až od 13.30 h dňa 27. októbra 2003   by   bolo   obchádzaním   zákona   s následným   bezdôvodným   obmedzovaním   osobnej slobody   mimo   rámca   Trestného   poriadku.   Z dôvodov   uznesenia   okresného   súdu   tiež vyplýva, že prokurátor podal návrh na vzatie pôvodného sťažovateľa do väzby 29. októbra 2003   o 10.55   h.   Z podacej   pečiatky   okresného   súdu   však   vyplýva,   že   čas   podania   je prepisovaný, a to buď z 11.55 h na 10.55 h, alebo z 10.55 h na 11.55 h, pričom z časového údaju nie je bez pochybností zrejmé, či návrh prokurátora nebol podaný 29. októbra 2003 až o 11.55 h a či následne nebol tento časový údaj prepísaný na 10.55 h. Pôvodný sťažovateľ je presvedčený, že návrh prokurátora na jeho vzatie do väzby bol podaný 29. októbra 2003 až o 11.55   h,   teda   v rozpore   s ustanovením   §   77   ods.   1   Trestného   poriadku   a po   uplynutí zákonnej 48 hodinovej lehoty. Vzhľadom na prekročenie tejto lehoty mal byť prepustený na slobodu   v súlade   s ustanovením   §   75   poslednej   vety   Trestného   poriadku.   V prípade akýchkoľvek pochybností o skutočnom čase podania návrhu prokurátora dôkazné bremeno o tejto skutkovej okolnosti spočívalo na prokurátorovi, čo vyplýva z pravidla vyvodeného zo zásady prezumpcie neviny, podľa ktorého obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť,   či   už   hmotnoprávnu   alebo   procesnoprávnu.   V prípade,   že   sa   pochybnosti o skutočnom čase podania návrhu prokurátora nedali rozptýliť, bolo povinnosťou okresného súdu   aplikovať pravidlo   in   dubio pro   reo. Skutočný   čas podania návrhu prokurátora   je otázkou skutkovou, ktorá bola významná pre rozhodnutie o väzbe. K tomu treba ešte dodať, že   v uznesení   okresného   súdu   absentuje   odôvodnenie   záveru,   podľa   ktorého   bol   návrh prokurátora podaný 29. októbra 2003 o 10.55 h. Krajský súd sa v uznesení touto otázkou nezaoberal a len formálne konštatuje, že nezistil dôvodnosť podanej sťažnosti pôvodného sťažovateľa. Pritom z revízneho princípu zakotveného v ustanovení § 147 ods. 1 Trestného poriadku vyplývala povinnosť krajského súdu preskúmať formálne podmienky väzby, teda predovšetkým dodržanie lehoty podľa § 77 ods. 1 Trestného poriadku.

b) V súvislosti s námietkou porušenia práva na oboznámenie s dôvodmi zatknutia a obvinenia pôvodný sťažovateľ uvádza, že prvé uznesenie o obvinení mu bolo doručené až 29. októbra 2003, hoci v čase jeho zadržania už existovalo. Práve na toto uznesenie sa odvolával   prokurátor   v návrhu   na   vzatie   do   väzby   a toto   uznesenie   je   uvedené   aj v dôvodoch   uznesenia   okresného   súdu.   Takýmto   postupom   bolo   znemožnené   napádať zákonnosť a dôvodnosť zadržania, ako aj následného pozbavenia osobnej slobody. Porušenie   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   vidí   pôvodný   sťažovateľ v skutočnosti, že krajský súd konajúci na základe jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nesplnil svoju povinnosť, keď vytýkané nedostatky týkajúce sa času plynutia zákonnej 48   hodinovej   lehoty   neodstránil   a nenariadil   jeho   prepustenie   na   slobodu   z dôvodu nezákonného pozbavenia osobnej slobody.

Z podaní   sťažovateliek   z 27.   novembra   2006   a 4.   decembra   2006   vyplýva,   že pôvodný sťažovateľ, ktorý bol otcom, resp. druhom, 20. októbra 2006 zomrel.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu zo 7. marca 2007, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. marca 2007, vyplýva, že k okolnosti, či bol čas podania návrhu prokurátora na vzatie pôvodného sťažovateľa prepisovaný, a ak áno, z akého dôvodu a v akom smere, nie je možné sa objektívne vyjadriť. Treba však zdôrazniť, že v priebehu konania o návrhu prokurátora na vzatie pôvodného sťažovateľa ako obvineného do väzby nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že pôvodný sťažovateľ ako obvinený bol spolu s návrhom prokurátora na jeho vzatie do väzby odovzdaný zákonnému sudcovi 29. októbra 2003 o 10.55 h, teda v zákonnej lehote 48 hodín od obmedzenia jeho osobnej slobody stanovenej v § 77 ods. 1 Trestného   poriadku.   Potvrdil   to   v dôvodoch   svojho   uznesenia   okresný   súd,   pričom pochybnosti o tejto skutočnosti nemal ani krajský súd rozhodujúci o opravnom prostriedku pôvodného sťažovateľa, keďže tento ako obvinený námietky v uvedenom smere nevzniesol. Podanú sťažnosť ani on, ale ani jeho obhajca písomne nezdôvodnili. Krajský súd preto nemohol na neexistujúce námietky reagovať. Znamená to, že k pozbaveniu osobnej slobody došlo z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom, pričom pôvodný sťažovateľ bol bez meškania oboznámený so vzneseným obvinením a s návrhom na vzatie do väzby a mal možnosť sa k tomu vyjadriť.

Z repliky   sťažovateliek   z 19.   apríla   2007,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená 23. apríla 2007, vyplýva, že absencia údajov o takých skutočnostiach, ako je dátum, čas a miesto zadržania, meno zadržaného, ako aj dôvody pre zadržanie, musí byť považovaná za nezlučiteľnú so samotným účelom čl. 5 dohovoru. Stanovisko predsedu   krajského súdu neobsahuje   žiadne   relevantné   skutočnosti   a dôkazy,   z ktorých   by   bolo   možné   bez akýchkoľvek pochybností ustáliť presný čas odovzdania pôvodného sťažovateľa sudcovi okresného súdu, keďže iba konštatuje, že nie je možné objektívne sa k tomu vyjadriť. Bez ohľadu na to, že pôvodný sťažovateľ nevzniesol námietky ohľadne času jeho odovzdania okresnému súdu v priebehu konania o jeho vzatí do väzby, vrátane konania o sťažnosti, vzhľadom   na   ustanovenie   §   148   ods.   1   Trestného   poriadku   bolo   povinnosťou   oboch všeobecných súdov ex officio preskúmať formálne podmienky pre vzatie do väzby vrátane dodržania zákonných lehôt.

S prihliadnutím   na   skutočnosti   uvedené   v tomto   podaní   požadujú   sťažovateľky vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie práva pôvodného sťažovateľa na zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody   podľa   čl. 5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   dohovoru, základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a 3   ústavy,   práva   pôvodného   sťažovateľa   na rozhodnutie o zákonnosti   väzby podľa   čl. 5 ods.   4 dohovoru   a základného práva podľa čl. 17   ods.   2   ústavy   postupom   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   21   Tpo   51/03   zo 6. novembra 2003 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 70/03 z 29. októbra 2003 a krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 51/03 zo 6. novembra 2003 zrušené, požadujú priznať každej z nich po 240 000 Sk primeraného finančného zadosťučinenia a napokon žiadajú náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v celkovej sume 56 128,50 Sk.

II.

Z uznesenia   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   ORP-887/PD-2003   z 24.   októbra   2003 vyplýva, že pôvodný sťažovateľ spolu s ďalšími troma osobami je stíhaný pre trestný čin výtržníctva, ktorého sa mal dopustiť dňa 10. októbra 2003 o 23.00 h v P. v disco bare tak, že všetci   obvinení   fyzicky   napadli   dve   osoby,   následne   prevracali   stoly   s nápojmi   hostí a napadnuté osoby vytlačili von pred športovú halu a naháňali ich až na parkovisko pred zimným štadiónom, kde im v ďalšom konaní zabránili policajti.

Z uznesenia   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   ORP-888/PD-2003   z 24.   októbra   2003 vyplýva, že pôvodný sťažovateľ spolu s ďalšími dvoma osobami je stíhaný pre trestné činy výtržníctva a násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi, ktorých sa mal dopustiť dňa 10. októbra 2003 okolo 23.15 h v P. na parkovisku pred zimným štadiónom tak, že sa bránil služobnému zákroku   policajtov s použitím násilia a vyhrážal sa   policajtom ich   fyzickou likvidáciou.

Z úradného   záznamu   polície   z 27.   októbra   2003   vyplýva,   že   27.   októbra   2003 o 11.00 h   bol   predvedený   pôvodný   sťažovateľ,   pričom   dôvodom   predvedenia   bolo ustanovenie § 90 ods. 2 Trestného poriadku.

Zo zápisnice o zadržaní obvineného sp. zn. ČVS: ORP-888/PD-2003 z 27. októbra 2003   vyplýva,   že   pôvodný   sťažovateľ   bol   tohto   dňa   o 13.30   h   zadržaný   podľa   §   75 Trestného poriadku s tým, že dôvodom zadržania je jeho stíhanie pre trestný čin násilia proti skupine   obyvateľov   a jednotlivcovi   a výtržníctva,   pre   ktoré   je   stíhaný   uznesením z 24. októbra   2003   v súvislosti   s odôvodnenou   obavou,   že   bude   v trestnej   činnosti pokračovať a bude pôsobiť na svedkov. Trestných činov sa mal dopustiť tým, že 24. októbra 2003 v čase okolo 23.00 h sa v P. na parkovisku pred zimným štadiónom vyhrážal ťažkou ujmou na zdraví službukonajúcim policajtom, bránil im vo vykonaní služobného zákroku a vulgárne im nadával.

Zo zápisnice o výsluchu pôvodného sťažovateľa ako obvineného sp. zn. ČVS: ORP-888/PD-2003   z 27.   októbra   2003   vyplýva,   že   výsluch   trval   od   15.15   h   do   15.45   h. Pôvodnému sťažovateľovi bolo oznámené uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin výtržníctva a násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi.

Z návrhu prokurátora č. k. Pv 1471/2003-26 z 29. októbra 2003 vyplýva, že navrhuje, aby bol pôvodný sťažovateľ vzatý do väzby. Uvádza, že bol zadržaný „27.   10.   2003“ o 13.30   h,   pričom   zadržaniu   predchádzalo „predvedenie“ o 11.00   h.   Z prezentačnej pečiatky okresného súdu vyplýva, že návrh prokurátora bol doručený 29. októbra 2003. Z rukou písaného údaja o hodine a minúte doručenia návrhu vyplýva, že sa tak stalo buď o 10.55 h alebo 11.55 h, keďže v poradí druhý číselný znak bol prepisovaný. Prokurátor poukazuje   na   obe   trestné   stíhania   vedené   proti   pôvodnému   sťažovateľovi,   teda   tak   na uznesenie sp. zn. ČVS: ORP-887/PD-2003, ako aj na uznesenie sp. zn. ČVS: ORP-888/PD-2003 a cituje skutky v týchto uzneseniach uvedené.

Zo   zápisnice   okresného   súdu   o výsluchu   pôvodného   sťažovateľa   ako   zadržaného obvineného z 29. októbra 2003 pod sp. zn. Tp 70/03 vyplýva, že k výsluchu došlo medzi 13.30 h až 14.30 h. Pôvodný sťažovateľ uviedol, že bol zadržaný 27. októbra 2003 o 11.00 h a že trvá v plnom rozsahu na svojej výpovedi, ktorú učinil na polícii a dodal k nej iba to, že sa nebude trestnému stíhaniu vyhýbať a že sa stará o rodinu s dieťaťom. Zo zápisnice ďalej vyplýva, že bolo vyhlásené uznesenie, ktorým okresný súd vzal pôvodného sťažovateľa do väzby s tým, že sa   táto   začína 27.   októbra   2003 o 11.00   h. Pôvodný   sťažovateľ   a jeho obhajca JUDr. B. zahlásili proti uzneseniu sťažnosť.

Z písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 70/03 z 29. októbra 2003 vyplýva, že pôvodný sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom väzba sa začala 27. októbra 2003 o 11.00 h. Návrh okresného prokurátora   bol   podaný   29.   októbra   2003   o 10.55   h.   Podľa   odôvodnenia   uznesenia   bol pôvodný sťažovateľ zadržaný 27. októbra 2003 o 13.30 h, pričom jeho osobná sloboda bola obmedzená   o 11.00   h. Keďže   k obmedzeniu   osobnej   slobody   došlo   27.   októbra   2003 o 11.00 h, okresný súd rozhodol, že väzba začína týmto dňom. Okresný súd vychádzal z toho, že proti pôvodnému sťažovateľovi boli vznesené dve obvinenia uzneseniami sp. zn. ČVS: ORP–887/PD-2003 a sp. zn. ČVS: ORP–888/PD-2003, pričom okresný súd uvádza aj znenie oboch skutkov v súlade s uvedenými uzneseniami.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 51/03 zo 6. novembra 2003 vyplýva, že sťažnosť   pôvodného   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   70/03 z 29. októbra 2003 bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu nebola sťažnosť dôvodná. Pôvodný sťažovateľ bol podľa obsahu spisov dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu   výtržníctva   a trestného   činu   násilia   proti   skupine   obyvateľov   a proti   jednotlivcovi, ktorého   sa   dopustil   10.   októbra   2003   v nočných   hodinách   v disco   bare   v P.,   ako   aj   na verejnom   priestranstve   pred   týmto   disco   barom   spôsobom   popísaným   v uzneseniach. Podozrenie   zo   spáchania   uvedených   trestných   činov   nebolo   rozptýlené.   Vzhľadom   na doterajší spôsob života pôvodného sťažovateľa, ako aj na to, že sa trestnej činnosti dopustil v skúšobnej dobe, pričom sa opakovane dopúšťa trestného činu výtržníctva, je u neho plne daný   dôvod   väzby   v zmysle   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   teda   obava z pokračovania v trestnej činnosti.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (...)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaniu trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa § 71 ods. 6 prvej vety Trestného poriadku lehoty uvedené v odsekoch 1 a 2 sa rátajú   od   doby,   keď   došlo   k zatknutiu   alebo   k zadržaniu   obvineného   alebo   ak nepredchádzalo   zatknutie   alebo   zadržanie   od   doby,   keď   došlo   na   základe   rozhodnutia o väzbe k obmedzeniu osobnej slobody obvineného.

Podľa   §   75   Trestného   poriadku   ak   je   tu   niektorý   z dôvodov   väzby   (§   67)   a pre neodkladnosť   veci   nemožno   rozhodnutie   o väzbe   vopred   zadovážiť,   môže   vyšetrovateľ alebo   policajný   orgán   obvineného   zadržať   predbežne   sám.   Je   však   povinný   vykonané zadržanie prokurátorovi neodkladne ohlásiť a odovzdať mu odpis zápisnice, ktorú spísal pri zadržaní, aj ďalší materiál, ktorý prokurátor potrebuje, aby prípadne mohol podať návrh na vzatie do väzby. Návrh sa musí podať tak, aby obvinený mohol byť najneskôr do 48 hodín od zadržania odovzdaný súdu, inak musí byť prepustený na slobodu.

Podľa § 77 ods. 1 Trestného poriadku ak prokurátor nenariadil prepustenie zadržanej osoby na podklade materiálov, ktoré mu došli, prípadne po jej opätovnom výsluchu, je povinný ju odovzdať v lehote 48 hodín od zadržania alebo prevzatia súdu s návrhom na vzatie do väzby. K návrhu pripojí dosiaľ získaný dôkazný materiál.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým vo všeobecnej rovine zdôrazniť, že najzávažnejším procesným zásahom do práv obvineného, prípadne podozrivého je zásah do jeho osobnej slobody, t. j. jeho zadržanie, zatknutie a väzba. Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda aj zadržať alebo inak pozbaviť slobody osobu, ktorá je dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu [čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru], možno   len   „v   súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“.   Navyše   zatknutie,   či   iné pozbavenie   slobody   musí   byť   „zákonné“.   Dohovor   tu   odkazuje   na   vnútroštátne   právo a podčiarkuje tak, že v právnom štáte každý zásah do osobnej slobody občana musí mať zákonný   podklad.   Ak   dohovor   odkazuje   na   vnútroštátne   právo,   ako   je   to   v čl.   5, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43).

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru,   každý   kto   je zatknutý,   musí   byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu. Právo vedieť, prečo bola pozbavená osobnej slobody, je elementárnym právom zatknutej   osoby, keďže je zárukou   proti   svojvôli a nutnou podmienkou   rovnosti zbraní, práva na obhajobu a práva obrátiť sa na súd, aby rozhodol o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Toto právo vyplýva implicitne už z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ak má niekto   právo   podať   návrh   za   účelom   urýchleného   rozhodnutia   o zákonnosti   pozbavenia slobody,   nemôže   účinne   uplatniť   toto   právo,   ak   sa   mu   bez   meškania   a v dostatočnom rozsahu neoznámia skutočnosti a právne normy, o ktoré sa opiera pozbavenie slobody (X. c. Spojené   kráľovstvo   z 5.   novembra   1981,   §   66).   Článok   5   ods.   2   dohovoru   vyjadruje elementárnu   záruku,   podľa   ktorej   každý,   kto   je   zatknutý,   má   právo   vedieť,   prečo   bol zatknutý. Táto povinnosť ukladá oznámiť zatknutej osobe v jednoduchom a zrozumiteľnom jazyku   právne   a skutkové   dôvody   pozbavenia   slobody,   aby   táto   mohla   popierať   ich zákonnosť pred súdom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Tieto informácie sa jej musia poskytnúť bez meškania. Nevyžaduje sa nijaká osobitná forma, menovite písomná. V tomto štádiu sa nevyžaduje, aby zatknutej osobe bol daný k dispozícii spis. Obsah oboznámenia však musí vyhovovať   trom   požiadavkám:   musí   byť   rýchle,   úplné   a zrozumiteľné.   Považuje   sa   za dostatočné, že pri zatknutí sa oznámi iba zákonné ustanovenie, na ktorom sa zatknutie zakladá, a že nutné právne a skutkové dôvody zatknutia a podozrenia môže zatknutá osoba vyvodiť z obsahu výsluchu, ktorému je krátko na to podrobená (Fox, Campbell a Hartley c. Spojené kráľovstvo z 30. augusta 1990, § 40).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   pozbavenia   slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať väzbu po celú dobu jej trvania. Osoba nachádzajúca sa vo väzbe musí mať možnosť predložiť argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (rozhodnutie   Komisie z 13. decembra 1987 č. 8098/77).

Článok   17   ods.   2   ústavy   v sebe   inkorporuje   aj   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   a urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná. Právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je teda chránené aj čl. 17 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 7/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05).

K namietanému porušeniu práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy

Pôvodný   sťažovateľ   namietal   porušenie   týchto   práv   z dvoch   pohľadov.   Tvrdil jednak, že prokurátor nedodržal 48 hodinovú lehotu podľa § 77 ods. 1 Trestného poriadku a odovzdal   ho   okresnému   súdu   až po   uplynutí   tejto   lehoty,   keďže   sám   nenariadil   jeho prepustenie zo zadržania. Vychádzal z názoru, že v skutočnosti bol zadržaný 27. októbra 2003 už o 11.00 h, pričom návrh prokurátora na jeho vzatie do väzby bol okresnému súdu doručený až 29. októbra 2003 o 11.55 h, teda viac ako 48 hodín po zadržaní (a). Ďalej tvrdil, že hoci bol stíhaný dvoma uzneseniami pre dva rôzne skutky, prvé uznesenie o vznesení obvinenia bolo mu doručené až 29. októbra 2003, a preto v čase zadržania o ňom nevedel. Pritom práve na toto uznesenie sa prokurátor odvolával v návrhu na vzatie do väzby a toto uznesenie   je   uvedené   aj   v dôvodoch   uznesenia   okresného   súdu   o jeho   vzatí   do   väzby. Takýmto postupom mu bolo znemožnené napádať zákonnosť a dôvodnosť zadržania, ako aj následného pozbavenia osobnej slobody (b).

Predseda   krajského   súdu   obe   tvrdenia   odmieta   a vzhľadom   na   obsah   uznesení okresného súdu a krajského súdu je presvedčený, že pôvodný sťažovateľ bol pozbavený osobnej slobody zákonným spôsobom.

a) Namietané porušenie pozbavenia osobnej slobody v rozpore so spôsobom ustanoveným zákonom - porušenie zákonnej 48 hodinovej lehoty pre zadržanie

V súvislosti   s prvou   námietkou   pôvodného   sťažovateľa   treba   konštatovať,   že namietal porušenie ustanovenia   §   77 Trestného   poriadku,   podľa   ktorého bol   prokurátor povinný odovzdať pôvodného sťažovateľa v lehote 48 hodín od zadržania súdu s návrhom na vzatie do väzby, keďže nenariadil jeho prepustenie zo zadržania. Nadväzne na to došlo k porušeniu tohto ustanovenia aj okresným súdom, ktorý nesplnil svoju povinnosť nariadiť okamžité prepustenie pôvodného sťažovateľa zo zadržania, a to vzhľadom na prekročenie zákonnej   48   hodinovej   lehoty.   Rovnakého   pochybenia   sa   mal   dopustiť   aj   krajský   súd, pretože ani on prepustenie pôvodného sťažovateľa nenariadil.

Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie príslušných ustanovení zákona týkajúcich sa zadržania, resp. väzby treba považovať za porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru. To isté platí samozrejme aj vo vzťahu k ustanoveniu čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či sa v súvislosti so zadržaním a uväznením pôvodného sťažovateľa postupovalo podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   tvrdenia   pôvodného   sťažovateľa   v skutočnosti   k jeho   zadržaniu   došlo 27. októbra 2003 už o 11.00 h, nie o 13.30 h, ako by to vyplývalo zo zápisnice o zadržaní z 27. októbra 2003. Je to tak, pretože pôvodný sťažovateľ bol 27. októbra 2003 o 11. 00 h predvedený   na   políciu   za   okolností,   ktoré   bolo   potrebné   považovať   v skutočnosti   za zadržanie. V tom čase totiž už bolo polícii známe, že má byť stíhaný na základe dvoch uznesení o vznesení obvinenia, bol spútaný a nemohol budovu polície slobodne opustiť. Podľa ďalšieho tvrdenia pôvodného sťažovateľa návrh prokurátora na jeho vzatie do väzby bol v skutočnosti okresnému súdu doručený 29. októbra 2003 o 11.55 h, pričom tento rukou písaný časový údaj bol potom prepísaný tak, ako keby bol návrh doručený už o 10.55 h. Preto pokiaľ k jeho zadržaniu došlo 27. októbra 2003 o 11.00 h a návrh na jeho vzatie do väzby bol okresnému súdu podaný 29. októbra 2003 o 11.55 h, bola prekročená zákonná 48 hodinová lehota zadržania.

Z logického   hľadiska   je   potrebné   predovšetkým   skúmať,   kedy   došlo   k   zadržaniu pôvodného sťažovateľa. Ak by to bolo 27. októbra 2003 o 13.30 h, potom by skutočnosť prepisovania   časového   údaja   o doručení   návrhu   prokurátora   na   vzatie   pôvodného sťažovateľa do väzby prestala mať rozhodujúci význam, pretože aj keby bol tento návrh doručený 29. októbra 2003 o 11.55 h, bolo by to v zákonnej 48 hodinovej lehote počítanej od zadržania 27. októbra 2003 o 13.30 h.

Z ustanovenia § 71 ods. 6 Trestného poriadku možno vyvodiť, že väzba začína od doby,   keď   došlo   k zatknutiu   alebo   k zadržaniu   obvineného.   Ak   väzbe   nepredchádzalo zatknutie alebo zadržanie, potom väzba začína od doby, keď došlo na základe rozhodnutia o väzbe k obmedzeniu osobnej slobody obvineného.

Treba konštatovať, že v danom prípade väzbe pôvodného sťažovateľa predchádzalo jeho   zadržanie,   a preto   podľa   nepochybného   znenia   citovaného   ustanovenia   bolo povinnosťou   okresného   súdu   stanoviť   počiatok   väzby   od   doby   zadržania   pôvodného sťažovateľa.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 70/03 z 29. októbra 2003 vyplýva, že väzba začala   27.   októbra   2003   o 11.00   h.   Okresný   súd   konštatoval   v dôvodoch   uznesenia,   že pôvodný sťažovateľ bol 27. októbra 2003 o 13.30 h zadržaný, pričom osobná sloboda mu bola obmedzená o 11.00 h. To viedlo k výroku, že väzba začala od 11.00 h.

Možno   urobiť   predbežný   záver,   že   uznesenie   okresného   súdu   vo   vzťahu   k času začatia   väzby   pôvodného   sťažovateľa   je   arbitrárne.   Keďže   uväzneniu   predchádzalo zadržanie, mala sa väzba počítať od momentu zadržania. Napriek tomu však okresný súd konštatoval začatie väzby už od momentu predvedenia pôvodného sťažovateľa o 11.00 h, považujúc tento úkon za obmedzenie jeho osobnej slobody. Tým okresný súd nepriamo naznačil, že pôvodného sťažovateľa považoval za zadržaného už od 11.00 h. Nijako bližšie však svoje zistenia nezdôvodnil, preto sa už na prvý pohľad javia ako zjavne neodôvodnené a   svojvoľné.   Krajský   súd   toto   pochybenie vôbec nenapravil   a v podstate   mu nevenoval žiadnu pozornosť.

Keďže   otázka,   od   kedy   bol   pôvodný   sťažovateľ   zadržaný,   nebola   dostatočným spôsobom   všeobecnými   súdmi   vyriešená,   je   potrebné   zaoberať   sa   aj   problematikou presného časového momentu, kedy bol podaný okresnému súdu návrh prokurátora na vzatie pôvodného sťažovateľa do väzby.

V uvedenej súvislosti nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že rukou písaný časový údaj o presnej hodine a minúte doručenia návrhu prokurátora bol prepisovaný. Sporné však je, či bol tento údaj prepísaný z 10.55 h na 11.55 h alebo opačne.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že vyznačenie presného času podania návrhu na vzatie zadržanej osoby do väzby má celkom principiálny význam, pretože je východiskovým bodom umožňujúcim preskúmať, či bol tento úkon vykonaný v zákonnej lehote.   Vyznačenie   presného   času   musí   byť   preto   v takýchto   prípadoch   vykonané spôsobom, ktorý   nepripúšťa   nijaké pochybnosti.   Je to tak tým viac, že zadržaná osoba spravidla   nemá   žiadnu   možnosť   kontrolovať,   či   vyznačený   časový   údaj   zodpovedá skutočnosti,   pretože pri   podaní   takéhoto návrhu   nie   je prítomná. Samozrejme nemožno vylúčiť,   že pri   vyznačovaní presného času   doručenia podania dôjde   z rôznych   dôvodov k pochybeniu. Preto musí byť prípustná aj oprava nesprávne vyznačeného časového údaju. Podľa presvedčenia ústavného súdu v takýchto prípadoch je potrebné vykonať opravu tak, aby v prípade potreby bolo možné okolnosti, za akých ku nej došlo, relevantným spôsobom preveriť. To znamená, aby v prípade opravy bolo jasne vyznačené, že sa vykonala, aby bolo uvedené, kedy bola vykonaná a kto ju vykonal a aby opravujúca osoba vykonanie opravy potvrdila aj svojím vlastnoručným podpisom.

V danom   prípade   sa   oprava   časového   údaju   vykonala   spôsobom,   ktorý   (a   to vzhľadom aj na uplynulý čas) sotva možno dodatočne preveriť. To pripúšťa aj predseda krajského   súdu   vo   vyjadrení,   v   ktorom   uviedol,   že   k okolnosti   času   podania   návrhu prokurátora a k dôvodom prepísania časového údaju nie je možné sa objektívne vyjadriť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že záver okresného súdu, podľa ktorého bol návrh prokurátora podaný 29. októbra 2003 o 10.55 h, je arbitrárny. Okresný súd, ale ani krajský súd sa nevysporiadali zo skutkovými okolnosťami, ktoré ich závery závažným spôsobom spochybňujú.

Možno dôjsť k záveru, že postupom a uznesením krajského súdu došlo v tejto časti k porušeniu práva pôvodného sťažovateľa na zákonné pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

b) Porušenie práva na oboznámenie s dôvodmi zadržania a obvinenia

Predovšetkým treba konštatovať, že 24. októbra 2003 boli vydané dve uznesenia o vznesení obvinenia proti pôvodnému sťažovateľovi, a to uznesenie sp. zn. ČVS: ORP-887/PD-2003   a uznesenie   sp.   zn.   ČVS:   ORP-888/PD-2003.   Prvé   uznesenie   sa   týkalo trestného   činu   výtržníctva   spáchaného   v disco   bare   a   druhé   trestného   činu   výtržníctva a násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi spáchaného na verejnom priestranstve (parkovisko pred zimným štadiónom). Zo zápisnice o zadržaní obvineného z 27. októbra 2003   je   nepochybné,   že   zadržanie   pôvodného   sťažovateľa   bolo   vykonané   v súvislosti s trestným stíhaním vedeným pod sp. zn. ČVS: ORP-888/PD-2003, teda v zmysle druhého uznesenia. Zo zápisnice o výsluchu pôvodného sťažovateľa ako obvineného z 27. októbra 2003   je   rovnako   nepochybné,   že   sa   týkal   len   druhého   uznesenia.   Naproti   tomu   však z návrhu   prokurátora   na vzatie   pôvodného   sťažovateľa   do   väzby   z 29. októbra   2003   už možno   vyvodiť,   že   väzbu   navrhuje v súvislosti   s oboma   trestnými stíhaniami vedenými proti   pôvodnému   sťažovateľovi,   pričom   v návrhu   sú   citované   skutky   z oboch   uznesení o vznesení obvinenia. Rovnako tak z uznesenia okresného súdu z 29. októbra 2003, ako aj z uznesenia   krajského   súdu   zo   6.   novembra   2003   vyplýva,   že   pôvodný   sťažovateľ   je obvinený a dôvodne podozrivý na základe dvoch uznesení o vznesení obvinenia.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že pôvodný sťažovateľ po zadržaní, bol bez meškania (čl. 5 ods. 2 dohovoru), resp. ihneď (čl. 17 ods. 3 ústavy) oboznámený iba s jedným uznesením o vznesení obvinenia, a to s uznesením sp. zn. ČVS: ORP-888/PD-2003.   Len   v súvislosti   so   skutkom   uvedeným   v tomto   uznesení   bol   v deň zadržania políciou vypočutý. O skutočnosti, že je trestne stíhaný aj za ďalší skutok (sp. zn. ČVS: ORP 887/PD-2003), sa mohol dozvedieť až neskôr, a to buď z návrhu prokurátora na jeho   vzatie   do   väzby   z 29. októbra   2003   (ak   mu   bol   doručený)   alebo   až   z uznesenia okresného súdu, ktorým bol vzatý do väzby. Skutočnosť, že bol trestne stíhaný pre dva skutky   na   základe   dvoch   uznesení   o vznesení   obvinenia   nevyplývala   totiž   jednoznačne a zrozumiteľne ani zo zápisnice okresného súdu o výsluchu pôvodného sťažovateľa ako obvineného sp. zn. Tp 70/03 z 29. októbra 2003.

Podľa názoru ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ nebol bez meškania, resp. ihneď oboznámený so všetkými obvineniami, kvôli ktorým došlo k jeho zadržaniu a následne k jeho vzatiu do väzby. Pritom z ustanovenia § 75 Trestného poriadku je zrejmé, že pre zadržanie obvineného musia byť splnené rovnaké podmienky, aké sa vyžadujú pre vzatie do väzby, pričom k zadržaniu dochádza v tých prípadoch, v ktorých pre neodkladnosť veci   nemožno   rozhodnutie   o väzbe   vopred   zadovážiť.   Najzákladnejšou   podmienkou   pre zadržanie a vzatie do väzby je existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu vyjadrená v uznesení o vznesení obvinenia. Zadržaná osoba má právo na to, aby mohla spochybňovať, resp. vyvracať dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, a tým namietať dôvodnosť zadržania a väzby. To však nemá možnosť urobiť, ak v čase zadržania jej nebola poskytnutá úplná informácia o trestných stíhaniach vedených proti nej.

Možno dôjsť k záveru, že postupom a uznesením krajského súdu došlo v tejto časti k porušeniu   základného   práva   pôvodného   sťažovateľa   na   zákonné   pozbavenie   osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Porušené   bolo   aj   ustanovenie   čl.   5   ods.   2   dohovoru,   čo   však   nebolo   v konaní namietané.

K namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy

Pôvodný   sťažovateľ   namietal   porušenie   týchto   práv   z dôvodu,   že   krajský   súd konajúci   na   základe   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   nesplnil   svoju povinnosť, lebo vytýkané nedostatky ohľadom času plynutia zákonnej 48 hodinovej lehoty neodstránil   a nenariadil   jeho   prepustenie   na   slobodu   z dôvodu   nezákonného pozbavenia osobnej slobody.

Predseda   krajského   súdu   bol   toho   názoru,   že   označené   základné právo   porušené nebolo a okrem   toho   pôvodný   sťažovateľ, ale ani jeho obhajca toto   údajné pochybenie v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietali.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť v tejto časti považovať za dôvodnú.

Ako   už   bolo   uvedené,   postupom   a uznesením   krajského   súdu   došlo   k porušeniu základného práva pôvodného sťažovateľa na zákonné pozbavenie osobnej slobody tým, že sa dostatočne nepreskúmalo dodržanie zákonnej 48 hodinovej lehoty zadržania podľa § 75 Trestného poriadku. Preto pokiaľ krajský súd bez toho, aby venoval tejto otázke pozornosť, zamietol   sťažnosť   pôvodného   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   nevykonal dôslednú   kontrolu   zákonnosti   väzby   pôvodného   sťažovateľa,   ktorý   sa   v tom   čase   už nachádzal vo väzbe na základe neprávoplatného, no predbežne vykonateľného uznesenia okresného súdu.

V súvislosti   s argumentom   predsedu   krajského   súdu,   podľa   ktorého   pôvodný sťažovateľ a jeho obhajca počas konania o väzbe nenamietali nedodržanie 48 hodinovej lehoty zadržania v súvislosti s časom, kedy došlo k zadržaniu, ako aj v súvislosti s časom, kedy bol podaný návrh prokurátora na vzatie do väzby, považuje ústavný súd za potrebné poukázať   predovšetkým   na   to,   že   pôvodný   sťažovateľ   pri   svojom   výsluchu   vedenom okresným súdom pod sp. zn. Tp 70/03 29. októbra 2003 okrem iného výslovne uviedol, že bol zadržaný 27. októbra 2003 o 11.00 h. Bolo preto povinnosťou okresného súdu, ale aj krajského   súdu   si   túto   otázku   vyjasniť   a náležite   sa   s ňou   vysporiadať   tak   vo   výroku uznesenia o vzatí do väzby, ako aj v jeho odôvodnení. Okrem toho treba tiež uviesť, že možno v zásade súhlasiť s predsedom krajského súdu v tom, že revízny princíp pri konaní o sťažnosti   v zmysle   §   147   ods.   1   Trestného   poriadku,   ktorý   ukladá   opravnému   súdu preskúmať pri rozhodovaní o sťažnosti správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti   ktorým   mohol   sťažovateľ   podať   sťažnosť,   ako   aj   konanie   predchádzajúce napadnutému uzneseniu, neznamená absolútnu zodpovednosť opravného súdu za všetky pochybenia bez ohľadu na to, či ich dotknutá osoba vytýkala alebo nie. V každom prípade však   z revízneho   princípu   vyplýva   povinnosť   opravného   súdu   preskúmať   splnenie základných   procesnoprávnych   a vecných   podmienok   pri   rozhodovaní   o väzbe   zadržanej osoby. Tým viac je to tak v prípade, keď pôvodný sťažovateľ čas svojho zadržania výslovne spochybnil a keď z prezentačnej pečiatky okresného súdu na návrhu prokurátora na vzatie do väzby bolo zrejmé prima facie, že rukou písaný údaj o presnom čase doručenia návrhu bol   prepisovaný.   Nesplnenie   revíznej   povinnosti   v takýchto   súvislostiach   je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.

Možno dôjsť k záveru, že postupom a uznesením krajského súdu došlo v tejto časti k porušeniu práva pôvodného sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

K porušeniu   uvedených   ustanovení   dohovoru   a ústavy   došlo   aj   tým,   že   pôvodný sťažovateľ nebol bez meškania, resp. ihneď oboznámený so všetkými obvineniami, ktoré boli proti nemu vznesené. Táto skutočnosť však v tejto súvislosti v podanej sťažnosti nebola namietaná.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv, v zmysle § 56 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   21   Tpo   51/03 zo 6. novembra 2003 zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľky   si   uplatnili   aj   požiadavku   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške po 240 000 Sk pre každú z nich.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04). Hoci   v tomto   prípade   došlo   k zrušeniu   uznesenia   krajského   súdu,   táto   skutočnosť nepostačuje   na   nápravu   stavu,   ktorý   vznikol   porušením   označených   práv   pôvodného sťažovateľa.   Je   to   tak   preto,   že   pôvodný   sťažovateľ   vykonal   väzbu   a túto   skutočnosť nemožno zvrátiť vysloveným porušením základných práv a zrušením uznesenia týkajúceho sa jeho vzatia do väzby. Vzhľadom na to a berúc tiež do úvahy zásadu spravodlivosti, považoval   ústavný   súd   požiadavku   sťažovateliek   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške po 50 000 Sk pre každú z nich za odôvodnenú (bod 3 výroku nálezu).

Naopak, v prevyšujúcej časti, teda nad sumu 50 000 Sk až do sumy 240 000 Sk, ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Rovnako nebolo možné vyhovieť požiadavke na vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s právom na zákonné pozbavenie osobnej slobody, keďže táto časť sťažnosti bola ústavným súdom odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní (bod 5 výroku nálezu).

Napokon neprichádzalo do úvahy vyhovieť ani požiadavke, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 70/03 z 29. októbra 2003, a to z dôvodu, že sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu okresného súdu bola tiež odmietnutá v rámci jej predbežného prerokovania (bod 5 výroku nálezu).

Sťažovateľky požiadali aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v celkovej sume 56 128,50 Sk.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľkám   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 36 583,93 Sk. Za prevzatie a prípravu zastupovania, za nahliadnutie do trestného spisu a za podanie sťažnosti 27. decembra 2003 priznal odmenu trikrát po 4 270 Sk. Za písomné podanie z 27. novembra 2006 a za písomné podanie zo 4. decembra 2006 priznal odmenu dvakrát po 2 730 Sk. Napokon za písomné vyjadrenie z 19. apríla 2007, ktoré bolo podané ako spoločné podanie v zastúpení oboch sťažovateliek, priznal odmenu dvakrát po 2 375 Sk pre každú z nich. Ďalej patrí sťažovateľkám režijný paušál trikrát po 128 Sk, dvakrát po 164 Sk a dvakrát po 178 Sk. V rámci cesty právneho zástupcu za účelom nahliadnutia do trestného spisu patrí na cestovnom osobným motorovým vozidlom suma 2 382,80 Sk a strata času vo výške 4 272 Sk. Po zvýšení odmeny o 19 % dane z pridanej hodnoty je celková výška trov právneho zastúpenia 36 583,93 Sk (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007