znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 381/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 46/2010 z 26. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 46/2010 z 26. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 25. februára 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla úver D. J., B. (ďalej len „dlžník“), v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v trinástich   dvojtýždenných   splátkach.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   v   zmluve   priamo dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený v prípade,   že   dlžník   neplní   svoje   povinnosti   vyplývajúce   zo   zmluvy,   podpísať   notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 8. júla 2003 pred notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 4. októbra 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   začal   31. októbra 2003 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Uznesením sp. zn. 2 Er 385/2003 z 9. marca 2010 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému súdu,   ktorý   napadnutými   rozhodnutiami   odobril   postup   a   rozhodnutia   okresného   súdu, vytkla   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   porušenia   princípu   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti   konania,   keď   uviedla: „okresný   súd   vydal   poverenie,   tj.   riadne preskúmal   exekučný   titul   pre   vydaním   poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie   sťažovateľa   užívať   svoj   majetok   –   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka   v   sťažnosti   v   rámci   svojej   argumentácie   uviedla,   že „Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal   priestor   na vyjadrenie účastníkom   konania   k vykonaným dôkazom   ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto   konaním   vyhlásenie   neprípustnosti   a   následne   zastavenie   exekúcie   bez   návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného. Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   a   argumentovala   tým,   že „...   došlo   k   zásahu   do...   práva   pokojne   užívať majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   potom   ako   vyhovel   návrhu   na   zmenu exekútora (v už prebiehajúcom exekučnom konaní) exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného   užívania   majetku   sťažovateľa   resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo spoločnosti P.,   s.   r.   o.   na spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn. 6CoE 46/2010 zo dňa 26. 04. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6CoE 46/2010 zo dňa 26. 04. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4 708,10 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho   zastúpenia   v   sume   387,54   EUR   s   DPH…   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H., advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

II.A. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorými   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti exekučného titulu (notárska zápisnica) v danom štádiu konania.

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú   [§   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku].   V posudzovaných   prípadoch okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g)   zákona   Exekučného   poriadku.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Er 385/2003 z 9. marca 2010, uviedol: «Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 25. 2. 2003 uzavrel oprávnený s povinným zmluvu o úvere, v ktorej dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu (čl. 6).

Dňa   2.   1.   2003   udelil   oprávnený   plnomocenstvo   advokátovi   Mgr.   T.   K.   na zastupovanie   pri   všetkých   úkonoch   spojených   s   vymáhaním   pohľadávok   voči   dlžníkom spoločnosti, vrátane podávania návrhov na začatie konania pred súdmi a inými orgánmi (čl. 9). V ten istý deň. t. j. 2. 1. 2003 splnomocnil Mgr. T. K. advokátskeho koncipienta Mgr. B. Ž. na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe plnomocenstva   udeleného   dlžníkom   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   za   účelom   uznania   záväzku dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice (čl. 5).

V nadväznosti na takto vyhotovené splnomocnenia sa Mgr. B. Ž. dostavil dňa 8. 7. 2003 na Notársky úrad JUDr. O. Ď. a urobil vyhlásenia, na základe ktorých bolo vydané osvedčenie o vyhlásení o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. c) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. (čl. 3). Súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   ak   skonštatoval,   že   Mgr.   T.   K.   nemôže súčasne vystupovať ako zástupca povinného a oprávneného, pretože ide o konania, ktoré je potrebné vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného mal za to, že notárska zápisnica, aj keď spĺňa formálne náležitosti, je neplatná po materiálnej stránke. V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného v tom smere, že plnomocenstvo udelené dlžníkom (povinným) je plnomocenstvo hmotnoprávne a ide o zastupovanie podľa § 24 Občianskeho zákonníka, odvolací súd poznamenáva, že napriek týmto skutočnostiam nemožno opomenúť, že ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka explicitne ustanovuje, že zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Rovnako nemožno opomenúť, že ako advokát bol Mgr. T. K. povinný v zmysle ust. § 18 ods. 2 veta prvá zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii pri výkone advokácie postupovať s odbornou   starostlivosťou,   ktorou   sa   rozumie,   že   koná   čestne,   svedomito,   primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.

V čase, keď už bol Mgr. T. K. splnomocnený spoločnosťou P., s. r. o. (oprávneným) na jeho zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči   dlžníkom   spoločnosti,   splnomocnil   advokátskeho   koncipienta   Mgr.   B.   Ž.,   aby   ho zastupoval   pri   všetkých   právnych   úkonoch,   ktoré   je   povinný   vykonať   na   základe plnomocenstva udeleného dlžníkom (v tomto prípade povinným) oprávneného za účelom uznania záväzku dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice. V tom možno   bez   akýchkoľvek   pochybností   vzhliadnuť   rozpor   s   dobrými   mravmi   a   rozpor   so záujmami dlžníka (povinného), ktorého zástupcom v zmysle ust. § 31 OZ mal byť.

Z   uvedeného   vyplynulo,   že   Mgr.   T.   K.   na   jednej   strane   vystupoval   ako   právny zástupca   spoločnosti   P.   s.   r.   o.   (oprávneného),   na   druhej   strane   v   tom   istom   čase prostredníctvom svojho advokátskeho koncipienta, robil vyhlásenia o uznávaní právneho záväzku   u   súhlase   s   vykonateľnosťou   na   základe   splnomocnenia   inkorporovaného   do zmluvy o úvere medzi dlžníkom (povinným) a veriteľom (oprávneným) za povinného. Pri   zastupovaní   povinného   pri   spisovaní   notárskej   zápisnice   došlo   k   zjavnému porušeniu   zákona,   pretože   za   povinnú   osobu   uznala   záväzok   osoba,   ktorej   záujmy   sú v rozpore   so   záujmami   zastupovaného,   v   danom   prípade   záujmami   povinného.   Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. T. K. vo   formulárovej   zmluve,   a   teda   nešlo   o   výber   zástupcu   zo   strany   povinného.   V   tejto súvislosti došlo aj k verejnému napomenutiu zo strany stavovskej komory (Bulletin SAK č. 7-8/2009).   Zástupca   konal   zákonom   nedovoleným   spôsobom,   ak   podpísal   zápisnicu   za povinného. Na veci nič nemení ani splnomocnenie pre Mgr. B. Ž. zo strany Mgr. T. K., keďže chybné je už pôvodné plnomocenstvo.

Odvolací   súd   ďalej   na   zdôraznenie   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa uvádza,   že   pokiaľ   je   exekučným   titulom   notárska   zápisnica,   nejde   o   indikované   právo, a preto ju možno podrobiť materiálnemu prieskumu.

Splnenie   zákonných   podmienok   pre   vedenie   exekúcie   skúma   exekučný   súd   počas celého   konania.   Najvyšší   súd   v   rozsudku   z   27.   januára   2007   vydanom   pod   sp.   zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a   materiálnej.   Ak   bude   exekúcia   podľa titulu,   ktorý tieto   požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štúdiu konania i bez návrhu zastavená“.

Odvolací súd sa na základe uvedeného stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom   smere,   že   aj   keď   súd   vydal   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nedostatok   jej materiálne vykonateľnosti spôsobuje, že je to dôvodom na zastavenie exekúcie v ďalšom štádiu exekúcie, preto sú odvolacie námietky v tomto smere neopodstatnené.

Nemožno preto pripustiť, aby notárska zápisnica vyhotovená za takýchto podmienok bola exekučným titulom a na základe ktorej by sa mala viesť exekúciu proti povinnému. Súd prvého stupňa správne vyslovil, že takejto notárskej zápisnici chyba dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna vykonateľnosť.»

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutím okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekučného konania založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a to z toho dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na základe zmluvy obsahujúcej neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto nebola spôsobilým   exekučným   titulom.   Okresný   súd   opodstatnene   s   poukazom   na   §   39 Občianskeho zákonníka konštatoval, že dohoda o splnomocnení, na základe ktorej dlžník (povinný) v deň uzatvorenia zmluvy splnomocnil advokáta vybraného sťažovateľkou, aby uznal jeho záväzok v čase, keď tento neexistoval, je absolútne neplatná, a preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v   ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania,   a   nielen   pred   vydaním poverenia,   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v   iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku.   Z   ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným   [§   57   ods.   1   písm.   a)   Exekučného   poriadku   v   rozhodnom   znení],   alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v rámci predbežného prerokovania nezistil žiadnu možnosť   porušenia   v   sťažnosti   označeného   základného   práva   sťažovateľky,   ktorého reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím   postupom   aplikovali   zákony   podľa   ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch sťažovateľky na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011