znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 381/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. V. H., t. č. v Ú. P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,   Advokátska   kancelária,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove č. k. 5 Tos 20/09-189 z 9. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RSDr. V. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2009 doručená sťažnosť RSDr. V. H., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Prešov (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 20/09-189 z 9. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“), ktorú doplnil podaním z 19. novembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Tos   28/09-174 z 5. augusta 2009 (ktorým rozhodol, že predseda senátu JUDr. P. T. nie je vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 7 Tos 28/09 proti sťažovateľovi) sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 5 Tos 20/09-189 z 9. septembra 2009 zamietol.

3.   Podľa   tvrdení   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu   jeho   práv,   a to   tým,   že   krajský   súd   v rozhodnutí   posúdil   iba   subjektívne hľadisko zaujatosti zákonného sudcu a vôbec sa nezaoberal vyhodnotením zaujatosti sudcu z objektívneho   hľadiska.   Skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zaujatosť   sudcu z objektívneho   hľadiska,   však   vo   svojej   sťažnosti   podrobnejšie   neuviedol.   Sťažovateľ v sťažnosti   poukazuje   na   judikatúru   ústavného   súdu,   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 20/09-189 z 9. septembra   2009   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uznesenie krajského súdu č. k. 5 Tos 20/09-189 z 9. septembra 2009, vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 20/09-189 z 9. septembra 2009.

8.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených práv uznesením   krajského súdu č. k. 5 Tos 20/09-189 z 9. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Tos 28/09 z 5. augusta 2009, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 109/05, IV. ÚS 66/2010 a iné).

9. Ústavný súd konštatuje, že rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 4 T 41/04 z 3. novembra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 1/05 z 10. februára 2005 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 244 ods. 2 Trestného zákona a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa   §   201   písm.   d)   Trestného   zákona   účinného   do   1.   januára   2006   a právoplatne odsúdený   na   trest   odňatia   slobody   na   desať   rokov   nepodmienečne   so   zaradením   do I. nápravno-výchovnej skupiny, pričom   výkon trestu nastúpil 10. februára 2005 a bol do neho   započítaný   aj   výkon   väzby   od   29.   decembra   2003   do   10.   februára   2005. V nasledujúcom období sa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) zaoberal návrhom sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Dňa 12. decembra 2008 požiadal sťažovateľ o podmienečné prepustenie na slobodu (k 29. decembru 2008 mal vykonať polovicu trestu). Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   32 PP   112/08   z 26.   februára   2009   bola   žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   zamietnutá. Na základe sťažnosti podanej sťažovateľom krajský súd v senáte, ktorému predsedal JUDr. P. T., uznesením sp. zn. 4 Tos 7/09 uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a uložil mu povinnosť vo veci znovu konať a rozhodnúť. Okresný súd uznesením sp. zn. 32 PP 112/08 zo 16. júna 2009 žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť. Vec bola na rozhodnutie o podanej sťažnosti pridelená do senátu 7 Tos JUDr. P. T. Sťažovateľ namietal zaujatosť predsedu senátu JUDr. P. T. Krajský súd uznesením č. k. 7 Tos 28/09-174 z 5. augusta rozhodol,   že   JUDr.   P.   T.   nie   je   vylúčený   z vykonávania   úkonov   vo   veci   vedenej   na krajskom súde pod sp. zn. 7 Tos 28/09. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 5 Tos 20/09-189 z 9. septembra 2009 zamietol. Uvedené rozhodnutie je predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

10. Sťažovateľ   vzniesol námietku zaujatosti proti predsedovi senátu z dôvodu jeho účasti   pri   rozhodovaní   o vine   a treste   v pôvodnom   konaní   a pri   rozhodovaní   o vylúčení sudcu krajského súdu JUDr. V. D. z vykonávania úkonov v trestnej veci odsúdeného vo veci sp. zn. 1 Nto 16/08. Krajský súd namietané uznesenie odôvodnil predovšetkým tým, že   konanie   predchádzajúce   napadnutému   uzneseniu   bolo   uskutočnené   podľa   účinného procesného predpisu, t. j. v súlade s § 32 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Pri   posudzovaní   správnosti a zákonnosti   napadnutého   výroku   krajský   súd   uviedol,   že   sťažnostný   súd   sa   náležite zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľa, ktorý tvrdil, že zákonný sudca má k nemu nepriateľský postoj vyplývajúci z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti v jeho veciach, čo predstavuje zaujatosť zákonného sudcu zo subjektívneho hľadiska. Poukázal na definíciu pojmu zákonného sudcu, ako ju ustálil ústavný súd a v ustanoveniach § 31 ods. 2 a 3 a § 397   ods.   2 Trestného   poriadku   upravené   prípady,   v ktorých   je   sudca   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej   uviedol,   že   s ohľadom   na   subjektívne   vyjadrenia   zákonného   sudcu,   ako   aj neexistenciu konkrétnych objektívnych zistení nemožno spochybniť nezaujatosť zákonného sudcu.   Poukázal   tiež   na   skutočnosť,   že   sťažovateľom   uvádzaná   nespôsobilosť   členov senátov krajského súdu rozhodovať v jeho veciach objektívne v súvislosti s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09 nemá charakter návrhu na odňatie veci a nemožno ju vyhodnotiť ani ako námietku zaujatosti.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uvádza,   že   krajský   súd   sa v napadnutom   uznesení   zaoberal   zaujatosťou   zákonného   sudcu   iba   zo   subjektívneho hľadiska   a vyhodnocovaním   zaujatosti   z objektívneho   hľadiska   sa   vôbec   nezaoberal. K uvedeným   skutočnostiam   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   proti uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   7   Tos   28/09-174   z 5.   augusta   2009   nebol   zastúpený advokátom, túto podal vo svojom mene sám, pričom v nej neuviedol, že ju podáva z dôvodu zaujatosti predsedu senátu   ako zo   subjektívneho, tak   aj objektívneho hľadiska. Túto námietku, ako už bolo uvedené, uplatnil iba v konaní pred ústavným súdom, aj to   bez bližšieho   odôvodnenia,   čo   považuje   za   objektívnu   zaujatosť   sudcu   v konaní,   pričom poukázal na judikát ústavného súdu, ktorý obsahuje aj odkaz na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom sa tento zaoberal posudzovaním nestrannosti sudcu.

11.   Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   preskúmal   napadnuté rozhodnutie krajského súdu a zistil, že tento zrozumiteľne, jednoznačne a náležite odôvodnil svoje   rozhodnutie   o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa.   Postup   krajského   súdu   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, resp. arbitrárny, v dôsledku čoho ani nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   pre   úplnosť   uvádza,   že   medzi   inštitucionálne   záruky   spravodlivého procesu patrí nezávislosť a nestrannosť súdu, ktorá je chápaná ako neexistencia predsudkov a zaujatosti   súdov,   resp.   osôb,   ktoré za neho konajú, t.   j.   sudcov.   Podľa   právnej   teórie a judikatúry uplatňovanej ESĽP rozlišujeme subjektívnu nestrannosť – nezaujatosť sudcu, ktorá je spravidla zabezpečená vnútroštátnymi predpismi o vylúčení sudcu. V podmienkach Slovenskej republiky je takýmto predpisom zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, ktorý v druhej hlave treťom diele v § 31 a § 32 upravuje vylúčenie orgánov činných v trestnom konaní,   súdu   a iných   osôb.   Krajský   súd   vo   svojom   pôvodnom   rozhodnutí   podrobne odôvodnil, že námietka sťažovateľa, že sudca k nemu zaujíma nepriateľský postoj, ktorý vyplýva   z jeho   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti,   nie   je   opodstatnená, a v sťažnostnom   konaní posúdil   obsah   tejto   námietky   s ohľadom   na inštitút   zákonného sudcu, ako aj na povinnosti sudcu pri rozhodovacej činnosti. Ústavný súd konštatuje, že závery   krajského   súdu   o subjektívnej   nezaujatosti   sudcu   sú   náležite   preukázané a vyhodnotené.

K objektívnej   nestrannosti   ústavný   súd   uvádza,   že   táto   sa   neposudzuje   podľa subjektívneho   stanoviska   sudcu,   ale   podľa   objektívnych   symptómov   (pozri   B.   Repík: Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava MANZ: 1999), čo znamená, že odhliadnuc od správania   sudcu   musia   existovať   zistiteľné   skutočnosti,   ktoré   môžu   jeho   nestrannosť spochybniť.   Judikatúra   ESĽP   poukazuje   predovšetkým   na   prípady,   v ktorých   sudca postupne   vykonával   v tej   istej   veci   rôzne   funkcie.   Aj   vývoj   judikatúry   ESĽP   v týchto prípadoch   prešiel   vývojom   a stále vyvoláva   rozsiahle diskusie.   ESĽP   skúmal jednotlivé procesné úkony, ktoré urobil   sudca   predovšetkým   pred rozhodnutím vo   veci   samej. Za porušenie zásady nestrannosti súdu nepovažoval skutočnosť, ak sudca rozhodoval viackrát vo veci samej, za neprípustné však označil, aby sudca rozhodoval v tej istej veci v prvom stupni i v opravnom konaní.   Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní, či v danej veci existuje dôvodná obava z nedostatku   nestrannosti konkrétneho sudcu, je stanovisko odsúdeného možné považovať za významné, nie však rozhodujúce. Sťažovateľ bol vo veci právoplatne odsúdený a v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody. V ďalšom období vo veci konal okresný súd, ktorý rozhodoval o obnove konania a podmienečnom prepustení na slobodu, krajský súd rozhodoval ako súd odvolací. Z námietky sťažovateľa tak možno vyvodiť, že napáda   skutočnosť,   že   sudca   JUDr.   P.   T.   v jeho   prípade   rozhodoval   o vine   a treste v pôvodnom   konaní   a následne   v konaní   o obnove   konania   a podmienečnom   prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Je však potrebné zdôrazniť, že   vo všetkých prípadoch konal   krajský   súd   ako   súd   odvolací,   s výnimkou   uznesenia   č.   k.   7   Tos   28/09-174 z 5. augusta   2009,   kde   podľa   §   32   ods.   3   Trestného   poriadku   o vylúčení   z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   v uvedenom prípade nebola zistená ani subjektívna ani objektívna zaujatosť konajúceho sudcu a vo veci nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010