znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 381/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2008 faxom doručená a podaním doručeným 15. októbra 2008 písomne doplnená sťažnosť Ing.   J.   H.,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K. Sťažovateľ sťažnosťou, ktorú rozšíril a doplnil podaním doručeným ústavnému súdu faxom 23. októbra 2008, ktoré bolo písomne doplnené 24. októbra 2008, namietal porušenie čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2007.

Z obsahu sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   sa   ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 45 C 160/2006 domáhal určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá 24. marca 2005 s U. S. S. K., s. r. o., V. a. U. S. S., K., ktorý v uvedenom konaní vystupoval ako žalovaný, je neplatná.   Sťažovateľ   žalobu   odôvodnil   tým,   že   dohodu   o skončení   pracovného   pomeru uzatvoril v časovej tiesni, pod psychickým tlakom a za účasti nepomerného počtu osôb zo strany žalovaného, bez možnosti riadnej ochrany jeho práv, keď nemal možnosť poradiť sa so   svojím   právnikom.   Dohodu   mal   podpísať   pod   hrozbou   okamžitého   skončenia pracovného pomeru proti jeho slobodnej vôli.

Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 45 C 160/2006-110 z 28. mája 2007 žalobu zamietol.

Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania svojím rozsudkom č. k. 3 Co 237/2007-136 z 10. júna 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Súdy dospeli k zhodnému právnemu názoru o tom, že pri podpise dohody o skončení pracovného   pomeru   navrhovateľa   dňa   24.   03.   2006   nedošlo   zo   strany   zamestnávateľa k porušovaniu   práv   navrhovateľa   a   že   žiaden   nátlak,   ani   prehováranie   zo   strany zamestnávateľa   preukázané   v   súdnom   konaní   neboli.   Odvolací   krajský   súd   ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru navrhovateľa so zamestnávateľom došlo na základe jeho slobodnej vôle.“

Vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých bola dohoda o skončení pracovného pomeru podpísaná, sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „Navrhovateľ má zato, že prerokovanie jeho pracovno-právnej   záležitosti   zamestnávateľom   rovnako   ako   okolnosti   za   ktorých   dohodu o skončení   pracovného   pomeru   dňa   24.   03.   2006   sám   podpísal   bolo   uskutočnené   za prítomnosti   viacerých   vedúcich   zamestnancov   zamestnávateľa,   pričom   dvaja   z   týchto účastníkov mali vysokoškolské právnické vzdelanie - a u viacerých z nich išlo o špecialistov v pracovno-právnej oblasti. Je toho názoru, že sám bol voči týmto osobám, ktoré prirodzene chránili   záujmy   svojho   zamestnávateľa,   postavený   do   nevýhodnej pozície   a   nebola   mu poskytnutá rovnaká možnosť a príležitosť, aby si svoje práva mohol účinne brániť a správne sa o svojej záležitosti rozhodnúť. Nehovoriac o tej skutočnosti, že prirodzene ani nemožno očakávať,   že   osoby   zamestnané   u   zamestnávateľa   budú   v   priebehu   súdneho   procesu argumentovať v prospech navrhovateľa - protistrany. Zamestnávateľ zorganizoval pracovné rokovania   o   skončení   pracovného   pomeru   navrhovateľa,   jeho   opakované   výsluchy a podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru navrhovateľom tak, že mu nezabezpečil rovnaké podmienky ako to urobil pre seba.“

Sťažovateľ zároveň v sťažnosti poukázal na dôvody, o ktoré oprel svoje odvolanie proti   rozsudku   okresného   súdu: „(Ing.   P.)...   zastáva   u   zamestnávateľa   významnú pracovnú   pozíciu   v   oblasti   personálnych   vzťahov.   Vo   svojej   výpovedi   súdu   uviedol,   že navrhovateľovi nebola poskytnutá možnosť, aby si svoje závažné rozhodnutie dôsledne mohol premyslieť   do   nasledujúceho   dňa.   Spomínaný   svedok   bol   priamym   účastníkom   rokovaní o skončení   pracovného   pomeru   navrhovateľa   so   žalovanou   obchodnou   spoločnosťou. V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ odvolaciemu súdu uviedol, že je ho záležitosť bola u zamestnávateľa prejednávaná za podmienok pri ktorých sa on sám ocitol v podradnom, ľudsky nedôstojnom postavení a bez možnosti účinnej obrany, v psychicky náročnom rozpoložení, pod nátlakom viacerých osôb, pričom sa musel rozhodnúť v striktne obmedzenom čase. Pritom išlo o jeho existenčný záujem. Samotný tento fakt, podľa názoru navrhovateľa, nutne ovplyvnil jeho rozhodovanie a slobodný prejav jeho vôle pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru a to v negatívnom zmysle slova a v jeho neprospech.“ Sťažovateľ ďalej uvádza, že „sa nestotožňuje so závermi krajského súdu, ani pokiaľ ide o konštatovanie toho, že pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru sa rozhodol na základe svojej slobodnej vôle. To bolo za danej skutkovej a právnej situácie prihliadnúc aj na čisté ľudské hľadisko málo pravdepodobné. Sám proti viacerým osobám, nesporne požívajúcim autoritu v danej pracovno-právnej oblasti, bez psychickej a súčasne odbornej právnej podpory inej osoby, nepochybne navrhovateľ konať inak ako dohodu podpísať ani nemohol, to však neznamená, že tým prejavil svoju slobodnú vôľu.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd pri rozhodovaní „dôsledne nepreskúmal všetky   okolnosti   prípadu   tak   z   hľadiska   ZP,   v   spojitosti   s   Antidiskriminačným   zákonom a v spojitosti s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, pričom poukazuje na   to,   že   „aj   keď   sám   vo   svojich   podaniach   priamo   tieto   právne   predpisy necitoval, skutkové okolnosti prípadu, ktoré vo svojich podaniach súdu uvádzal presvedčivo práve na tieto právne normy poukazovali. (napr. odvolanie proti rozsudku súdu I. stupňa)... pri   prejednávaní   jeho   pracovno-právnej   záležitosti   a   pri   podpise   dohody o   skončení pracovného pomeru bol diskriminovaný na svojich právach, lebo zamestnávateľ si pre seba vopred zabezpečil výhodnejšie postavenie“.

Podľa sťažovateľa je tu „dôvod na vážne pochybnosti o tom či svoju slobodnú vôľu mohol   vôbec   v   týchto   podmienkach   skutočne   sám   z   vlastného   presvedčenia   vyjadriť. Zamestnávateľ   si   vytvoril   neporovnateľne   výhodnejšie   postavenie   pre   uzavretie   dohody o skončení pracovného pomeru, pričom navrhovateľovi tieto práva uprel, a tento fakt nie je nahraditeľný   ani   tým   tvrdením,   že   zamestnanec   mal   na   výber   dohodu   podpísať,   alebo nepodpísať.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

1. Základné právo Ing. J. H. o zákaze akejkoľvek formy diskriminácie zaručené v čl. 12 Ústavy SR v spojitosti so zákonom NR SR č. 365/2003 - antidiskriminačný zákon a čl. 14 Dohovoru ako aj právo na rovnosť postavenia účastníkov zaručené čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 3 Co/237/2007 porušené bolo.

2. Navrhovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 200.000.-Sk (slovom: dvestotisícslovenských korún), ktoré je krajský súd povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

3.   Navrhovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony právnych služieb, t. j. 6.732.- Sk (2x 3.176.- Sk a 2x 190.- Sk) na účet právnej zástupkyne JUDr. D. S., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98,   III. ÚS 206/03,   II. ÚS 77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   základných   a iných   práv   v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2007. Z argumentácie sťažovateľa v uvedenej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť

-nesprávnym hodnotením dôkazov krajským súdom,

-nesprávnym názorom krajského súdu, v ktorom konštatoval slobodný prejav sťažovateľovej vôle pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru,

-tým, že krajský súd dôsledne nepreskúmal všetky okolnosti prípadu z hľadiska Zákonníka   práce   v   spojitosti   so   zákonom   č.   365/2004   Z.   z.   o rovnakom   zaobchádzaní v niektorých   oblastiach   a o ochrane   pred   diskrimináciou   (ďalej   len   „antidiskriminačný zákon“) a v spojitosti s čl. 14 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2007

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd už v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

V konkrétnych okolnostiach danej veci je zásadnou otázkou, ktorá bola napokon aj dôvodom podanej sťažnosti, určenie platnosti dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú všeobecné   súdy   (okresný   i krajský)   vo   svojich   rozsudkoch   vyslovili.   Úlohou   ústavného súdu bolo skúmať, či v danom prípade krajský súd náležite vysvetlil, aké skutkové a právne úvahy ho viedli k potvrdzujúcemu rozsudku v konaní sp. zn. 3 Co 237/2007, a zároveň, či neboli relevantné ustanovenia Zákonníka práce a antidiskriminačného zákona aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označených práv sťažovateľa podľa dohovoru.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   č.   k.   3   Co   237/2007-136 uviedol: „Dohoda o skončení pracovného pomeru je v súlade s ust. § 60 Zákonníka práce dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa   dochádza   ku   skončeniu   pracovného   pomeru   k   určitému   dňu.   Proces vzniku   dohody   o   skončení   pracovného   pomeru   treba   posudzovať   podľa   ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Pri skončení pracovného pomeru dohodou sa podľa súčasného právneho stavu nevyžaduje ingerencia zástupcov zamestnancov vo forme prerokovania, resp. súhlasu.

Pokiaľ   ide   o   slobodu   vôle   možno   konštatovať,   že   slobodne   koná   ten,   kto   koná s možnosťou   voľby   a   so   znalosťou   veci.   V   danom   prípade   z   vykonaného   dokazovania nesporne vyplýva, že žalobca mal možnosť voľby, teda rozhodnúť sa, či dohodu o skončení pracovného pomeru podpíše alebo nepodpíše a konal aj so znalosťou veci, keďže vedel, čo od neho žalovaný požaduje. Naopak, žalobca nepreukázal, že nemal inú možnosť voľby, preto aj odvolací súd okolnosti, ktoré predchádzali podpisu dohody, považuje za pohnútku a nie   za   nátlak.   Nemožno   považovať   za   nátlak   konanie   žalovaného,   ktorým   žalobcu oboznámil,   že   v   prípade,   že   nebude   pracovný   pomer   skončený   dohodou,   pristúpi k okamžitému   skončeniu   pracovného   pomeru.   Takýto   prejav   žalovaného   ani   podľa odvolacieho   súdu   nemôže   byť   považovaný   za   psychicky   nátlak,   lebo   ide   o   oznámenie o skončení pracovného pomeru legálnym spôsobom za predpokladu splnenia podmienok uvedených v Zákonníku práce. V prípade opačného stanoviska by vlastne každé prejednanie porušenia pracovnej disciplíny a tým spojené skončenie pracovného pomeru bolo možné považovať za psychický nátlak, čo by nebolo v súlade s tým, čo zákonodarca mienil upraviť ustanoveniami Zákonníka práce, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákona o neplatnosti právnych úkonov v pracovno-právnych vzťahoch. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom. Zo strany žalobcu išlo len o prijatie ponuky na skončenie pracovného pomeru dohodou.“

Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že s otázkou určenia   platnosti   dohody   o skončení   pracovného   pomeru   sa   krajský   súd   primerane argumentačne vysporiadal a uviedol prečo považuje dohodu o skončení pracovného pomeru za   platnú.   Krajský   súd   sa   podrobne   vyjadril   aj   k   otázke   slobody   vôle   sťažovateľa   pri podpise   dohody   o skončení   pracovného   pomeru,   hlavne   pokiaľ   ide   o otázku,   či   možno považovať za nátlak konanie žalovaného, ktorým sťažovateľovi oznámil, že v prípade, že nedôjde k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru zo strany sťažovateľa, pristúpi k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. V tejto súvislosti krajský súd v odôvodnení poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo/1332/2001, podľa   ktorého „nejde   o bezprávnu   vyhrážku,   ani   o zneužitie   výkonu   práva   na   ujmu zamestnanca,   ak   zamestnávateľ   svoj   návrh   na   skončenie   pracovného   pomeru   dohodou odôvodnil tým, že podľa jeho názoru sú tu dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer“.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Na   základe uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinná súvislosť medzi označeným právom sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver o porušení   sťažovateľom   označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje s právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).

Z uvedených   dôvodov   bolo potrebné v tejto časti   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému   porušeniu   čl.   14   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2007

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v označenom   konaní nemohol žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl. 14   dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14   dohovoru   zaobchádzalo   v   napadnutom   konaní   rozdielne   oproti   iným   osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval krajský súd.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu, nezistil medzi týmto článkom dohovoru a namietaným porušením tohto práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 14 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2007

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické,   či   iné   zmýšľanie, národnostný   alebo sociálny pôvod,   príslušnosť   k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z tých dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 59/97 zaujal stanovisko, že zásady uvedené   v čl. 12   ods. 1   a   2   ústavy   v súhrne   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Preto ich treba vykladať a chápať výlučne   ako   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na iné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 34/96, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 32/06).

Ústavný súd zastáva názor, že citované stanovisko je v celom rozsahu uplatniteľné aj na   dôsledky   vzťahujúce   sa   na   sťažovateľa,   a   z   toho   dôvodu   vyhodnotil   namietané porušenie uvedeného článku ústavy ako zjavne neopodstatnené.

4.   K namietanému   porušeniu   čl.   47   ods.   3   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2007

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada   rovnosti   strán   v procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   v sebe   obsahuje zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania   (osobitne   sporového   konania),   ako   aj   iného   civilného   procesu   majú   rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by   ústavnému   súdu   umožnila   dospieť   k záveru   o možnom   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy označeným postupom krajského súdu.

Z uvedených   dôvodov   bolo potrebné v tejto časti   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Dňa   15.   októbra   2008   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   označené   ako doplnenie faxového podania z 13. októbra 2008, ktoré nie je originálom podania, ktoré bolo zaslané   faxom   13. októbra   2008,   pretože   obsahuje   dôvody,   na   ktoré   sťažovateľ v predmetnom faxovom podaní nepoukázal. Originál podania sťažovateľ ústavnému súdu v zákonnej trojdňovej lehote nedoručil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd mohol sťažnosť odmietnuť aj podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   uplatnených   vo   svojej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008