znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 381/06-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   prerokoval   sťažnosť   E.   G.,   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 1319/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1319/97 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 1319/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   E.   G. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   140   000   Sk   (slovom stoštyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Žilina   je p o v i n n ý   uhradiť   E.   G.   trovy   právneho   zastúpenia v sume   6 825,40   Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún   a štyridsať halierov)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2006 doručená sťažnosť E. G., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M.   P.,   Ž.,   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl. 38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 12 C 1319/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 25. novembra 1997 okresnému súdu návrh   na   začatie   konania   vo   veci „náhrady   škody...   vo   výške   440 672,-   Sk“ s príslušenstvom. Súdne konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 12 C 1319/97, nebolo dosiaľ rozhodnuté ani na súde prvého stupňa.

Sťažovateľka   sa   ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny v súvislosti s označeným konaním domáhala tak, že podala 2. októbra 2006 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy   v konaní.   Fotokópiu   uvedeného   podania   predložila   ústavnému   súdu   v prílohe sťažnosti.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo E. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1319/97 porušené bolo.

Okresnému súdu v Žiline prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1319/97 konať bez zbytočných prieťahov.

E. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky advokátke JUDr. M. P., Ž., vo výške 6.825,40 Sk...“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   381/06-11 z 20. decembra 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu spolu s chronológiou úkonov a stanoviskom zákonného sudcu (ktoré má byť podľa predsedu okresného súdu považované zároveň aj za stanovisko   okresného   súdu)   bolo ústavnému   súdu   doručené 29. januára 2007.   Zákonný sudca JUDr. P. H. vo vyjadrení z 18. januára 2007 uviedol, že posudzovaná vec mu bola spolu s 220 inými spismi pridelená 16. októbra 2006. Okresný súd konal vo veci do konca roku 1999, pričom „... rozvrat súdnej organizácie od roku 1997 sa prejavil aj v tomto konaní, súd bol prakticky položený na kolená“. Zároveň uvádza, že sťažovateľka sa podieľa na zbytočných prieťahoch tým, že svoj návrh spolu s ďalšou navrhovateľkou dostatočne neodôvodnila a nepreukázala napriek zastúpeniu advokátom v tomto konaní. Okresný súd rozhodol   v auguste   2006   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   vydanie   predbežného opatrenia a po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia nariadil termín pojednávania na   12.   január   2007,   na   ktorom   by „... rozhodol,   keby   obidve   strany   sporu   na   to   boli pripravené - prednesmi   a predloženými   dôkazmi.  ...   Vec   bude prejednaná a rozhodnutá v marci 2007...“.

Sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a prijal   na   ďalšie   konanie   I.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom   IV.   senátu. Vzhľadom na to, vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval IV. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1319/97.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu   základného práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2 ústavy,   ústavný   súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníkov konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria   sa   považuje   aj   povaha   prerokúvanej   veci.   Podľa   uvedených   kritérií   posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na náhradu škody s príslušenstvom, teda po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania nesignalizuje ani to, že by predmetná vec bola zložitá z faktického hľadiska.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľka   prispela   k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   naopak, viacerými žiadosťami o nariadenie pojednávania a sťažnosťou na prieťahy v konaní dala najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu konania a domáhala sa účinnej ochrany svojich práv.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   prostredníctvom   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu okresného súdu v tejto veci nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Sťažovateľka podala 25. novembra 1997 okresnému súdu návrh na priznanie náhrady škody s príslušenstvom vyplývajúcej zo zmluvy o prenájme nehnuteľnosti proti žalovaným odporkyniam, ktorému bola pridelená sp. zn. 12 C 1319/97. Súdny poplatok za podanie návrhu bol uhradený 15. decembra 1997, pričom od uvedeného dňa bol okresný súd nečinný až do 27. apríla 1999, kedy nariadil termín pojednávania na 18. máj 1999.

Následne okresný súd uznesením z 23. júna 1999 vyhovel návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia, proti ktorému podali odporkyne odvolanie. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8 Co 1788/99-83 z 26. augusta 1999 zrušil predmetné uznesenie okresného súdu a vec mu 18. októbra 1999 vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   vydal   5.   novembra   1999   pokyn   na   doručenie   prípisov   právnemu zástupcovi   sťažovateľky   a Okresnému   úradu   Žilina.   Odpovede   na   uvedené   prípisy   boli okresnému   súdu   doručené   23.   novembra   1999   a 13.   decembra   1999.   Okresný   súd   bol následne   opätovne   nečinný   až   do   31.   augusta   2006,   kedy   uznesením   zamietol   návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia z 26. marca 2004.

V ďalšom období okresný súd nariadil 4. decembra 2006 termín pojednávania na 12. január 2007 a zároveň vyzval sťažovateľku na upresnenie petitu žaloby. Na pojednávaní 12. januára 2007 vykonala sťažovateľka čiastočné späťvzatie svojho návrhu a pojednávanie bolo odročené na 1. marec 2007. Na pojednávaní 1. marca 2007 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie a uznesením ho vyhlásil za skončené. Na pojednávaní 6. marca 2007 okresný súd rozsudkom návrh sťažovateľky zamietol (úradný záznam ústavného súdu zo 14. marca 2007).

Ústavný   súd   na   základe   predloženého   spisu   zistil,   že   okresný   súd   bol   bez relevantného dôvodu nečinný v obdobiach od 15. decembra 1997 do 27. apríla 1999 a od 13. decembra 1999 do 31. augusta 2006, čím vznikli zbytočné prieťahy v konaní v dĺžke viac ako 7 rokov. Zákonný sudca vo svojom stanovisku uviedol, že sťažovateľka sa spolu s ďalšou navrhovateľkou podieľala na zbytočných prieťahoch neúplnosťou a nepresnosťou svojho žalobného návrhu. Ústavný súd uvedenú argumentáciu nemôže akceptovať najmä preto,   lebo   ani   nedostatočná   špecifikácia   predmetu   konania   zo   strany   žalobcov   (teda sťažovateľky a ďalšej navrhovateľky) nemôže byť ospravedlnením pre dlhodobú nečinnosť okresného súdu.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené   (v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   sa   pripravovalo písomné   vyhotovenie   rozsudku),   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1319/97 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48   ods.   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   a preto   sa   zaoberal   aj   jej   žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu,   aby   v konaní   sp.   zn.   12   C   1319/97   konal   bez   zbytočných   prieťahov, nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   uplatnenie   tejto   svojej   právomoci   za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k záveru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 200 000 Sk s odôvodnením, že okresný súd nerozhodol o jej veci počas obdobia 9 rokov   a   vzhľadom   na   jej   sociálnu   situáciu   predstavuje   pre   ňu   predmet   sporu   značne vysokú sumu.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sa sťažovateľky ako účastníčky konania a povahu prerokovanej veci, ktorá je predmetom namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľku v sume 140 000 Sk (slovom stoštyridsaťtisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. M. P. v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľkou neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume   ňou   požadovanej,   t.   j.   v sume   6 825,40   Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún a štyridsať halierov). Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007