znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 380/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a „čl. 8 ods. 12 a 2“ Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 11 Co 62/2010-383 zo 17. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2011 doručená sťažnosť M. S., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a „čl. 8 ods. 12 a 2“ Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením (správne má byť „rozsudkom“, pozn.) Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 62/2010-383 zo 17. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva: «Dňa   1.   7.   2011   nadobudlo právoplatnosť   uznesenie   11Co   62/2010-383,   ktorým   rozhodol   Krajský   súd   v   Bratislave o tom, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III. 11C 122/2009-133, ktorým bol návrh sťažovateľa na zníženie výživného zamietnutý, potvrdzuje...

Okresný súd sa vo svojom rozsudku vyslovil tak, že sťažovateľ nepreukázal podstatnú zmenu   pomerov   odôvodňujúcu   zníženie   výživného   tým,   že   nepreukázal,   že   pri   ukončení pracovného pomeru v A. išlo o výpoveď zo strany zamestnávateľa, resp. Že išlo o objektívne okolnosti,   ktoré spôsobili   skončenie pracovného pomeru   sťažovateľa a   nie jeho vlastné rozhodnutie...   Na   základe   toho   mal   súd   za   to,   že   nebola   preukázaná   podstatná   zmena pomerov na strane sťažovateľa a návrh na zníženie výživného zamietol.

V   odvolaní...   sťažovateľ   poukázal   na   procesné   pochybenia   súdu,   nesprávne hodnotenie   dôkazov,   tj.   Nesprávne   zistený   skutkový   stav,   ako   aj   nesprávne   právne posúdenie veci. Sťažovateľ doložil originál listiny spolu s úradným prekladom, tj. Verejnú listinu, ako potvrdenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou...

Sťažovateľ zhrnul dôvody, pre ktoré sa výpovedi zamestnávateľa nebránil a prečo sa stotožnil s tým, že pracovný pomer sa mu skončil. Tieto dôvody boli komplexné... a podporil ich aj dôkazmi:

- dlhodobé zdravotné problémy s kŕčovými žilami a opakované infekcie nohy liečené viacnásobne antibiotikami, ktoré vyústili do operatívneho riešenia na Slovensku,

- reálne problémy s výkonom náročného povolania z dôvodu infekcií, nespavosti, konfliktov   v   rodine,   ktoré   v   tom   čase   riešil,   a   ktoré   sa   prejavovali   konkrétnymi pochybeniami   v   práci,   ktoré   mohli   vyústiť   až   do   ohrozenia   života   a   zdravia   vlastného a cestujúcich a viedli k sťažovateľovým depresiám a nespavosti

- úmrtie matky a konflikty v rodine vyvolali túžbu vrátiť sa domov, nevyhnutnosť usporiadať   jej   pozostalosť,   vyriešiť   rodinné   konflikty   s   dcérami,   doriešiť   súdne   spory a zintenzívniť vzťah s priateľkou, ktorá mu bola oporou v náročnej životnej situácii,

-   hospodárska   kríza   a   racionalizácia   smerovaná   proti   stálym   dobre   plateným zamestnancom a nátlak zamestnávateľov na znižovanie platov a nahrádzanie lacnejšími zamestnancami,

Sťažovateľ sa vyjadril aj k hodnoteniu verejnej listiny, ktorú doložil na preukázanie skončenia pracovného pomeru v súlade s požiadavkou prvostupňového súdu. Dokument, ktorý potvrdzuje skončenie pracovného pomeru v A., je označený ako formálna výpoveď adresovaná   sťažovateľovi,   teda   jednostranným   adresovaným   právnym   úkonom   a nie dvojstranným úkonom – dohodou. Tým, že ide o verejnú listinu, úradný preklad právneho úkonu anglického práva, je možné vykladať jej obsah len gramatickým výkladom, z ktorého nie je možné učiniť iný záver len ten, že ide o výpoveď zamestnávateľa. Právny výklad by si vyžadoval znalosť domáceho právneho poriadku, založenom na odlišnej právnej kultúre, ktorý sťažovateľ nepozná a nie je možné ani spravodlivo od neho očakávať jeho znalosť. Odvolací súd... rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil... uznesenie odvolacieho súdu nie je však možné považovať za ústavne konformné a to z dôvodu jeho arbitrárnosti. Odvolací   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   nezaoberal   odvolacími   dôvodmi,   ktoré namietal   sťažovateľ,   dokazovanie   vykonal   a   vyhodnotil   selektívne   a   závery   odvolacieho súdu sú z hľadiska interpretácie právnych noriem v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho procesu tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Odvolací súd uviedol, že z písomného úkonu, na základe ktorého sa pracovný pomer navrhovateľa skončil jasne nevyplýva,   či sa jedná o jednostranný úkon zamestnávateľa smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru alebo návrh na skončenie pracovného pomeru k 11. 9. 2008, s ktorým navrhovateľ súhlasil. Z označeného úkonu nevyplývajú ani dôvody vedúce účastníkov pracovnoprávneho pomeru ku skončeniu pracovného pomeru. Takéto vyhodnotenie   dôkazu   je   však   v   zjavnom   rozpore   s   gramatickým   a   logickým   výkladom písomného úkonu.   Predložená listina   je vyhotovená zamestnávateľom   a ním podpísaná, adresovaná sťažovateľovi, s oznámením, kedy končí jeho pracovný pomer. Nie je možné z neho   interpretovať,   že   ide   len   o   návrh   na   skončenie   pracovného   pomeru,   keďže oznamovacím   spôsobom   určuje   dátum   skončenia   pracovného   pomeru,   rovnako   dátum poslednej výplaty, povinnosti zamestnanca, ako aj údaj o tom, že tento dokument bude založený v zložke zamestnanca a doručuje sa v jednom vyhotovení zamestnancovi. Je teda zrejmé, že z neho vyplývajú už konkrétne účinky, bez potreby ďalších právnych úkonov zamestnanca (súhlasu   s výpoveďou).   Súdom   formulované   nároky   na   výpoveď   vyplývajú z požiadaviek slovenského právneho poriadku, ktorý nie je na tento prípad aplikovateľný a súd preto nemôže hodnotiť predložený právny úkon z pohľadu slovenského práva. Tým, že ide o verejnú listinu jej obsah – preklad by mal byť posudzovaný ako pravdivý, pokiaľ sa nepreukáže opak. Sťažovateľ sa vyslovil, že nie je znalcom anglického práva a nedokáže listinu interpretovať z právneho pohľadu. Napriek tomu, že pravdivosť obsahu tejto listiny nebola vyvrátená, súd konštatuje, že v tomto smere sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré napriek charakteru verejnej listiny presunul na sťažovateľa. Pritom poukazujem na to, že odvolací súd sám iniciatívne obstarával dôkazy pre účely odvolacieho konania a to bez toho, aby sťažovateľa vyzval, aby odstránil údajné nedostatky tejto listiny alebo aby bol inak   procesné   aktívny   v   smere   zisťovania   spôsobu   skončenia   pracovného   pomeru sťažovateľa, tak, ako to urobil ohľadom iných skutkových okolností. Pritom tento doklad je jediným dokladom o skončení pracovného pomeru, ktorý sťažovateľ má.

Dôkazy,   ktoré   súd   vykonal   a   hodnotil,   vykonával   a   hodnotil   selektívne,   výlučne v neprospech   sťažovateľa,   čím   porušil   ústavnú   zásadu   rovnosti   účastníkov   a   rovnosti zbraní. Odvolací súd následne z dôvodu neunesenia dôkazného bremena preto posudzoval možnosti   a   schopnosti   navrhovateľa   podľa   výšky   príjmu,   ktorý   dosahoval   v   poslednom pracovnom zaradení pred zmenou zamestnania, teda v zmysle § 75 ods. 1 zákona o rodine. Odvolací súd sa pritom ohľadom dôvodov, pre ktoré sa sťažovateľ rozhodol nebrániť výpovedi   vyjadril   len   k   jedinému   dôvodu,   týkajúcemu   sa   jeho   zdravotného   stavu... Sťažovateľom   uvádzané   dôvody   bolo   treba   vyhodnocovať   komplexne   tak,   ako   ich prezentoval   sťažovateľ   a   nie   izolovane   ako   nepriaznivý   zdravotný   stav   sťažovateľa.   Na osobné dôvody, ktoré uvádzal sťažovateľ v odvolaní, odvolací súd v nijako nereagoval... Sťažovateľ v... odvolaní k právnemu posúdeniu veci uviedol: „Je nepochybné, že na strane   navrhovateľa   došlo   k   podstatnej   zmene   pomerov,   kedy   nie   je   možné   vychádzať z príjmov   dosahovaných   v   minulosti   prácou   v   zahraničí,   kde   sa   zdržiaval   dočasne a z vlastnej vôle a túto prácu mal právo aj kedykoľvek ukončiť. Nestotožňujeme so záverom súdu ohľadom aplikácie ust. § 75 ods. 1 zákona o rodine, kedy právne posúdenie a výklad prvostupňového   súdu,   že   skončením   pracovného   pomeru   a   návratom   na   Slovensko   sa navrhovateľ vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a preto je povinný platiť výživné vo výške zodpovedajúcej príjmom v zahraničí, i keď sa zdržuje vo svojej vlasti, kde sú zárobky podstatne nižšie, je neprijateľný, keďže by nútil navrhovateľa žiť v cudzej krajine a znemožňoval by mu návrat na Slovensko fakticky až do veku 60 rokov, kým prichádza do úvahy vyživovacia povinnosť voči deťom.“ Na tieto argumenty odvolací súd opäť nijako nereagoval...»

Podľa názoru sťažovateľa „Pri posudzovaní zárobkových možností sťažovateľa nie je možné   §   75   ods.   1   zákona   o   rodine   ústavne   konformne   vykladať   tak,   že   sťažovateľ   je povinný udržať si prácu v zahraničí, ako naplnenie povinnosti zachovať potencionalitu jeho príjmov. Toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na posudzovanie príjmov, ktoré môže občan dosahovať v podmienkach Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „... odvolací súd... uvádza v odôvodnení ďalšie skutočnosti, ktoré   považuje   sťažovateľ   z   hľadiska   jeho   ústavných   práv   za   arbitrárne   a   v   rozpore s princípom spravodlivého súdneho procesu.

Súd poznamenal... že sťažovateľ od roku 2009 vykonal na účte CP 22 pohybov a je vlastníkom akcií, ktorých súpis uviedol, ako aj úspor z rozdielu kúpnych cien za byty vo výške   7 000   eur.   V   spojení   s   tým,   že   v   konaní   predchádzajúcom   tomuto   konaniu (37P 247/2008) sťažovateľ uviedol, že hradil vysoké náklady na starostlivosť o dcéry a bol mesiac v Austrálii, kde žije jeho brat, má za to, že je predpoklad, že výživné môže naďalej hradiť a že majetkové a zárobkové pomery sťažovateľa sú iné ako ním deklarované. Úvahy súdu, ktorými reinterpretuje dôkazy spôsobom, ktorý nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a sú založené len na všeobecnom konštatovaní o presvedčení súdu o iných zárobkových   a   majetkových   pomeroch   sťažovateľa,   nemá   oporu   v   ústavne   súladnom hodnotení dôkazov, ktorému zodpovedá len hodnotenie na základe konkrétnych dôkazov a to logickým a presvedčivým spôsobom. Fakt, že v rokoch 2006 – 2008, sa sťažovateľ podieľal na hradení rôznych vysokých výdavkov na dcéry, neznamená, že pomery ktoré sú predmetom skúmania dnes sú totožné. Navyše v pôvodnom konaní argumentoval sťažovateľ ohľadom   neudržateľnosti   týchto   výdavkov   a   vyčerpaní   jeho   zdrojov   vďaka   vysokým nárokom dcér a matky Tiež odvolací súd opomenul, že sťažovateľ má záväzok vo výške 800 000   Sk   voči   priateľke,   ktorá   mu   pomáhala   tieto   výdavky   spolufinancovať.   Ani vymenovanie zdrojov,   ktoré   používa   sťažovateľ   na   uhradenie   rozdielu   medzi skutočným príjmom   a nevyhnutnými   výdavkami,   nie   je   možné   považovať   za   legitímny   zdroj uspokojovania   bežného   výživného   a   vyhodnotenie   jeho   pomerov   v   súlade   s   právom   na spravodlivý súdny proces. Úspory, ktoré odvolací súd pomenoval sú určené na mimoriadne nepredvídateľné   výdavky,   zabezpečenie   pre   budúcnosť   a   nie   na   uspokojenie   bežných pravidelných mesačných povinností, akým je výživné. Výška majetku a úspor sťažovateľa, sa oproti pôvodnému rozsudku radikálne zmenšila na úroveň, ktorá ani nezodpovedá veku a zárobkom, ktoré sťažovateľ počas doterajšieho života dosahoval a trhová hodnota akcií, ktoré boli v čase pôvodného konania o výžinom vo výške 1 mil. Sk sú dnes vo výške cca 3 000 Eur. Sťažovateľ preukázal, podstatu zmenu majetkových pomerov oproti pôvodnému rozhodnutiu, kedy hodnota majetku klesla pod úroveň pomerov zodpovedajúcich jeho veku a zárobkovým   pomerom   v   minulosti.   Byt,   ktorý   prenajímal   musel   predať   a   vymeniť   za menší, aby vytvoril finančné rezervy na uspokojovanie jeho materiálnych potrieb tento byt obýva,   teda   nemôže   byť   zdrojom   jeho   ďalšieho   príjmu.   Akcie,   ktoré   predal   patria   do nevysporiadaného BSM, teda polovica výťažku z kúpnej ceny prináleží matke odporkyni. Pohľadávka B. je pravdepodobne nevymožiteľná z dôvodu konkurzu. Sťažovateľovi nie je vyplácaný príplatok k rodinným prídavkom v A. Odvolací súd tieto skutočnosti ani názor sťažovateľa   ohľadom   úspor   vyjadrený   pred   odvolacím   súdom   (vyčíslenie   výdavkov) nevyhodnotil a neurobil predmetom svojich úvah. Urobil len súpis akcií a ich menovitej hodnoty, bez zohľadnenia trhovej ceny. Pri súčasnom stave na finančných trhoch, je tento údaj irelevantný.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   odvolací   súd   vyhodnotil   a   vykonal   dokazovanie arbitrárne, keď sa námietkami v odvolaní zaoberal len výberovo a nevyhodnotil zásadné skutkové   a   právne   vyhlásenia   sťažovateľa   ohľadom   dôvodov   a   okolností   skončenia pracovného pomeru...

Určením výživného vo výške, akú požadoval sťažovateľ by nedošlo k odopretiu práva na primeranú výživu, keďže navrhovaná výška výživného je adekvátna potrebám dospelých dcér...

Odvolací   súd   sa   nijako   nevyjadril   k   výdavkom   sťažovateľa,   ktoré   si   vyžiadal predložiť, výlučne len k adekvátnosti výdavkov odporkyne... len všeobecne konštatuje, že sú primerané veku a zahŕňajú všetky odôvodnené potreby vrátane bývania.“

Sťažovateľ   tiež   tvrdí: „Uznesenie   Krajského   súdu   vykazuje   jednoznačne   znaky arbitrárnosti, keď sa ňom odvolací súd vôbec nezaoberal skutkovými a právnymi tvrdeniami sťažovateľa, ktoré pre posúdenie veci mali zásadný význam, t. j. najmä otázkou či návrat do vlasti je dôležitým dôvodom, pre ktoré je možné vzdať sa príjmu... Pri vedení dokazovania prejavil odvolací súd... jednostrannosť aj tým, že iniciatívne vykonal dôkazy, ale len tie, ktoré podporovali úvahy odvolacieho súdu, pričom okolnosť, ktorú považoval za spornú – otázku spôsobu skončenia pracovného pomeru, ďalej nedokazoval a len konštatoval, že v tejto časti sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Prečo práve v tejto otázke odvolací súd nebol procesné aktívny, keď ani nie je jasný, aký iný dôkaz by mal sťažovateľ predložiť, súd neobjasnil...

Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   aby   dal   jednoznačnú odpoveď   na   všetky   námietky   sťažovateľa   uvedené   v   odvolaní   proti   napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu...

Výklad   Krajského   súdu...   o   povinnosti   sťažovateľa   udržať   si   príjem   v A.   z titulu plnenia vyživovacej povinnosti, znamená jeho povinnosť zotrvať na území cudzieho štátu a nemožnosť   návratu   do   vlasti.   Takáto   interpretácia   je   nielen   v   rozpore   s   právom   na slobodný vstup a zotrvanie vo vlasti, ale aj princípom rovnosti, kedy k občanom, ktorý svoje právo   dočasne   opustiť   vlasť   a   dosahovať   vyššie   príjmy   v   zahraničí   nikdy   nevyužili a občanom, ktorí toto právo využili... Takýto výklad zákona o rodine je v zjavnom rozpore s princípom   rovnosti   štátnych   občanov   SR   a   práve   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života, ako aj slobody pohybu a pobytu garantované Ústavou SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:«1. Základné právo M. S..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom a ochranu proti neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa č. 19 ods. 2 Ústavy, základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a 4 Ústavy SR, práva na ochranu súkromia podľa či. 8 ods. 12 a 2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 11Co 62/2010-383 zo dňa 17. 5. 2001 (správne má byť „2011“, pozn.) porušené bolo.

2. Uznesenie (správne má byť „rozsudok“, pozn.) Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11Co 62/2010-383 zo dňa 17. 5. 2001 (správne má byť „2011“, pozn.) sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   M.   S.   trovy   konania   na   účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu, ktoré bude vyčíslené po vyjadrení sa k stanovisku Krajského súdu v Bratislave.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   19 ods. 1, čl. 23 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a „čl. 8 ods. 12 a 2“ dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o zamietnutí jeho návrhu na zníženie výživného na plnoletú dcéru.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   ním   označené základné a iné práva, pretože rozsudok je zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základnými a inými právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal.   V   nadväznosti   na   to posudzoval   opodstatnenosť   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   ťažiskových   častí odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vedúceho   k   požiadavke   vyslovenia porušenia označených základných a iných práv.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   k   porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných a iných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   jeho subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sú v súlade označeným článkom ústavy a dohovoru.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   sa   uvádza: «V posudzovanom   prípade   ako   prvoradé   odvolací   súd   k   námietkam   navrhovateľa o nepreskúmateľnosti   odvolaním   napadnutého   rozsudku   poznamenáva,   že   vnútorné presvedčenie   súdu   (ako   výsledok   hodnotenia   dôkazov)   by   sa   malo   vytvárať   na   základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal   a   z   akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetliť,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na   tom,   aby   odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé   a   vyhovujúce   najmä   základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa dokazovaním zistil   skutkový   stav   veci   v   rozsahu   potrebnom   podľa   jeho   úvahy   pre   rozhodnutie,   na skutkový stav zistený v čase vyhlásenia rozsudku aplikoval v rozhodnutí riadne uvedený hmotnoprávny predpis a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil – v rozhodnutí stručne vysvetlil,   ktoré   skutočnosti   mal   za   preukázané   pri   posudzovaní   návrhu   na   zníženie výživného. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva aj to, že súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené v priebehu konania účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (sp. zn. III. ÚS 209/04).

Podľa ust. § 118 ods. 1, 2 zák. č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O. s. p.“) po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.

Po   vykonaní   úkonov   podľa   odseku   1   predseda   senátu   alebo   samosudca   podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2 poučiť účastníkov,   že všetky   dôkazy a   skutočnosti   musia   predložiť   alebo   označiť   najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie   (§   115a)   najneskôr   do   vyhlásenia   rozhodnutia   vo   veci   samej,   pretože   na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Podľa ust. § 205a ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4.

Systém   neúplnej   apelácie,   ktorou   je   ovládané   odvolacie   konanie   v   sporových veciach predpokladá, že skutková stránka veci sa objasní na súde prvého stupňa. Účastník preto musí všetky dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia predložiť alebo označiť pred súdom   prvého   stupňa,   a   to   najneskôr   do   vyhlásenia   uznesenia,   ktorým   sa   konči dokazovanie,   a   vo   vedách,   v   ktorých   sa   nenariaďuje   pojednávanie   (§   115a   O.   s.   p.) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Na dôkazy označené, alebo predložené neskôr súd v odvolacom konaní nemôže prihliadnuť a výnimočne je ich možné použiť iba za podmienok   uvedených   v ust.   §   205a   O.   s.   p..   Zákon   tieto   procesné   následky   viaže   na vedomosť účastníka a ukladá súdu, aby každému účastníkovi (aj zastúpenému) poskytol poučenie,   ktoré   má   rozhodujúci   vplyv   na   možnosť   napadnúť   rozhodnutie   opravným prostriedkom, pretože výrazne obmedzuje účastníka v možnosti predkladať a navrhovať dôkazy v ďalšom konaní.

V   prejednávanej   veci   je   treba   prisvedčiť   námietke   navrhovateľa   o   nesplnení povinnosti súdu uloženej mu v ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a v ust. § 120 ods. 4 O. s. p., keď z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa po začatí prvého pojednávania nariadeného na   prejednanie   veci   neuviedol,   ktoré   právne   významné   skutkové   tvrdenia   účastníkov   je možné   považovať   za   zhodné,   ktoré   právne   významné   skutkové   tvrdenia   zostali   sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli a navrhovateľa v priebehu konania ani nepoučil o povinnosti predložiť návrhy na doplnenie dokazovania do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V dôsledku nesprávneho postupu súdu prvého stupňa v tomto smere, mohol navrhovateľ v odvolaní uvádzať nové skutočnosti, resp. nové dôkazy a odvolací súd mal povinnosť na tieto predložené dôkazy pri prejednaní podaného odvolania prihliadať.

Podľa ust. § 62 zák. č. 36/2005 Z. z. v platnom znení (ďalej „Zákon o rodine“) plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni i rodičov.

Podľa ust. § 75 ods. 1 cit. zákona pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa ust. § 78 ods. 1 cit. zákona dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Predmetom   konania   je   návrh   navrhovateľa   na   zníženie   výživného   naposledy   mu určeného   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   3.   2.   2009,   č.   k. 37P 247/247/2008-154 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. 11. 2009, č. k. 11 CoP 305/2009 -191 na sumu 270 euro mesačne.

Podľa ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť,   ak   sa   zmenia   pomery.   Za   zmenu   pomerov   v   zmysle   citovaného   zákonného ustanovenia pritom treba považovať podstatnú zmenu pomerov, či už na strane dieťaťa, alebo rodičov, na ktorých je odkázané výživou. Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo od posledného rozhodnutia o výživnom k zmene pomerov, a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. V prejednávanej veci je po zhodnotení vykonaného dokazovania odvolací súd toho názoru, že ani v priebehu odvolacieho konania nebola preukázaná zákonná podmienka, ktorá je predpokladom pre čo i len čiastočné vyhovenie návrhu navrhovateľa na zmenu určeného výživného. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že príjem navrhovateľa zo zárobkovej činnosti sa znížil zo sumy 1.600 až 1.700 euro mesačne (ktorý dosahoval ako vodič v autobusu v L.) na sumu vo výške cca 665 euro netto mesačne (príjem od 24. 6. 2010 do apríla 2011), ktorú dosahuje ako vodič autobusu Dopravného podniku mesta B. Rovnako je nesporná okolnosť, že pracovný pomer navrhovateľa k V. bol ukončený ku dňu 11. 9. 2009 a to, že navrhovateľ bol po návrate v období od 23. 9. 2009 do 24. 6. 2010 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave; od 23. 9. 2009 mu bola rozhodnutím Sociálnej poisťovne v Bratislave zo   dňa   23.   12.   2009   priznaná   podpora   v   nezamestnanosti   vo   výške   50%   denného vymeriavacieho základu 28,3981 euro na obdobie šiestich mesiacov.

Vo   vzťahu   k   spôsobu   ukončenia   pracovného   pomeru   navrhovateľa   k V.   u   ktorej pracoval od roku 2005 je treba konštatovať, že z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplynulo, že k tejto zmene došlo z dôležitých dôvodov na strane navrhovateľa, alebo z dôvodu na strane jeho zamestnávateľa. Z obsahu písomného úkonu na základe ktorého sa pracovný pomer navrhovateľa skončil jasne nevyplýva, ä sa jedná o jednostranný úkon zamestnávateľa smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, alebo o návrh na skončenie pracovného pomeru k 11. 9. 2008, s ktorým navrhovateľ súhlasil. Z označeného úkonu nevyplývajú   ani   dôvody   vedúce   účastníkov   pracovnoprávneho   vzťahu   ku   skončeniu pracovného pomeru, keď na jeho základe nie je možné ustáliť, či dôvodom na skončenie pracovného pomeru boli vážne dôvody na strane zamestnanca (zdravotné a pod.), alebo na strane   zamestnávateľa   (dôsledok   hospodárskej   krízy,   znižovanie   stavu   zamestnancov   a pod.).   V   tejto   súvislosti   je   treba   uviesť,   že   pre   sporové   občianskoprávne   konanie   platí prejednávacia zásada   znamenajúca,   že   tvrdiť   rozhodné skutočnosti a   navrhovať pre ne dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkaznú (§ 130 ods. 1 O. s. p.). Z ust. § 120 ods. 4 O. s. p. sa vyvodzuje   tzv.   dôkazné bremeno ako   procesná zodpovednosť   účastníkov   za   výsledok konania, pokiaľ je určovaná výsledkom vykonaného dokazovania. Dôkazné bremeno ako inštitút   procesného   práva   postihuje   toho   účastníka,   v   ktorého   záujme   je,   aby   určitá skutočnosť   rozhodná   podľa   hmotného   práva   a   účastníkom   tvrdená   bola   v   konaní preukázaná   tak,   aby   ju   súd   uznal   ako   pravdivú.   V   danej   veci   potom   v   prípade,   keď navrhovateľ zmenil zamestnanie za menej finančne výhodné (s rovnakým druhom práce vodiča autobusu) bolo na ňom, aby v priebehu konania preukázal, že k takejto zmene došlo z dôležitého dôvodu. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena v tomto smere aj po dokazovaní doplnenom v priebehu odvolacieho konania, posudzoval odvolací súd možnosti a schopnosti navrhovateľa podľa výšky príjmu, ktorý dosahoval v poslednom pracovnom zaradení   pred   zmenou   zamestnania.   Vo   vzťahu   k navrhovateľom   udávaným   zdravotným dôvodom, ktorými odôvodňoval ukončenie predchádzajúceho zamestnania je treba uviesť, že   právo   zamestnanca   na   poskytnutie   pracovného   voľna   v   rozsahu   potrebnom   pre vyriešenie   si   zdravotných   problémov   vychádza   zo   základných   zásad,   ktoré   sú   súčasťou právneho   poriadku   zmluvných   štátov   Európskej   únie.   Naviac,   z   výsledkov   vykonaného dokazovania nevyplýva, že by miera pracovnej schopnosti navrhovateľa bola v dôsledku udávaných zdravotných dôvodov čo i len čiastočne znížená.

K   prejednávanej   veci   odvolací   súd   ďalej   poznamenáva,   že   dokazovaním   zistené majetkové pomery navrhovateľa smerujú k úvahe o jeho schopnosti platiť odporkyni výživné vo výške 270 euro mesačne. Z doplneného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ Zmluvou o prevode vlastníctva bytu... zo dňa 3. 2. 2010 získal príjem vo výške 55.000,- euro, ktorý čiastočne použil na odkúpenie bytu... (Zmluvou o prevode nehnuteľností zo dňa 9. 4. 2010) za   kúpnu   cenu   38.000   euro.   I   napriek   v   priebehu   konania   deklarovanému   tvrdeniu   o neúmernom finančnom zaťažení súvisiacim s plnením si vyživovacej povinnosti, dňa 18. 7. 2010 a 1. 2. 2010 založil navrhovateľ v m. terminované vklady vo výške 5.000 euro, resp. 2.000   euro.   Z oznámenia   Centrálneho   depozitára   cenných   papierov   SR   vyplynulo,   že navrhovateľ je v súčasnosti vlastníkom 171 cenných papierov v menovitej hodnote 9,95 euro (registrovaných 21.   4.   2010)   emitenta A.,   a.   s.,   70 cenných papierov v menovitej hodnote 5,47 euro emitenta S., a. s., 269 cenných papierov v menovitej hodnote 269 euro emitenta O. a 101 cenných papierov v menovitej hodnote 6,638 euro emitenta S. a. s.; z prehľadu o pohybe zápisov na účte navrhovateľa (majiteľa cenného papiera) Centrálneho depozitára cenných papierov SR vyplynulo i to, že v ňom bolo za obdobie od roku 2009 do súčasnosti   zaznamenaných   22   pohybov.   Na   základe   uvedeného,   zohľadniac   i   ďalšie okolnosti zistené vykonaným dokazovaním (z obsahu pripojeného spisu OS Bratislava III sp. zn. 37P/247/2008 vyplývajú výdavky hradené navrhovateľom vo výške výrazne presahujúce jeho zárobkové možnosti – hradenie nákladov za svoj a pobyt Simon v A., hradenie štúdia druhej   dcére   v U.,   hradenie   nákladov   za   absolvované   dovolenky   v...,   z v tomto   konaní navrhovateľom predloženej letenky... zo dňa 8. 2. 2010 a spiatočnej letenky... z 4. 3. 2010 vyplýva, že v uvedenom období sa zdržiaval mimo územia SR) mal odvolací súd za to, že výška   príjmov   a   majetkové   pomery   deklarované   navrhovateľom   v   priebehu   konania nezodpovedajú jeho reálnym majetkovým a zárobkovým pomerom.

Odvolací súd zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania smerujúceho k preukázaniu spôsobu nakladania odporkyne s výživným, ktoré jej na základe rozhodnutia súdu   poukazuje   z   dôvodu,   že   vykonanie   tohto   dôkazu   nepovažoval   za   podstatné   pre posúdenie   veci.   K   uvedenému   podotýka,   že   výživným   sa   rozumie   príspevok   rodiča   na uspokojovanie   nákladov   na   uspokojovanie   všetkých   životných   potrieb   toho,   komu   je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.. V zmysle vyššie uvedeného má odvolací súd za to, že výživné vo výške 270 euro mesačne, ktorými navrhovateľ prispieva odporkyni je sumou, ktorú táto po prihliadnutí k jej deklarovaným výdavkom súvisiacim so vzdelaním (odporkyňa je študentkou 1. ročníka denného bakalárskeho štúdia...), záujmami (športové   aktivity)   a s uspokojovaním   osobných   potrieb   (vrátane   zabezpečenia   bývania, stravy a ostatných nevyhnutných nákladov) aj reálne vynakladá.»

Nad rámec odôvodnenia krajského súdu ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada vyžaduje, aby sťažovateľ využil všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ sa obrátil na súd s návrhom na zníženie výživného, pričom jeho primárnym argumentom o zmene pomerov bolo skončenie pracovného   pomeru   so   zamestnávateľom   vo   Veľkej   Británii,   v   dôsledku   ktorého   došlo k zníženiu príjmu z pracovného pomeru. Už z rozsudku okresného súdu bolo sťažovateľovi zrejmé,   že   doklad   o   skončení   pracovného   pomeru   vo   V.   považuje   okresný   súd   za nedostatočný.   Vzhľadom   na to,   že   zo   strany   okresného   súdu   došlo   k   pochybeniu,   keď sťažovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, sťažovateľ mal možnosť kedykoľvek počas odvolacieho konania možnosť zabezpečiť a predložiť dôkaz o tom, z akého dôvodu pracovný pomer vo V. ukončil. Naopak, namiesto toho, aby takúto možnosť využil vyjadruje svoju nespokojnosť s postupom krajského súdu, keď tvrdí, že tento nebol „procesne aktívny v smere zisťovania spôsobu skončenia pracovného pomeru“. Ako   je zrejmé aj zo sťažnosti, sám sťažovateľ nevie prečo bol s ním pracovný pomer skončený,   keď   uvádza,   že „nie   je   znalcom   anglického   práva   a   nedokáže   listinu interpretovať   z   právneho   pohľadu“. Takýto   postoj   sťažovateľa   je   však   v   rozpore s citovanou zásadou „vigilantibus iura“.

Krajský súd správne skonštatoval, že sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom skončenia pracovného   pomeru   vo   V.   neuniesol   dôkazné   bremeno.   Sťažovateľ   uvádza   celý   rad dôvodov, prečo bol jeho pracovný pomer skončený, resp. prečo sa skončeniu pracovného pomeru   nebránil.   Sťažovateľ   zdôvodnil   okrem   iného   skončenie   pracovného   pomeru zdravotnými dôvodmi, a to či už psychického, alebo fyzického charakteru a predložil o nich rôzne   lekárske   potvrdenia.   K   týmto   dôvodom   sa   krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku vyjadril. Ústavný súd konštatuje, že aj keď sa krajský súd osobitne nevyjadruje ku každému ďalšiemu dôvodu, ktorými sa snažil sťažovateľ vysvetliť ukončenie pracovného pomeru, z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ tieto tvrdenia nepreukázal a neuniesol vo vzťahu k nim dôkazné bremeno. To sa týka tvrdenia sťažovateľa, že ďalšími dôvodmi   na   skončenie   pracovného   pomeru   je   hospodárska   kríza   a s ňou   súvisiaca racionalizácia   smerovaná   proti   stálym   a   dobre   plateným   zamestnancom   a nátlak zamestnávateľov na znižovanie platov a nahrádzanie lacnejšími zamestnancami.

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v   demokratickom   a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé   a   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci, avšak táto povinnosť v žiadnom prípade neznamená, že odôvodnenie musí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky sťažovateľa tak,   ako   to   požaduje   sťažovateľ   v   svojej   sťažnosti,   keď   uvádza: „Bolo   povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní...“ Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Krajský súd sa vyjadril k zdravotným dôvodom a tiež k hospodárskej kríze a s ňou súvisiacimi   okolnosťami,   ktoré   mali   byť   dôvodom   skončenia   pracovného   pomeru sťažovateľa vo Veľkej Británii. Tieto dôvody považuje ústavný súd za najpodstatnejšie. Okrem týchto dôvodov uvádzal sťažovateľ iba osobné dôvody, ako je potreba usporiadať pozostalosť po   matke, snaha zintenzívniť vzťah   s priateľkou,   resp.   usporiadať konflikty v rodine. Je pravda, že k týmto dôvodom sa krajský súd nevyjadril, avšak s poukazom na uvedené požiadavky, ktoré sú kladené na odôvodnenia rozsudkov, je odôvodnenie rozsudku krajského súdu v súlade s citovanou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské   práva a obsahuje dostatok skutkových   a právnych   záverov, pričom   ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Tiež je potrebné uviesť, že dôvody ako potreba usporiadať pozostalosť po matke, resp.   zintenzívniť   vzťah   s   priateľkou   nie   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody   na ukončenie   pracovného   pomeru   s   vyšším   príjmom   za   situácie,   keď   má   sťažovateľ vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, ktoré študuje na vysokej škole.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súdu svoje tvrdenia o tom,   že   v   konaní   nemal   preukázané,   aby   na   strane   sťažovateľa   nastala   taká   zmena pomerov,   ktorá   by   odôvodňovala   zmenu   právoplatného   rozhodnutia   súdu   o   výživnom, nezaložil iba na hodnotení dôvodov, pre ktoré skončil sťažovateľ pracovný pomer s vyšším príjmom,   ako   má   v   súčasnosti.   Krajský   súd   odôvodnil   zamietnutie   návrhu   na   zníženie výživného   aj   ďalšími   skutočnosťami,   pričom   za   najpodstatnejšie   považuje   ústavný   súd príjem sťažovateľa, ktorý vznikol ako rozdiel pri predaji a následnej kúpe bytu, termínované vklady   v m.,   pohyby   na   účte   sťažovateľa   ako   majiteľa   cenných   papierov,   spiatočnej letenky...   Podľa   názoru   ústavného   súdu   týmito   skutočnosťami   krajský   súd   dostatočne odôvodnil   rozsudok,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na zníženie výživného. Názor sťažovateľa o tom, že finančnými prostriedkami z predaja bytu hradí svoje materiálne potreby, že úspory sú určené na mimoriadne výdavky, a preto ich nie je možné použiť na úhradu výživného, nemôže ústavný súd akceptovať a sú v rozpore s právom detí podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Taktiež odôvodnenie oprávnených potrieb dcéry sťažovateľa považuje ústavný súd za akceptovateľné. Suma 270 € nemôže v žiadnom prípade pokryť všetky výdavky dcéry sťažovateľa   ako   študentky   vysokej   školy,   pričom   argument   sťažovateľa   o   tom,   že   za výživné si dcéra kupuje oblečenie, je absurdný.

Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Sťažovateľ   tiež   namieta   nesprávny   výklad   §   75   ods.   1   zákona   č.   36/2005   Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), keď tvrdí, že toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na príjem, ktorý môže občan dosahovať v podmienkach Slovenskej republiky. Ústavný súd v súvislosti s týmto tvrdením pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy)   a   ústavný   súd   iba   posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine správne vyložil a aplikoval na prípad sťažovateľa. S názorom sťažovateľa, že   toto   ustanovenie   zákona   o rodine   sa   vzťahuje   výlučne   na   príjmy   dosahované v Slovenskej republike, sa ústavný súd nemôže v žiadnom prípade stotožniť, keď práve v dnešnej dobe je bežné, že občania Slovenskej republiky cestujú za prácou do zahraničia.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení   krajského   súdu   po   zistení,   že   tieto   nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené.   Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení krajského súdu, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení zákona o rodine a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu ústavný súd uvádza, že nepatrí do sústavy všeobecných súdov a nie je ani treťou odvolacou inštanciou vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   a   zdôrazňuje,   že   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05), preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa „čl. 8 ods. 12 a 2“ dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa čl. 23 ods. 4 ústavy každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátne orgány nemôžu do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa „čl. 8 ods. 12 a 2“ dohovoru. K porušeniu týchto základných a iných práv malo podľa neho dôjsť tým, že je povinný z titulu plnenia si vyživovacej povinnosti zotrvať v A.

K   tomuto   tvrdeniu   sťažovateľa   ústavný   súd   uvádza,   že   z   napadnutého   rozsudku krajského súdu takáto skutočnosť nevyplýva. Pokiaľ sa sťažovateľ zamestnal v zahraničí, kde dosahoval určitý príjem a tohto príjmu sa vzdal bez toho, aby túto zmenu náležite odôvodnil,   musí   znášať   následky,   ktoré   sa   prejavia   v   zamietnutí   návrhu   na   zníženie výživného. Takýmto rozhodnutím však nedochádza k porušeniu už citovaných základných a iných práv.

Ústavný súd na okraj poznamenáva, že čl. 8 ods. 12 sa v dohovore ani nenachádza, a preto k jeho porušeniu nemohlo dôjsť.

Ústavnému súdu preto neostalo nič iné, iba sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011