znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 380/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. H., Z., zastúpeného JUDr. M. R. I., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. R. I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril so svojím zamestnávateľom I., s. r. o., Z. (ďalej len „zamestnávateľ“), manažérsku zmluvu podľa § 51 Občianskeho   zákonníka,   ktorou   mu bola priznaná základná   mesačná   mzda   a   za   v zmluve ustanovených   podmienok   pri   skončení   pracovného   pomeru   aj   cieľová   odmena, ktorá   predstavovala   10-násobok   mesačnej   mzdy.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 32/2007 z 8. marca 2007, ktorým bola sťažovateľovi priznaná cieľová odmena z manažérskej zmluvy v sume 550 000 Sk. Najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil na základe právneho záveru, že relevantné ustanovenia   manažérskej   zmluvy   sú   neplatné.   Podľa   názoru   sťažovateľa   tak   došlo k porušeniu jeho   základných práv podľa   čl. 35 ods. 1,   čl. 36 písm. a),   čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a preto   žiadal,   aby   ústavný   súd   vo   veci   rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví porušenie označených práv, zruší uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008, vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

3. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 81/2004, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

3.1   Sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   žalobu   proti zamestnávateľovi o zaplatenie sumy 686 798   Sk   s   príslušenstvom.   Okresný   súd rozsudkom   č.   k.   6 C   81/2004-131   zo 6. novembra 2006 návrh sťažovateľa, aby zamestnávateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť 550 000 Sk istiny s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 1. septembra 2001, zamietol (vo zvyšnej časti v dôsledku uznania a splnenia   nárokov   sťažovateľa   zamestnávateľom   konanie   zastavil).   Proti   tomuto rozhodnutiu podali odvolania obaja účastníci.

3.2 Krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 32/07 z 8. marca 2007 zmenil rozsudok okresného súdu   tak, že zamestnávateľ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu   550 000   Sk s úrokom z omeškania a trovy konania. Proti tomuto rozsudku podal zamestnávateľ 2. mája 2007 dovolanie.

3.3 Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 132/2007 zo 17. decembra 2008 (ktoré obsahuje aj odlišné stanovisko sudcu JUDr. R. Č. pozn.) rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 20. februára 2009.

3.4 Krajský   súd   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 12 Co 46/09 z 19. marca 2009 (sťažovateľovi   doručený   21.   apríla   2009),   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu a zaviazal sťažovateľa uhradiť aj trovy konania zamestnávateľa.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je to,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí porušuje   princíp   priority   výkladu,   ktorý   nezakladá   neplatnosť   zmluvy   pri   možnosti viacerých výkladov; princíp skutočnej vôle zmluvných strán; jeho rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty a právneho štátu, ako aj princípmi súkromného práva, kam patrí aj   autonómia   zmluvných   strán   a zásada pacta   sunt   servanda. Sťažovateľ   namietol   aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je   a ani   podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)].

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

6. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrhu   na   obnovu   konania   a iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

V danom prípade je ústavná sťažnosť neprípustná, pretože smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré treba považovať za procesné rozhodnutie, nemajúce charakter   rozhodnutia   „konečného“.   Po   tomto   rozhodnutí   konanie   vo   veci   samej pokračovalo   na krajskom súde. Po jeho ukončení   a vydaní rozhodnutia krajským súdom vo veci samej mohol sťažovateľ proti inému podať sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu v čase rozhodovania ústavného súdu už nebolo aktuálne, lebo po ňom vo veci rozhodoval opäť krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 12 Co 46/09 z 19. marca 2009 (sťažovateľovi doručené 21. apríla 2009) rozhodol s konečnou platnosťou; toto rozhodnutie však už nebolo napadnuté sťažnosťou na ústavnom   súde,   resp.   rozšírením   pôvodnej   ústavnému   súdu   17.   apríla   2009   podanej sťažnosti.

7.   Pri   existencii   platnej   zásady vigilantibus   iura si   mal   sťažovateľ   ako   nositeľ určitého práva byť vedomý toho, že tieto svoje práva si má hájiť a starať sa o ne len on sám. Ak   sa   však   postavil   k ústavnej   ochrane   s určitou   neospravedlniteľnou   ľahostajnosťou, nemôže s úspechom požadovať ochranu týchto práv v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   pripomína,   že   konanie   pred   ústavným   súdom   je   ovládané   zásadou dispozičnou   (prejednacou),   a nie   zásadou   oficiality   (vyhľadávacou),   či   podliehajúcou prieskumu   v intenciách   revízneho   princípu.   Sťažovateľovi   nič   nebránilo   v tom,   aby   sa s ústavnou sťažnosťou proti rozhodnutiu krajského súdu obrátil na ústavný súd.

8. Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

9. Vzhľadom na uvedené sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010