znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 380/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. R., L., zastúpeného advokátkou JUDr. A. T., K., ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   289/2000   a   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 176/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. R.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 16. júna 2009 doručená sťažnosť P. R. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 289/2000 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 176/2007.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom konania vedeného na okresnom súde a neskôr na základe ním podaného odvolania aj na krajskom   súde,   kde   sa   domáhal,   aby   súd   rozsudkom   uložil   žalovanému   (poisťovni) povinnosť   skončiť   vyšetrovanie   poistnej   udalosti   a   vyplatiť   mu   preddavok   na   poistné plnenie - zálohu vo výške 600 000 Sk. Ďalej uviedol, že žalobu podal v roku 2000 a okresný súd   rozhodol   rozsudkom   zo   6.   septembra   2006   tak,   že   žalobu   zamietol.   Na   základe odvolania žalobcu o veci rozhodoval krajský súd, ktorý 19. februára 2009 rozhodol tak, že napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Na   preukázanie   porušenia   svojich   práv sťažovateľ argumentuje takto:  

,,Vzhľadom k tomu, že súd v konaní postupoval tak, že návrhom na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania, ktorý podal sťažovateľ ešte dňa 3.3.2001, vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré vyšli najavo (žalovaný ukončil vyšetrovanie, čo bolo oznámené súdu dňa 6.4.2000) sa 6 a 1/2 roka vôbec nezaoberal, potom na pojednávaní dňa 6.9.2006 zmenu návrhu nepripustil a rozhodol, že žalobu zamieta.

Súd napriek tomu, že vyšetrovanie ešte v roku 2000 bolo ukončené konal 6 rokov vo veci,   vykonával   dokazovanie   o   pôvodnom   návrhu   a   vôbec   sa   nezaoberal   žalobcovým návrhom   na   zmenu   návrhu,   ktorý   vyplynul   zo   zmeny   situácie   -   žalovaný   ukončil vyšetrovanie.

Za porušenie môjho základného práva považujem to, že týmto rozhodnutím okresný súd odoprel sťažovateľovi jeho zákonné právo na spravodlivý proces, ktoré je garantované zákonom, a to OSP a Ústavou SR čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň rozhodnutím po 6 rokoch o tom, že súd nepripúšťa žalobcom   navrhnutú   zmenu   žalobného   návrhu   napriek   tomu,   že   vykonané   dokazovanie jednoznačne sa jasne javí, že aj o tomto nároku bolo možné konať, súd odoprel žalobcovi jeho zákonné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované Ústavou SR čl. 48 ods. 2.

Máme za to, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s odvolacím rozsudkom je nepreskúmateľný   pre   nezrozumiteľnosť   a   zmätočnosť   dôvodov.   Predovšetkým   na   záver svojho   rozhodnutia   odvolací   súd   konštatuje,   že   list   žalovaného   zo   dňa   6.4.2000   podľa obsahu je jednoznačne úkonom, obsahujúcim oznámenie, že došlo k ukončeniu šetrenia poistnej udalosti, a že poistiteľ poistnú udalosť ukončil bez poistného plnenia. Odvolací súd skonštatoval, že žalobca sa nemôže domáhať súdnou cestou uloženia povinnosti dokončiť vyšetrenie   poistnej   udalosti   ani   zaplatenia   primeraného   preddavku   po   skončení vyšetrovania poistnej udalosti a po stanovisku žalovaného, že odmieta poskytnúť žalobcovi poistné plnenie.

Z tohto konštatovania však súd ako prvostupňový tak aj odvolací nevyvodil žiaden záver, teda v tejto časti sú oba rozsudky nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a sú nedostatočne zdôvodnené.

Pri uplatnení ochrany môjho základného práva som využil všetky právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú.

Sťažovali   sme   sa   na   prieťahy   v   odvolacom   konaní,   na   čo   nám   bolo   listom odpovedané, že naša sťažnosť je dôvodná.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v spojení s postupom   krajského   súdu   porušené   bolo.   Žiadal   priznať   aj   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   71 560,20   €,   pričom   táto   suma pozostáva   z   istiny   žalovanej na okresnom súde, jeho trov konania pred všeobecnými súdmi, trov konania, ktoré musel nahradiť úspešnej žalovanej, úroku z omeškania a finančného zadosťučinenia za každý rok konania. Uplatnil si aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 1 145,82 €.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   poznačená vnútorným nesúladom. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozhodnutiami okresného   súdu   a krajského   súdu.   V petite   sťažnosti   sa   však   domáha   len   vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v jeho právnej veci. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu musí okrem iného   obsahovať   aj   výslovné   označenie   základných   práv   a slobôd,   ktoré   boli   podľa sťažovateľa porušené, pričom v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd v zásade viazaný návrhom na začatie konania (teda aj sťažnosťou). Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02).

7. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu ústavný súd uvádza:

Podľa stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte   trvalo.   Podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu tomuto   právu   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k namietanému porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu z 19. februára 2009, ktorý bol sťažovateľovi doručený 17. apríla 2009, bol potvrdený rozsudok okresného súdu   zo   6.   septembra   2006,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Sťažnosť sťažovateľa   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   12.   júna   2009   a   ústavnému   súdu   bola doručená 16. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo v čase uplatnenia ochrany práv sťažovateľom prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd a ani krajský súd vo veci sťažovateľa nekonali, nemohli ani porušovať jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto neostalo ústavnému súdu iné, ako sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuť.

8.   V bode   6   odôvodnenia   tohto   uznesenia   sa   ústavný   súd   vyjadril   k   viazanosti petitom   sťažnosti.   Z   toho   rezultuje,   že   sťažnostnými   námietkami   obsiahnutými v odôvodnení sťažnosti, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých namietané porušenie však nebolo premietnuté do petitu sťažnosti, by sa ústavný súd nemusel bližšie zaoberať. V záujme   presvedčivosti   vlastnej   rozhodovacej   činnosti   k namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza:

8.1 Ústavný súd je predovšetkým nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy).   Vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.   II. ÚS 21/96,   II.   ÚS   134/09). Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na všetky   kľúčové právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

8.2   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   v zmysle   princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd“)   nemal   právomoc   preskúmať   rozsudok   okresného   súdu,   pretože právomoc   rozhodnúť   o ochrane   práv   sťažovateľa,   ktoré   mohli   byť   ním   porušené,   mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania.  

8.3 Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:

,,Pre posúdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je rozhodujúce, čo je predmetom konania v prejednávanej veci.

Z obsahu spisu, z rozsudku súdu prvého stupňa,   rovnako aj z obsahu odvolania žalobcu   jednoznačne   vyplýva,   že   žalobca   sa   žalobou   domáha   uloženia   povinnosti žalovanému   ukončiť   šetrenie   poistnej   udalosti…   a   zároveň   žalobca   žiada   vyplatenie preddavku - zálohy vo výške 600 000,-Sk z poistnej udalosti s príslušenstvom.

V súlade s ust. § 153 ods. 2 O.s.p. je súd viazaný návrhom účastníka konania tak, ako je   vymedzený v žalobe.   Skutkový   stav   súd   zisťuje vo   vzťahu   k tvrdeniam,   ktoré sú vymedzené dispozitívnymi úkonmi účastníkov konania a jeho povinnosťou je právne posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných zákonných ustanovení...

Zo skutkových zistení súdu prvého stupňa vyplýva, že k poistnej udalosti došlo dňa 12.8.1999 a poistná udalosť bola nahlásená dňa 21.8.1999.

Z   listu   právneho   predchodcu   žalovaného   zo   dňa   6.4.2000,   ktorý   bol   adresovaný právnemu   zástupcovi   žalobcu   vyplýva,   že   na   základe   vykonaného   vlastného   šetrenia poistnej udalosti oznamuje, že poistnú udalosť klienta P. R. za poškodené motorové vozidlo značky NISSAN ZX 300, evidenčné číslo LE 315 AB vybavuje poisťovňa bez poskytnutia poistného plnenia, teda ako bezpredmetnú. V liste sa nachádza aj vymedzenie dôvodov, pre ktoré považuje žalovaný poistnú udalosť za bezpredmetnú. Tento list podľa svojho obsahu je jednoznačne   úkonom,   obsahujúcim   oznámenie,   že   došlo   k   ukončeniu   šetrenia   poistnej udalosti a že poistiteľ poistnú udalosť ukončil bez poistného plnenia.

Keďže   teda   došlo   k   riadnemu   ukončeniu   šetrenia   poistnej   udalosti,   nemôže   sa žalobca domáhať súdnou cestou uloženia povinnosti ukončiť šetrenie poistnej udalosti a rovnako sa nemôže domáhať ani zaplatenia primeraného preddavku v zmysle ust. § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Po ukončení vyšetrovania poistnej udalosti a po stanovisku, že poistiteľ odmieta poskytnúť poistenému poistné plnenie, sa môže poistený domáhať jedine vyplatenia poistného plnenia v sporovom konaní, kde bude súd skúmať, či udalosť, pri ktorej   došlo   k   poškodeniu   poisteného   majetku,   má   charakter   poistnej   udalosti   a   bude skúmať rozsah poistného plnenia, ktoré poistenému z tejto udalosti prípadne patrí.... Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

9. Vychádzajúc z   už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd uvádza:

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne správny potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom rozsudku podrobnú (a podľa ústavného súdu aj správnu) odpoveď na to, prečo v danom prípade už nebolo možné domáhať sa uloženia povinnosti skončiť šetrenie poistnej   udalosti   a zaplatenia   primeraného   preddavku.   Tvrdenie   sťažovateľa   obsiahnuté v sťažnosti, že ,,Z tohto konštatovania však súd ako prvostupňový tak aj odvolací nevyvodil žiaden záver, teda v tejto časti sú oba rozsudky nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a sú nedostatočne zdôvodnené.“, nie je pravdivé. Na vyslovený záver totiž krajský súd nadväzne   uviedol,   že „Po   ukončení   vyšetrovania   poistnej   udalosti   a   po   stanovisku,   že poistiteľ odmieta poskytnúť poistenému poistné plnenie, sa môže poistený domáhať jedine vyplatenia poistného plnenia v sporovom konaní, kde bude súd skúmať, či udalosť, pri ktorej   došlo   k   poškodeniu   poisteného   majetku,   má   charakter   poistnej   udalosti   a   bude skúmať   rozsah   poistného   plnenia,   ktoré   poistenému   z   tejto   udalosti   prípadne   patrí“. Krajský súd teda sťažovateľovi jasne a zrozumiteľne vysvetlil, akým právnym titulom si mohol uplatňovať svoje nároky voči žalovanému (poisťovni).

10. K námietke, že okresný súd ,,návrhom na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania...   sa   6   a ½   roka (správne   5   a pol   roka,   pozn.) vôbec   nezaoberal,   potom   na pojednávaní   dňa   6.9.2006   zmenu   návrhu   nepripustil   a rozhodol,   že   žalobu   zamieta“, ústavný   súd   uvádza,   že   ani   táto   v konkrétnej   veci   sťažovateľa   nemá   ústavno-právnu relevanciu.   Ak   okresný   súd   viac   ako   5   rokov   nerozhodol   o návrhu   sťažovateľa   na pripustenie zmeny návrhu, za určitých okolností by to mohlo zakladať zbytočné prieťahy v konaní, avšak rozhodovanie o nich je za súčasného stavu (skončené konanie), vzhľadom na už uvedené (bod 7 odôvodnenia tohto uznesenia), bezpredmetné. Navyše je potrebné uviesť, že zmena návrhu je limitovaná súhlasom súdu (§ 95 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku), teda inými slovami, účastník konania nemá právny nárok na to, aby súd ním   navrhovanú   zmenu   návrhu   na   začatie   konania   pripustil.   Ak   súd   zmenu   návrhu   na začatie   konania   nepripustí,   rozhodne   o tom   uznesením,   proti   ktorému   odvolanie   nie   je prípustné [§ 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Nepripustenie zmeny návrhu na začatie konania v prebiehajúcom konaní však neznamená, že účastník konania si tento zmenený, resp. nový nárok nemôže uplatniť na súde v novom konaní popri pôvodnom návrhu,   prípadne   za   súčasného   späťvzatia   pôvodného   návrhu   na   začatie   konania. V konkrétnych okolnostiach prerokúvanej právnej veci teda sťažovateľ mohol /i/ využiť všetky právne prostriedky smerujúce k tomu, aby okresný súd rozhodol o jeho návrhu na pripustenie zmeny návrhu skôr ako na pojednávaní, na ktorom vyhlásil rozsudok, pričom z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by tieto využil, a zároveň /ii/ súc si vedomý skutočnosti, že súd nerozhodol o jeho návrhu na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania, mohol tento   zmenený   nárok   uplatniť   v inom   súdnom   konaní   a pôvodný   návrh   vziať   späť. V okolnostiach prípadu teda ústavný súd uzatvára, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená   a   zo   strany   všeobecných   súdov   nedošlo   k zásahu   do   základného   práva sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napokon vyslovenie porušenia týchto práv a následné zrušenie rozsudku krajského   súdu   neprichádzalo do   úvahy z dôvodu,   že sťažovateľ   sa   takého   rozhodnutia ústavného súdu nedomáhal ani v odôvodnení a ani v petite sťažnosti.  

11.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími návrhmi sťažovateľa (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009