znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 380/08-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., R. N. V., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 5/2008 a jeho uznesením z 30. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2008 doručená sťažnosť J. G., R. N. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 5/2008 a jeho uznesením z 30. apríla 2008.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 423/99 sa navrhovateľ v 1. rade domáhal voči odporcom v 1. až vo 4. rade spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 349 906 Sk z titulu náhrady škody a navrhovateľ v 2. rade sa domáhal   voči   odporcovi   v 1.   rade   zaplatenia   sumy   100 000 Sk.   Sťažovateľ   mal v predmetnom súdnom konaní postavenie odporcu vo 4. rade.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12   C   423/1999-222   z 27.   júna   2005   (ďalej   len „rozsudok z 27. júna 2005“) okrem iného zamietol návrh smerujúci voči sťažovateľovi ako odporcovi   vo 4.   rade   a o   trovách   konania   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   rozhodol   tak,   že navrhovateľovi   v 1.   a 2.   rade   uložil   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   úspešnému sťažovateľovi v sume 9 016 Sk.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 27.   júna   2005   v časti   výroku   o povinnosti navrhovateľov v 1. a 2. rade zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 9 016 Sk podal sťažovateľ   odvolanie,   ktorý   však   po   výzve   okresného   súdu   nezaplatil   súdny   poplatok, a preto okresný súd konanie zastavil. Následne sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania o jeho odvolaní.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 27.   júna   2005   v časti   výroku   o povinnosti navrhovateľov v 1. a 2. rade zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 9 016 Sk podali odvolanie aj navrhovatelia v 1. a 2. rade.

Krajský súd uznesením č. k. 13 Co 38/06-249 z 30. mája 2007 (ďalej len „uznesenie z 30.   mája   2007“)   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bolo   zastavené   konanie o odvolaní sťažovateľa, na základe odvolania navrhovateľov v 1. a 2. rade potvrdil rozsudok okresného súdu z 27. júna 2005 v časti napadnutého výroku o trovách konania vo vzťahu navrhovateľov v 1. a 2. rade a sťažovateľa a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Na   základe   dovolania   sťažovateľa   bolo   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súdu“) sp. zn. 4 Cdo 250/2007 z 27. novembra 2007 zrušené uznesenie krajského súdu z 30. mája 2007 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení veci druhýkrát rozhodol uznesením č. k. 13 Co 5/2008-272 z 30. apríla 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania o odvolaní sťažovateľa. Rozsudok okresného súdu z 27. júna 2005 v časti   odvolaním   sťažovateľa   aj   odvolaním   navrhovateľov   v 1.   a 2.   rade   napadnutom výroku   zmenil   tak,   že   navrhovateľovi v 1.   rade   uložil   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi trovy   prvostupňového   konania   v sume   21 882,50   Sk,   a   o trovách   konania   vo   vzťahu navrhovateľa v 2. rade a sťažovateľa rozhodol tak, že žiadnemu z nich nepriznal náhradu trov.   Zároveň   navrhovateľovi   v 1.   rade   uložil   povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi   trovy odvolacieho konania v sume 19 739 Sk.

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) uznesením krajského súdu v tom, že krajský súd vychádzal z rozličnej hodnoty predmetu konania pri rozhodovaní o trovách konania pred okresným súdom a pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, k čomu uviedol:

„Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa   náhrady   trov   konania   tomu   istému   účastníkovi   v   tej   istej   veci   rôzne (I. stupňového konania z inej ceny predmetu konania 34.996,- Sk a odvolacieho konania z ceny 349.906,- Sk) je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR...

Pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní proti výroku súdu I. stupňa o náhrade trov konania, naviac odôvodnenie uznesenia krajského súdu je nedostatočné, nepresvedčivé a rozporuplné, ako aj nepreskúmateľné, čo má za následok, že sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Podľa sťažovateľa postupom krajského súdu v odvolacom konaní bolo porušené aj jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, k čomu sťažovateľ uviedol:

„Od podania odvolania sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Prešove do výroku o náhrade trov konania (odvolanie podané 23. 9. 2005) do opätovného a opäť nezákonného rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní do výroku o náhrade trov konania (uznesenie z 30. 4. 2008, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 30. 7. 2008) uplynula doba skoro troch rokov, čo je potrebné považovať za prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo J. G. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove z 30. 4. 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.: 13Co 5/2008-272 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 13Co 5/2008-272 z 30. 4. 2008 v časti,   ktorým   mení   rozsudok   súdu   I.   stupňa   vo   výroku   o   trovách   konania   vo   vzťahu žalobcov v 1. a 2. rade a žalovaného v 4. rade tak, že žalobca v 1. rade je povinný nahradiť žalovanému v 4. rade trovy konania vo výške 21.882,50 Sk na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, a účastníkom vo vzťahu žalobcu v 2. rade a žalovaného   v   4.   rade   trovy   konania   nepriznáva;   a   v   časti,   ktorým   zaviazal   žalobcu v 1. rade nahradiť žalovanému v 4. rade trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu vo výške 19.739,- Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

3. J. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- Sk (slovom: tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. G. na účet jeho právnej zástupkyne advokátke JUDr. D. K., P... vo výške 7.940,- Sk do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažnosť   smeruje   proti   uzneseniu krajského   súdu   v časti   výroku,   ktorým   krajský   súd   zmenil   rozsudok   okresného   súdu z 27. júna 2005 v časti jeho odvolaním napadnutého výroku o trovách konania (vo vzťahu medzi navrhovateľom v 1. a 2. rade a sťažovateľom) tak, že navrhovateľovi v 1. rade uložil povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   prvostupňového   konania   v sume   21 882,50   Sk a navrhovateľovi   v 2.   rade   a sťažovateľovi   vzájomne   nárok   na   náhradu   trov   konania nepriznal.   Sťažnosť   smeruje   aj   proti   výroku   uznesenia   krajského   súdu   o povinnosti navrhovateľa v 1. rade nahradiť sťažovateľovi trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ   v dôvodoch   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   ním   označených základných a iných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru)   uznesením   krajského   súdu   z dôvodu   nesprávneho   rozhodnutia o trovách   prvostupňového   a odvolacieho   konania,   keď   krajský   súd   pri   rozhodovaní vychádzal podľa sťažovateľa z inej hodnoty predmetu konania. Ďalší nedostatok uznesenia krajského súdu videl sťažovateľ v nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu uvádza, že tento postupoval   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   a jeho   rozhodnutie   nie   je   podľa názoru ústavného súdu arbitrárne.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   sa   primerane   vysporiadal s argumentáciou   sťažovateľa,   správne   ustálil   skutkový   stav   veci   a   relevantné   zákonné ustanovenia   aplikoval   spôsobom,   ktorý   neodporuje   ich   zneniu,   účelu   ani   označeným článkom   ústavy.   Nezistil   žiadne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   toto uznesenie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Je potrebné uviesť, že krajský súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil a sťažovateľom   uvedená   argumentácia   v jeho   sťažnosti   nebola   spôsobilá   vyvolať pochybnosť o absencii odôvodnenia alebo o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti tohto odôvodnenia z ústavného hľadiska.

Podľa   §   13   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 240/1990Zb.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci účinnej do 31. marca 2002 je sadzba tarifnej odmeny z hodnoty veci 349 906 Sk za jeden úkon právnej pomoci 2 450 Sk.

Podľa   §   13   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2004 je sadzba tarifnej odmeny z hodnoty veci 349 906 Sk za jeden úkon právnej pomoci 8 149 Sk.

Podľa   §   10   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1. januára 2005 je sadzba tarifnej odmeny z hodnoty veci 349 906 Sk za jeden úkon právnej pomoci 8 150 Sk.

Z už uvedeného je zrejmé, že krajský súd vo svojom uznesení vychádzal z hodnoty veci   349 906 Sk   pri   vyčíslení   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   advokátom v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní. Preto neobstojí námietka sťažovateľa, že jeho   trovy   prvostupňového   konania   boli   vyčíslené   krajským   súdom   len   z hodnoty   veci 34 996 Sk,   a nie   z hodnoty   349 906 Sk   ako   trovy   odvolacieho   konania.   Je   pravdou,   že v odôvodnení uznesenia krajského súdu sa uvádza, že pri ustálení trov právneho zastúpenia sťažovateľa v prvostupňovom konaní krajský súd vychádzal z hodnoty veci 34 996 Sk, ale z tam   uvedenej   hodnoty   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   pomoci   je   zrejmé,   že v skutočnosti vychádzal z hodnoty veci 349 906 Sk a označenia hodnoty veci nesprávnou sumou je len zrejmou chybou v písaní pri vyhotovení odôvodnenia. Takéto pochybenie krajského súdu pri vyhotovení odôvodnenia svojho uznesenia, ktoré je bez akéhokoľvek vplyvu   na   správnosť   ostatnej   časti   odôvodnenia   a samotnú   výrokovú   časť   uznesenia, nedosahuje   ústavnoprávny   rozmer   a nemôže   byť   v príčinnej   súvislosti   s porušením označených základných a iných práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov vo vzťahu medzi navrhovateľom v 2. rade a sťažovateľom, napriek tomu, že sťažnosť smeruje aj proti tomuto výroku uznesenia krajského súdu, sťažovateľ neuviedol žiadne argumenty, v ktorých vidí nesprávnosť tohto výroku. Preto ústavný súd len poukazuje na to, že ani v tejto časti nie je možné vidieť žiadne pochybenie krajského súdu pri jeho rozhodovaní, pretože návrh navrhovateľa   v 2.   rade   nesmeroval   voči   sťažovateľovi,   a preto   nie   je   možné   v ich vzájomnom vzťahu pripustiť vznik nároku na náhradu trov konania.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského   súdu   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s tvrdeným   porušením   označených   práv sťažovateľa, odmietol jeho sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v odvolacom konaní (čl. 48 ods. 2 ústavy).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie   základného   práva   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza   k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase   podania   sťažnosti   na   poštovú   prepravu   a jej doručenia   ústavnému   súdu   už   nebolo   vedené   konanie   krajským   súdom,   pretože   bolo právoplatne   ukončené   uznesením   proti   ktorému   smeruje   aj   sťažnosť   sťažovateľa.   Na základe   toho   v tomto   čase   nemohlo   dochádzať   objektívne   k prieťahom   v predmetnom konaní zo strany krajského súdu.

Ústavný súd   vzhľadom   na uvedené   podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008