SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 38/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Havlíkom, Podzámska 18, Nitra, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 189/2013z 15. mája 2014, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 69/2014z 3. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 7/2015 z 13. októbra 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu i inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny procespodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.1 S 189/2013 z 15. mája 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 69/2014z 3. marca 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 1 Sdo 7/2015 z 13. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou podanou na krajskom súde sa domáhalproti žalovanému – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ObU-TT-OVVSl-2013/003471, ktorýmsťažovateľovi nepovolil zmenu priezviska podľa § 6 ods. 1 a § 9 zákona č. 300/1993 Z. z.o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mene a priezvisku“)z doterajšieho priezviska„ “na nové priezvisko„ ⬛⬛⬛⬛ “. Krajský súdžalobu zamietol rozsudkom, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie podrobne uvádzajúcargumenty, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali podanie žaloby, ako aj odvolania.
Najvyšší súd ako súd odvolací svojím rozhodnutím napadnutý rozsudok krajskéhosúdu potvrdil, pričom v jeho odôvodnení poukázal na ustanovenie § 4 a § 6 zákona o menea priezvisku spolu s konštatovaním, aké podmienky musia byť splnené na zmenu priezviska.Uviedol, že v tomto prípade nejde ani o hanlivé priezvisko a ani o dôvod hodný osobitnéhozreteľa. Najvyšší súd však tieto svoje tvrdenia a zistenia vo vzťahu k tejto konkrétnejprávnej veci podľa názoru sťažovateľa riadne nezdôvodnil.
Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie akomimoriadny opravný prostriedok, pričom dovolacie konanie bolo uznesením najvyššiehosúdu zastavené z dôvodu neprípustnosti dovolania.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na skutočnosť, že nikdy«nežiadal o zmenu priezviska na priezvisko s pomlčkou, ale na dvojslovné priezvisko ⬛⬛⬛⬛, čo zákon výslovne nezakazuje. Zákon neustanovuje výklad pojmu priezvisko a ani nestanovuje, či pod gramatickým významom slova priezvisko má na mysli jednoslovné alebo viacslovné priezvisko. Zákon teda nezakazuje, aby mal občan SR dve priezviská, resp. dvojslovné priezvisko, tak ako to žiadal sťažovateľ.
V prípade, ak by sme pripustili takýto zužujúci (reštriktívny) výklad uvedeného právneho ustanovenia, vytvorili by sme nesúlad právnych predpisov, a to konkrétne nesúlad medzi § 4 ods. 1 zákona č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku s § 6 ods. 3 písm. c) zákona o rodine, ktorý hovorí aj o „druhom priezvisku“ a o „priezviskách“ v množnom čísle. Správny orgán aj súd si teda nesprávne vyložili § 4 ods. 1 zákona o mene a priezvisku, keď uviedli v odôvodneniach svojich rozhodnutí, že zákon o mene a priezvisku umožňuje občanovi SR používať v úradnom styku iba jedno priezvisko. Toto tvrdenie nie je podporené žiadnym zákonným ustanovením. Pokiaľ má správny orgán na mysli § 3 zákona o mene a priezvisku, toto ustanovenie sa vzťahuje len k menu, nie k priezvisku. Treba tu pripomenúť aj zásadu teórie práva a základné výkladové pravidlo zakotvené v článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, že čo nie je zákonom zakázané, je dovolené.
Správny orgán ako žalovaný svoje rozhodnutie odôvodňoval tým, že používanie viacerých priezvisk je možné len osvojením alebo uzatvorením manželstva, pričom poukazuje na § 6 ods. 3 zákona o mene a priezvisku. V tomto smere sa pridržiavam argumentov uvedených vyššie, nakoľko ani v § 6 ods. 3 zákona o mene a priezvisku sa nehovorí o viacerých priezviskách, resp. o viacslovnom priezvisku, preto z toho ustanovenia ani nemôže vyplývať, že viacslovné priezvisko je možné nadobudnúť výhradne sobášom alebo osvojením. V takom prípade by sa jednalo o protiústavnú diskrimináciu jednotlivca pre jeho stav (slobodný, ženatý, osvojenec a pod.), a pre jeho pohlavie.
Sťažovateľ je aktívnou osobou v oblasti histórie a archeológie, ktorá zahŕňa aj publikačnú činnosť a práve v publikačnej činnosti a vo svojom profesijnom živote používa priezvisko ⬛⬛⬛⬛ už viac ako 13 rokov, o čom svedčí viacero dôkazov doložených správnemu orgánu v žiadosti o zmenu priezviska. Ďalším dôvodom je aj tá skutočnosť, že priezvisko je natoľko frekventované, že si ho mnohí ľudia mýlia s jeho menovcami, čo mu taktiež spôsobuje problémy v bežnom živote. Okrem toho mu vznikajú problémy aj ako konateľovi spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, nakoľko je obchodným partnerom známy pod priezviskom ⬛⬛⬛⬛, kde vznikajú nedorozumenia pri podpisovaní právnych úkonov ako napríklad obchodných zmlúv, keďže v občianskom preukaze má ako priezvisko uvedené priezvisko, čiže osoby, ktoré ho poznajú pod dvojslovným priezviskom majú pochybnosti o jeho totožnosti. Teda práve jeho meno a priezvisko, ktoré uvádza v rámci svojho profesijného života a svojej rozsiahlej publikačnej činnosti „ ⬛⬛⬛⬛ “ má pre neho ako osobu publikačne a vedecky činnú nesmierny význam. Z daného dôvodu mu má byť poskytnutá možnosť úpravy, opravy alebo zmeny mena alebo priezviska. Uvedené skutočnosti je možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa.
Meno a priezvisko človeka sú dva jeho základné individuálne znaky, majú význam nie len pre osobný život občana, ale aj z celospoločenského hľadiska, najmä ako predpoklad všestrannej a presnej evidencie obyvateľov. Z tohto dôvodu je preto dôležité poskytnúť občanovi možnosť úpravy, opravy alebo zmeny mena alebo priezviska.».
S uvedenými argumentmi sťažovateľa sa krajský súd ani najvyšší súd podľa jehonázoru nezaoberali napriek tomu, že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie jeodrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutiasúdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka.
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd taktorozhodol:
„a)Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1Sdo/7/2015 zo dňa 13.10.2015, Uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sžo/69/2014 zo dňa 03.03.2015 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 1S 189/2013 zo dňa 15.05.2014, ako aj v konaniach, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa, vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
b)Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1Sdo/7/2015 zo dňa 13.10.2015, Uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sžo/69/2014 zo dňa 03.03.2015 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 1S 189/2013 zo dňa 15.05.2014 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
d) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 286 €, ktorú je povinný vyplatiť mu Najvyšší súd SR v Bratislave v sume 143 € a Krajský súd v Bratislave v sume 143 € do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úlohaústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, čipreskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z právalebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanievylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môžepri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámcisústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosťskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietalporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, rozsudkom najvyššieho súduvydaného v odvolacom konaní, ako aj uznesením najvyššieho súdu vydaného v dovolacomkonaní.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti žalovanému podanouna krajskom súde domáhal preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia č. SVS-OVVS1-2013/15188 z 22. mája 2013, ktorým vo veci odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiuObvodného úradu Trnava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. OBÚ-TT-OVVS1-2013/03471 z 28. februára 2013 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o zmenu priezviskarozhodol tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Krajský súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanéhozamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom najvyšší súd rozsudok krajskéhosúdu potvrdil ako vecne správny. Konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudkunajvyššieho súdu bolo zastavené uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že podaniedovolania v správnom súdnictve neprichádza do úvahy.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s rozsudkom krajského súdua rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sú podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnené,keďže tieto súdy neodpovedali na podstatnú otázku v danej právnej veci, a to, prečo dôvodypodrobne uvedené sťažovateľom v žalobe, ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdunepovažujú za dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda za dôvody dostačujúce na povoleniezmeny priezviska sťažovateľa, tak ako to navrhoval vo svojej žiadosti adresovanejprvostupňovému správnemu orgánu.
Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje protirozsudku krajského súdu, nie je daná jeho právomoc.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa malnajvyšší súd v rámci odvolacieho konania, čo sťažovateľ aj využil. Tým je zároveňvylúčená v tomto rozsahu právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol pre nedostatok svojejprávomoci.
Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti rozsudkunajvyššieho súdu a uzneseniu najvyššieho súdu. Tieto časti sťažnosti treba považovaťza zjavne neopodstatnené.
Najvyšší súd ako odvolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 69/2014vo svojom rozsudku z 3. marca 2015 v jeho relevantnej časti vo vzťahu k postate námietoksťažovateľa uviedol:
«Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky; musí ísť o priezvisko hanlivé a musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa. Výklad týchto podmienok ponecháva zákon „na súdnej“ praxi. Je preto vecou konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré budú podkladom pre rozhodnutie súdu.
Najčastejším dôvodom na povolenie zmeny priezviska je hanlivé priezvisko. O takýto prípad v danej veci nejde.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania. V súdnej praxi sa stretávame aj s rozhodnutiami, ktoré v určitom smere navigujú súdy na skúmanie danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému druhu konania. Pokiaľ ide o pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“ treba poznamenať, že zákon taxatívne nevypočítava všetky prípady, pre ktoré je možné zmenu priezviska žiadateľovi povoliť a nemôže byť ani natoľko podrobný a zachádzať do jednotlivosti, aby postihol celú rozmanitosť života. Preskúmanie týchto dôvodov má byť vecou správneho orgánu a jeho správnej úvahy, ktorá nemôže vybočiť z rámca daného zákonom a má mať odraz v odôvodnení rozhodnutia.
V danom prípade správne orgány oboch stupňov nezistili dôvody hodné osobitného zreteľa a dospeli k záveru, že sa v skutočnosti nejedná u žalobcu o zmenu doterajšieho priezviska, ale ide o vytvorenie nového zloženého priezviska „ ⬛⬛⬛⬛ “ (ktoré upravuje ustanovenie § 6 ods. 3 písm. c/ zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine), ktoré nie je možné zo zákona zapísať do príslušnej evidencie – matriky.
Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd nepovažuje ani profesijnú činnosť žalobcu, kvôli ktorej sa domáha zmeny priezviska a ani používanie priezviska jeho predkami, čo nakoniec z administratívneho spisu ani nevyplýva.»
Pokiaľ ide o namietané tvrdenie sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkomnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve, v súvislosti s jehonedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniťšpecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnejsprávy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzickáosoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgánypri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovalipríslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Trebapreto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorýposudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnejsprávy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohtoaspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
K zásadnej námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku najvyššiehosúdu týkajúcej sa aplikácie pojmu,,dôvody hodné osobitného zreteľa“, ktoré najvyšší súd,krajský súd, ako aj správne orgány konajúce vo veci sťažovateľa nepovažovali za dôvodyspôsobilé odôvodniť zmenu priezviska sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že vymedzenieobsahu neurčitého právneho pojmu dôvody hodné osobitného zreteľa je v danom prípadeúlohou správneho orgánu, a to vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodnýchosobitného zreteľa umožňujúcich aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislédiskrečné oprávnenie správneho orgánu. Je však nutné poznamenať, že úvaha správnehoorgánu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad alebo nie (teda že sú, resp. niesú dôvody na aplikáciu § 6 zákona o mene a priezvisku splnené, pozn.), musí byťv rozhodnutí správneho orgánu a v prípade preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia ajvšeobecného súdu presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísťo postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, žev zmysle § 6 zákona o mene a priezvisku má správny orgán možnosť, nie povinnosť zmenupriezviska na základe žiadosti žiadateľa povoliť.
Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahujedostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu, a teda anikrajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľaktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné argumenty. V tejto súvislosti už ústavnýsúd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súddospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviťich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu považuje ústavný súdza potrebné zdôrazniť, že dovolacie konanie bolo zastavené z dôvodu, že v rámci správnehosúdnictva nie je dovolanie vôbec prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutiapoukázal najmä na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 65/2010, IV. ÚS 208/08,IV. ÚS 274/09, II. ÚS 87/09), z ktorej takýto právny záver vyplýva, zaoberajúc sa ajpredchádzajúcim opačným právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu sp. zn.IV. ÚS 283/07, ktorý však bol v ďalšom období judikatúrou ústavného súdu prekonaný.Proti takejto argumentácii najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdunič nenamietal a nijako nespochybňoval vyslovený právny názor. Ani ústavný súd nemôžetento záver kvalifikovať ako arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Preto uznesenienajvyššieho súdu, podľa ktorého dovolanie vo veciach správneho súdnictva nie je prípustné,je potrebné akceptovať.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016