znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 38/2014-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   BL   Slovakia,   spol.   s r. o., Mostná 72,   Nitra,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Gavorová   &   Partneri,   s. r. o., Lombardíniho 22b,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky   JUDr.   Edity Gavorovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 16/2001, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   BL   Slovakia,   spol. s r. o.,   podľa   čl.   48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 28 Cb 16/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 Cb 16/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej   spoločnosti   BL   Slovakia,   spol. s r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti BL Slovakia,   spol. s r. o.,   trovy   právneho   zastúpenia   spolu   v   sume   501,60   €   (slovom päťstojeden eur a šesťdesiat centov) na účet Advokátskej kancelárie Gavorová & Partneri, s. r. o., Lombardíniho 22b, Bratislava, konajúcej prostredníctvom advokátky JUDr. Edity Gavorovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 38/2014-11   z   29.   januára   2014   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   BL   Slovakia,   spol. s r. o.,   Mostná   72,   Nitra   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Gavorová   &   Partneri,   s. r. o.,   Lombardíniho   22b, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. Edity Gavorovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 16/2001.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla podrobný popis procesných úkonov vykonaných v rámci konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 28 Cb 16/2001, ktoré sa začalo 18. augusta   2000   na   základe   ňou   podanej   žaloby   o   zaplatenie   sumy   1 013 500   Sk s príslušenstvom smerujúcej proti žalovanému F. L. (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovateľka   následne   poukázala   na   skutočnosť,   že   konanie   v   predmetnej   veci od jeho   začatia   až   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   trvá   viac   ako   13   rokov a 4 mesiace.   Napriek   tomu,   že   vec,   ktorá   je predmetom   tohto   konania, ktorej   skutkový základ   spočíva   v   bezdôvodnom   obohatení,   ktoré   žalovaný   získal   tým,   že   ako   konateľ žalobcu použil jeho peniaze na svoj osobný prospech, nie je po skutkovej alebo právnej stránke zložitá, dosiaľ nie je právoplatne rozhodnutá.

Príčinou neprimeranej dĺžky predmetného konania je podľa sťažovateľky nečinnosť krajského súdu a jeho nesprávna činnosť, ktorú špecifikovala takto:

„1. V prvých štyroch rokoch (od 18. 08. 2000 do 29. 01. 2004) od podania návrhu sa Krajskému súdu v Bratislave podarilo rozhodnúť len o vylúčení protinávrhu odporcu na samostatné   konanie.   Súd   však   nerozhodol   vo   veci   samej.   Aj   pojednávania,   ktoré sa uskutočnili,   riešili   len   procesné   záležitosti   (podanie   vzájomného   návrhu,   zaplatenie poplatku za vzájomný návrh), nie však meritum veci.

2. Od 04. 08. 2004 do 11. 05. 2006 – 21 mesiacov (po 6 mesiacoch od vydania uznesenia   o   vylúčení   návrhu   odporcu   na   samostatné   konanie)   Krajský   súd   Bratislava vo veci uskutočnil 6 pojednávaní, z ktorých posledné bolo dňa 9. 2. 2006, odročené na 11. 5. 2006. Tri z týchto pojednávaní však boli odročené z dôvodu, že odporca mal doložiť doklady, na ktoré odkazoval vo svojich tvrdeniach, avšak nikdy ich nedoložil.

3. Pojednávanie vytýčené na deň 11. 05. 2006 sa však neuskutočnilo a to z dôvodu procesných   obštrukcií   odporcu   počnúc   opakovanými   námietkami   zaujatosti   sudcov   a senátu,   cez   opakované   odvolania   za   uloženie   poriadkových   pokút   za   neospravedlnené nedostavenie sa odporcu na súdne pojednávania, až po ďalšie procesné námietky v podobe opakovaných návrhov na prerušenie konania, ktoré spôsobili že sa vo veci nepojednávalo takmer 5 rokov.

4. Nové pojednávanie sa uskutočnilo až 09. 02. 2011 (po 4 rokoch a 9 mesiacoch), na ktorom   odporca   účelovo   uvádzal   veľké   množstvo   tvrdení   a   žiadal,   aby   sa   k   nim navrhovateľ   vyjadril.   Bez   ohľadu   na   vyjadrenie   navrhovateľa   podal   odporca   žiadosť o prerušenie   konania   z   dôvodu   iného   konania,   kde   je   odporca   navrhovateľom,   avšak do dnešného dňa nezaplatil súdny poplatok v plnej výške (čím sa snaží umelo predlžovať obe konania) a súd preto odročil aj pojednávanie zo dňa 20. 4. 2011. Týmito procesnými obštrukciami na strane odporcu zapríčinilo to, že sa vo veci nekonalo viac ako 13 mesiacov, keďže ďalší termín pojednávania bol vytýčený až na 7. 3. 2012.

5. V nasledovnom období (od 7. 3. 2012) odporca pokračoval a aj v súčasnosti pokračuje   v   taktike   procesných   obštrukcií   (námietky   voči   uzneseniam   Krajského   súdu Bratislava),   čím   sa   mu   darí   predlžovať   spor   (ďalších   21   mesiacov   od   posledného pojednávania z 7. 3. 2012), ktorého rozhodnutie by bolo v primeranom čase zjavne v jeho neprospech.

6. Celková dĺžka konania predstavuje obdobie viac ako 13 rokov (presne 13 rokov a 4 mesiace), pričom stále nie je v danej veci právoplatne rozhodnuté.

Medzi jednotlivými vyššie uvedenými úkonmi, pri ktorých dochádzalo k markantným prieťahom v konaní (6 mesiacov až 4 roky), dochádzalo aj ku kratším prieťahom, počas ktorých súd nekonal (pre ich početnosť nie sú osobitne uvádzané).

Prvých 3 a pol roka súd riešil len procesnú otázku vzájomného návrhu, pokiaľ aj boli vo veci vytýčené pojednávania, netýkali sa meritu sporu, ale riešili len procesné otázky. V nasledujúcom období dvoch rokov sa súd na pojednávaní konečne dostal k meritu veci. Je však nevyhnutné podotknúť, že aj v tomto období boli 3 pojednávania odročené z dôvodu, že odporca mal doložiť doklady, na ktoré odkazoval vo svojich tvrdeniach, avšak nikdy ich nedoložil.

V ďalšom období 4 rokov a 9 mesiacov sa vo veci nič nedialo. Riešili sa len procesné otázky. Na pojednávaní dňa 9. 2. 2011 odporca skoro dve hodiny uvádzal svoje tvrdenia (ktoré predtým mohol doložiť aj písomne, čo však nespravil). Aby sa k tvrdeniam odporcu mohol vyjadriť navrhovateľ, súd pojednávanie odročil.

Následne sa však už neuskutočnilo žiadne pojednávanie vzhľadom na opakované procesné obštrukcie zo strany odporcu.

Krajský súd Bratislava aj svojim vlastným chybným konaním prispel k predĺženiu konania. Odporca už dňa 19. 4. 2011 písomným podaním požiadal o prerušenie konania z toho dôvodu, že v konaní 7Cbs 3/2007 sa rieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie súdu. Navrhovateľ sa k tomu návrhu vyjadril písomne dňa 9. 5. 2011. Napriek tomu, že súd z tohto dôvodu odročil pojednávanie dňa 20. 4. 2011, súd o tomto návrhu hneď nerozhodol. K tomuto návrhu sa dostal až po námietkach odporcu, že o ňom nekoná, a tak až dňa 24. 10. 2012. Krajský súd vydal uznesenie, ktorým odporcov návrh zo dňa 19. 04. 2011 na prerušenie   konania   zamietol.   Rozhodnúť   o   tejto   veci   však   mal   už   v   roku   2011, prinajmenšom dňa 7. 3. 2012, kedy rozhodoval o návrhu na prerušenie z iného dôvodu (medzitým odporca podal iný návrh na prerušenie konania, o ktorom súd rozhodol). Tým, že nedošlo k rozhodnutiu o oboch návrhoch na prerušenie konania minimálne naraz, odporca podal dva samostatné opravné prostriedky, ktoré samostatne riešil aj NS SR, čo znamenalo ďalšie prieťahy v konaní. Pri tom je zrejmé, že súd najprv rozhodol o druhom návrhu na prerušenie konania, a až následne o prvom návrhu na prerušenie konania.

Aj napriek tomu, že od mája roku 2006 do súčasnosti je stav prvotne zapríčinený najmä procesnými obštrukciami odporcu, Krajský súd v Bratislave mal, a v súčasnosti stále má, mnoho procesných prostriedkov na to, aby konanie jednej procesnej strany, v tomto prípade   konanie   odporcu,   nemalo   za   následok   skutočnosť   rozhodovania   jedného   sporu v trvaní viac ako 13 rokov. Preto za prieťahy v konaní má zodpovednosť aj Krajský súd Bratislava.

Vážna je tá skutočnosť, že aj napriek tomu, že sa konanie vedie na Krajskom súde Bratislava viac ako 13 rokov a po tak dlhej dobe Krajský súd v Bratislave nie je schopný právoplatne rozhodnúť. Spôsob vedenia konania Krajským súdom Bratislava je v priamom rozpore so základnými právami navrhovateľa, pričom práve on by mal byť ich ochrancom a dbať na ich dodržiavaní, najmä rozhodnúť spor v merite veci v primeranom čase.“

Sťažovateľka sa v celom priebehu konania snažila vystupovať aktívne (zúčastňovala sa riadne nariadených pojednávaní a reagovala na úkony krajského súdu riadne a včas). V predmetnom konaní podala niekoľko žiadostí, ktorými požiadala o jeho pokračovanie a o odstránenie prieťahov v predmetnom konaní (podania z 29. októbra 2013, 8. novembra 2007, 15. apríla 2010 a z 3. novembra 2010).

Podaním z 8. júla 2013 podala sťažovateľka krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,   na   ktorú   jej   podpredsedníčka   krajského   súdu   odpovedala   prípisom   sp.   zn. Spr. 2214/2013 doručeným 3. septembra 2013, v ktorom túto sťažnosť vyhodnotila ako dôvodnú, ospravedlnila sa sťažovateľke a zároveň jej oznámila, že bude naďalej predmetnú vec sledovať z hľadiska jej bezprieťahovosti až do jej právoplatného skončenia.

S   ohľadom   na   celkovú   dobu   trvania   predmetného   konania   podľa   sťažovateľky náprava porušenia jej práv už nie je možná.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   boli   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 Cb 16/2001 porušené, prikáže krajskému súdu, aby v uvedenom konaní konal bez zbytočných prieťahov, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 500 €, ako aj náhradu trov konania.

Na výzvu ústavného súdu predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr. 3124/2014 z 25. februára   2014   oznámil,   že   sa   nemôže   k predmetnej   veci   vyjadriť,   pretože   spis krajského súdu sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu podaného odvolania a bude sa vedieť vyjadriť až po tom, ako mu bude spis vrátený   z najvyššieho   súdu.   Zároveň   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom prerokovaní veci. Žiadne ďalšie vyjadrenie krajského súdu k podanej sťažnosti ústavnému súdu do dňa jej prerokovania a rozhodnutia o nej doručené nebolo.

Sťažovateľka   na   vyjadrenie   krajského   súdu   reagovala   podaním   z 5.   marca   2014, v ktorom uviedla:

„K vyjadreniu predsedu Krajského súdu Bratislava môžeme len uviesť, že v konaní pred   všeobecným   súdom   č.   k.   28 Cb   16/2001   odporca   podal   dňa   22.   1.   2014   návrh na prerušenie konania. Všeobecný súd uznesením zo dňa 5. 2. 2014 rozhodol, že návrh odporcu na prerušenie konania zamieta. Odporca podal voči uzneseniu odvolanie, v ktorom spochybňuje   vecnú   príslušnosť   Krajského   súdu   Bratislava,   hoci   sa   vo   veci   pred   týmto súdom koná už 14 rok.

O určení vecnej príslušnosti rozhoduje príslušný súd, pričom Krajský súd Bratislava žalobu v roku 2000 prijal a nerozhodol o postúpení veci na iný súd. Svoj názor o svojej vecnej   príslušnosti   potvrdil   Krajský   súd   Bratislava   aj   na   posledných   pojednávaniach vo veci.

K veci 28 Cb 16/2001 je vedené aj vzájomné konanie na Krajskom súde Bratislava č. k.   7 Cbs   37/2005,   v   ktorom   bola   riešená   otázka   vecnej   príslušnosti   až   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. a to uznesenie NS SR, č. k. 4 Nvod/5/2006, zo dňa 28. 2. 2006, a kde bolo rozhodnuté, že vecne príslušným je Krajský súd Bratislava a to s poukazom na § 89 OSP, teda ak je vecná príslušnosť Krajského súdu vo veci samej, tak je vecná príslušnosť aj vo vzájomnom návrhu.

Toto uznesenie NS SR bolo doručené aj odporcovi, t. j. bolo mu zrejmé už v roku 2006, že toto konanie 28 Cb 16/01 bude rozhodované Krajským súdom Bratislava. Tvrdenia   odporcu   o   nepríslušnosti   súdu   predstavujú   ďalšie   procesné   obštrukcie, ktoré   majú   za   cieľ   oddialiť   rozhodnutie   súdu   v   merite   veci.   Uvedené   podporuje   aj   tá skutočnosť, že odporca námietku vecnej príslušnosti Krajského súdu Bratislava uplatňuje opätovne (prvý krát ešte v roku 2006), pričom sa snaží vyvolať dojem že tomu tak je po prvý krát. Na okraj môžeme uviesť, že keby mal odporca o vecnej nepríslušnosti pravdu, tak Krajský súd Bratislava konal 14 rokov nezákonne, čo by de facto spôsobilo ešte väčšie prieťahy a tým porušenie práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Terajší   stav   o   rozhodovaní   o   prerušení   konania   z   dôvodu   namietania   vecnej príslušnosti považujeme za obštrukciu zo strany odporcu, ktorú však Krajský súd Bratislava nevie   vyriešiť   bez   prieťahov   v   konaní.   Odporca   podal   už   3   krát   návrh   na   prerušenie konania, pričom Krajský súd Bratislava vždy takýto návrh zamietne,   avšak odporca sa odvolá, čo spôsobí ďalšie prieťahy z dôvodu predkladania veci Najvyššiemu súdu SR, nie však na posúdenie rozhodnutia vo veci samej, ale na posúdenie súvisiacich procesných otázok. Možnosti súdu ako sa vysporiadať s takýmto druhom konania, ktoré poškodzuje právom chránené záujmy sťažovateľa pri neustálom podávaní procesných návrhov alebo odvolávaní sa - nie však v merite veci - ustanovuje aj OSP, najmä ustanovenie § 209 ods. 2) Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   priamo   stanovuje   možnosť   súdu   prvého   stupňa (v tomto   prípade   Krajský   súd   v   Bratislave)   ak   sa   nejedná   o   odvolanie   vo   veci   samej predložiť vec odvolaciemu súdu v našom prípade NS SR) až pred samotným rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.

Opätovné predloženie veci na Najvyšší súd SR spôsobuje u sťažovateľa ďalšie obavy o možnosti vôbec rozhodnúť o jeho veci. Veď takýmto spôsobom môže odporca podávať opakovane   a   opakovane   návrhy   na   prerušenie   konania,   ktoré   mu   síce   Krajský   súd Bratislava   bude   zamietať,   avšak   podaním   odvolania   o   takejto   procesnej   otázke   bude opakovane predlžovať súdny spor a rozhodnutie vo veci samej nebude nikdy vydané. Oznamujem, že súhlasíme s upustením ústneho pojednávania v konaní o sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   posudzovaného   žaloba   o   plnenie   o 1 013 500   Sk   s   príslušenstvom z titulu   bezdôvodného   obohatenia,   ku   ktorému   malo   dôjsť   konaním   žalovaného   ako konateľa sťažovateľky. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky, krajského súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by celková dĺžka tohto konania bola výrazne ovplyvnená právnou alebo skutkovou zložitosťou tejto veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnom konaní   –   ústavný   súd   nezistil   žiadne   nedostatky,   ktorých   dôsledkom   by   mohlo   dôjsť k výraznému predĺženiu predmetného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu na rozhodovaní v predmetnej veci. Pri skúmaní uvedeného postupu krajského súdu vychádzal ústavný súd predovšetkým zo spisu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   konanie   bolo   poznačené   viacerými   dlhými obdobiami   nečinnosti   krajského   súdu.   Prvé   z   období   nečinnosti   trvalo   osem   mesiacov od 27. marca 2002 (úprava súdnej kancelárii zaslať výzvu na doplatenie súdneho poplatku žalobcovi a výzvu na vyjadrenie k rozšírenému návrhu žalovanému) do 5. novembra 2002 (úprava súdnej kancelárie vykonať úkony súvisiace s nariadením prvého pojednávania). Nečinnosťou krajského súdu bolo poznačené aj obdobie trvajúce takmer desať mesiacov od 6. marca 2003 (uskutočnené pojednávanie v predmetnej veci) do 2. januára 2004 (úprava súdnej   kancelárii   vykonať   úkony   súvisiace   s   nariadením   pojednávania).   Krajský   súd nevykonal v predmetnej veci žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu jej merita ani v období od 5. mája 2005 (uskutočnenie pojednávania) do 4. januára 2006 (úprava súdnej kancelárii vykonať úkony súvisiace s nariadením pojednávania), t. j. viac ako osem mesiacov. Žiadne úkony   smerujúce   k   rozhodnutiu   merita   veci   krajský   súd   nevykonal   ani   v   období od 7. januára 2008 do 16. novembra 2010, t. j. jeden rok a jedenásť mesiacov. Z uvedeného vyplýva, že obdobia nečinnosti krajského súdu v predmetnom konaní predstavujú obdobie trvajúce viac ako 49 mesiacov (4 roky a 1 mesiac).

Uvedené skutočnosti nesvedčia o tom, že by krajský súd organizoval svoj procesný postup   v   posudzovanom   konaní   tak,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty sťažovateľky,   tak   ako   mu   to   ukladá   ustanovenie   §   100   ods.   1   OSP,   ktoré   predstavuje premietnutie   ústavnej   garancie   práva   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.

Ústavný súd taktiež prihliadol na skutočnosť, že predmetné konanie bolo poznačené aj výraznou procesnou aktivitou žalovaného, ktorý aktívne v konaní využíval svoje procesné práva (11. február 2003 – podanie vzájomného návrhu, odvolanie proti výzve krajského súdu z 2. decembra 2003 na zaplatenie súdneho poplatku za vzájomný návrh, 29. január 2004   –   protinávrh   žalovaného   predložený   na   pojednávaní,   23.   február   2006   –   podanie námietky zaujatosti, odvolanie žalovaného proti uzneseniu z 11. mája 2006, ktorým mu bola uložená   poriadková   pokuta   pre   neúčasť   na   pojednávaní,   16.   október   2006   –   podanie námietky zaujatosti, 19. apríl 2011 – návrh žalovaného na prerušenie konania a návrh na zmenu návrhu postupom podľa § 95 ods. 1 OSP, 8. december 2011 – žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, 12. január 2012 – podanie námietky zaujatosti, 21. február 2012 – žiadosť žalovaného o prerušenie konania, 21. marec 2012 – odvolanie žalovaného proti   uzneseniu   zo   7.   marca   2012,   ktorým   zamietol   jeho   návrh   na   prerušenie   konania, 19. november   2012   –   žalovaný   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   z   24.   októbra   2012, 18. november 2013 – podanie námietky zaujatosti žalovaným, 13. január 2014 – žiadosť žalovaného   podľa   §   103   OSP   a   ním   podaná   námietka   zaujatosti,   17.   február   2014   –odvolanie   žalovaného proti   uzneseniu   z   5.   februára   2014   a   námietka   príslušnosti   súdu, 16. apríl 2014 – žiadosť žalovaného o zrušenie nariadeného pojednávania, 29. apríl 2014 – dovolanie   žalovaného proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   z   27.   februára   2014,   odvolanie žalovaného proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 28 Cb 16/2001 z 30. apríla 2014).

V   dôsledku   uvedených   procesných   úkonov   sa   spis   v   predmetnej   veci   nachádzal na najvyššom   súde   takmer   dva   mesiace   v   čase   od   16.   marca   2006   do   9.   mája   2006, keď tento súd rozhodoval o žalovaným podanej námietke zaujatosti z 23. februára 2006, ďalej v čase rozhodovania o námietke zaujatosti podanej žalovaným od 15. decembra 2006 (doručenie spisu   najvyššiemu súdu) do   17. januára 2007 (jeden   mesiac), ako aj v čase od 14. marca 2007 do 3. januára 2008, t. j. takmer desať mesiacov, v ktorom rozhodoval najvyšší súd o odvolaní žalovaného proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty z 11. mája 2006.   Z   dôvodu   žalovaným   podanej   námietky   zaujatosti,   ako   aj   námietky   zaujatosti vznesenej   predsedníčkou   senátu   krajského   súdu   bol   spis   v   predmetnej   veci   predložený najvyššiemu   súdu   aj v   období   od   26.   decembra   2012   do   16. februára 2012.   V   období od 28. marca 2012 do   13. augusta 2012 (takmer päť mesiacov) krajský súd rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu zo 7. marca 2012, ktorým konanie v predmetnej veci nebolo prerušené. Najvyšší súd v čase od 27. novembra 2012 do 11. novembra 2013 (takmer jeden rok) rozhodoval o odvolaní žalovaného proti uzneseniu krajského súdu z 24. októbra 2012, ktorým   bol   zamietnutý   jeho   návrh   na   prerušenie   konania,   o   ďalšej   námietke   zaujatosti podanej žalovaným rozhodoval najvyšší súd v čase od 26. novembra 2013 do 23. decembra 2013 (jeden mesiac) a spis v predmetnej veci sa z dôvodu žalovaným podanej námietky zaujatosti nachádzal na najvyššom súde aj v čase od 21. februára 2014 do 3. apríla 2014. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na skutočnosť, že predmetné   konanie   bolo   predĺžené   aj   o   obdobia   trvajúce   spolu   približne   dvadsaťjeden mesiacov, počas ktorých v predmetnej veci rozhodoval najvyšší súd o procesných úkonoch iniciovaných žalovaným. Z uvedeného vyplýva, že čas, počas ktorého sa spis nachádzal na najvyššom súde, tiež možno pripočítať k výraznému predĺženiu predmetného konania. Zároveň ale ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že aj na tomto období spôsobujúcom celkové   predĺženie   uvedeného   konania   má   svoj   podiel   vyplývajúci   z   jeho   neefektívnej činnosti krajský súd. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že spis v predmetnej veci bol krajskému súdu počas plynutia týchto období viackrát vrátený späť bez rozhodnutia z dôvodu jeho nedôslednej činnosti pri jeho predložení alebo pre zrušenie jeho rozhodnutia (5. apríla 2006, 3. januára 2008, 10. apríla 2012, 28. mája 2012 a 5. augusta 2013).

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako trinásť rokov a desať mesiacov aj v dôsledku nečinnosti a neefektívnej činnosti krajského súdu. S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na krajskom súde považovať za ústavne akceptovateľnú ako vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ani vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že označené práva sťažovateľky boli porušené.

III.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 500 € od krajského súdu z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   predovšetkým   postup   krajského   súdu   v   predmetnej   veci   a   správanie sťažovateľky považoval ústavný súd priznanie sumy 4 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia Advokátskou kanceláriou Gavorová & Partneri, s. r. o., Lombardíniho 22b, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. Edity Gavorovej, ktorá si uplatnila nárok na ich úhradu v celkovej sume 1 536,43 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 € a za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti   ústavnému   súdu)   a   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2014 (vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v sume 418 € vrátane režijného paušálu. Odmena právnej zástupkyni za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty tak predstavuje celkovú sumu 501,60 €

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014