znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 38/2013-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   októbra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť spoločnosti R. l. a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom podsp. zn. 16 CoE 157/2011 a jeho uznesením z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti R. l., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   2   ods.   2   a   3   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 157/2011 z 28. apríla 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal,   p o r u š e n é   n e b o l o.O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   38/2013-27 zo 6. februára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R. l., a. s.   (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 157/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti sťažnosť (proti prvostupňovému a dovolaciemu rozhodnutiu) odmietol.

2.   Sťažovateľka   je   právnickou   osobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva. Dňa 25. mája 2007 uzavrela s M. B. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu, na základe ktorej sa   povinná   zaviazala   platiť   dohodnuté   poistné.   Povinná   v   rozpore   s poistnou   zmluvou dohodnuté poistné prestala platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou   rozhodcovskou doložkou   obrátila   na   Arbitrážny   súd   Košice   (ďalej   len   „arbitrážny   súd“),   ktorý rozhodcovským   rozsudkom   sp.   zn.   2   C   736/2009   z   8.   marca   2010   zaviazal   povinnú na zaplatenie dlžného poistného vo výške 26,99 € s príslušenstvom. Keďže povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako   exekučného   titulu.   Súdny   exekútor   predložil   12.   novembra   2012   Okresnému   súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením sp. zn. 12 Er 1074/2010 z 19. januára 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) žiadosť súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietol.

3.   O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.  

4.   Podľa   sťažovateľky   sú   rozhodnutia   všeobecných   súdov   arbitrárne a nepreskúmateľné, čo odôvodňuje tým, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania a bez poskytnutia možnosti sťažovateľke vyjadriť sa k veci, hoci okresný súd vykonal samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd   v   základnom   konaní.   Viedlo   to   k   faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje: „Vyšší súdny úradník a   odvolací   súd   preskúmali   v exekučnom   konaní   skutkové   otázky, o ktorých   bolo   rozhodnuté   vo   veci   samej,   t.   j.   rozhodcom   v   rozhodcovskom   konaní (okolnosti   uzavretia   rozhodcovskej   doložky,   osobitné   vyjednanie   rozhodcovskej   doložky, súlad s dobrými mravmi, pohnútky sťažovateľa pri uzatváraní rozhodcovskej doložky). Z povahy týchto skutočností – nakoľko ide o skutkový stav – vyplýva, že k ich spoľahlivému objasneniu   nemožno   dospieť   bez   riadneho   dokazovania   vykonaného   v   prítomnosti účastníkov konania na pojednávaní. Exekučný súd pri vykonávaní dokazovania nezohľadnil skutočnosť, že vykonal prieskum skutkového stavu len podľa obsahu exekučného spisu, ktorý nemá   rovnaký   obsah   ako   spis   súdu   konajúceho   vo   veci   samej,   a   teda   nemá   prístup ku všetkým dôkazom, na základe ktorých zistil súd konajúce vo veci samej skutkový stav. Úplné   zistenie   skutkového   stavu   preto   predpokladá   riadne   vykonanie   dokazovania na pojednávaní.“

5.   Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   dnes   už   zrušené   ustanovenie   §   253   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   predseda   senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil   zákon.   Toto   ustanovenie   slúžilo   exekučným   súdom   ako   procesný   podklad na nenariadenie   pojednávania.   Súčasné   znenie   Občianskeho   súdneho   poriadku a Exekučného   poriadku   takéto   ustanovenie   nemá.   Exekučný   súd   je   preto   podľa   názoru sťažovateľky povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie.

6.   Popri   procesnoprávnych   pochybeniach   sťažovateľka   namieta   aj   právny   názor o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Táto by mohla byť podľa nej neprijateľná   pre   hrubý   nepomer   práv   povinnej   v   rozhodcovskom   konaní   v   porovnaní s právami sťažovateľky, čo však z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov nevyplýva. Použitie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané. Nie každá rozhodcovská   doložka   je   teda   automaticky   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou.   Záver o nekalom   charaktere   rozhodcovskej   doložky   nevyplýva   z   jej   samotnej   existencie,   ale z konkrétnych   skutkových   okolností   každého   jedného   prípadu.   V   danom   prípade   však exekučné súdy dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré sťažovateľka vymenúva. Navyše,   povinná   bola   pred   podpisom   poistnej   zmluvy na zvláštnom   tlačive osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní, pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný pred   uzavretím   poistenia   bez   účasti   poisťovne   informovať   spotrebiteľa   o   podstatných okolnostiach   poistného   vzťahu.   Preto   súhlas   povinnej   s   rozhodcovskou   doložkou   mal povahu informovaného súhlasu. Vzhľadom na porušenie označených práv sťažovateľky, čoho dôsledkom bolo nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, všeobecné súdy sa o   obsahu   osobitného   tlačiva   s   poučením   o   možnosti   zvoliť   si   rozhodcovské   konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.

7.   Napokon   sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti,   ako   i   v   doplneniach   právnej argumentácie zo 16. mája 2012, 19. septembra 2012, 4. januára 2013, 7. februára 2013 a z 3. septembra   2013   interpretuje   relevantné   články   ústavy   a   dohovoru   a   poukazuje na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré podľa jej názoru svedčia v prospech ňou predostretej argumentácie.  

8. V petite sťažnosti sťažovateľka   v rozsahu ústavným súdom prijatej sťažnosti ̶̶ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, zrušil uznesenie krajského súdu, vec vrátil na nové konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 4. apríla 2013 vyjadril krajský súd v zastúpení jeho podpredsedu, ktorý v podstatnom uviedol:

«Pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   Nález   Ústavného   súdu   III.   US   60/04-70 z 19. mája 2004, je potrebné uviesť, že ústavný súd poukazoval v náleze na už zrušené ustanovenie § 253 odsek 2 O. s. p., teda nález Ústavného súdu už nie je možné aplikovať analogicky.

Podľa § 115 ods. 1 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd   nariadi   na   prejednanie   veci   samej   pojednávanie,   na   ktoré   predvolá   účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Z citovaného ustanovenia O. s. p. vyplýva, že súd nariadi pojednávanie len ak ide o prejednanie   veci   samej,   ak   zákon   alebo   osobitný   predpis   neustanovuje   inak. Rozhodovanie vo veci samej znamená rozhodovanie o samotnom vecnom nároku. O veci samej rozhoduje súd rozsudkom v zmysle § 152 odsek 1 O. s. p., pričom zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   pojednávanie   je   potrebné   nariadiť,   keď   súd   rozhoduje o samotnom vecnom nároku, kde výsledkom rozhodnutia o takejto veci by mal byť rozsudok, prípadne uznesenie, kde to ustanovuje zákon.

V exekučnom konaní sa nerozhoduje vo veci samej, ale reálne dochádza k výkonu už vydaného právoplatného rozhodnutia, kedy sa rozhoduje uznesením, kde zákon nevyžaduje nariadenie pojednávania. Vykonávacie konanie (exekučné konanie) nesmeruje k vydaniu určitého konečného rozhodnutia vo veci samej, ale slúži k uspokojeniu nároku judikovaného súdom,   pokiaľ   povinný   dobrovoľne   nesplní,   čo   mu   ukladá   vykonateľné   rozhodnutie. Aj rozhodnutia súdu v rámci exekučného konania možno preto považovať skôr za procesné rozhodnutia, kde na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia O. s. p., pokiaľ Exekučný poriadok neustanovuje inak, tak, ako na to poukazuje § 251 odsek 4 O. s. p.

Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že súd v exekučnom konaní musí nariadiť pojednávanie, ak preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa   §   44   odsek   2   Exekučného   poriadku,   súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezisti   rozpor   so   žiadosťou   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa   §   41   odsek   2   písm.   e)   a   d).   Ak   súd   zistí   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Aj   z   citovaného   ustanovenia   Exekučného   poriadku   jednoznačne   vyplýva,   že pri preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd nenariaďuje pojednávanie, ale zisťuje, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul je v rozpore so zákonom alebo nie. Ak rozpor so zákonom nezistí, poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia uznesením zamietne. Súd v rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva nové dokazovanie, ale zisťuje len, či táto žiadosť je alebo nie je v súlade so zákonom.

Z týchto dôvodov preto nie je možné stotožniť sa so sťažnosťou sťažovateľky, že všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia   rozhodli   bez nariadenia pojednávania, pretože súdy takúto povinnosť nemajú, ich povinnosťou je len skúmať, či žiadosť o udelenie poverenia je alebo nie je v súlade so zákonom.

Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu upravenú v §§ 120 až 136 O. s. p., pretože účelom dokazovania je preukázanie sporných tvrdení,   čo posudzovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom určite nie je. § 120 odsek 1 O. s. p. uvádza, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorého výsledkom má byť hodnotenie dôkazov pre rozhodnutie vo veci samej. Pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia nedochádza k rozhodovaniu vo veci samej...

Otázka hrubého nepomeru práv povinného v rozhodcovskom konaní v porovnaní s právami   oprávneného,   a   to   v   neprospech   povinného   vyplýva   priamo   z   rozhodnutia Okresného súdu Lučenec č. k. 12Er/1074/2010-25 zo dňa 19. januára 2011, keď poukazuje na to, že „v zmysle článku XV. bod 2 Všeobecných poistných podmienok (ďalej len „VPP“) oprávneného, ktoré sú prílohou poistnej zmluvy, je na rozhodnutie sporu medzi poisťovňou a   poistníkom   príslušný   rozhodcovský   súd,   ktorý   určí   poisťovňa,   pričom   na   výber rozhodcovského súdu nemá poistník (povinný) žiaden vplyv. Súd mal za to, že oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý vyberie oprávnený, a to   aj   v   danej   veci   na   súde,   ktorý   sa   nachádza   v   mieste   jeho   sídla   (K.),   za   účelom minimalizácie   jeho   nákladov   a   reálneho   sťaženia   uplatnenia   práv   spotrebiteľa.   Takto koncipovanou   rozhodcovskou   doložkou   teda   reálne   dochádza   k   narušeniu   smernicou sledovanej   rovnováhy   medzi   zmluvnými   stranami,   a   to   samozrejme   v   neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania (K. nad R. – K.), nemá právo relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania pred rozhodcovským súdom. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadrením v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska, ako   je   to   prirodzení   v   občianskom   súdnom   konaní.   Spotrebiteľ   sa   podpisom   zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka ako súčasť VPP oprávneného, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu“.

Už   z   odôvodnenia   uvedeného   rozhodnutia   jasne   vyplýva,   že   povinný   sa   musel podriadiť   príslušnému   rozhodcovskému   súdu,   ktorý   určila   poisťovňa,   pričom   nemal na výber   rozhodcovského   súdu   žiaden   vplyv,   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   vzdialenosť rozhodcovského súdu od jeho bydliska (K. nad R. – K.), pričom podpisom takejto zmluvy, ktorej   obsahom   bola   rozhodcovská   doložka   len   ako   súčasť   Všeobecných   poistných podmienok oprávneného, sa reálne vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky aj s ohľadom na nemožnosť spotrebiteľa vybrať rozhodcovský súd prípadne rozhodcu, zvýraznil vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí aj krajský súd... Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 a článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením článku 2 odsek 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením č. k. 16 CoE/157/2011 -62 zo dňa 28. apríla 2011 porušené nebolo.»

10. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.  

11.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13.   Podstatu   argumentácie   sťažovateľky   tvorí   námietka,   že   okresný   súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného   súdu.   Uvedený   nedostatok   pritom   nenapravil   ani   krajský   súd.   Nadväzujúc na uvedenú   námietku   sťažovateľka   ďalej   všeobecným   súdom   vytýka,   že   jej   neumožnili vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo   nariadenia   pojednávania,   čo   samo osebe postačuje záver o porušení jej označených základných práv. Napokon sťažovateľka namieta   aj   samotné   meritórne   posúdenie   veci   všeobecnými   súdmi,   keď   posúdili rozhodcovskú   doložku,   ktorou   sa   mala   založiť   právomoc   rozhodcovského   súdu,   za neplatnú, a tým aj exekučný titul za nespôsobilý pre jeho materiálnu nevykonateľnosť.  

14. Krajský súd v napadnutom uznesení z 28. apríla 2011 v podstatnom uviedol:«V   prejednávanej   veci   sa   odvolací   súd   najprv   zaoberal   odvolacou   námietkou oprávneného o prekročení právomoci exekučného súdu pri preskúmavaní právoplatného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v exekučnom konaní.

Slovenský   právny   poriadok   nielenže   umožňuje,   ale   priamo   ukladá   v   niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa, a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa   zákona   §   45   ods.   1   zák.   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, okrem iného vtedy, ak rozhodcovský rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom ( § 45 ods. 1 písm. c). Podľa   ustanovenia   §   45   ods.   2   toho   istého   zákona   súd   príslušný   na   výkon rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   zastaví   výkon   rozhodcovského   rozsudku   alebo   exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo   c).   Materiálna   právoplatnosť   rozhodnutia   vyjadruje,   že   medzi   účastníkmi,   medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky sa nastolil kvalitatívny nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej aj výnimky (viď. napr. ustanovenie § 159 O. s. p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom).

Podľa § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Uvedená výnimka sa vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok,   pretože   pokiaľ   by   bolo   ustanovenie   §   35   Zákona   o   rozhodcovskom   konaní vykladané doslovne, súd by nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol viazaný. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút

-prieskumnú   právomoc   exekučného   súdu,   resp.   súdu   rozhodujúceho   vo   veci   výkonu rozhodnutia. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie   je   ním   teda   viazaný   v   zmysle   §   159   O.   s.   p.   a   môže   ho   preskúmavať   z   hľadísk vyjadrených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré   umožňuje   exekučnému   súdu   jeho   skúmanie.   Odvolací   súd   poukazuje   aj   na   tú skutočnosť,   že   rozhodcovský   súd   je   napriek   výsledku   svojej   činnosti   v   podobe rozhodcovského   rozsudku   súkromnoprávny   orgán   a   rozhodcovské   konanie   je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné   s povahou   právneho štátu, aby boli súkromnoprávne   orgány   mocensky   postavené   plnohodnotne   na   roveň   orgánom disponujúcim verejnou mocou.

Súd prvého stupňa aplikoval a podrobne sa venoval výkladu smernice Rady (ES) 93/13/EHS,   pričom   podporne   a   správne   poukázal   i   na   judikatúru   Súdneho   dvora   (ES) ohľadom   aplikácie   spotrebiteľského   práva,   odvolací   súd   však   pre   úplnosť   dodáva,   že poistná zmluva bola medzi účastníkmi konania podpísaná dňa 25. 05. 2007 teda v čase, kedy   podrobnú   úpravu   spotrebiteľských   zmlúv,   včítane   neprijateľných   podmienok, obsahovalo i slovenské vnútroštátne právo - zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej   zmluvnej   strany   v   právnom   vzťahu   zo   štandardnej   spotrebiteľskej   zmluvy,   niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou   bola   samotná   rozhodcovská   doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice a postarať sa o to,   aby   spotrebiteľov   nekalé   podmienky   v   záujme   vyššej   kvality   života   bežných   ľudí nezaväzovali.

Na   účel   sledovaný   smernicou   Rady   reagoval   i   legislatívny   vývoj   v   Slovenskej republike, o. i. i novelizáciou Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od-1. januára 2008, zaviedla do ustanovenia §-u 53 odsek 4 písm. r) v znení „za neprijateľnú   podmienku   uvedenú   v   spotrebiteľskej   zmluve   sa   považuje   ustanovenie, ktoré   vyžaduje   v   rámci   dojednanej   rozhodcovskej   doložky   od   spotrebiteľa,   aby   spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.

V predloženej veci tak v čase podpisovania Zmluvy o poistení účastníkmi konania, táto   obsahovala   ustanovenie   -   rozhodcovskú   doložku,   podľa   ktorej   sa   zmluvné   strany dohodli,   že   „všetky   vzájomné   spory   a   sporné   nároky   z   poistenia   sa   rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom“.

Podľa   ods.   2   časti   XV.   Všeobecných   poistných   podmienok   „pokiaľ   poisťovňa nepoverí   osobitnú   právnickú   osobu   zriadením   alebo   výberom   špecializovaného   stáleho rozhodcovského   súdu,   resp.   nezriadi   stály   rozhodcovský   súd,   bude   rozhodcovský   súd vytvorený   podľa   potreby   od   prípadu   k   prípadu   troma   fyzickými   osobami   poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok“.

Takto   koncipovaná   rozhodcovská   doložka   spôsobuje   hrubý   nepomer   v   právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko spotrebiteľ nielenže nemá dosah na výber rozhodcovského súdu,   prípadne rozhodcu, ale v zmysle uvedenej doložky sa spotrebiteľ vopred vzdáva riešiť prípadné spory vzniknuté zo zmluvného vzťahu pred   riadnym   (štátnym)   súdom.   Rozhodcovská   doložka   tak   predstavuje   neprijateľnú podmienku v zmysle Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ sa týka odvolacej námietky a tvrdenia oprávneného, že rozhodcovská doložka je   dojednaná   individuálne,   nakoľko   ju   mohol   povinný   odmietnuť   bez   toho,   aby   malo odmietnutie osobitných dojednaní vplyv na zvyšok jeho poistného vzťahu, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na začlenenie rozhodcovskej doložky do Všeobecných poistných podmienok,   ktoré   boli   neoddeliteľnou   súčasťou   poistnej   zmluvy.   Všeobecné   poistné podmienky v danom prípade predstavujú kompaktný, vopred pripravený celok upravujúci podmienky   poistného   vzťahu,   jeho   vznik,   zánik,   práva   a   povinnosti   zmluvných   strán, jednotlivé   druhy   poistenia   a   pripoistenia,   pričom   rozhodcovská   doložka   je   súčasťou poistných podmienok ako „XV. časť - rozhodcovské konanie“. Povinný tak svojím podpisom mohol všeobecné podmienky poistenia akceptovať ako celok alebo ich odmietnuť. Povinný (poistník)   nemal   možnosť   prejaviť   svoju   slobodnú   vôľu   len   ohľadom   rozhodcovského konania,   resp.   rozhodcovskej   doložky,   takáto   zmluvná   podmienka   rozhodne   nie   je dojednaná individuálne, ako v podanom odvolaní uviedol oprávnený.

Podľa   ust.   §   53   ods.   5   OZ   neprijateľné   podmienky   upravené   v   spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Rozhodcovská   doložka,   tak   ako   bola   uvedená   vo   Všeobecných   poistných podmienkach je neplatná, pričom neplatnou bola už v čase podpisovania poistnej zmluvy z dôvodu rozporu so zákonom. Rozhodcovská doložka je neprijateľná (a teda i neplatná), o. i.   i   preto,   že   nebola   so   spotrebiteľom   osobitne   vyjednaná   a   núti   spotrebiteľa neodvolateľné sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu.

V   záujme   rešpektovania   medzinárodnej   zmluvy   a   naplnenie   cieľa   EU   vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch a jednak s poukazom na platné vnútroštátne právo, odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa prijal záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

Keďže   v   prejednávanej   veci   bol   vydaný   exekučný   titul   (rozhodcovský   rozsudok) na základe neplatnej podmienky, v danej veci absentuje spôsobilý exekučný titul. Odvolací súd preto v zmysle ust. § 219 ods. 1 OSP uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.»

15.   Ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nepovažuje   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   za   neodôvodnené   a   nespreskúmateľné,   keďže   z   neho   vyplýva   dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom. Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   12   Er   1074/2010   z   19.   januára   2011.   Z   konštantnej   judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Vo   svojej   ustálenej judikatúre   aj   v   nadväznosti   na   §   219   ods.   2   OSP   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

16. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k   vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej   pravdy   reálny   proces   v   danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy v rámci   inštančného   postupu   zaoberali   aj   nosnými   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľkou v tejto sťažnosti (bod 13), aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

18. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru, že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

19.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   reagovať   aj   na   námietky   sťažovateľky poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej   praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej   právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

20. Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského   súdu.   K   podobnému   názoru   ako   v   tejto   veci   ústavný   súd   dospel   aj̶̶ v konaní o iných   obdobných   sťažnostiach   (I.   ÚS   359/2012,   I.   ÚS   332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012,   II.   ÚS   160/2013,   III.   ÚS   264/2012,   III.   ÚS   595/2012, III. ÚS 433/2013,   resp.   III.   ÚS   455/2013)   a   na   uvedenom   názore   konajúceho   senátu I. ÚS nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   senát   II.   ÚS   rozhodol   10.   júla   2013   vo   veci sp. zn. II. ÚS   499/2012   inak/opačne,   resp.   že   v   niektorých   iných   prípadoch   návrhy sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke   okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára̶ 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť   rozhodol bez̶ toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 359/2012, I.   ÚS   332/2012,   m.m   IV.   ÚS   461/2012,   II.   ÚS   160/2013,   III.   ÚS   264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013) a predmetnú vec ani nepredložil podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych názorov senátov (k odchylnému právnemu názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstanenosti, keďže ide o kvázi meritórne rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného   súdu.   Pri   rozhodovaní   (nielen)   ústavného   súdu   je   potrebné   mať   na   zreteli predovšetkým záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov a aj to zákonom   predvídaným spôsobom   (§   6 zákona o   ústavnom   súde).   Pokiaľ   takáto zmena nie je náležite odôvodnená   a/alebo neprešla požadovanou   zákonnou   procedúrou, možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.  

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú súvislosť medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   na   jednej   strane   a   sťažovateľkou označenými právami, a preto jej sťažnosti nevyhovel.

22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

23. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k nálezu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013