znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 38/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. K., L., zastúpenej advokátom Mgr. T. S., V., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 112/2008-207 zo 4. novembra 2010, č. k. 6 S 112/2008-248 z 30. marca 2011 a č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 a v odvolacom konaní postupom a právoplatnými   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sžo 153/2010 z 11. augusta 2010, sp. zn. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. januára 2011 a sp. zn. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. decembra   2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   S.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a „prístup k súdu“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 6 S 112/2008-207 zo 4. novembra 2010, č. k. 6 S 112/2008-248 z 30. marca 2011 a č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 a v odvolacom konaní postupom a právoplatnými uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Sžo 153/2010 z 11. augusta 2010, sp. zn. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. januára 2011 a sp. zn. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. augusta 2011.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným   krajskému   súdu   26.   augusta   2008   dožadovala   preskúmania   uznesenia predsedníctva   S.   (ďalej   len   „odporkyňa“)   č.   2702/08   zo   4.   júla   2008,   ktorým   jej   bol pozastavený výkon advokácie (keďže bola rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 5 T 74/2006-3802 z 8. apríla 2008 uznaná vinnou za úmyselný trestný čin) do právoplatnosti rozsudku. Odporkyňa uznesením č. 2702/2009 z 1. júla 2009 zrušila svoje rozhodnutie zo 4. júla 2008 „vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok Okresného súdu v Poprade spis. zn. 5 T 74/06 z 8. apríla 2008..., bol uznesením Krajského súdu v Prešove z 31. marca 2009 zrušený v celom   rozsahu,   neexistuje   v súčasnosti   dôvod   pre   obligatórne   pozastavenie   výkonu advokácie JUDr. S. K.“. Krajský súd uznesením č. k. 6 S 112/2008-135 zo 4. marca 2010 konanie   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   odporkyne   zo   4.   júla   2008   zastavil.   Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžo 153/2010 z 11. augusta 2010 zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka podaním z 23. septembra 2010 (predtým podaním z 26. júla 2009) žiadala zmeniť (pripustiť zmenu) jej „pôvodného žalobného návrhu“ (a to zrušiť napadnuté uznesenie „v období od 30. 7. 2008 do 09. 07. 2009...“, pozn.). Krajský súd uznesením č. k. 6 S 112/2008-207 zo 4. novembra 2010 nepripustil zmenu návrhu „v znení ako to uviedla navrhovateľka v podaní... zo dňa 26. 7. 2009 ani návrhu... zo dňa 23. 9. 2010“. O odvolaní (a aj o námietke zaujatosti proti sudcom vo veci konajúceho senátu krajského súdu) rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. januára 2011 tak, že ho zamietol a nevylúčil namietaných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 6 S 112/2008. Sťažovateľka podaním z 8. marca 2011 adresovaným krajskému súdu a označeným   ako „Námietka   –   k č.   k.   6   S 112   (pred   NS   SR   pod   č.   k.   5   Sžo   1/2011, 5 Ndz 1/2011)“ opätovne žiadala, aby bola pripustená ňou už navrhovaná zmena žalobného návrhu. Tomuto jej opätovnému návrhu krajský   súd uznesením   č.   k. 6 S 112/2008-248 z 30. marca 2011 nevyhovel a nepripustil požadovanú zmenu. Predmetné uznesenie napadla sťažovateľka   podaním   z 8.   apríla   2011   označeným   ako „Námietka   –  ...“.   Krajský   súd uznesením č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 konanie vo veci zastavil. O odvolaní sťažovateľky z 20. apríla 2011 (doplnenom podaním z 30. mája 2011) rozhodol najvyšší súd uznesením   sp.   zn.   5   Sžo   21/2011,   5   Sžo   36/2011   z 25.   augusta   2011   tak,   že   potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 a jej odvolanie proti uzneseniu č. k. 6 S 112/2008-248 z 30. marca 2011 odmietol.

3.   Podstatou   sťažovateľkinho   tvrdenia   o porušení   v bodoch   2   a 4   uvedených základných práv tam označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu je jej nesúhlas so spôsobom vybavenia ňou požadovaného odloženia vykonateľnosti rozhodnutia odporkyne zo 4. júla 2008 o pozastavení výkonu advokácie (t. j. len oznámením krajského súdu   z 9.   januára   2009   o nevyhovení   jej   žiadosti   odporkyňou),   a to „nezákonným a arbitrárnym použitím ust. § 250c ods. 1 posledná veta OSP...“, obsah tohto oznámenia je podľa názoru sťažovateľky „jednoznačne zmätočný, právne a skutkovo nepreskúmateľný t. j. je nespôsobilý vyvolať žiadne právne účinky“. Ďalej uviedla, že „ani krajský súd v KE... a ani NS SR... sa s otázkou vykonateľnosti nevysporiadali správne, resp. mysle aplikovali nesprávne   zákonné   ustanovenia   na   jej   prípad“.   Taktiež   nesúhlasila   s   nenariadením „termínu ústneho pojednávania vo veci za jej osobnej účasti“, ako aj so skutočnosťou, že vo veci mal na krajskom súde konať samosudca, a nie senát. K uzneseniu najvyššieho súdu z 25. augusta 2011 sťažovateľka uviedla, že podľa jej názoru „je možné... konštatovať, že žiadny jej dôvodný a skutkovo odôvodnený argument vyplývajúci z podaného odvolanie, NS SR nevyvrátil, resp. nezdôvodnil, prečo ho neprijal. Je teda nesporné, že aj NS SR svojím nepresvedčivým   odôvodnením   porušil   ústavné   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie. Námietky, ktoré sťažovateľka vzniesla boli pre vec podstatné a principiálne, avšak nedostala na ne odpoveď.“. Na podopretie svojich právnych názorov a z nich vyplývajúcich (majúcich   vyplývať)   záverov   vo   veci   konajúcich   súdov   sťažovateľka   pomerne   obsažne citovala (resp. poukazovala na) judikatúru všeobecných súdov, ústavného súdu a právne názory   vyplývajúce „z   dostupných   publikácií   renomovaných   právnikov   k uvedenej problematike“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Ústavný   súd   SR   vyhovuje   v   celom   rozsahu   podanej   sťažnosti   a   vyslovuje,   že postupom a právoplatnými uzneseniami Krajského súdu v Košiciach č. 6 S 112/2008-207 z 04. 11. 2010, č. 6 S 112/2008-248 z 30. 03. 2011, č. 6 S 112/2008-252 z 30. 03.2011 v konaní vedenom pod č. 6 S 112/2008, v odvolacom konaní postupom a právoplatnými uzneseniami Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžo 153/2010 z 11. 08. 2010 - v časti týkajúcej sa vykonateľnosti napadnutého uznesenia P. č. 2702/08 z 04. 07. 2008, č. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. 01. 2011, č. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. 08. 2011, boli porušené základné ústavné práva sťažovateľky JUDr. S. K. a to právo na spravodlivé súdne konanie, právo na súdnu ochranu - podľa čl. 46 Ústavy SR, právo na prístup k súdu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a preto Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. 6 S 112/2008-207 z 04. 11. 2010, 6 S 112/2008-248 z 30. 03. 2011, č. 6 S 112/2008-252 z 30. 03. 2011 a uznesenia Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžo 153/2010 z 11. 08. 2010 v časti týkajúcej sa vykonateľnosti napadnutého uznesenia P. č. 2702/08 z 04. 07. 2008, č. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. 01. 2011, č. 5 Sžo 21/2011, 5 Sžo 36/2011 z 25. 08. 2011a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

Súčasne navrhla priznať jej finančné zadosťučinenie „v celkovej výške 20.000 Eur“ a trovy konania a právneho zastúpenia.

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri bod 4).

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

II.A

9. Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 153/2010 z 11. augusta 2010 a sp. zn. 5 Sžo 1/2011, 5 Ndz 1/2011 z 27. januára 2011, ako aj uznesením krajského súdu č. k. 6 S 112/08-207 zo 4. novembra 2010.

10. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

11. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu uvedené v bode 9 nadobudli právoplatnosť jednoznačne už pred začatím plynutia lehoty ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. (Vzhľadom na priebeh konania súdov chronologicky uvedený   v bode   2   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   jednotlivo   zisťovať   dátum nadobudnutia   právoplatnosti   týchto   rozhodnutí,   pozn.)   Sťažnosť   sťažovateľky   bola doručená ústavnému súdu   12. decembra 2011, teda po uplynutí uvedenej dvojmesačnej zákonom   ustanovenej   lehoty.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

II.B

12.   Sťažovateľka   ďalej   namieta   porušenie   ňou   označených   práv   uzneseniami krajského súdu č. k. 6 S 112/08-248 a č. k. 6 S 112//08-252 vydanými 30. marca 2011. O odvolaní sťažovateľky proti týmto rozhodnutiam rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5   Sžo   21/2011,   5   Sžo   36/2011   z 25.   augusta   2011,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 17. októbra 2011 (k bodom 9 až 12 pozri bod 2, pozn.).

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie týchto uznesení krajského súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky   predmetnými   uzneseniami   krajského   súdu   (bod   12).   Z uvedeného   dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.C

14.   Sťažovateľka   namieta   tiež   porušenie   ňou   označených   práv   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžo   21/2011,   5   Sžo   36/2011   z 25.   augusta   2011   ako   súdu odvolacieho, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 6 S 112/2008-252 z 30. marca 2011 a odmietol odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 S 112/2008-248 z 30. marca 2011 (pozri body 1, 2, 4 a 12).

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na   to,   aby   sa   jeho   vec...   prerokovala...   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom.

16. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

17.   V   prípade   sťažovateľky   však   nešlo   o   odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

19. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   sú   zlúčiteľné   s   označeným   článkom   ústavy   a dohovoru.

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Najvyšší   súd   po   oboznámení relevantných   častí   prvostupňového   rozhodnutia   a odvolacích   dôvodov   sťažovateľky v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach a konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a zistil že odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre meritórne rozhodnutie vo veci.

V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupu   orgánov   verejnej   správy,   ktorými   sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté § 244 ods. 1, 2 OSP.

Podstatou   správneho   súdnictva   je   ochrana   práv   občanov   a   právnických   osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

V   predmetnom   konaní   bolo   správnemu   súdu   predložené   rozhodnutie   odporkyne napadnuté opravným prostriedkom podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a (§ 2501 ods. 2 OSP).

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. zákona o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) komora pozastaví výkon advokácie tomu:

a) komu po zapísaní do zoznamu advokátov nezanikol alebo vznikol pracovný pomer alebo obdobný pracovný vzťah s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti a vykonáva činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania,

b) kto nastúpil výkon trestu odňatia slobody, bol vzatý do väzby alebo komu bolo uložené disciplinárne opatrenie pozastavenie výkonu advokácie,

c) komu bola v rozsudku súdu prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin do právoplatnosti rozsudku,

d) kto podal písomnú žiadosť na pozastavenie výkonu advokácie a preukáže, že si ustanovil za seba zástupcu.

Z   dikcie   citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva   odporkyni   povinnosť   vydať rozhodnutie   o   pozastavení výkonu advokácie advokáta,   ktorý bol súdom   prvého   stupňa v trestnom konaní uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu. V tomto prípade zákonodarca nedal odporkyni možnosť vziať do úvahy okolnosti trestného konania, či iné okolnosti,   tzn.   pozastavenie   výkonu   advokácie   podľa   §   8   ods.   1   zákona   o   advokácii neformuloval ako oprávnenie, ale ako výslovnú povinnosť.

Zákon   o   advokácii   tiež   rozlišuje   následky,   že   advokát   bol   za   takýto   trestný   čin odsúdený právoplatne a vtedy S. rozhodne o vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov (§ 7   ods.   1   písm.   d/   zákona   o   advokácii).   Táto   skutočnosť   má   za   následok   znemožnenie ďalšieho výkonu advokácie pre budúcnosť.

Navrhovateľka   sama   nikdy   nepoprela   skutočnosť,   že   bola   rozsudkom   Okresného súdu   Poprad   z   08.   apríla   2008,   č.   k.   5   T/74/2006-3802   uznaná   vinnou   zo   spáchania trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu prijímania úplatku podľa § 160 ods. 3 Trestného zákona platného do 31. augusta 1999, t. j. boli naplnené   zákonné   predpoklady   podľa   §   8   ods.   1   písm.   c/   zákona   o   advokácii   pre pozastavenie výkonu advokácie.

Skutočnosť, že predmetný rozsudok Okresného súdu Poprad z 08. apríla 2008, č. k. 5 T/74/2006-3802   bol   na   odvolanie   zrušený,   bola   reflektovaná   aj   zo   strany   odporkyne, ktorá   následne   svoje   rozhodnutie   (preskúmavané)   rozhodnutie   podľa   §   10   zákona   o advokácii zrušila, pretože odpadli dôvody jeho vydania.

Pokiaľ   odpadnú   dôvody   pozastavenia   výkonu   advokácie   podľa   §   8   zákona o advokácii,   komora   pozastavenie   výkonu   advokácie   advokátovi   bezodkladne   zruší a záznam o pozastavení výkonu advokácie vymaže zo zoznamu advokátov (§ 10 veta druhá zákona o advokácii).

Navrhovateľka   podala   opravný   prostriedok   proti   preskúmavanému   rozhodnutiu odporkyne o pozastavení výkonu advokácie podľa § 8 ods. 1 písm. c/ zákona o advokácii v čase pred jeho zrušením podľa § 10 zákona o advokácii, pričom k jeho zrušeniu došlo až za konania pred krajským súdom. Na túto skutočnosť navrhovateľka reagovala podaním návrhu na zmenu návrhu, ktorý bol zamietnutý. Žiadala, aby súd pripustil zmenu návrhu tak, že v predmetnom konaní rozhodne o tom, že zrušuje v celom rozsahu uznesenie P. č. 2702/08 zo 04. júla 2008 v období od 30. júla 2008 do 09. júla 2009 a vec vracia odporkyni na ďalšie konanie.

Podľa § 250o OSP správny súd konanie o žalobe zastaví ak správny orgán, ktorého rozhodnutie   súd   preskúmava,   vydá   nové   rozhodnutie,   ktorým   návrhu   celkom   vyhovie. Odporkyňa preskúmavané rozhodnutie zrušila rozhodnutím z 01. júla 2009 c. 2702/2009, t. j.   došlo   k   vydaniu   nového   rozhodnutia,   ktorým   odporkyňa   návrhu   navrhovateľky   na zrušenie   preskúmavaného   rozhodnutia   celkom   vyhovela,   a   preto   krajský   súd   správne a v súlade s § 250o OSP rozhodol o zastavení konania. Krajský súd mal túto skutočnosť za riadne preukázanú predloženou zápisnicou zo zasadnutia P. z 25. júna 2009 (č. l. 197), ako aj predloženým rozhodnutím odporkyne č. 2702/2009 z 01. júla 2009 (č. 1. 200), a preto mu nemožno vytýkať vadu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ OSP, a postupoval v súlade so zákonom, na   vec   správne   aplikoval   riadne   zistené   právne   normy.   Z tohto   dôvodu   ani   námietku navrhovateľky, že uznesenie krajského súdu trpí tiež vadou podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP nemožno vyhodnotiť ako relevantnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že Občiansky súdny poriadok   obsahuje   osobitnú   úpravu   opravných   prostriedkov   pre   konanie   v   správnom súdnictve. Podľa § 246c ods. 1 veta druhá a tretia OSP opravný prostriedok je prípustný, len   ak   je   to   ustanovené   v   tejto   časti   a   proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP sa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Právna   úprava   zmeny   návrhu   na   začatie   konania   je   obsiahnutá   v   tretej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   95),   pričom   v   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku je vylúčená možnosť podania odvolania voči uzneseniu súdu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu (§ 202 ods.   3 písm.   f/).   Osobitná úprava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku opravné prostriedky voči rozhodnutiu súdu o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu nerieši, preto je vo vzťahu k odvolaniu pre súd záväzné ustanovenie § 202 ods. 3 písm. f/ OSP s tým, že v prípade vydania takéhoto rozhodnutia v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, nie sú prípustné ani žiadne iné opravné prostriedky.

Navrhovateľka sa v odvolaní podanom voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. marca 2011, č. k. 6 S/112/2008-252 domáha tiež preskúmania zákonnosti uznesenia tohto súdu z 30. marca 2011, č. k. 6 S/211/2008-248, ktorým súd rozhodol o nepripustení zmeny   návrhu   v   zmysle   vyššie   citovaného   návrhu   navrhovateľky   a   voči   ktorému   nie   je prípustný   opravný   prostriedok   a   voči   ktorému   sa   vyhradila   podaním   „námietok“. Argumentovala tým, že nepripustením zmeny návrhu bolo porušené jej právo na spravodlivé konania, pretože samosudkyňa prvostupňového súdu právne a skutkovo žiadnym spôsobom nevyhodnotila   okolnosti   týkajúce   sa   navrhovanej   zmeny   žalobného   návrhu,   ktoré   boli podrobne a zákonne zdôvodnené v námietke navrhovateľky z 08. apríla 2011 a majú podľa jej právneho názoru zásadný význam pre rozhodovanie súdu o veci.

V   čase   podania   návrhu   na   zmenu   návrhu   bolo   už   preskúmavané   rozhodnutie odporkyne zrušené, a teda zanikol predmet konania pred krajským súdom a navrhovateľke bolo celkom vyhovené, a preto bol namieste postup súdu podľa § 250o OSP. Rozhodnutie krajského   súdu   o   návrhu   navrhovateľky   podľa   §   95   OSP   nemohlo   nijakým   spôsobom ovplyvniť výsledok konania. Navyše navrhovateľka opomína, že dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise zahŕňajú aj uznesenie P z 01. júla 2009 č. 2707/2009, ktoré jednoznačne preukazovalo   zrušenie   preskúmavaného   rozhodnutia.   Táto   skutočnosť   ako   výsledok doterajšieho konania je v priamom rozpore s požiadavkou navrhovateľky na zmenu návrhu, a teda je splnená požiadavka § 95 ods. 2 OSP pre nepripustenie zmeny návrhu, pretože výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Následne   ani   zamietnutie   zmeny   návrhu   navrhovateľky   podľa   nemohlo   mať   vplyv   na zákonnosť   uznesenia   krajského   súdu   o   zastavení   konania,   ktoré   je   predmetom   tohto odvolacieho   konania.   Z   tohto   dôvodu   nemožno   priznať   váhu   tvrdeniu   navrhovateľky o arbitrárnej   rýchlosti   rozhodnutia   o   zastavení   konania   (6   S/112/2008-252)   ešte   pred riadnym doručením uznesenia o nepripustení zmeny návrhu (6 S/112/2008-248).

Námietku navrhovateľky voči zloženiu súdu pri rozhodovaní o procesných návrhoch, kedy   miesto   samosudkyne   v   rozpore   s   §   246b   OSP   rozhodoval   senát,   najvyšší   súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože táto skutočnosť nemala a ani nemohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého uznesenia o zastavení konania, o ktorom rozhodol súd v zložení v súlade s § 246b ods. 2 OSP, t. j. rozhodoval samosudca.

S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel k záveru, že je namieste potvrdiť uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011 č. k. 5 SŽ/21/2011-252, pretože je vecne i právne správne (§ 250ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1, 2 OSP).

Navrhovateľka podaním doručeným súdu 12. apríla 2011 s označením „Námietka, č. k. 6S/112/2008-248, 8008200927“ (č. 1. 257) obsahujúcemu námietku voči uzneseniu krajského   súdu   z   30.   marca   2011   č.   k.   6   S/112/208-248,   okrem   iného   žiadala,   aby   sa „najvyšší súd zákonným a ústavne konformným spôsobom vyporiadal so skutočnosťami, ktoré   sú   uvedené   nielen   v   tomto   podaní,   ale   aj   v   predchádzajúcich   podaniach navrhovateľky.   („Námietka,   návrh   na   zmenu   žalobného   petitu   -   č.   k.   6   S/112/2008“ z 27. novembra 2010 a „K Vášmu listu zo dňa 07. decembra 2010 - č. k 6S/112/2008“ z 01. januára 2011) a následne,   aby bola   pripustená navrhovateľkou dôvodne a zákonne navrhovaná zmena žalobného petitu takto:

1 Súd zrušuje v celom rozsahu uznesenie P. č. 2702/08 zo dňa 04. júla 2008 v období od 30. júla 2008 do 09. júla 2009 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie,

2 Súd priznáva navrhovateľke trovy konania prvostupňového a odvolacieho konania, ktoré budú z jej strany vyčíslené v súdom stanovenej lehote.“

„Námietka“ navrhovateľky smeruje proti rozhodnutí u krajského súdu z 30. marca 2011,   č.   k.   6   S/112/2008-248,   ktorým   tento   súd   nepripustil   zmenu   návrhu   vo   vyššie uvedenom zmysle. Z obsahu tohto podania je zrejmé, že jeho cieľom je dosiahnutie zmeny rozhodnutia   prvostupňového   súdu   tým,   že   súd   druhej   inštancie   (t.   j.   odvolací   súd) „namietané“ uznesenie zmení v zmysle návrhu obsiahnutého „v námietke“.

V súlade s Občianskym súdnym poriadkom je zmena vydaného rozhodnutia možná len   za   podmienok   a   spôsobom   ustanoveným   týmto   zákonom.   Autoritatívna   zmena rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorú navrhovateľka „v námietke“ požaduje, je možná jedine cestou opravného prostriedku. Pojem „námietka“ v zmysle riadneho prostriedku Občiansky súdny poriadok nepozná, označuje sa ním procesná obrana účastníka voči iným skutočnostiam v konaní (napr. námietka príslušnosti súdu, námietka zaujatosti, a pod.). S ohľadom na § 41 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP Najvyšší súd Slovenskej   republiky   posúdil   toto   podanie   navrhovateľky   ako   odvolanie   voči   uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2011, č. k. 6 S/112/2008-248.

V zmysle § 201 ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   môže   účastník,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje,   napadnúť odvolaním.

Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu (§ 202 ods. 3 písm. f/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Poukazujúc na § 201 ods. 1 a § 202 ods. 3 písm. f/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP najvyšší súd konštatuje, že odvolanie navrhovateľky označené ako „námietka“ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 218 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP odvolanie odmietol, pretože smeruje voči rozhodnutiu, voči ktorému nie je odvolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež považuje za potrebné opätovne upozorniť na skutočnosti, ktoré uviedol už vo svojom uznesení z 27. januára 2011 sp. zn. 5 Sžo/l/2011, 5 Ndz/1/2011, ktorým rozhodol o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu krajského súdu zo 04. novembra 2010, č. k. 6 S/112/2008-207 o nepripustení zmeny návrhu.

Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej   správy,   avšak   v   zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (§ 250j OSP v prípade rozhodovania o žalobách a § 250q ods. 2 OSP pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov) môže žalobu zamietnuť, preskúmavané rozhodnutie zrušiť, alebo ho za podmienok podľa § 250j ods. 5 OSP zmeniť, v prípade konania o opravnom prostriedku súd preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie, pričom ustanovenie § 250j ods. 5 OSP platí obdobne. Súdy v správnom súdnictve nerozhodujú o neplatnosti právneho úkonu tak, ako to bolo požadované navrhovateľkou v návrhu na zmenu návrhu, o takomto petite nemôže súd v žiadnom konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku rozhodovať.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdy   v   správnom   súdnictve   nemôžu   vydať   rozhodnutie s určujúcim výrokom, aký navrhuje navrhovateľka. Občiansky súdny poriadok nepripúšťa, aby súdy v správnom súdnictve iba vyslovili porušenie práv navrhovateľa a tiež, aby zrušili preskúmavané rozhodnutie len pre určitý časový úsek. Postupujúc inak, dopustil by sa súd porušenia   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorá   v   čl.   2   ods.   2   ukladá   štátnym   orgánom povinnosť konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že spôsob, akým sa krajský súd vyporiadal s návrhom navrhovateľky na zmenu návrhu, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym právnym poriadkom a žiadnym spôsobom nezasahuje do jej práv a právom chránených záujmov navrhovateľky.»

21.   Predmetné   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich   dôvodov   a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným právom podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.D

24. Sťažovateľka súčasne namietala (bod 4) porušenie svojho základného práva „na prístup k súdu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“ („Každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala... v jeho prítomnosti...“, pozn.). Zo sťažovateľkou produkovanej argumentácie možno   vyvodiť,   že   porušenia   tohto   práva   sa   mal   dopustiť   najmä   krajský   súd,   ktorý nenariadil   termín   pojednávania   napriek   jej   písomnej   žiadosti   z 11.   novembra   2008. „Následne opätovne... podaním zo dňa 03. 03. 2010... žiadala priamo sudkyňu... o vytýčenie termínu   ústneho   pojednávania   vo   veci   za   jej   osobnej   účasti.“ Žiadny   iný   konkrétny argument   v súvislosti   s porušením   označeného   práva   sťažovateľka   neuviedla,   pričom z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   toto   právo   chápala   sťažovateľka   ako   súčasť označeného práva na spravodlivé prejednanie veci, ktoré „zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné   požiadavky   spravodlivého   procesu“,   ktorý (spravodlivý proces, resp. spravodlivé súdne konanie, pozn.) je predovšetkým garantovaný čl.   6   ods.   1 dohovoru   (pozri   body   16 a 17)   a ktorého   porušenie sťažovateľka   výslovne nenamietala.

25.   Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   považoval   namietanie porušenia   tohto práva   za   súčasť   argumentácie   spojenej   s namietaním   porušenia „práva   na   spravodlivé súdne konanie, práva súdnu ochranu – podľa čl. 46 Ústavy SR“ (bod 4) a z toho dôvodu (pozri aj odôvodnenie odmietnutia časti sťažnosti uvedené v bode II.C) sťažnosť v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú, lebo nezistil žiadnu spojitosť (príčinnú súvislosť) medzi posudzovaným uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva.

26.   Navyše,   vo   vzťahu   k rozhodnutiam   najvyššieho   súdu   a krajského   súdu označeným v bodoch 9 a 12 ústavný súd poukazuje na ich odmietnutie, ako aj odôvodnenie tohto odmietnutia uvedené v bodoch 11 a 13.

27. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

28. Nad rámec uvedeného (body 24 – 26) ústavný súd poznamenáva, že vo svojej konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   postup   a rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   v zásade   nemožno hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a slobôd   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97). Za daných   okolností   považoval   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu,   v rámci   ktorého rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   bez   nariadenia   pojednávania   (§   250ja   ods.   2   prvá   veta Občianskeho   súdneho   poriadku),   za   ústavne   akceptovateľný   a udržateľný,   a na   tomto základe   dospel   k záveru,   že   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľkou   označených základných   a iných   práv,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v tejto   jej   časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012