znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 38/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., M., t. č. v vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Š. M., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 21 Tp 132/2010 z 25. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2010   doručená   sťažnosť   P.   P.,   M.,   t.   č.   v   Ústave   na   výkon   väzby   Nitra   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. M., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Tp 132/2010 z 25. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol „...   Rozhodnutím   OS   Nitra   sp.   zn. 21Tp/23/2010 zo dňa 8. 2. 2010... vzatý do väzby...

Dňa 19.   8.   2010 som si podal...   žiadosť na KP Nitra o prepustenie z väzby na slobodu. O tejto... žiadosti opätovne rozhodoval OS Nitra, ktorý vydal uznesenie sp. zn. 21Tp/132/2010, ktorým... žiadosť zamietol, nakoľko...naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. a zároveň neprijal ani môj písomný sľub a zamietol aj moju žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka... OS Nitra toto uznesenie vydal dňa 28. 10. 2010, pričom môjmu obhajcovi bolo doručené dňa 9. 11. 2010. Teda od podania žiadosti len do rozhodnutia na súde I. stupňa a jeho doručenia uplynulo viac ako 79 dní, to sú skoro 3 mesiace.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru „...   že   takýmto   postupom   boli   zásadným   spôsobom porušené moje práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a to postupom OS Nitra.“.

Sťažovateľ sa tiež nestotožňuje s dôvodmi, pre ktoré bol ponechaný vo väzbe, keď konštatuje: „OS Nitra v tomto uznesení poukázal na to, že dôvodom pre moje ponechanie vo väzbe je okrem iného aj hrozba vysokého trestu za spáchanie OZZ podľa § 221 ods. 1, 4 písm.   a/ Tr.   zák.   Tu chcem poukázať na to,   že samotná hrozba vysokého trestu nie je spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv. útekovú väzbu musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto ďalšie skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy. Musia byť konkrétne a musia vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol tr. stíhaniu alebo trestu. Tieto skutočnosti však z horeuvedeného uznesenia OS Nitra nevyplývajú. Taktiež sa nemôžem stotožniť, že je u mňa daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. To prečo daný dôvod väzby naďalej trvá z horeuvedeného uznesenia OS Nitra vôbec nevyplýva.

Ústava čl. 17 ods. 2 viaže každé pozbavenie osobnej slobody na zákonné dôvody, v čl. 17 ods. 5 špecificky vo vzťahu k väzbe vyžaduje naplnenie zákonných dôvodov pre túto formu pozbavenia osobnej slobody a zároveň vyžaduje rozhodnutie súdu o väzbe. Záver, ktorý vyplýva z ústavného vymedzenia práva na osobnú slobodu je, že súd rozhodujúci o väzbe musí existenciu konkrétneho zákonného väzobného dôvodu skúmať a preukázať, ak ma   rozhodnúť   o   takom   zásadnom   zásahu   do   práv   obvineného   ako   je   väzba.   Súčasťou ústavného práva obvineného na osobnú slobodu je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia o väzbe, ktoré zrozumiteľným zákonným a najmä preukázaným a teda ústavne komformným   spôsobom   potvrdí   skutočnú   existenciu   niektorých   zo   zákonných   dôvodov väzby. Vychádzajúc   z   uvedeného   odôvodnenia   horeuvedeného   uznesenia   nijak   nemožno vyvodiť ako z môjho konania prípadne z iných skutočností vyplýva dôvodná obava, že som pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť, alebo sa skrývať, aby som sa tak vyhol tr. stíhaniu alebo trestu a taktiež z neho nemožno vyvodiť z Čoho vyplýva obava, že budem naďalej pokračovať v páchaní tr. činnosti. Podľa môjho názoru uznesenie OS Nitra nespĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Okresný súd Nitra uznesením sp. zn. 21Tp/132/2010 zo dňa 25. 10. 2010 porušil základné právo Petra Petrova na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR.

2.   Uznesenie   OS   Nitra   sp.   zn.   21Tp/I32/20I0   zo   dňa   25.   10.   2010   sa   zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.

3. Okresný súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 1.000,- €, ktoré mu je povinný zaplatiť OS Nitra a to všetko do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu podľa § 56 ods. 4, 5 Zákona o ústavnom súde a to na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv.

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie,   o   čom   bol   okresným   súdom   poučený.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľ   sa   v   petite   sťažnosti   domáhal   vyslovenia porušenia svojich základných práv uznesením okresného súdu a jeho zrušenia ústavným súdom.

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   síce   uvádza,   že okresný   súd pri   rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nepostupoval urýchlene a bez zbytočných odkladov,   avšak   v   petite   sťažnosti   sa   už   sťažovateľ   nedomáhal   toho,   aby   ústavný   súd vyslovil   porušenie   jeho   základných   práv   aj   postupom   okresného   súdu   pri   rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba v rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (petitom). S prihliadnutím na tieto skutočnosti tak nebolo možné, aby ústavný súd preskúmal postup okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a následne prípadne vyslovil porušenie jeho základných práv týmto postupom okresného súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011