znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 38/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. Z., K. N. M., zastúpenej advokátom Mgr. B. S., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   Čadca   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 12 C 52/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2008 doručená sťažnosť D. Z., K. N. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. B. S., S. Sťažovateľka sťažnosťou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 52/03.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 10. apríla 2003 na okresnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 12 C 52/03.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Okresný   súd   v   Čadci   napriek   tomu,   uznesením   zo   dňa   30.   10.   2003,   t.   j. rozhodnutím vydaným po 6 mesiacoch a 20 dňoch nečinnosti súdu, vyzval sťažovateľa na odstránenie údajných vád podania. Na to sťažovateľ reagoval podaním, v ktorom súdu ozrejmil, že nemôže presne špecifikovať označenie všetkých hnuteľných vecí zahrnutých do masy   BSM   a určiť   ich   hodnotu,   pretože   sa   v   určitých   prípadoch   jednalo   o   podomácky vyrobené   veci   a z tohto   dôvodu   ani   nemôže   pripojiť   listinné   dôkazy   na   ich   presnejšiu identifikáciu. Okresný súd v Čadci uznesením zo dňa 31. 5. 2004, t. j. rozhodnutím vydaným po 13 mesiacoch a 21 dňoch od začatia konania podanie odmietol pre jeho údajné vady. Sťažovateľ dňa 12. 7. 2004 podal odvolanie proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu v Čadci, na čo Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 10. 9. 2004 č. k. 23 Co 362/04 toto uznesenie zrušil z dôvodu, že v preskúmavanej veci neboli splnené podmienky pre postup v zmysle   §43   ods.   2   O.   s.   p,.   keď   okresným   súdom   vytýkané   vady   neboli   prekážkou prejednania   veci.   Nič   nebránilo,   aby   v   priebehu   konania   bola   v   súčinnosti   s   oboma účastníkmi zistená nadobúdacia hodnota veci, pripadne taká identifikácia veci, ktorá by zabránila ich zameneniu s porovnateľnými vecami rovnakého druhu.

Až následne bola sťažovateľovi Okresným súdom v Čadci listom zo dňa 15. 2. 2005 zaslaná výzva na vyjadrenie k pripojenému vyjadreniu žalovaného, t. j. po 22 mesiacoch a 5 dňoch od začatia konania. Prvé pojednávanie vo veci bolo súdom vytýčené na deň 15. 4. 2005, t. j. 2 roky a 5 dní po začatí konania, toto sa však neuskutočnilo z dôvodov na strane žalovaného, ktorý sa bez ospravedlnenia na tento termín pojednávania nedostavil. Následne bolo   vykonané   dňa   10.   6.   2005   úvodné   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito i z dôvodu, že právny zástupca sťažovateľa navrhol vo veci znalecké dokazovanie. Súd uznesením zo dňa 18. 8. 2005 vo veci nariadil znalecké dokazovanie na určenie ceny nehnuteľnosti - bytu patriaceho do BSM účastníkov konania. Znalecký posudok vo veci bol znalcom vypracovaný až dňa 7. 12. 2007, t. j. po 4 rokoch a takmer 8 mesiacoch po začatí konania. V období od vydania uznesenia, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie do vypracovania znaleckého posudku, t. j. za 2 roky a takmer 4 mesiace súd okrem procesných rozhodnutí nevykonal vo veci samej žiadny úkon.

Posledné   pojednávanie   vo   veci   bolo   nariadené   súdom   na   deň   5.   9.   2008,   t.   j. 9 mesiacov po vypracovaní znaleckého posudku a až takmer po 5 rokoch a 5 mesiacoch po začatí konania. Vo veci bol dňa 8. 9. 2008 vyhlásený rozsudok, proti ktorému žalobkyňa - sťažovateľka podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie.“

Podľa sťažovateľky „ Okresný súd v Čadci svojou nekompetentnosťou a nečinnosťou v konaní porušil Ústavou dané základné právo sťažovateľa na rýchlu a účinnú súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z cit. ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj ust. § 6 O. s. p.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Základné právo D. Z., rod. K., nar..., trvale bytom..., K. N. M., na prerokovanie vecí bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod č. k. 12C 52/2003 bolo porušené.

D.   Z.,   rod. K., nar..., trvale bytom..., K. N.   M.,   sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700.000,- Sk (slovom sedemstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný súd v Čadci je povinný zaplatiť D. Z., rod. K., nar..., trvalé bytom..., K. N. M., náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 23.680,- Sk na účet advokáta Mgr. B. S., vedený vo V.,   a.   s., pobočka Ž.,   č.   účtu...   do jedného mesiaca od právoplatností tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 52/03.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že súdne konanie začalo 10. apríla 2003. Okresný súd vo veci rozhodol na pojednávaní uskutočnenom 8. septembra 2008. Dňa 5. decembra 2008 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľka k dispozícii pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   §   62   ods.   1   a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118).

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľka   preukáže,   že   účinne   využila   označený   právny   prostriedok   nápravy   podľa zákona   o súdoch,   alebo   ak   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnila   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd na okresnom súde zistil,   že   sťažovateľka   písomnú   sťažnosť   podľa   §   62   ods.   1   a nasl.   zákona   o súdoch predsedovi okresného súdu nepodala.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nevyužila účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti okresného súdu, a takéto dôvody nezistil ani ústavný súd.

Ústavný súd postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 52/03 už raz skúmal,   a to   na   základe   sťažnosti   podanej   8.   júna   2007   J.   Z.,   ktorý   je   v konaní o vyporiadanie BSM odporcom. O jeho sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 194/07 z 18. októbra 2007, ktorým sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keď dospel k záveru, že „v konaní okresného súdu zatiaľ nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V konaní na okresnom súde sa vo veci urobili procesné úkony vyvolané návrhmi účastníkov konania bez zbytočných prieťahov, okresný súd konal priebežne, čo vylučuje   záver,   že   v konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Od   uvedeného   rozhodnutia   ústavného   súdu   bol   vo   veci   vypracovaný   znalecký posudok a okresný súd meritórne rozhodol na pojednávaní konanom 8. septembra 2008. Na rozhodnutie o odvolaní bol spis predložený krajskému súdu 5. decembra 2008.

Predmetom sporu je návrh na vyporiadanie BSM, ktorého skutkovú stránku ústavný súd   obvykle   posudzuje   ako   zložitú   s prihliadnutím   na   predmet   konania,   pretože   pri vyporiadaní BSM treba zohľadniť časté protikladné stanoviská a úkony účastníkov konania (napr. rozhodnutia III. ÚS 298/04, III. ÚS 97/05, III. ÚS 192/05) a v týchto veciach je v zásade potrebné vykonať znalecké dokazovanie.

Napadnuté   konanie   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   trvalo   5   rokov a 6 mesiacov.   Podstatnú   časť   z uvedeného   obdobia   od   začatia   konania   okresného   súdu 4. apríla 2003 do 22. augusta 2007 ústavný súd podrobne preskúmal v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 194/07, pričom prieťahy v konaní zistené neboli.

Vzhľadom na uvedené, hlavne na skutočnosť, že sťažovateľka nepodala na prieťahy v konaní   sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu,   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné podrobne preskúmavať postup okresného súdu v období od 22. augusta 2007 do súčasnosti. Ani   prípadne   zistené   prieťahy   v konaní   v tak   krátkom   časovom   období   v spojitosti s doterajšou   dĺžkou   konania   by   nemohli   byť   hodnotené   ako   okolnosti   odôvodňujúce upustenie   od   požiadavky,   aby   sťažovateľka   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní predsedovi   súdu   skôr,   než si   uplatní svoje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov na ústavnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti konštatoval, že sťažovateľka nevyužila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti okresného súdu a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na záver považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že sťažovateľka podala sťažnosť   ústavnému   súdu   až   po   podaní   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu. Sťažovateľka namietala prieťahy v konaní vedenom okresným súdom, ktorý v čase podania sťažnosti   už   v merite   veci   nekonal.   Z uvedeného   dôvodu   už nemohol   žiadnym   ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07), a preto je tu daný aj dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd poznamenáva, že spis bol na rozhodnutie o odvolaní predložený krajskému súdu 5. decembra 2008, teda iba 3 mesiace po vyhlásení rozsudku.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009