znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 38/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., K., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 5   Ústavy   Slovenskej   republiky, namietaného porušenia jeho práv zaručených v čl.   5   ods.   4   a   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a namietaného porušenia jeho práva zaručeného v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5   To 166/07 z 3. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. augusta 2007 doručené podanie Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „sťažnosť“, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj namietaného porušenia jeho práv   zaručených   v   čl. 5   ods. 4   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a namietaného   porušenia   práva   zaručeného v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 3. júla 2007 sp. zn. 5 To 166/07, ktorým zrušil   uznesenie   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   z 13.   júna   2007   a sám   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že odvolací súd v podstate naprával   procesné   pochybenia,   ktoré   vyplývali   z nesprávneho   procesného   postupu   súdu prvého   stupňa,   tak,   že   najprv   zrušil   nesprávny   výrok   súdu   prvého   stupňa   a potom rozhodujúc vo veci sám jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   prijatím   uvedeného   uznesenia   krajského   súdu   došlo k namietanému   porušeniu   jeho   označených   práv,   pretože   nemal   možnosť   sa   vyjadriť k tvrdeným skutočnostiam súdu vzhľadom na existenciu a odôvodnenosť ďalšieho trvania väzby na neverejnom zasadnutí pred krajským súdom, takže mu nebolo zrejmé, na základe akých konkrétnych dôvodov a skutočností dospel krajský súd k záveru, že dôvody väzby naďalej trvajú. Svojím rozhodnutím tak odvolací súd nahradil súd prvého stupňa bez toho, že   by   ho   k jeho   žiadosti   vypočul,   pričom   mu   zároveň   odňal   možnosť   podať   opravný prostriedok.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález: „1/ Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 166/07 zo dňa 03.07. 2007 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských   práv   a slobôd   (správne   má   byť:   „Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“- pozn.) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a Listine základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 166/07 a prikazuje, aby Š. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici   je povinný uhradiť Š. B. trovy konania v sume 6.825,-   Sk(šesť   tisíc   osemsto   dvadsať   päť   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G.,B..“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V prípadoch rozhodovania súdu o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby alebo rozhodovania   súdu   o ponechaní   obvineného   vo   väzbe,   či   jeho   prepustení   z nej   môže dotknutá osoba vzniesť požiadavku, aby jej bolo umožnené byť pred rozhodnutím súdu osobne   vypočutou.   Pokiaľ   je   taká   požiadavka   relevantná,   spĺňajúca   určité   kvalitatívne náležitosti, kedy minimálne z nej musia byť zrejmé konkrétne fakty, ktoré sa nezdajú ani nepravdepodobné   ani   bezvýznamné,   majúce   na   rozhodovanie   súdu   význam,   a ktoré nemožno objasniť inak, než osobným vypočutím, je povinnosťou súdu osobné vypočutie vykonať; súd, ktorý nevyhovie požiadavke na osobné vypočutie v týchto prípadoch, musí v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, aké dôvody ho viedli k odopretiu tohto výsluchu.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   ani   z ústavy,   ani   z dohovoru   a ani   z   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva povinnosť vytvoriť priestor na vypočutie v   dvoch   stupňoch.   V súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   (porov.   I.   ÚS   352/06-56), ústavný   súd   považuje   za   nutné   zdôrazniť   že   absencia   osobného   vypočutia   v konaní o žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   neznamená   vždy   automaticky   porušenie ústavne   zaručených   práv   a slobôd,   ale   každý   prípad   je   treba   posudzovať   individuálne, s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu vrátane toho, či sťažovateľ vzniesol požiadavku, aby mu bolo umožnené byť pred rozhodnutím súdu osobne vypočutý, a táto požiadavka spĺňala určité kvalitatívne náležitosti.

Ústavný súd konštatuje, že zo spisov ani zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ osobné vypočutie pred krajským súdom požadoval ani že by v tejto súvislosti uviedol jedinú konkrétnu námietku, ktorej preukázanie by, vo vzťahu k existujúcim konkrétnym väzobným dôvodom, reálne mohlo v rámci vypočutia vyvrátiť konkrétny dôvod opodstatňujúci väzbu. Brojil len proti uzneseniu krajského súdu, ktorý však len naprával formálne nedostatky okresného súdu týkajúce sa rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustení z väzby podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku, resp. § 244 ods. 5 Trestného poriadku, a potom sám o nej rozhodol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku s tým, že jeho žiadosť zamietol. Krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že sa stále nezmenili u sťažovateľa dôvody väzby oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu. Ústavný súd preto nezistil v postupe krajského súdu také   nedostatky,   ktoré   by   porušovali   základné   práva   sťažovateľa   tak,   ako   ich   uviedol v podanej sťažnosti.

Z   týchto   dôvodov ústavný súd mimo ústneho pojednávania sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008