znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 38/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne č. k. 17 Co 157/04-260 z 12. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. S. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. januára 2006 doručená sťažnosť Ing. Š. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   aj   „krajský   súd“) č. k. 17 Co 157/04-260 z 12. apríla 2005 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Dňa 25. 02. 1997 som ako navrhovateľ podal na Okresný súd v Novom Meste nad Váhom žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorý bol 13. 03. 1998 doplnený zmenou   návrhu   a Návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   15.   06.   1998   rozhodol Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením (...) o zamietnutí predbežného opatrenia, proti ktorému som 03. 07. 1998 podal odvolanie.

Dňa 10. 11. 1998 vydal I. stupňový Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudok (...),   proti   ktorému   podal   odvolanie   žalovaný.   Dňa   13.   05.   1999   vydal   rozsudok   (...) II. stupňový Krajský súd Trenčín, proti ktorému podali odvolanie žalobca aj žalovaný. Dňa 25. 05. 2000 vydal rozsudok (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky Bratislava ako dovolací súd, ktorým zrušil rozsudok odvolacieho II. stupňového Krajského súdu Trenčín z dôvodu hmotnoprávnych a procesných vád. 31. 1. 2002 II. stupňový Krajský súd Trenčín uznesením (...) zrušil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom.

Okresný súd rozsudkom (...) č. 4 C 74/97 zo dňa 19. 05. 2004 zamietol môj návrh, ktorým som sa domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou.

Krajský súd v Trenčíne svojím rozhodnutím (...) č. 17 Co 157/04 zo dňa 12. 04. 2005 rozsudok Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom č. 4 C 74/97 potvrdil.

Zamietnutie môjho návrhu na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou   odporcu   súd   dôvodil   tým,   že   medzi   navrhovateľom   a odporcom   nevznikol pracovný pomer, ktorý potom nemohol byť neplatne rozviazaný.

K tomuto názoru súdy dospeli na základe toho, že s odporcom som mal uzatvorenú pracovnú zmluvu so zaradením resp. druhom práce THP - ekonomicko-obchodný riaditeľ spol.   s.   r.   o.,   a súčasne som bol   menovaný konateľom spoločnosti.   Činnosť,   ktorú   som vykonával na základe pracovnej zmluvy nebola činnosťou konateľa, nevykonával som na jej základe činnosti štatutára spoločnosti. Súdy tvrdia, že činnosti, ktoré som vykonával na základe pracovnej zmluvy sú vraj činnosťou spadajúcou pod činnosť konateľa spoločnosti a preto uzatvorená pracovná zmluva bola simulovaná, pracovný pomer nevznikol a preto nemohol zaniknúť.

Následne bolo podané dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý rozhodol uznesením (...). Toto   zhodnotenie   skutkového   stavu   považujem   za   nesprávne.   U žalobcu   som vykonával   činnosti   jednak   na   základe   pracovnej   zmluvy   so   zaradením   ako   som   vyššie uviedol a jednak ako konateľ spoločnosti, t. j. ako štatutárny orgán spoločnosti.

Pracovný   pomer   vznikol   na   základe   riadne   uzatvorenej   pracovnej   zmluvy,   obaja účastníci sa riadili právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy, plnili ich a to až do, podľa mňa, neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Nič   nenasvedčovalo   tomu   počas   trvania   pracovného   pomeru,   že   by   niektorý z účastníkov   namietal jeho neplatnosť   a v konaní   pred   súdom vôbec nebolo   preukázané konkrétnymi skutkovými zisteniami, že by išlo o simulovaný právny úkon. Túto okolnosť odporca ani počas celého konania, až do rozhodnutia Najvyššieho súdu a vyslovenia jeho názoru v tomto smere, nenamietal.

U odporcu   som   vykonával   činnosť   podľa   pracovnej   zmluvy   a činnosť   konateľa pričom išlo o činnosti rozdielneho charakteru. Takto vykonávané činnosti žiadny právny predpis nezakazuje a pritom pracovná zmluva nezastrešovala moju činnosť konateľa. (...) Sťažovateľ   tvrdím,   že   bolo   porušené   moje   základné   právo   zaručené   Ústavou Slovenskej   republiky   čl.   46   ods.   1   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a to, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Porušenie svojich práv sťažovateľ vidím v tom, že Okresný súd v Novom Meste nad Váhom   v konaní   4   C   74/97   a Krajský   súd   v Trenčíne,   ako   odvolací   súd   v tejto   veci nerešpektoval   objektívne   zistené   skutočnosti,   vôľu   účastníkov   pri   uzatváraní   pracovnej zmluvy a rozhodol vo veci v rozpore so skutkovými zisteniami. (...)

Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tento návrh prijal na ďalšie konanie a po prerokovaní prijal tento nález: Právo Ing. Š. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č. 17 Co 157/04 zo dňa 12. 04. 2005 porušené bolo.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 157/04-260 z 12. apríla 2005 došlo k porušeniu jeho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podľa   zistenia ústavného súdu uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 31. mája 2005.

Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 31. mája 2005, predmetná sťažnosť bola podaná v čase (6. januára 2006), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.   Z uvedených dôvodov   bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006