znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 38/03-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť M. G., bytom D. V., zastúpenej advokátkou JUDr. E. T. D., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. D 589/97 (Dnot 90/97) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. D 589/97 (Dnot 90/97) p o r u š i l   právo M. G., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. D 589/97 (Dnot 90/97) p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M. G.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   35 000 Sk (slovom   tridsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Trenčíne   povinný vyplatiť jej advokátke JUDr. E. T. D., Advokátska kancelária, B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. G.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 400 Sk (slovom dvanásťtisícštyristo slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť advokátke JUDr.   E.   T.   D.,   Advokátska   kancelária, B.,   do   jedného mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. februára 2003 č. k. I. ÚS 38/03-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť M. G., bytom D. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. T. D., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 589/97 (Dnot 90/97).

1.1 Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že aj „samotný súd v odpovedi na sťažnosť   na   prieťahy   v súdnom   konaní   zo   dňa   18.   03.   2002“   konštatoval,   že   „postup Okresného súdu v Trenčíne je jedinou príčinou porušenia základného práva“. Sťažovateľka zároveň   žiadala   prikázať   okresnému   súdu   konať   tak,   „aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, a priznať jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 35 000 Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   „pre   nemožnosť   nadobudnutia   vlastníckeho   práva, plnohodnotného   užívania   a nakladania   s predmetmi   patriacimi   do   dedičstva,   z toho vyplývajúcej   nemožnosti   riadneho   uplatňovania   si   svojich   práv,   keďže   porušenie základného práva nie je už možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do predošlého stavu“.

1.2 Sťažovateľka nakoniec žiadala uložiť okresnému súdu aj povinnosť zaplatiť jej trovy právneho zastúpenia vo výške celkom 18 202 Sk, ktorú žiadala „spolu s priznaným finančným zadosťučinením (...) uhradiť na účet právneho zástupcu“ do jedného mesiaca. Právna zástupkyňa v podaní z 30. apríla 2003 vyčíslila trovy právneho zastúpenia tak, že popri odmene za tri úkony (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd z 5.   decembra   2002   a vyjadrenie   z 30.   apríla   2003)   uplatnila   aj   „Náhrada   hotových výdavkov: nazretie do spisu dňa 22. 11. 2002, náhrada za použité motorové vozidlo, cesta Bratislava   –   Košice   a späť:   (...)   3   854,-   Sk,   náhrada   pohonných   hmôt   (...)   1   902,-   Sk a náhrada za premeškaný čas (...) 380,- Sk, t. j. spolu 6 136,- Sk“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   JUDr.   M.   T.,   vyjadreniami z 24. marca a 5. augusta 2003 a právna zástupkyňa sťažovateľky vyjadreniami z 30. apríla 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   D   589/97   (Dnot   90/97)   a   písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Na okresnom súde pod sp. zn. D 589/97 (Dnot 90/97) sa vedie dedičské konanie po nebohom R. R. - otcovi sťažovateľky, ktorý zomrel 26. februára 1997.

2.   Po   tom,   čo   bolo   oznámenie   o   úmrtí   menovaného   doručené   okresnému   súdu 10. marca 1997, okresný súd vydal 12. marca 1997 uznesenie č. k. D 589/97-2 o začatí konania   v dedičskej   veci   a   zároveň   rozhodnutím   (č.   k.   D   589/97-3)   poveril   notárku JUDr. M. Z. ako súdnu komisárku na vykonanie potrebných úkonov vo veci prejednania dedičstva po R. R.

3.   Predbežné   šetrenie   bolo   uskutočnené   12.   septembra   1997   a   následne   súdna komisárka požiadala „Stredisko cenných papierov“ a príslušný kataster o zaslanie listinných dôkazov. Po ich doručení bol určený termín pojednávania na 9. január 1998, keď došlo k vydaniu osvedčenia o dedičstve na základe dohody dedičov. Toto osvedčenie napadla jedna zo známych dedičiek a žiadala o pokračovanie v konaní v zmysle § 175e - § 175z Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   V dôsledku   tejto   skutočnosti   sa uskutočnilo   pojednávanie   17.   marca   1998.   Na   základe   tohto   pojednávania   okresný   súd rozhodol v zmysle dohody uzavretej pred súdnou komisárkou uznesením zo 7. decembra 1998 č. k. D 589/97-42, proti ktorému bolo podané 29. apríla 1999 odvolanie.

4. Dňa 7. septembra 1999 zákonná sudkyňa vrátila spis súdnej komisárke za účelom vykonania   opráv   týkajúcich   sa   zrejmých   nesprávností   a   zároveň   upozornila,   že   spis   je potrebné zaslať obratom späť z dôvodu podaného odvolania.

5. Na základe žiadosti predsedníčky okresného súdu z 1. marca 2002 o predloženie spisu   za   účelom   vykonania   kontroly   plynulosti   a   rýchlosti   konania   v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky súdna komisárka 15. marca 2002 zaslala spis okresnému súdu a zároveň upozornila na pripojené uznesenie, ktoré je potrebné doručiť účastníkom. Zákonná sudkyňa   spis súdnej komisárke znovu vrátila úpravou z 25. októbra 2002 s pokynom, že „vo veci nie je možné účastníkom zaslať nové uznesenie, ale je potrebné postupovať podľa §   164   O.   s.   p.   a   vydať   opravné   uznesenie,   v ktorom   budú   odstránené   chyby   v písaní, počítaní   a   iné   zrejmé   nesprávnosti“   (č.   l.   55).   Následne   súdna   komisárka   spis   spolu s opravným uznesením predložila okresnému súdu 11. marca 2003.  

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   589/97   (Dnot   90/97),   ktorého   predmetom   je prejednanie   a   rozhodnutie   v   dedičskej   veci,   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 24. marca 2003 k priebehu konania uviedla, že „Na prieťahoch v konaní sa teda podieľali účastníci dedičského konania, súdna   komisárka   i tunajší   súd   z dôvodu   nedostatočného   personálneho   obsadenia“. Vo vyjadrení z 5. augusta 2003 predsedníčka okresného súdu k tomu dodala, že „Výšku finančného   zadosťučinenia,   ktorú   sťažovateľka   požaduje   nepovažujem   za   primeranú. Domnievam sa, že nezodpovedá zisteným skutkovým okolnostiam“.

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla, že s vyjadrením okresného súdu „súhlasíme v tej časti, že na prieťahoch sa podieľal okresný súd a súdna komisárka.   Nesúhlasíme s tvrdením,   že na prieťahoch   sa   podieľali   účastníci   dedičského konania (...)“.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v inkriminovanom   konaní   došlo   k významnému prieťahu   predovšetkým   v období   od   7.   septembra   1999,   keď   bol   spis   vrátený   súdnej komisárke na vykonanie opravného uznesenia (pozri bod 4 časti II nálezu), do 11. marca 2003,   keď   bol   spis   s vykonanou   opravou   okresnému   súdu   vrátený   (pozri   bod   5   časti II nálezu), t. j. počas 3 rokov a 6 mesiacov. Skutočnosť, že sa ho dopustila prevažne súdna komisárka, nemá žiaden vplyv na zodpovednosť okresného súdu za tento prieťah v súdnom konaní vzhľadom na to, že súdna komisárka konala pod kontrolou okresného súdu a podľa jeho pokynov.  

4.2 Uvedený prieťah, ktorý nebol závislý od zložitosti veci a ani nebol vyvolaný správaním sťažovateľky, bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02) považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Tento prieťah nebolo možné ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu (nedostatočné personálne obsadenie), pretože – tak ako to už bolo uvedené v cit. judikatúre ústavného súdu – nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie takýchto opatrení.

K tomu   ústavný   súd   dodáva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu).   Avšak   lehota   3   rokov   a 6 mesiacov,   ktorú   okresný   súd   potreboval   v danej   veci   na   spracovanie   jednoduchej písomnosti, akou bolo písomné vyhotovenie opravného uznesenia podľa § 164 OSP, je v každom   prípade   z hľadiska   v ústave   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ktorého základným účelom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   dotknutý   účastník   konania   nachádza   (pozri   napr.   I. ÚS   41/02), neospravedlniteľná a ústavne neudržateľná.

4.3   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 35 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri bod 4.2 tejto časti) považuje za primerané v požadovanej výške.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania   vo   výške   12   400   Sk   z dôvodu   trov   jej   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. E.   T.   D.,   Advokátska   kancelária,   B.,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7.1   Náhrada   sa   priznala   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie zastúpenia,   písomné   doplnenie   sťažnosti   z   5.   decembra   2002)   v hodnote   po   3   900   Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2001   vo   výške 11 693 Sk) a za jeden úkon právnej služby (písomné vyjadrenie z 30. apríla 2003) v hodnote 4 270 Sk (tu bola základom pre výpočet mzda v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk a jedenkrát po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). V tomto rozsahu bola priznaná náhrada sťažovateľke v súlade s tým, ako bola jej právnou zástupkyňou uplatnená.

7.2 Ústavný súd však nepovažoval za úkon právnej služby, za ktorý sťažovateľke v danej veci patrí odmena a náhrada hotových výdavkov, nazretie jej právnej zástupkyne do spisu ústavného súdu v jeho sídle v Košiciach 22. novembra 2002 (pozri bod 1.2 časti I nálezu),   pretože   výdavky   spojené   s   týmto   úkonom   právnej   služby,   ku   ktorému   došlo v čase, keď sťažovateľka bola písomne vyzvaná na odstránenie nedostatkov svojej sťažnosti pred rozhodnutím ústavného súdu o jej prijatí na ďalšie konanie, nemožno považovať za účelne vynaložené trovy, náhradu ktorých by mal druhý účastník tohto konania znášať popri náhrade za trovy právneho zastúpenia spojené s prípravou a prevzatím veci a doplnením sťažnosti (pozri predchádzajúci bod 7.1).

7.3 Vyplatenie priznanej sumy nebolo možné uložiť na účet právnej zástupkyne, pretože ani sťažovateľka, ani jej právna zástupkyňa tento účet dostatočne nešpecifikovali (nebol označený peňažný ústav) pri uplatnení tejto náhrady.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2003