znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 38/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2002 predbežne prerokoval návrh P. G., bytom H., zastúpenej advokátkou JUDr. J. Č., na začatie konania   pre   porušenie   ústavného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Humennom   a   jeho rozsudkom   č.   k. 11 C 651/95-130 z 18. mája 2000 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom č. k. 4 Co 344/00-152 z 18. apríla 2001 a pre porušenie ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky nepodaním mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh P. G.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. januára 2002 doručený   „podnet   na   začatie   konania“   (ďalej   len   „návrh“)   P.   G.,   bytom   H.   (ďalej   len „navrhovateľka“), ktorým namietala porušenie ústavného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom Okresného súdu v Humennom (ďalej aj „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 11 C 651/95-130 z 18. mája   2000   (správne   29.   marca   2000)   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   aj „krajský   súd“)   a jeho   rozsudkom   č.   k.   4   Co   344/00-152   z 18.   apríla   2001   a porušenie ústavného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   a čl.   149   ústavy   nepodaním   mimoriadneho dovolania   proti   uvedeným   rozhodnutiam   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“).

Navrhovateľka   uviedla,   že   okresný   súd   zamietol   jej   žalobný   návrh   o určenie neplatnosti darovacej zmluvy z   5. januára 1987 uzavretej medzi ňou a jej synom L. G. Vyslovenia neplatnosti uvedenej darovacej zmluvy, ktorá bola zaregistrovaná na bývalom Štátnom notárstve v Humennom pod sp. zn. R I 2/87, sa navrhovateľka domáhala z dôvodu, že túto darovaciu zmluvu údajne nepodpísala, a tvrdila, že konala pod nátlakom, pretože sa jej   obdarovaný   mal   vyhrážať.   Proti   zamietavému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala navrhovateľka   odvolanie,   avšak   krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil. Navrhovateľka následne podala na generálnu prokuratúru podnet na podanie mimoriadneho dovolania   v predmetnej   veci,   generálna   prokuratúra   však   jej   podnet   5. decembra   2001 odložila.

Vo svojom návrhu navrhovateľka poukazuje aj na to, že okresný súd a krajský súd nerešpektovali   jej   ústavné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „a rozhodli   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, čím došlo aj k porušeniu ústavnej povinnosti sudcov byť pri rozhodovaní nezávislí a byť viazaní len zákonom v zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy SR“, a podľa navrhovateľky došlo „aj k porušeniu ústavnej povinnosti Generálnej prokuratúry SR chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu v zmysle článku 149 Ústavy SR, keď Generálna prokuratúra SR opätovne odložila môj   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   bez   toho,   aby   mnou   navrhované skutočnosti boli preverené“.

Navrhovateľka sa domáhala prijatia návrhu na ďalšie konanie a navrhla, aby ústavný súd vyniesol toto uznesenie :

„Postupom Okresného súdu v Humennom, ktorý vydal rozsudok 11 C 651/95-130 zo dňa 18. 5. 2000 a Krajského súdu v Prešove, ktorý vydal rozsudok 4 Co 344/00-152 zo dňa 18. 4. 2001, ako aj nepodaním mimoriadneho dovolania proti týmto rozsudkom zo strany GP SR bolo porušené ústavné právo navrhovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR v zmysle čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR,   ako   aj   porušeniu   ústavnej   povinnosti   zo   strany   Okresného   súdu v Humennom a Krajského súdu v Prešove byť pri rozhodovaní nezávislý a byť viazaný len zákonom   v zmysle   čl.   144   ods.   1   Ústavy   SR,   ako   aj   porušeniu   ústavnej   povinnosti Generálnej   prokuratúry   SR   chrániť   práva   a zákonom   chránené   záujmy   fyzických a právnických osôb a štátu v zmysle článku 149 Ústavy SR.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané zjavne oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z návrhu vyplýva, že   navrhovateľka   namietala jednak porušenie   ústavného práva podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   ústavy   rozsudkom   Okresného   súdu   v Humennom z 29. marca 2001 č. k. 11 C 651/95-130 a súvisiacim rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 18. apríla 2001 č. k. 4 Co 344/00-152, ktoré nadobudli právoplatnosť   28. júna 2001, a jednak   porušenie   ústavného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl. 149   ústavy   nepodaním mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky.

1. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je   jednou zo zákonných podmienok pre   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   jej   podanie   v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej právnej skutočnosti (I. ÚS 38/98). Ústavný súd nemá pochybnosti, že toto ustanovenie   napriek   niektorým   zmenám   v   príslušnej ústavnej   úprave   naďalej   vykonáva čl. 127   ústavy   a že   rešpektovaním   rovnováhy   medzi   potrebou   ochrany   základných   práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty a nadobudnutých práv na   strane   druhej   plní   rovnaký   účel,   aký   plnilo   v období   platnosti   a účinnosti predchádzajúceho znenia tohto ustanovenia ústavy a aký plní jeho súčasné znenie.

Vzhľadom na to, že od 1. januára 2002   na ústavnoprávnu ochranu individuálnych práv slúži inštitút sťažnosti a sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, že podstatou tvrdení navrhovateľky o porušení označených základných práv okresným súdom a krajským súdom sú skutočnosti, ku   ktorým   došlo   najneskôr   dňom   28.   júna   2001,   že   v čase,   keď   bol   ústavnému   súdu predmetný návrh podľa čl. 127 ústavy podaný, t. j. 18. januára 2002, už uplynula lehota ustanovená   pre   tento   typ   konania   pred   ústavným   súdom   a že   odo   dňa,   keď   došlo k tvrdenému   porušeniu   základného   práva   uvedenými   súdmi,   navrhovateľka   mala k dispozícii dostatočne dlhú lehotu na to, aby na ochranu svojich základných práv a slobôd využila ten právny prostriedok, ktorý jej ústava vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd priznávala do 31. decembra 2001, bolo potrebné jej návrh voči okresnému súdu a krajskému súdu posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   v časti   namietajúcej   porušenie   ústavných   práv okresným súdom a krajským súdom rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že návrh odmietol ako podaný oneskorene.

2. Pokiaľ navrhovateľka namietala porušenie ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 149 ústavy nepodaním mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky proti uvedeným súdnym rozhodnutiam, ústavný súd k tomu dodáva, že jednou z podmienok, ktorú ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní, je, či v danom prípade nejde   o zjavne   neopodstatnený   návrh.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické osoby a právnické osoby, ktoré splnili všetky   zákonné   podmienky   spojené   s nadobudnutím   a uplatňovaním   týchto   práv.   Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia návrhu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namietal (mutatis mutandis I. ÚS 7/00).

Podľa čl. 149 ústavy: „Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu.“

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len zákon o prokuratúre): „Prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov,   policajných   orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.“

Podľa § 35 ods.   1 zákona o prokuratúre: „Pri vybavovaní podnetu je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už   začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.“

Generálna prokuratúra na základe opakovaných podnetov navrhovateľky preskúmala postup a rozhodnutia Okresného súdu v Humennom v konaní sp. zn. 11 C 651/95 a súvisiaci postup a rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v konaní   sp. zn. 4 Co 344/00 a dospela k záveru, že nie sú splnené podmienky na vykonanie opatrenia, na podanie mimoriadneho dovolania,   a preto   listom   sp.   zn.   VI/2   Pz   160/01-4   z 5.   decembra   2001   podnety navrhovateľky odložila.

Z citovaných ustanovení nemožno vyvodiť povinnosť vyhovieť podanému podnetu. Pokiaľ navrhovateľka uviedla, že „Generálna prokuratúra SR opätovne odložila môj podnet na   podanie   mimoriadneho   dovolania   bez   toho,   aby   mnou   navrhované   skutočnosti   boli preverené,“ ústavný súd poznamenáva, že posúdenie podnetu je vo výlučnej právomoci prokurátora (mutatis mutandis I. ÚS 98/97, II. ÚS 55/98). Z   oprávnenia prokurátora na vykonanie   opatrenia   nemožno   vyvodiť   právo,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre: „Ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   podľa   tohto   zákona   alebo   podľa   osobitných predpisov.“   V danom prípade však generálna prokuratúra dospela k záveru, že takéto podmienky nie sú splnené.

Za   porušenie   práva na inú právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno považovať   samo   osebe   skutočnosť,   že   prokuratúra   podnetu   podanému   podľa   zákona o prokuratúre nevyhovie podľa predstáv pisateľa podnetu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   návrh   v časti   vo   vzťahu   ku generálnej prokuratúre odmietnuť ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2002