znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 379/2014-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. H.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Borisom   Bednárom, Advokátska   kancelária,   Štefánikova   873/9,   Poprad,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci podania podnetu na začatie trestného stíhania z 25. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014 doručená   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci podania jej podnetu na začatie trestného stíhania z 25. novembra 2013 (ďalej len „namietaný postup“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 25. novembra 2013 prostredníctvom Okresnej prokuratúry   Poprad   podala   podnet   na   začatie   trestného   stíhania   prokurátora   Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) adresovaný generálnej prokuratúre vo veci vybavenia jej podnetu „na previerku zákonnosti konania OÚ Prešov“. Generálna prokuratúra na uvedené podanie sťažovateľky dosiaľ nereagovala, a preto 25. apríla 2014 podala   sťažovateľka   sťažnosť   na   nečinnosť   generálnej   prokuratúry.   Ani   na   predmetnú sťažnosť generálna prokuratúra dosiaľ nereagovala.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že hoci je generálna prokuratúra štátnym orgánom príslušným konať vo veci ňou podaného podnetu na začatie trestného stíhania, od podania ktorého   uplynulo   viac   ako   6   mesiacov,   jej   vec   nebola   bez   zbytočných   prieťahov prerokovaná a rozhodnutá napriek tomu, že nie je právne ani skutkovo zložitá, správanie sťažovateľky   prieťahy   nespôsobilo,   tieto   sú   zapríčinené   len   nečinnosťou   generálnej prokuratúry.   Sťažovateľka   nemá   vedomosť   o   čísle   konania,   pod   ktorým   je   jej   podanie na generálnej prokuratúre vedené.

Sťažovateľka vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48,   ods.   2   SR   vo   veci   podania   zo   dňa   25.   novembra   2013   porušené   bolo. Generálnej   prokuratúre   SR   prikazuje,   aby   vo   veci   podania   sťažovateľky   zo dňa   25. novembra 2013 konala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke...   priznáva   finančné   zadosťučinenie   1.   000,-   €,   ktoré   je   Generálna prokuratúra povinná zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Generálna   prokuratúra   je   povinná   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 284,08 €   k rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   JUDr.   Boris   Bednára   –   advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či sťažnosť nebola podaná   zjavne neoprávnenými osobami,   ako   aj   to,   či   v   danom   prípade   nejde   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z návrhu na rozhodnutie (petitu) vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry vo veci ňou podaného   podnetu   na   začatie   trestného   stíhania   prokurátora   krajskej   prokuratúry z 25. novembra   2013,   ktorý   nebol   dosiaľ   vybavený,   a   to   aj   napriek   podanej   sťažnosti na nečinnosť generálnej prokuratúry.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom uvedeného základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, t. j. v jeho záležitosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   uplatnenie   tohto   základného   práva   je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej   ochrany,   ktorej   prerokovanie   a   rozhodnutie   je   zahrnuté   do   účelu   procesného poriadku,   ktorý   upravuje   postup   orgánu   verejnej   moci   pri   prerokovaní   veci   účastníka (I. ÚS 18/06).

Podstatou námietok sťažovateľky sú skutočnosti, ktoré podľa jej názoru zakladajú dôvod   na   vyslovenie   záveru   o   zbytočných   prieťahoch   v   namietanom   konaní.   V   tejto súvislosti   upriamuje   ústavný   súd   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   z   ktorej možno vyvodiť, že sťažovateľ ako poškodený v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia   je   tým   momentom,   ktorý   dáva   možnosť   poškodenému   v   trestnom   konaní uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na ktorej prerokovanie bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 109/06).

Keďže v namietanom trestnom konaní nedošlo dosiaľ k vzneseniu obvinenia žiadnej konkrétnej   osobe,   konaním   generálnej   prokuratúry,   ktorú   sťažovateľka   označila za porušovateľa   svojich   ústavou   garantovaných   práv,   nemohlo   byť   ani   porušené   jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého ochrany sa domáhala prostredníctvom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014