znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 379/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P, s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2 Er 255/2007-54 z 11. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18. apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“)   v spojení   s postupom   a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er 255/2007-54 z 11. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere č. 6201112 z 21. apríla 2006 uzavretej s dlžníčkou úver v sume 398,33 €, ktorý bola povinná vrátiť spolu s príslušenstvom podľa podmienok   dojednaných   v zmluve.   Keďže   dlžníčka   dobrovoľne   nepristúpila   na   úhradu svojho   dlhu,   tento   sa   stal   splatným a v nadväznosti   na podmienky   dojednané v zmluve o úvere   obsahujúce   aj   rozhodcovskú   doložku   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S. B. Rozhodcovský rozsudok tohto súdu sp. zn. SR 5039/06 z 15. novembra 2006 bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie.   Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím uznesením č. k. 2 Er 255/2007-54 z 11. januára 2012 rozhodol o vyhlásení exekúcie za   neprípustnú   a následne   o zastavení   vedeného   exekučného   konania.   Krajský   súd   na odvolanie sťažovateľky, svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetnú   právnu   vec,   keď   okresný   súd   a krajský   súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej   aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných pravidiel   spočívajúcich   v tom,   že „... (i) rozhodol   nad   rámec   zverenej   právomoci, (ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom, (iv) rozhodol   na   základe nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   pretože   nevykonal   náležite   dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov   vzťahujúcich   sa   na   jej   právnu   vec,   keď   uviedla: „Zákonodarca   priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného   na   základe   zákona,   ktorý   bol   na   úpravu   rozhodovania   sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho   vykonateľnosti...   či   rozhodnutie   (iný   titul)   je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou   rušiť   či   meniť   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom.“ V závere   svojej argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným   spôsobom,   na   základe vykonateľného   a platného   exekučného   titulu,   ktorý   naďalej   existuje   a zotrváva   platným, právoplatným   a vykonateľným.   Súd   po   vykonaní   prieskumu   exekučného   titulu   vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na   ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k. 2 Er 255/2007-54 z 11. januára 2012

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18. apríla 2012

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

16.   Z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa   so závermi   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutie   o zastavení exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve,   ktorej   účinky   spôsobujú   značnú   nerovnováhu   medzi   právami   a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

17. Krajský súd v uznesení č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18. apríla 2012 v podstatnom dôvodil: «Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli zmluvu   o   spotrebiteľskom   úvere   (s   prihliadnutím   na   povahu   účastníkov,   obsah   zmluvy a vopred   pripravený   obsah   zmluvy   na   predtlačenom   formulári,   právny   status   povinnej) podľa   § 52 ods.   1 zákona č.   40/1964 Zb.   Občianskeho zákonníka v znení   účinnom do 31.12.2007 a § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah medzi   veriteľom   a   dlžníkom   je   potrebné   aplikovať   ustanovenia   spotrebiteľského   práva. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka ako v danom prípade, keď v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka medzi, ktoré patria aj ust. § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.

Tomuto bolo potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný postup súdu, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského súdu),   ktorý   vydal   exekučný   titul.   Výsledkom   bolo   zistenie   o   neplatnosti   rozhodcovskej doložky, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať. Keďže právomoc rozhodcovského   súdu,   ktorý   vydal   rozhodcovský   rozsudok   je   založená   na   neplatnom právnom úkone, potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru spoločnosťou   P.,   s.   r.   o.,   ktoré   majú   povahu univerzálnych obchodných podmienok,   sú predtlačené   a   veriteľom   (oprávneným)   opakovane   používané   pri   uzatváraní   zmlúv rovnakého   druhu   a   neurčitého   počtu,   spotrebiteľ   nemal   možnosť   ovplyvniť   ich   obsah, dohodnúť   sa   individuálne   na   obchodných   podmienkach   s   dodávateľom.   Teda   aj rozhodcovskú doložku - bod 17., ako súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si povinná (spotrebiteľ) osobne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet   spotrebiteľov,   ktoré   povinná   ovplyvniť   nemohla,   ktoré   naviac   sú   napísane   veľmi drobným písmom čo iba potvrdzuje pochybnosť súdu o tom, že si tieto podmienky povinná vôbec všimla, a v konečnom dôsledku zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky. Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinnej (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Možno dodať, že zo spisu ani nevyplýva, či práve tieto (súdu predložené) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru boli   platné k 21.   04.   2006,   t.   j.   v čase uzavretia Zmluvy o úvere, nakoľko z nepodpísaného a dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť.   A   najmä otázne tiež   zostáva,   či   v   prejednávanej   veci vôbec došlo   k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, keďže rozhodcovská zmluva resp. doložka musí mať v zmysle zákona písomnú formu, inak je neplatná (§ 4 ods. 2 prvá veta ZoRK), či rozhodcovský súd mohol (bol kompetentný) spor prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o nastavení exekúcie potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Rozhodcovský   rozsudok   rozhodcovského   súdu   zriadeného   pri   S.   B.,   sp.   zn.   SR 5039/06 zo dňa 15. 11. 2006, nemôže byť a nie je riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie   exekúcie   neprebehlo   riadne   rozhodcovské   konanie,   ktorého   výsledkom   bol rozhodcovský rozsudok na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia. Exekučný titul nie je vykonateľný. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa   ust.   §   53   ods.   1   a   neplatnou   podľa   ust.   §   53   ods.   4   zákona   č.   40/1964   Zb. Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, ktoré stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“

Odvolacie   dôvody   oprávneného   odvolací   súd   neuznal   za   dôvodné.   Rozhodnutie exekučného   súdu   je založené na   platnej právnej   úprave právneho poriadku SR   účinnej v rozhodnom   čase,   konkrétnych   ustanoveniach   Občianskeho   zákonníka   a   Zákona o spotrebiteľských úveroch - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva),   v   ktorých   je   smernica   Rady   č.   93/13/EHS   zo   dňa   05.   04.   1993   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Z hľadiska právneho posúdenia veci nie je na škodu rozhodnutia že exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia naviac poukazuje aj na konkrétne ustanovenia cit. smernice, ako aj ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora. Rovnako postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom.   Správne,   s   poukazom   na   platnú   právnu   úpravu   Exekučného   poriadku   (§   41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) exekučný súd uviedol, že súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia,   že nie   sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.   Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa   prejednávať   znova),   pretože   poverenie   na   vykonanie exekúcie   je   len   písomný   doklad,   ktorým   súdny   exekútor   preukazuje   svoje   oprávnenie exekúciu vykonávať. V prejednávanej veci exekučný súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   mal   pri   rozhodovaní   o   žiadosti exekútora k dispozícii iba návrh oprávneného a rozhodcovský rozsudok zo dňa 15. 11. 2006 sp.   zn.   SR   5039/06.   Z   rozsudku   vyplývalo,   že   rozhodcovský   súd   vyhovel   nárokom oprávneného,   ktoré   si   uplatnil   voči   povinnej   z   titulu   uzavretej   Zmluvy   o   úvere   zo   dňa 21.04.2006.   Oprávnený   k   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   zmluvu   o   úvere   nepripojil. Exekučný súd rozhodujúci o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal dostatočný časový priestor (a ani dostatok informácií) na preskúmanie exekučného titulu z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak chcel vyhovieť v tom čase platnej zákonnej požiadavke § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 1. 6. 2010, rozhodnúť o tejto žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Zmluva o úvere a Všeobecné podmienky   poskytnutia   úveru,   boli   exekučnému   súdu   doručené   dodatočne,   po   vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové. V exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný súd v danej exekučnej veci nevypočul oprávneného, či nenariadil pojednávanie, odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave.»

18.   Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   aj   vo   vzťahu k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc   z príslušných   ustanovení   §   52   a §   53   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník   v platnom   znení   v nadväznosti   na   ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako   rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na   konanie   z viacerých   dôvodov   ako   napr.   absencia   individuálne   dojednanej   takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore   so   zákonom   a nemôže   byť   spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.

19.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

20.   Záver   krajského   súdu   o oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním   poverenia   plne korešponduje so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva   aj   z iného   právneho   predpisu   alebo   Exekučného   poriadku.   Takýmto   právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky nepochybne zákon o rozhodcovskom   konaní,   ktorý   vo   svojom   ustanovení   §   45   ods.   1   písm. c)   v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

21. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

22.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku   sp.   zn.   3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov   Slovenskej   republiky   pod   č. R   58/1997   uviedol,   že   „súdna   exekúcia   môže   byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude   exekúcia   podľa   titulu,   ktorý   tieto požiadavky   nespĺňa, aj napriek tomu   nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18. apríla 2012

24. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva.   Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

26. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   (ako   aj   rozhodnutím   okresného   súdu   vzhľadom   na   jeho potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.D K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 48/2012-90 z 18. apríla 2012

27.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

28.   Ustanovenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   má charakter   ústavného princípu,   ktorý   sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

29. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

30.   Porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   porušenie   zákazu   diskriminácie   zaručeného v čl. 14   dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súd konal bez jej vedomia   a pod...   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru   sťažovateľka   spája   s porušením   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   a   to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

31. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012