znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 379/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátom Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   a. s.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 8. apríla 2010“ alebo „uznesenie o odvolaní z 8. apríla 2010“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„I.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   8.   apríla   2010   sp.   zn. 3Sžo 138/2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   8.   apríla   2010   sp.   zn. 3Sžo 138/2009 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania o sťažnosti v sume 314,18 €… do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu do rúk Mgr. T. Č., advokáta.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 125/2011-20 z 30. marca 2011 vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   domáhala   preskúmania   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   Obvodnému pozemkovému úradu v Poprade (ďalej len „správny orgán“) č. 64/535/06- NJ z 11. januára 2006 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Sp 6/06-90 z 29. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra 2009“) potvrdil rozhodnutie správneho orgánu a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania.

Proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 podala sťažovateľka odvolanie.

Najvyšší   súd   rozhodol   o   podanom   odvolaní   uznesením   z   8.   apríla   2010   tak,   že odvolanie sťažovateľky ako oneskorené odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na   náhradu   trov   konania.   Najvyšší   súd   považoval   za   preukázané,   že   sťažovateľke   bol rozsudok krajského súdu z 29. októbra 2009 doručený 27. novembra 2009, odvolacia lehota sťažovateľke   uplynula   14.   decembra   2009   a   sťažovateľka   podala   odvolanie   faxom

15. decembra 2009 o 00:47 h (na poštu ho sťažovateľka podala 16. decembra 2009), teda po uplynutí   lehoty   na   podanie   odvolania.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   z   8.   apríla   2010 nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2010.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 dovolanie,   ktorého   prípustnosť   odôvodnila   poukazom   na   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. z dôvodu, že postupom krajského súdu jej bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Sťažovateľka   v   dovolaní   uviedla,   že   najvyšší   súd uznesením z 8. apríla 2010 nesprávne odmietol jej odvolanie proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 ako oneskorené, pretože odvolanie podľa nej bolo podané včas. Na podporu včasnosti podania odvolania sťažovateľka uviedla, že odvolanie podala faxom ešte 14. decembra 2009, fax odosielala o 23:53 h, následne o 23:55 h a 23:58 h a v zákonnej lehote ho doplnila písomne. Pokiaľ v protokole o činnosti faxu je uvedený čas 00:46 h nasledujúceho   dňa   (čas   o   hodinu   neskôr,   pozn.),   dôvodom   je   skutočnosť,   že   na   faxe právneho zástupcu sťažovateľky nebol nastavený aktuálny čas, ale čas, ktorý nezohľadňoval zmenu letného času na zimný. Na preukázanie svojho tvrdenia o čase telefaxového spojenia predložila sťažovateľka v prílohe dovolania výpis odchádzajúcich volaní právneho zástupcu sťažovateľky,   z   ktorého   je   podľa   neho   zrejmé,   že   na   faxové   číslo   krajského   súdu   bol odosielaný fax v čase, ako to tvrdí sťažovateľka.

Najvyšší súd uznesením sp.   zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie o dovolaní z 30. septembra 2010“) konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil s poukazom   na   to,   že   dovolanie   je   v   správnom   súdnictve   neprípustné.   Toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2010.

Sťažovateľka   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   10.   januára   2011   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu o dovolaní z 30. septembra 2010.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 10. januára 2011 sťažovateľka odôvodnila tým, že „najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažovateľovom odvolaní musel mať vedomosť o tom, že odvolanie bolo podané včas, pretože faxový prístroj, na ktorý bolo odvolanie sťažovateľom zasielané,   musel   obsahovať   údaj   o   prijatí   faxu   a   v   tejto   situácii   najvyšší   súd   ako   súd odvolací   mal   riade   zistiť   skutkový   stav   veci,   prípadne   mal   vyzvať   sťažovateľa   na preukázanie   včasnosti   podaného   odvolania.   Keďže   sťažovateľ   odvolanie   podal   včas a napriek   tomu   bolo   najvyšším   súdom   odmietnuté   ako   oneskorené,   bola   mu   odňatá najvyšším súdom ako súdom odvolacím možnosť konať pred súdom. Potom aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 bolo vydané v rozpore so zákonom a postupom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva.“.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 125/2011-20 z 30. marca 2011 odmietol sťažnosť sťažovateľky doručenú ústavnému súdu   10. januára 2011, a to v časti smerujúcej proti uzneseniu   najvyššieho   súdu   o   odvolaní   z   8.   apríla   2010   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene, a v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti   (stotožniac   sa   so   záverom   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve).

Sťažovateľka ďalšou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. augusta 2011, ktorá je predmetom tohto konania, opätovne namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010.

Sťažovateľka v tejto svojej (ďalšej) sťažnosti namieta, že rozsudok krajského súdu z 29. októbra 2009 nebol doručený v súlade so zákonom a účinne, pretože nebol doručený určenému advokátovi z viacerých jej advokátov, ktorého ona v konaní   v súlade s § 48a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) určila na doručovanie, ale inému z jej advokátov. V dôsledku uvedeného podľa sťažovateľky nezačala plynúť ani odvolacia lehota na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009, a preto ak najvyšší súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   dospel   k   záveru o oneskorenosti   sťažovateľkou   podaného   odvolania,   tento   záver   je   podľa   sťažovateľky nesprávny. Podľa sťažovateľky najvyšší súd za takéhoto stavu mal rozhodovať o podanom odvolaní   meritórne,   teda   mal   meritórne   preskúmať   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   z   29.   októbra   2009.   Touto   argumentáciou   odôvodňovala   sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010.

Sťažovateľka   ďalej   na   odôvodnenie   prípustnosti   jej   sťažnosti   smerujúcej   proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 (obdobne, ako jej skoršia sťažnosť, ktorá bola ústavným súdom odmietnutá ako oneskorene podaná) uviedla, že ani toto uznesenie najvyššieho súdu nebolo doručené v súlade so zákonom a účinne, pretože   nebolo   doručené   určenému   advokátovi   z viacerých   jej   advokátov,   ktorého   ona v konaní v súlade s § 48a OSP určila na doručovanie, ale inému z jej advokátov. V dôsledku uvedeného   podľa   sťažovateľky   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 8.   apríla   2010 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť dňom vyznačeným na tomto uznesení v doložke o jeho právoplatnosti.   Preto, ak   ústavný   súd   v   konaní o   jej   skoršej   sťažnosti   pri   posudzovaní zachovania lehoty na podanie sťažnosti vychádzal z tohto podľa sťažovateľky nesprávneho dňa právoplatnosti (pričom napadnuté uznesenie v dôsledku neúčinného doručenia sa podľa sťažovateľky dosiaľ nestalo právoplatným), jeho uznesenie o odmietnutí skoršej sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 8. apríla 2010 nemôže byť prekážkou konania o tejto sťažnosti.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   neakceptuje   argumentáciu   sťažovateľky   o   prípustnosti   jej   sťažnosti napriek tomu, že ňou podaná totožná sťažnosť bola odmietnutá ako oneskorene podaná z dôvodu,   že   ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   o   skoršej   sťažnosti   pri   závere o oneskorenosti   sťažnosti   vychádzal   z   údajov   o   právoplatnosti   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu   uvedených   v   doložke   právoplatnosti   vyznačenej   všeobecným   súdom, a tento údaj o právoplatnosti považuje sťažovateľka za nesprávny.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   posudzovanie   správnosti   údajov   na   doložke právoplatnosti   rozhodnutia   všeobecného   súdu   nemôže   byť   primárne   predmetom prieskumnej činnosti ústavného súdu. V prípade, ak sťažovateľka závery všeobecného súdu o právoplatnosti rozhodnutia považuje za nesprávne (ako to vyplýva aj z jej argumentácie v sťažnosti), dosiahnutie nápravy v tomto smere patrí prioritne do právomoci všeobecného súdu, a to využitím dostupných prostriedkov nápravy.

Ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada vyžaduje, aby sťažovateľ využil všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci, a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011