znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 379/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   H.,   K.,   zastúpenej   JUDr.   I.   R.,   Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 7 CoP 390/2006-977 z 28. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2008   doručená   sťažnosť   Mgr.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na starostlivosť o dieťa a jeho   výchovu   podľa   čl.   41   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 390/2006-977 z 28. februára 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti, z k nej pripojených príloh a na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 Nc/843/2000 bolo zistené, že sťažovateľka v septembri 1995 – v šiestom mesiaci svojho tehotenstva (pričom s otcom dieťaťa zosobášená nebola) dobrovoľne oznámila Úradu pre právnu ochranu detí a mládeže mesta H. (ďalej len „úrad“) v S., že svoje dieťa chce po narodení odovzdať na otvorenú adopciu (offene Adoption). Na základe uvedenej skutočnosti vedúca adopčného úradu 4. októbra 1995 kontaktovala manželov H. F. a Ch. K., ktorí o otvorenú adopciu dieťaťa prejavili záujem. Prvé stretnutie budúcich adoptívnych rodičov a sťažovateľky sa uskutočnilo 6. októbra 1995 v H..   Maloletý L. R. H. sa sťažovateľke   narodil 4. januára 1996   v H.   a má slovenskú   štátnu príslušnosť.   Sťažovateľka maloletého 5.   januára 1996 odovzdala   manželom   H.   –W.   F.   a Ch.   K.   do   osobnej   opatery   v ich   domácnosti   v H., s cieľom pozdejšej adopcie. Po pôrode a odovzdaní dieťaťa do starostlivosti sa sťažovateľka vrátila na územie S.. V období od januára do novembra 1996 sťažovateľka manželov F. nekontaktovala. Do tohto obdobia spadá práceneschopnosť sťažovateľky trvajúca od 25. mája 1996 do 1. júla 1996, ktorá bola spôsobená fyzickým napadnutím sťažovateľky otcom maloletého dieťaťa. Sťažovateľka listom z 10. novembra 1996 oznámila úradu, že súhlasí len   s dočasnou   opaterou   maloletého manželmi F.   Listom   z 12.   februára   1997   požiadala manželov F., aby jej maloletého vydali. Dňa 24. februára 1997 sa uskutočnilo   stretnutie sťažovateľky s manželmi F., na ktorom vyjadrila rozporuplné a chaotické želania (prejavila záujem o vzatie maloletého do vlastnej starostlivosti, ale navrhla i striedavý pobyt dieťaťa v N.   a na   S.,   s tým,   že   sa   zachová   kontakt   s biologickou   matkou   a   manželmi   F.   bude informovaná o jeho vývoji, resp. aby bol jej syn daný do výchovnej opatery iba H. F.). Prvotné vyhlásenia o súhlase s adopciou sťažovateľka s odstupom niekoľkých mesiacov od narodenia   dieťaťa   zmenila.   Poručnícky   súd   H.   rozhodnutím   sp.   zn.   40   X   111/97 z 9. októbra 1998 návrh matky na vydanie dieťaťa zamietol, nariadil, aby maloletý zostal v starostlivosti manželov F. a upravil právo styku matky s dieťaťom, a to dvakrát mesačne v trvaní   štyroch   hodín.   Konanie   nemeckých   orgánov   v uvedenom   období   už   bolo ovplyvnené aj obavou z možného únosu maloletého matkou. Stretnutia maloletého s matkou sa   uskutočnili   1.   decembra   1998,   10.   januára   1999,   8.   februára   1999,   12.   marca   1999 a 19. apríla   1999.   Keďže   sťažovateľkou   uskutočnené   návštevy   predstavovali   pre   dieťa veľkú záťaž, V. svojím rozhodnutím sp. zn. 16 UF 238/97 zo 16. augusta 1999 okrem iného sťažnosť sťažovateľky zamietol a osobný styk matky s dieťaťom pozastavil do 31. marca 2000. Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka 17. septembra 1999 ústavnú sťažnosť N., ktorá nebola na konanie prijatá. Úrad udelil 17. decembra 1999 manželom F. povolenie na   opatrovanie   maloletého,   s uvedením,   že   od   16.   augusta   1999   trvá   nariadenie   V. o zotrvaní   maloletého   u nevlastných   rodičov.   Prvostupňový   súd   v H.   predbežným nariadením   sp.   zn.   33   F   75/00   z 12.   mája 2000   pozastavil   styk   matky   s maloletým   do vyriešenia hlavnej veci. V. zamietol sťažnosť sťažovateľky proti predbežnému opatreniu P. a právo styku matky s maloletým prerušil najdlhšie do 31. júla 2001. Dňa 15. augusta 2001 rozhodol prvostupňový súd v H. rozhodnutím sp. zn. 33 F 258/00 o zamietnutí žiadosti manželov   F.   na   zastavenie   rodičovskej   starostlivosti   matky,   príp.   odňatie   rodičovskej starostlivosti matke a rozhodnutím sp. zn. 33 F 75/00 zo 16. augusta 2001 o prerušení práva styku sťažovateľky s maloletým do 31. decembra 2001. Prvostupňový súd v H. rozhodnutím sp. zn. 33 F 75/00 z 12. februára 2003 zastavil konanie o úprave styku matky s maloletým. V súčasnosti neprebiehajú v S. žiadne konania vo veci maloletého.

3. V   období prerušenia styku matky s maloletým v dôsledku rozhodnutia n. súdu podala sťažovateľka 18. mája 2000 na okresnom súde návrh na zverenie maloletého do jej výchovy a opatery. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 13 Nc 843/00. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 28. mája 2003, z výroku ktorého je podstatné, že zveril maloletého do   výchovy   a opatery   manželom   F.,   návrh   sťažovateľky   na   zverenie   maloletého   do   jej výchovy   zamietol   a zakázal   jej   styk   s maloletým.   Proti   uvedenému   rozsudku   podala sťažovateľka   odvolanie   11.   júla   2003.   Krajský   súd   uznesením   č. k. 16 CoP 393/03-731 z 20. februára   2004   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 13 Nc/843/2000-872 z 27. októbra 2006, ktorým zveril maloletého do výchovy a opatery manželom F., ktorí sú oprávnení a povinní maloletého vychovávať, vyživovať, zastupovať ho, konať za neho s tým, že rozhodnutie vo veciach, ktoré nie sú bežnou záležitosťou, podliehajú schváleniu súdom; matku maloletého zaviazal prispievať na jeho výživu 681 Sk; návrh matky na zverenie maloletého do jej výchovy   zamietol;   upravil   styk   matky   s maloletým a povinnosť   manželov F.   tento   styk umožiť; účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania a manželom F. uložil doplatiť trovy   štátu.   Okresný   súd   vo   veci   vydal   dopĺňací   rozsudok   č.   k.   13Nc/843/2000-886 z 13. novembra   2006,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o povinnosti   manželov   F.   zaplatiť   trovy štátu. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoP/390/2006-977 z 28. februára 2008 rozsudok okresného   súdu   v spojení   s dopĺňacím   rozsudkom   vo   výroku   o výchove   maloletého a vo výroku o zamietnutí návrhu matky na zverenie maloletého do jej výchovy, ako aj vo výroku o náhrade trov štátu potvrdil, zmenil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o výživnom tak, že matka je povinná prispievať na výživu maloletého po 1 000 Sk mesačne, a zmenil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o styku matky s maloletým tak, že matka je oprávnená stýkať sa s maloletým každý párny mesiac v roku, vždy prvý víkend od soboty 10 h do nedele 18 h, pričom dieťa prevezme od manželov F. pred bytom, v ktorom bývajú v určenom čase, a na tom istom mieste im ho po skončení styku   odovzdá,   manželia   F.   sú   povinní   dieťa   na   styk   riadne   pripraviť   a matke   dieťa v určenom čase odovzdať a od matky v určenom čase prevziať.

4. Podľa tvrdení sťažovateľky uvedeným rozsudkom došlo k porušeniu   „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa článku 41 ods. 4 vety prvej Ústavy SR, na to, aby jej práva rodiča boli obmedzené rozhodnutím súdu na základe zákona podľa článku 41 ods. 4 vety druhej Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, a na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru“.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu, vec mu vrátil na ďalšie konanie, zakázal pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľky a priznal jej náhradu všetkých trov tohto konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto   odmietne   (napr.   I.   ÚS   124/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   ma   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

8.   K namietanému   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   malo   podľa   tvrdení sťažovateľky dojsť postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorý vo veci zhodne ako súd prvostupňový   nepostupoval v súlade s povinnosťou, ktorú im ukladá ustanovenie § 120 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   je   súd   vo   veciach   starostlivosti o maloletých povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.   Sťažovateľka poukázala predovšetkým na skutočnosť, že krajský súd   uznesením č.   k. 16 CoP 393/03-731 z 20. februára 2004 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. Nc 843/00-652 a uložil mu povinnosť nariadiť nové znalecké dokazovanie na posúdenie   skutočností   uvedených   v predtým   vypracovaných   znaleckých   posudkoch, s možnosťou   zváženia   vykonania   znaleckého   dokazovania   vedeckým   ústavom,   vysokou školou alebo inštitúciou. Okresný súd v súlade s uvedeným názorom krajského súdu takéto dokazovanie nariadil vykonať Psychiatrickou nemocnicou P. v P., k jeho vykonaniu však v dôsledku objektívnych príčin na strane manželov F. nedošlo. Okresný súd podľa tvrdení sťažovateľky   nevyužil   prostriedky   dané   mu   zákonom   na   zabezpečenie   vykonania znaleckého posudku   a vo veci meritórne rozhodol rozsudkom   č. k. 13 Nc 843/2000-872 z 27. októbra 2006 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 843/2000-886 z 13. novembra 2006, ktorý krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoP/390/2006-977 z 28. februára 2008 v časti potvrdil a v časti zmenil. Sťažovateľka namieta, že ani prvostupňový, ani druhostupňový súd   nezdôvodnili,   prečo   nariadené   znalecké   dokazovanie   už   nebolo   potrebné   vykonať a prečo   vo   veci   nevykonali   ďalšie   dôkazy,   predovšetkým   nezisťovali   názor   maloletého dieťaťa, v dôsledku čoho je konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že prvostupňový súd rozhodol v súlade so záujmom maloletého dieťaťa nezakotvené v dôkazoch vykonaných v konaní.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých   prípadoch,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania, ktoré   sú   chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov (najmä   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov)   aplikované   spôsobom,   ktorý   by   znamenal   porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, a zistil, že to tak nie je.

10.   Vychádzajúc   z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatuje, že o napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli z ústavného hľadiska udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu,   že   za   daného   stavu (skutočnosť,   že   sa   dieťa   od   svojho   narodenia   zdržiava   v S.,   je   materiálne zabezpečené a vychovávané v úplnej rodine vytvorenej manželmi F. s ďalšími väzbami na širšiu rodinu, začlenenie   do   krajiny   ako   celku   –   s prijatím   jej   jazyka   ako   materinského,   návštevu nemeckých škôl, spôsob života a koníčky, čím vytvárajú vo svojom súhrne zázemie aj pre prípravu na budúci profesionálny život) a po   preskúmaní konania prvostupňového súdu v celom rozsahu je v záujme maloletého dieťaťa, aby zostalo v starostlivosti manželov F., pričom ale existujú dôvody na zásadnú zmenu úpravy styku matky s maloletým a určenie výživného.   Uvedené   závery   krajského   súdu   zodpovedajú   príslušným   ustanoveniam Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona   o rodine   a možno   vysloviť,   že   sledujú predovšetkým   záujmy   maloletého   dieťaťa.   Závery   krajského   súdu   preto   nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu vykladať   zákony   a ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor   krajského   súdu   a jeho závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne.

Ústavný súd pripomína, že spravodlivosť treba posudzovať z hľadiska konania ako celku. V tomto smere je preto potrebné zobrať do úvahy dokazovanie, ktoré bolo vykonané okresným súdom, všetky okolnosti, za ktorých sa dieťa ocitlo v S., skutočnosti, na základe ktorých bolo začaté konanie o zverenie maloletého do výchovy matky, vyjadrenia matky maloletého, manželov F., v ktorých osobnej starostlivosti sa maloletý od svojho narodenia nachádza,   C.   v B.   ako   kolízneho   opatrovníka,   ako   aj   všetky   dosiaľ   vo   veci   vykonané znalecké posudky. Záujmy dieťaťa, tak ako ich prezentuje sťažovateľka, v súčasnej situácii nemožno v žiadnom prípade   označiť za skutočné záujmy maloletého dieťaťa, ale záujmy matky prezentované súdu s odstupom uplynulých rokov, v ktorých   zásadným spôsobom prehodnotila   prvotný   úmysel   umiestniť   dieťa   v náhradnej   rodine   s cieľom   otvorenej adopcie. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky vysloveným v jej sťažnosti, že v konaní je potrebné postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie vo veci Olsson   v.   Sweden   z 27.   novembra   1992   a Johansen   v.   Norway   z 23.   septembra   1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha, pričom pri hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

11. Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté rozhodnutie krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval,   že   je   primerane   odôvodnené,   pričom   právne závery,   o ktoré   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   oprel,   možno   z ústavného   hľadiska akceptovať, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením   krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd okrem iného poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. l dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru

12. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

13. Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky považoval za zásadné pre rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské   práva   a povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Ak   rodičia   žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme   maloletého   dieťaťa.   Iná   situácia   vzniká   v prípade   rodičovstva   detí,   ktoré   sa narodia mimo manželstva a medzi rodičmi nedôjde k dohode o výchove dieťaťa. V takom prípade   súd   rozhodne   o zverení   dieťaťa   do   výchovy   jednému   z rodičov.   V prípade sťažovateľky   ide   o   zásadne   odlišnú situáciu,   keďže   táto   s otcom   dieťaťa,   ktorý   o dieťa nejavil záujem, zosobášená nebola, dieťa sa narodilo v S., kde ho sťažovateľka odovzdala do výchovy manželov F. pre účely budúceho osvojenia. V ďalšom období sťažovateľka s osvojením nesúhlasila a podala okresnému súdu návrh na zverenie maloletého do svojej výchovy.   Vo   veci   úpravy   styku   sťažovateľky   s maloletým   je   v súčasnom   období právoplatne rozhodnuté.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nie je podľa už vysloveného právneho   názoru   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   26/05)   obmedzením   práv   rodičov,   ale práve naopak,   prostredníctvom   tejto   úpravy   sa   prispieva   k ich   garancii,   a preto   nemôže   byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy ani s čl. 8 ods. 2 dohovoru.

Z okolností   preskúmavanej   veci   vyplýva,   že   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na ochranu jej rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením jej základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým rozsudkom krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru.

14.   Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

15.   Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010