znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 379/08-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   augusta   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. Z. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo MUDr.   Z.   Š. na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 8/2003 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. Z. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom   dvetisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. MUDr. Z. Š. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 346,31 € (slovom   tristoštyridsať   eur   a tridsaťjeden   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 379/08-11 z 5. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Z. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003.

2. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 8. októbra 2008 vyplýva, že sťažovateľ podal   okresnému   súdu   15.   januára   2003   návrh   na   začatie   konania   vo   veci   zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Predmetné súdne konanie je okresným súdom vedené pod sp. zn. 7 C 8/2003.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: «... Vo veci je viacero žalovaných, čo však nespôsobuje prakticky žiadne problémy.

O   žalobe   nebolo   doteraz   rozhodnuté   a   vzhľadom   na   súčasnú   situáciu   v   spore je predpoklad skorého ukončenia málo pravdepodobný.

Za účelom dosiahnutia nápravy vo veci prieťahov v konaní som podal najskôr dve žiadosti o určenie termínu pojednávania (7. 7. 2004, 23. 2. 2005) a sťažnosť pre rovnakú príčinu   11.   11.   2005.   Na   sťažnosť   som   obdržal   kurióznu   odpoveď,   v   ktorej   mi   ju podpredsedníčka súdu hodnotila ako nedôvodnú - a za „objektívny prieťah“ sa v mene súdu ospravedlnila. Na ďalšiu sťažnosť (11. 7. 2007) mi predsedníčka súdu oznámila, že „... vec sa nachádza u znalca“, čo prirodzene viem. Rovnako mi je známe, že súd zrejme v reakcii na moju sťažnosť vypracovanie posudku urgoval...

Netvrdím,   že   súd   je   celkom   nečinný.   Avšak   tak,   ako   to   ústavný   súd   kvalifikuje aj v rozhodnutí II. ÚS 200/05 (m. m.) možno i v tomto prípade tvrdiť, že päť rokov trvania sporu   sa   nedá   ospravedlniť. Najmarkantnejšie   je   zbytočnými   prieťahmi   poznačená časť konania   po   ustanovení   znalca.   Podľa   nemennej   judikatúry   ústavného   súdu (m. m. II. ÚS 131/02 a iné) je treba tento spôsob procesného vedenia dokazovania pričítať súdu.   K   tomu   poznamenávam,   že   otázky,   na   ktoré   má   znalec   odpovedať   sú   neúplné a ignorujú obsah žaloby v jej dôležitej časti...

V byte, ktorý tvorí podstatný predmet sporu, bývam so žalovanou. Aj bez podloženia detailami je zrejmé, že slovo „bývam“ je eufemizmus. Vzťahy sú, ako vo väčšine prípadov, zlé. Takže vlastne je bývanie zredukované na prespávanie - nemôžem prijímať návštevy atď. Ešte nemám ani prvostupňový rozsudok, takže ak bude konanie prebiehať týmto tempom, vinou súdu vediem napriek svojmu postaveniu dlhé roky horší ako internátny život. Zmysel, poslanie a funkciu súdov nemožno nachádzať v takomto prístupe k povinnostiam.»

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci vydal tento nález:„1) Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003 porušil základné právo sťažovateľa na konanie v jeho veci bez zbytočných prieťahov, chránené článkom 48 ods. 2) Ústavy SR

2) Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava I v uvedenej veci konať bez zbytočných prieťahov.

3) Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   z   titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia sumu vo výške 3 500 eur (pôvodne 50 000 Sk, pozn.).

4) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania...“Svoju   žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ zdôvodnil takto:

«... Povaha   a   druh   sporu   rieši   pre   sťažovateľa   veľmi   dôležitú   otázku.   Problémy z jej neriešenia gradujú, sú zvládané s veľkým sebazaprením. Vzhľadom na osobné pomery je   sťažovateľ   často   zaraďovaný   do   pohotovostných   služieb.   Sústredenie   sa   na   prácu vyžaduje   kľud   a   nie   život   v   permanentnom   strese.   Rozhodovanie   sporov   patrí k povinnostiam súdov, nemajú teda právo spoliehať sa na to, čo „vyrieši život“.»

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 3845/08 z 20. mája 2009, v ktorom okrem popisu chronológie úkonov, ktoré vykonal okresný súd vo veci, ďalej uviedla: «Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym obsadením sudcov na civilnom úseku tunajšieho súdu. Vzhľadom na vysoký nápad v oddelení „7C“ a pretrvávajúci veľký počet nevybavených   vecí   v   oddelení   7C   sa   jednotlivé   časové   úseky   medzi   úkonmi   sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som   zákonnú   sudkyňu   o   konanie   vo   veci   tak,   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo...»

4. Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   k vyjadreniu   okresného súdu   okrem   iného   uviedol: «Napriek   skutočnosti,   že   súd   uznáva   jej   opodstatnenosť z „objektívnych   dôvodov“,   nemožno súhlasiť   s náznakmi,   ktoré   ich   majú   konkretizovať. Naviac   ide   o   spor,   ktorý   bolo   možné   rozhodnúť   na   jednom,   maximálne   dvoch pojednávaniach.   To   by   si   ovšem   žiadalo   dôsledne   rešpektovať   §§   100   a   114 O.   s. p. A ak vidí,   že   sa   bez   znaleckého   posudku   nezaobíde,   má   znalca   určiť v   súlade   s   §   127 ods. 1) O. s. p. Osobitne treba pripomenúť, že účastník nemá byť poškodzovaný ani laxným prístupom sudcu, chystajúceho sa do dôchodku.

Vyjadrenie, resp. jeho autor sa mýli: nejde o spor o vypratanie! A nie je pravda, že by   prieťahy   hoci   len   čiastočne,   spôsobil   sťažovateľ   (navrhovateľ).   Toto   tvrdenie nie je konkretizované.

Čas od 15. 8. 2006 do 16. 4. 2009 bol vyplnený znaleckým dokazovaním. Objektívne nemožno pripustiť, aby súd pri zabezpečovaní efektívnosti konania bez úspechu využíval poriadkové opatrenia.   V   tomto ohľade   poukazujem na   názor,   uvedený v náleze   (okrem množstva   iných)   II. ÚS 131/02:   „... časť   konania,   počas   ktorej   sa   vykonávalo   znalecké dokazovanie, ktorého priebeh, doplnenia, procesná nedisciplinovanosť znalca... ide na vrub okresného súdu“.

Napokon podotýkam, že ani v úvode vyjadrenia vyslovená hlboká úcta Ústavnému súdu neviedla predsedníčku Okresného súdu k skoršej odpovedi ako po pol roku!»

5. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   a zo spisu   okresného   súdu sp. zn. 7 C 8/2003 ústavný súd zistil tento relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľ je navrhovateľom v konaní sp. zn. 7 C 8/2003 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré je vedené okresným súdom od 15. januára 2003.Okresný súd vo veci vykonal tieto zásadné procesné úkony:Sudkyňa   dala   25. marca 2003   kancelárii   pokyn   vyzvať   sťažovateľa,   aby   v lehote 15 dní   oznámil   cenu   predmetu   sporu   na   účel   vyrubenia   súdneho   poplatku   za   návrh a predložil   list   vlastníctva   k   nehnuteľnosti.   List   bol   sťažovateľovi   expedovaný   poštou 20. júna 2003.

Sťažovateľ podaním okresnému súdu 7. júla 2003 doručil výpis z listu vlastníctva a znalecký posudok k nehnuteľnostiam.

Sudkyňa dala 23. januára 2004 kancelárii pokyn vyzvať sťažovateľa, aby v lehote 15 dní oznámil cenu garážového boxu a predložil listinný dôkaz o spoluvlastníctve.Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-11 z 20. februára 2004 uložil odporcom, aby sa v lehote 30 dní vyjadrili k žalobnému návrhu a predložili dôkazy na svoje tvrdenia.Dňa 24. marca 2004 sa k žalobnému návrhu vyjadril odporca vo 4. rade.Sťažovateľ podaním okresnému súdu 31. marca 2004 oznámil cenu garážového boxu a dôkaz o jeho zhotovení.

Dňa 21. apríla 2004 sa k žalobnému návrhu vyjadrila odporkyňa v 1. rade.Sudkyňa dala 15. júna 2004 pokyn kancelárii, aby zistila pobyt odporcu v 2. a 5. rade cez Register obyvateľov Slovenskej republiky v B., Mestskú evidenciu obyvateľstva v B. a Ústrednú evidenciu väzňov v B.

Sťažovateľ   podaním   okresnému   súdu   7. júla 2004   žiadal   o   nariadenie   termínu pojednávania.

Register obyvateľov Slovenskej republiky v B. 11. augusta 2004 oznámil okresnému súdu, že odporkyňa v 5. rade 5. februára 2000 zomrela, a oznámil pobyt odporcu v 2. rade.Sťažovateľ podaním okresnému súdu 24. februára 2005 žiadal o nariadenie termínu pojednávania.

Sudkyňa dala   20.   apríla 2005 kancelárii   pokyn   vyzvať sťažovateľa,   aby v lehote 15 dní oznámil cenu garážového boxu, predložil aktuálny list vlastníctva k nehnuteľnostiam a zvážil okruh účastníkov na strane odporcu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7 C 8/2003-45   z   20.   apríla   2005   konanie   proti odporcovi v 5. rade zastavil.

Sťažovateľ podaním okresnému súdu 16. mája 2005 oznámil cenu garážového boxu, predložil aktuálne listy vlastníctva k nehnuteľnostiam a navrhol zmenu účastníkov sporu na strane odporcu.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-54 z 28. júna 2005 pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-5 z 28. júna 2005 zastavil konanie proti odporcovi vo 4. rade.

Sudkyňa   dala   10.   augusta   2005   kancelárii   pokyn,   aby   vyzvala   sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za žalobný návrh.

Sťažovateľ súdny poplatok uhradil 18. augusta 2005.Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-59 zo 14. septembra 2005 uložil odporcom v 2., 3., 7. a 8. rade, aby sa v lehote 30 dní vyjadrili k žalobnému návrhu a predložili dôkazy na svoje tvrdenia.

Podaním z 21. októbra 2005 sa k žalobnému návrhu vyjadrili odporcovia v 3., 6. a 7. rade.Sudkyňa dala 31. októbra 2005 kancelárii pokyn, aby nariadila termín pojednávania na 16. január 2006.

Sťažovateľ   11. novembra 2005   podal   sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu na prieťahy v konaní.

Okresný súd 16. januára 2006 uskutočnil súdne pojednávanie. Sťažovateľ požiadal o zmenu   petitu,   o ktorom   súd   rozhodol   tak,   že   zmenu pripustil.   Následne   okresný   súd vypočul   sťažovateľa   a   odporcov   v 1.,   2.,   3.,   7.   a   8.   rade.   Pojednávanie   bolo   odročené na 14. marec 2006.

Podaním   z   19.   januára   2006   odporca   v 1.   rade   predložil   okresnému   súdu   návrh na vykonanie dokazovania.

Podaním zo 7. februára 2006 sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh na zmenu žalobného petitu.

Okresný súd 14. marca 2006 uskutočnil súdne pojednávanie, na ktorom rozhodol o pripustení   zmeny   žalobného   petitu   podľa   návrhu   sťažovateľa   zo   7.   februára   2006. Okresný   súd   vypočul   svedkov.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   12.   jún   2006   na   účel vykonania ďalšieho dokazovania.

Okresný   súd   12.   júna   2006   uskutočnil   súdne   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul predvolaných   svedkov.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   vykonania ďalšieho dokazovania znalcom z odboru stavebníctva.

Okresný   súd   vydal   15. augusta 2006   uznesenie   č. k.   7 C 8/2003-104,   ktorým ustanovil   na podanie znaleckého   posudku   Ing.   O. K.   a uložil   mu vypracovať znalecký posudok v lehote 30 dní od doručenia spisu sp. zn. 7 C 8/2003. Sťažovateľovi bolo uložené v lehote 15 dní zložiť preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku.Sťažovateľ   podaním   okresnému   súdu   7. septembra 2006   predložil   návrh na vykonanie dokazovania.

Ustanovený súdny znalec podaním doručeným okresnému súdu 14. septembra 2006 oznámil,   že   nie   je   kompetentný   stanoviť   výšku   investícií   uskutočňovaných na nehnuteľnostiach.

Okresný   súd   vydal   9.   októbra   2006   uznesenie   č.   k.   7   C   8/2003-110,   ktorým ustanovenému súdnemu znalcovi Ing. O. K. povolil pribrať k vypracovaniu znaleckého posudku znalca na stanovenie výšky investícií uskutočňovaných na nehnuteľnostiach.Okresný súd 14. novembra 2006 vyzval ustanoveného súdneho znalca, aby prevzal spis na účel vypracovania znaleckého posudku.

Ustanovený súdny znalec podaním doručeným okresnému súdu 4. decembra 2006 oznámil, že nevie zaručiť potrebnú koordináciu dvoch znalcov na vypracovanie znaleckého posudku, a navrhol súdu, aby ustanovil nového znalca, ktorý bude kompetentný pre dve odvetvia (stavebníctvo a oceňovanie nehnuteľností).

Okresný   súd   vydal   21.   decembra   2006   uznesenie   č.   k.   7   C   8/2003-117,   ktorým zmenil svoje uznesenie z 15. augusta 2006 a 9. septembra 2006 tak, že ustanovil na podanie znaleckého posudku Ing. M. P. a uložil mu vypracovať znalecký posudok v lehote 30 dní od doručenia spisu sp. zn. 7 C 8/2003. Sťažovateľovi bolo uložené v lehote 15 dní zložiť preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku.

Okresný súd 27. marca 2007 zaslal súdnemu znalcovi spis na účel vypracovania znaleckého posudku. Znalec spis prevzal 20. apríla 2007.

Okresný   súd   listom   z   21.   apríla   2008   upozornil   súdneho   znalca   Ing.   M.   P. na nedodržanie   lehoty   na   podanie   znaleckého   posudku   a žiadal,   aby   tak   učinil   v lehote 10 dní pod následkom uloženia poriadkovej pokuty.

Súdny znalec Ing. M. P. podaním doručeným okresnému súdu 11. júna 2008 požiadal o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku do 15. júla 2008.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-120 z 22. júla 2008 uložil súdnemu znalcovi Ing. M. P. poriadkovú pokutu vo výške 10 000 Sk za nevypracovanie znaleckého posudku v súdom stanovenej lehote.

Okresný súd listom zo 4. septembra 2008 vyzval súdneho znalca Ing. M. P., aby vrátil zapožičaný súdny spis v lehote 15 dní od doručenia výzvy pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Výzva bola doručená 17. septembra 2008.

Súdny   znalec   Ing.   M.   P.   podaním   doručeným   okresnému   súdu   6. októbra   2008 požiadal o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku do 30. októbra 2008.Okresný súd uznesením č. k. 7 C 8/2003-131 z 13. novembra 2008 uložil súdnemu znalcovi Ing. M. P. poriadkovú pokutu vo výške 50 000 Sk.

Súdny   znalec   Ing.   M.   P.   22.   decembra   2008   podal   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu, ktorým mu bola uložená poriadková pokuta.

Okresný súd listom zo 4. februára 2009 urgoval súdneho znalca Ing. M. P. o vrátenie zapožičaného súdneho spisu v lehote 15 dní od doručenia výzvy pod následkom uloženia poriadkovej pokuty.

Súdny   znalec   Ing.   M.   P.   podaním   okresnému   súdu   17.   februára   2009   oznámil, že znalecký posudok predloží do 10. marca 2009.

Podaním   okresnému   súdu   súdny   znalec   Ing.   M.   P.   12.   marca   2009   predložil vypracovaný znalecký posudok a vrátil zapožičaný súdny spis.

Okresný   súd   listom   zo   7.   apríla   2009   vyzval   účastníkov   sporu,   aby   sa   vyjadrili k znaleckému posudku.

Sťažovateľ   sa   podaním   okresnému   súdu   16.   apríla   2009   vyjadril   k znaleckému posudku.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné vedomosti, ustanoví   súd   podľa   §   127   OSP   po   vypočutí   účastníkov   znalca.   Ustanovení   znalci   boli povinní   podľa   §   8   zákona   č.   36/1967   Zb.   o znalcoch   a tlmočníkoch   v znení   neskorších predpisov (s účinnosťou od 1. septembra 2004 podľa § 16 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) vykonať znaleckú činnosť riadne a včas.

6. Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť   prvého   kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

6.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   teda   po   právnej   stránke ide   o   štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zo zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že   doterajší   priebeh   konania   len   v zanedbateľnom   rozsahu ovplyvnila   skutková   zložitosť   veci   (potreba   znaleckých   posudkov   na   ocenenie nehnuteľných   veci),   ktorá   však   je   dostatočne   poznaná   všeobecnými   súdmi   (judikatúra, rozbory).

6.2 Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní, naopak, sťažnosťou na prieťahy v konaní   a žiadosťou   o nariadenie   pojednávania   dal   najavo   nespokojnosť   s rýchlosťou priebehu konania a domáhal sa účinnej ochrany svojich práv.

6.3 Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej veci. Sťažovateľ v sťažnosti čiastočne konkretizoval obdobia (po ustanovení znalca   15.   augusta   2006,   pozn.),   počas   ktorých   malo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom v napadnutom konaní, a ďalej poukázal na celkovú dĺžku konania.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov, ako aj zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v trvaní   takmer   3   mesiace   v období   od   25.   marca   2003, keď sudkyňa dala kancelárii pokyn, aby vyzvala sťažovateľa na oznámenie ceny predmetu sporu, do 20. júna 2003, keď kancelária vypravila výzvu sťažovateľovi. Ďalej prieťahy nastali v trvaní viac ako 6 mesiacov v čase od 7. júla 2003, keď sťažovateľ doručil listiny, do   23. januára 2004,   keď   sudkyňa dala kancelárii   pokyn, aby sťažovateľ   oznámil cenu garážového boxu. V období od 11. augusta 2004 do 20. apríla 2005 okresný súd nevykonal žiadny úkon vo veci, čím boli spôsobené prieťahy v konaní v trvaní viac ako 8 mesiacov.

Aj po ustanovení súdneho znalca na vypracovanie posudku nastali zbytočné prieťahy v konaní.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   8/2003-117   z 21.   decembra   2006   stanovil znalcovi 30-dňovú lehotu na vypracovanie posudku, ktorá márne uplynula 20. mája 2007. Znalec   s vypracovaním   znaleckého   posudku   bol   v omeškaní   takmer   22   mesiacov,   a to v čase   od   20.   mája   2009   do   12.   marca   2009,   keď   predložil   okresnému   súdu   znalecký posudok a vrátil zapožičaný spis.

Sudkyňa tolerovala nečinnosť znalca viac ako 11 mesiacov, a to v čase od 20. mája 2007   do   21.   apríla   2008.   Prejavila   váhavosť   a nerozhodnosť,   trpela   prieťahy   v činnosti ustanoveného znalca. Uspokojila sa s formalizovaným postupom a netrvala ani na splnení svojho príkazu zo 4. septembra 2008 na vrátenie zapožičaného spisu súdnym znalcom.

Ústavný súd zistil, že počas doby takmer 22 mesiacov, keď bol ustanovený súdny znalec v omeškaní s podaním znaleckého posudku, došlo k zbytočným prieťahom, a preto je potrebné pričítať túto skutočnosť na ťarchu okresného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pred   okresným   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, pretože celkový čas nečinnosti okresného súdu, keď nevykonal vo veci žiaden procesný úkon vo veci, trval viac ako 28 mesiacov.

Predsedníčka   okresného   súdu   priamo   uznala   prieťahy   v súdnom   konaní   v liste sp. zn. Spr. 3845/08   z   20.   mája   2009 „... vysokým   nápadom   vecí   v oddelení   vyššieho úradníka,   zákonného   sudcu   ako   aj   nedostatočným   personálnym   obsadením   sudcov na civilnom úseku...“.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Okresný   súd   v tomto   ohľade   nepochybne   porušil   svoje   zákonné   povinnosti   dané mu predovšetkým   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Konanie   na   okresnom   súde je poznačené ako celok neefektívnosťou a nesústredenosťou, keď okresný súd určité úkony vykonal,   ale   vec   meritórne   neposudzoval,   a to   v celom   období   od   15.   januára   2003 až do podania   ústavnej   sťažnosti.   Okresný   súd   za   6   rokov   trvania   súdneho   konania nerozhodol ani raz vo veci samej.

Aj vzhľadom na uvedené (pozri časť II a 6. bod III. časti odôvodnenia) ústavný súd z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného súdu ako celok. Napriek tomu, že okresný   súd vykonával procesné úkony spojené   s prípravou   pojednávania, vykonával pojednávania, zabezpečoval dôkazy, na ktoré sa účastníci odvolávali, ustanovoval znalcov na ocenenie nehnuteľných vecí a doručoval písomnosti, v posudzovanej veci ani raz vecne nerozhodol   (do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu)   a navyše   nekonal   koncentrovane a efektívne.

Ústavný súd   dospel   k názoru,   že doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2003 už len z dôvodu celkového trvania tohto konania (viac ako 6 rokov) došlo u sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.

7. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

8. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

9. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 7 C 8/2003 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na okolnosti prípadu nepovažoval uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel   k záveru,   že   treba   rozhodnúť   aj   o žiadosti   sťažovateľa   priznať   mu   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ pôvodne žiadal priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 659, 69 € (50 000 Sk), ktorú neskoršie zvýšil na sumu 3 500 € (105 441 Sk) z dôvodov: „Problémy z jej neriešenia gradujú, sú zvládané s veľkým sebazapieraním...“

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 7 C 8/2003,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   nepredstavuje   realizáciu   práva   priznaného   čl.   46   ods.   3   ústavy, t. j. primerané   finančné   zadosťučinenie   nemožno   stotožňovať   s odškodným,   s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.

Podobne už ústavný súd uviedol, že „cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je   náhrada   nemajetkovej   ujmy,   a   nie   prípadná   náhrada   škody“   (III.   ÚS   75/01),   alebo „Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody“ (IV. ÚS 15/03).

Podľa čl. 127 ods. 4 ústavy zodpovednosť toho, kto porušil práva a slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

10. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaného porušenia práva úspešný, vznikli trovy konania   z dôvodu   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   3 úkony právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie   a podanie   sťažnosti 8. októbra 2008 a zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2008 patrí advokátovi odmena z výpočtového základu 19 056 Sk, ktorý je (632,54 €), t. j. 105,42 € (3 176 Sk) a režijný paušál 6,30 €   (190   Sk),   teda   spolu   111,23   €   (3   366 Sk).   Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom v roku 2008 (za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 223,46 € (6 732 Sk). Za jeden právny   úkon   vykonaný   v roku   2009   patrí   advokátovi   odmena z výpočtového   základu 695,41 €, t. j. 115,90 €, a režijný paušál 6,95 €, teda spolu 122,85 €.

Celková odmena advokátovi za právne zastúpenie pred ústavným súdom predstavuje sumu   346,31   €,   ktorú   je okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnemu   zástupcovi sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

11. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009