znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 379/06-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 20.   decembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 153/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2006   doručená   sťažnosť   J.   B.,   D.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 153/04.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu návrh zo 6. augusta 2004 o „neoprávnené   zadržiavanie   veci   a iné“ proti   odporcom:   spoločnosť   I.,   s. r. o.   a spol. Konanie   je   vedené   pod   sp.   zn.   9   C   153/04.   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd v uvedenej veci nekoná, čím vnikajú zbytočné prieťahy v konaní. Sťažovateľ ďalej dodal, že „(...) Od podania žaloby uplynuli viac ako dva roky, čo preukazuje prieťahy v súdnom konaní na tomto pomenovanom okresnom súde vo veci 9 C 153/2004-42. Vo veci sa nekoná ani po tom, čo som podaním zo dňa 3. januára 2006 poslal predsedovi Okresného súdu Bratislava III sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní vo veci 9 C 153/04, pričom na túto sťažnosť nedostal som doposiaľ od predsedu okresného súdu odpoveď na to, či je moja sťažnosť oprávnená alebo nie, či potvrdzuje mnou konštatované prieťahy v súdnom konaní alebo nie (...). Súdne prieťahy v pomenovanom konaní teda pokračujú a preto postupujem túto moju sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní na Okresnom súde Bratislava III vo veci 9 C 153/2004-42 Ústavnému súdu Slovenskej republiky. (...)“

Sťažovateľ sa v konaní pred ústavným súdom domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázania okresnému súdu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk.

Vo svojej sťažnosti síce sťažovateľ neoznačil články ústavy, v ktorých sú zaručené základné práva, ktorých porušenie žiadal vysloviť, avšak z obsahu sťažnosti a formulácie sťažovateľových požiadaviek vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 153/04.

Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu sp. zn. 9 C 153/04 je   zrejmé,   že   konanie   sa   začalo   na   okresnom   súde   podaním   nekvalifikovaného   návrhu sťažovateľa   11. augusta   2004.   Dňa   30.   augusta   2004   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa, aby dokladoval svoje zárobkové, sociálne a majetkové pomery, keďže sťažovateľ zároveň pri   podaní   návrhu   žiadal   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku   a o ustanovenie   právneho zástupcu. Sťažovateľ predložil okresnému súdu ním požadované doklady 1. a 28. októbra 2004.   Vzhľadom   na   nedostatky   pôvodného   návrhu   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa 18. augusta   2005   a 12.   januára   2006   na   odstránenie   chýb   podania   spočívajúcich   najmä v upresnení   odporcu   a   upravení   petitu   návrhu.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu 9. septembra   2005   a 23.   januára   2006   sťažovateľ   odstraňoval   nedostatky   podania. Dňa 18. mája   2006   okresný   súd   uznesením   rozhodol,   že   nepriznáva   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Proti   tomuto   uzneseniu   sa   sťažovateľ 1.   júna 2006 odvolal, na základe čoho bol spis 8. júna 2006 predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o opravnom prostriedku sťažovateľa. Krajský súd uznesením z 31. augusta 2006 zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu a sťažovateľovi priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 24. novembra 2006.

Z uvedených skutočností vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania podstatne prispel   aj   samotný   sťažovateľ   tým,   že   podal   nekvalifikovaný   návrh   spočívajúci v nedostatočnom   označení   odporcu   a v nepresne   a neurčito   vymedzenom   petite,   ktorého nedostatky boli sťažovateľom odstraňované na základe výziev okresného súdu 9. septembra 2005   a 23. januára   2006.   Rovnako   k tomu   prispela   aj   potreba   dokladovania   osobných, majetkových   a zárobkových   pomerov   sťažovateľa   vzhľadom   na   žiadosť   o oslobodenie od súdnych   poplatkov   a ustanovenia   právneho   zástupcu   v konaní,   k čomu   taktiež   došlo až po opakovaných výzvach súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ uvedeným postupom sám znemožnil okresnému súdu v konaní plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá tiež žalobný návrh, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, pričom v danom prípade tieto podmienky splnené neboli (mutatis mutandis I. ÚS 128/03, I. ÚS 252/06).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I.   ÚS   46/01,   II.   ÚS   57/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci, aj keď nebol vždy bez prieťahov (súd bol nečinný   takmer   4 mesiace   v období   od   23.   januára   2006   do   18.   mája   2006), sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto   neprichádza do úvahy,   aby   ústavný   súd mohol postup   okresného súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného súdu   dochádzalo   k prieťahom   v konaní,   sťažovateľovi   nič   nebráni   v tom,   aby   opätovne podal sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde v tejto časti rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2006