znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 378/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Kučerovou, Advokátska   kancelária,   Železničná   90/12,   Považská   Bystrica,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu   Trenčín   sp.   zn. 1 Nt 49/2013 z 5. februára   2014   a Krajského   súdu   v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 33/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   24.   apríla 2014 doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) zastúpeného   advokátkou   JUDr. Darinou Kučerovou, Advokátska kancelária, Železničná 90/12, Považská Bystrica, vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 49/2013 z 5. februára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 5. februára 2014“) a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 33/2014 z 8. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2014“).

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že právoplatným rozsudkom   okresného súdu sp. zn.   5   T   444/2001   z   11.   marca   2002   bol   sťažovateľ   odsúdený   podľa   §   235   ods.   1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na nepodmienečný trest odňatia slobody v   trvaní   15   mesiacov   a   podľa   §   39a   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005 bol pre výkon trestu zaradený do prvej nápravno-výchovnej skupiny na skutkovom základe uvedenom v odôvodnení tohto rozsudku.

Sťažovateľ   v   predmetnom   konaní   poukazoval   na   skutočnosť,   že   na   hlavnom pojednávaní nebol vypočutý svedok – poškodený T. J. (ďalej len „poškodený“), ktorého v rámci svojej obhajoby považoval za potrebné vypočuť osobne na hlavnom pojednávaní. Uvedený návrh okresný súd ani krajský súd neakceptovali a odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 11. marca 2002 bolo zamietnuté.

Sťažovateľ   podal   9.   januára   2013   na   okresnom   súde   návrh   na   obnovu   konania vo svoj   prospech,   pretože   sa   dozvedel,   že   poškodený   sa   v   predmetnom   konaní   spojil so zákonným sudcom a domáhal sa svojej účasti na hlavnom pojednávaní, napriek tomu okresný   súd   tohto   poškodeného   na   hlavnom   pojednávaní   nevypočul   a   uspokojil   sa   len s prečítaním   jeho   svedeckej   výpovede   z   prípravného   konania.   Svedecká   výpoveď poškodeného bola podľa sťažovateľa jediným priamym dôkazom, na základe ktorého bol súdmi zúčastnenými na rozhodovaní uznaný za vinného a odsúdený.

Podľa sťažovateľa poškodený   nikdy neuviedol   skutočnosti, ktoré boli podkladom na vznesenie   obvinenia   proti   nemu   a   na   jeho   následné   odsúdenie.   Sťažovateľ   ďalej vo svojom návrhu na obnovu konania uviedol, že bol na neho vyvíjaný nátlak, aby proti rozsudku okresného súdu z 11. marca 2014 nepodal odvolanie, ako aj že v predmetnom konaní namietal zaujatosť predsedníčky senátu pre jej blízky pomer k spoluobžalovanému v tomto konaní, t. č. nebohému Ľ. Č.

Okresný   súd   5.   februára   2014   návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania   uznesením okresného súdu z 5. februára 2014 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 394 ods. 1 zamietol, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že poškodený ako korunný svedok v pôvodnom   konaní   vypovedal   a   výpoveď,   ktorú   urobil   pred   Okresným   súdom   České Budějovice 27. novembra 2013, vyhodnotil ako tendenčnú a nepresvedčivú, a skutočnosťou, že tento svedok nebol na hlavné pojednávanie v predmetnej veci zabezpečený, sa vôbec nezaoberal,   pričom   svedecké   výpovede   ďalších   dvoch   svedkov   považoval   za   nepriame dôkazy.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 5. februára 2014 podal sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu z 8. apríla 2014 zamietnutá ako nedôvodná. Vo svojom uznesení   z   8.   apríla   2014   krajský   súd   podľa   sťažovateľa   pripustil,   že   nová   výpoveď poškodeného – „korunného svedka“ je diametrálne odlišná, avšak napriek tomu sťažnosti sťažovateľa nevyhovel. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ údajne mohol mať motív na vykonanie predmetnej   trestnej činnosti,   pretože ho svedkovia   videli spolu s ďalšími odsúdenými   pohybovať   sa   vo   firme   poškodeného,   z   čoho   ustálili   logický   záver,   že sťažovateľ sa mohol podieľať na protiprávnom konaní odsúdeného Z.

Napriek tomu,   že sťažovateľ bol osobou   bezúhonnou, v predmetnom   konaní bol odsúdený na základe nepreukázaných skutočností, pretože sa mohol podieľať na trestnej činnosti a mohol mať motív na jej páchanie. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa podľa sťažovateľa nezaoberali zákonnosťou procesného postupu okresného súdu v predmetnom konaní spočívajúceho v prečítaní výpovede poškodeného, resp. existenciou dôvodov   na   takýto   postup.   Podľa   sťažovateľa   k   takémuto   postupu   súdov   zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci nebol dôvod, pretože poškodený sám so zákonným sudcom telefonoval a prejavil vôľu i ochotu dostaviť sa na hlavné pojednávanie, avšak bál sa o svoj život a súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci mu nezabezpečili dostatočnú ochranu, s ktorou by mohol na hlavnom pojednávaní vypovedať.

Uvedeným postupom okresného súdu podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu základných zásad trestného konania zakotvených v ustanovenia § 2 ods. 18 a 19 Trestného poriadku a sťažovateľ bol odsúdený na základe dôkazu, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom   a   ako   dôkaz   v   trestnom   konaní   je   nepoužiteľný   a   neúčinný.   V   rámci argumentácie v predmetnom konaní sťažovateľ taktiež poukázal na to, že zákonný sudca v konaní o obnove konania sám poukázal na svoju zaujatosť v súvislosti s pomerom k vtedy konajúcej   zákonnej   sudkyni,   avšak   jeho   námietka   nebola   akceptovaná,   t. j.   vo   veci rozhodoval zákonný sudca, ktorý sa sám cítil byť zaujatý vo veci, a nie nestranný.

Uznesenie   krajského   súdu   z   8.   apríla   2014   nie   je   podľa   sťažovateľa   riadne a dostatočne odôvodnené a krajský súd sa v ňom nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré vychádzali zo skutkových okolností samotnej prerokúvanej veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod číslom 209/1992 Zb. uznesením OS a KS v Trenčíne bolo porušené.

2. Uznesenie KS Trenčín 23Tos 33/2014 z 8. 4. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia KS na nové konanie a rozhodnutie.

3. KS je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,88 € na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia...“

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   namietal porušenie základného   práva podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 5. februára 2014, ako aj uznesením krajského súdu z 8. apríla 2014. K porušeniu sťažovateľových práv malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   svoje rozhodnutia   (uznesenie   okresného   súdu   z   5.   februára   2014   a   uznesenie   krajského   súdu z 8. apríla   2014)   nedostatočne   odôvodnili   predovšetkým   vo   vzťahu   k   námietkam sťažovateľa   týkajúcim   sa   vykonaniu   dôkazu   spočívajúceho   v   prečítaní   výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní,   a taktiež   tým, že v predmetnej   veci   rozhodoval zaujatý sudca.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu z 5. februára 2014

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V   prvostupňovom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195   Trestného   poriadku)   na   krajskom   súde,   ktorému   prináleží   právomoc   zrušiť napádané uznesenie okresného súdu z 5. februára 2014 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§ 194 ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku]. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   uznesenie   okresného   súdu   z   5.   februára   2014,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd,   ktorý   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu z 8. apríla 2014

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského súdu z 8. apríla 2014, ktorým rozhodoval konania iniciovaného návrhom sťažovateľa na obnovu konania sp. zn. 5 T 444/2001 o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 5. februára 2014.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2014. Uznesením okresného súdu z 5. februára 2014 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 8. apríla 2014 krajský súd stručne   popísal   priebeh   predchádzajúceho   konania   v   predmetnej   veci,   zhrnul   dôvody sťažnosti sťažovateľa i jeho spoluodsúdeného, poukázal na znenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku a uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   vykonal   v   predmetnej   trestnej   veci   potrebné   dokazovanie a preskúmaním spisového materiálu na základe podaných sťažností dospel aj krajský súd k záveru, že v predmetnej trestnej veci neboli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania. Najdôležitejšou okolnosťou v predmetnom prípade je fakt, že svedok.... v súčasnej dobe podstatne zmenil výpoveď oproti svojej výpovede v prípravnom konaní v pôvodnom konaní.   To,   že   súd   prvého   stupňa   neoboznámil   v   konaní   o   povolení   obnovy   konania prehlásenie tohto svedka zo dňa 28. 11. 2013 pochybením nie je, pretože následne na to bol tento   svedok   oveľa   podrobnejšie   vypočutý   sudkyňou   Okresného   súdu   v   Českých Budějoviciach a tento výsluch, resp. táto výpoveď tohto svedka bola súdom prvého stupňa v konaní o obnove konania oboznamovaná. Je síce faktom, že v konaní o obnove konania predtým   neznámym   dôkazom   sa   rozumie   predovšetkým   dôkaz,   ktorý   nebol   vykonaný v pôvodnom konaní (napríklad výpoveď predtým nevypočutého svedka, čo však nie je tento prípad,   pretože   svedok...   vypočutý   bol   v   prípravnom   konaní   a   jeho   výpoveď   bola v pôvodnom konaní prečítaním vykonaná), ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom (napríklad zmena výpovede tzv. spolupracujúceho svedka). Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu.

Je faktom, že terajšie tvrdenia svedka a poškodeného... vyzneli diametrálne odlišne ako v jeho výpovediach v prípravnom konaní v pôvodnom konaní. Krajský súd sa musel zaoberať otázkou, prečo k tomu došlo a dokonca až po takej dlhej dobe a či táto zmena výpovede je vierohodná. Tento svedok síce tvrdí, že bol na neho robený nátlak zo strany vyšetrovateľov, ale v pôvodnom konaní bol vypočutý ako svedok..., príslušník kriminálnej polície PZ, podľa ktorého to bol poškodený a svedok..., ktorí inicioval stretnutie s ním a oznámil   vydieranie   svojej   osoby.   Ani   z   jednej   výpovede   z prípravného   konania   tohto poškodeného nevyznieva náznak, že by vypovedal pod nejakým nátlakom a svoje výpovede dobrovoľne   podpísal.   Krajský   súd   sa   pritom   ešte   v   praxi   nestretol   s   prípadom,   že   by vypočúvajúci orgán pred súdom pripustil nátlak na obvineného a takýmto spôsobom si eventuálne privodil trestný postih.

Na druhej strane, z dôkazného materiálu v pôvodnom konaní bol preukázaný, a to aj na základe výpovedí odsúdených... dôležitý fakt, a to, že títo od konca roka 1998 požičiavali poškodenému... peniaze vo výške 500.000,-Sk a viackrát vo výške 100.000,- až 150.000,- Sk, ktoré tento v dohodnutých termínoch nevracal. Tento dôvod by už mohol byť podnetom pre vydieranie poškodeného zo strany odsúdených. Pritom napríklad svedkovia... - zamestnanci poškodeného..., videli viackrát odsúdených... spolu... pohybovať sa vo firme poškodeného. Je potom celkom logický záver, že obaja odsúdení sa mohli podieľať na protiprávnom konaní...   -   vydieraní   poškodeného...   spoločne.   Z   hľadiska   skúmania,   dôvodu   zmeny výpovede svedka... a tým posúdenia jej vierohodnosti je potrebné napokon vyhodnotiť aj skutočnosť, že horeuvedené sumy, ktoré mu obaja zapožičali, im zo strany poškodeného doposiaľ vrátené neboli, resp. aspoň tento fakt zo spisového materiálu nevyplýva. V tomto kontexte potom treba vyhodnotiť aj zmenu tohto svedka a jej vierohodnosť. Vychádzajúc z týchto úvah dospel aj krajský súd k záveru, že terajšia výpoveď tohto svedka nemá potom až takú dôkaznú silu, aby mohla zvrátiť pôvodné rozhodnutie, vzhľadom na ostatný existujúci dôkazný stav....

K námietke spočívajúcej v tom, že sudca JUDr. Róbert Jankovský a sudkyňa Monika Jankovská vo veci rozhodovali zaujato, pretože existovalo prepojenie na bratov..., ktorí boli zainteresovaní   v   pôvodnom   konaní,   krajský   súd   uvádza,   že   takýto   fakt,   ak   by   bol preukázaný, nemôže byť dôvodom pre povolenie obnovy konania. Táto skutočnosť však môže byť podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. dôvodom pre podanie dovolania v predmetnej veci v zmysle § 368 ods. 1 Tr. por.

Pokiaľ   sťažovatelia   predložili   v   rámci   konania   o   povolenie   obnovy   fotokópie výpovedí svedkov, zmlúv a ďalšieho dôkazného materiálu z pôvodného konania, tieto mal súd   v   konaní   sp.   zn.   5T/444/2001   k   dispozícii   a   týmito   sa   v   rozsudku   zaoberal   a   ich vyhodnotil. Nejde teda o nové skutočnosti súdu skôr neznáme.

Z uvedených dôvodov nepovažoval teda krajský súd podané sťažnosti za dôvodné, napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za zákonné a správne, a preto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosti odsúdených ako nedôvodné zamietol.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia okresného súdu z 5. februára 2014 v podstatnom uviedol:

«Súd   po   vykonanom   dokazovaní   a   posúdení   zistených   a   objasnených   skutočností vyhodnotil   podaný   návrh   ako   nedôvodný   a   účelový.   Vyjadrenia   odsúdených,   ktorými sa snažili   preukázať   dôvodnosť   návrhu   na   obnovu   konania,   neboli   podložené   žiadnym vierohodným   dôkazom.   Tvrdené   korupčné   správanie   v   pôvodnej   trestnej   veci   konajúcej zákonnej sudkyne JUDr. Moniky Jankovskej nebolo preukázané. V tomto smere urobené podanie odsúdeného J. ako vyplynulo z oboznámeného vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ- 139/NKA-PK-BA-2013 bolo odmietnuté ako nedôvodné.

Návrh na obnovu konania sa v podstatnej miere opieral podľa navrhovateľov aj o vynútené svedectvo poškodeného..., ktorý v prípravnom konaní opakovane vypovedal. Z pohľadu samotného návrhu sa za najpodstatnejšiu považuje výpoveď zo dňa 17. 5. 2001, kde sa výslovne zmieňuje o nátlaku polície na jeho osobu, aby podal trestné oznámenie a vypovedal pravdu. V kontexte všetkých jeho výpovedí z prípravného konania má súd za to, že nátlak na jeho osobu bol v tomto smere, aby vypovedal, teda, aby niečo povedal, a keď už ale   vypovedal,   hovoril   pravdu   a   neklamal.   S   poukazom   na   tieto   závery   sa   preto   jeho najnovšia   výpoveď   javí   aj   s   ohľadom   na   časový   odstup   súdu   ako   tendenčná a nepresvedčivá,   ktorá trpí viacerými rozpormi v podstatných   bodoch   oproti pôvodným výpovediam. Pred dožiadaným súdom sa zmienil, že pôvodne vypovedal z obavy z vylúčenia z ochrany svedkov. Tomu ale nezodpovedá informácia plynúca z jeho pôvodných výpovedí, podľa ktorých z ochrany svedkov sám ušiel pre tlaky zo strany polície. Podstatný rozpor bol zistený aj pri tvrdení, že nepoznal mená policajtov, ktorí mali na neho robiť nátlak, pričom pôvodne   odmietol   týchto   policajtov   menovať   majúc   znalosť   o   ich   menách.   Jeho   nové tvrdenia, že nemal strach z odsúdených... nekorešponduje s jeho niekdajšou výpoveďou, podľa ktorej strach pociťoval voči všetkým trom. Okrem týchto „vonkajších“ rozporov je nová výpoveď svedka... aj „vnútorne“ rozporná, keď v úvodnej vete svedok odkazuje na svoju predchádzajúcu výpoveď a v nasledujúcej časti už vypovedá spôsobom uvedeným vyššie. Z týchto dôvodov preto súd vyhodnotil výpoveď svedka... zo dňa 27. 11. 2013 ako rozporuplnú a neuveril jej.

V súvislosti s pôvodnými výpoveďami svedka... ohľadom nátlaku na jeho osobu súd poznamená,   že nakoľko svedok o   týchto   skutočnostiach   svedčil   už v pôvodnom konaní, nemôžu dotknuté skutočnosti predstavovať zákonný dôvod na obnovu konania.

Výpovede svedkov... súd vyhodnotil ako dôkazy z druhej ruky. Svedok... vypovedal len   o   tom,   čo   mal   počuť   od   svedka   (v   pôvodnom   konaní   v   procesnom   postavení poškodeného)... Teda nejde o skutkové okolnosti, ktoré by sám zažil, ale ktoré mu boli len sprostredkované. Okrem toho nebol schopný predložiť o svojich tvrdeniach dôkaz, keď aj nahrávku   z   rozhovoru   so   svedkom...   podľa   vlastného   vyjadrenia   a   per   súd   z nepochopiteľných   dôvodov   zlikvidoval   aj   napriek   tomu,   že   mala   obsahovať   závažné skutočnosti dôležité pre trestné konanie. Súd neuveril ani jeho snahe vykresliť sa ako dobrý kamarát svedka..., ktorý jednoznačne uviedol, že svedkovi... hovoril výmysly kvôli ochrane svojej osoby a kontaktoval sa s ním len na podnet svedka... Uvedené svedčí o všetkom inom, len nie o priateľskom vzťahu medzi svedkami..., čo zároveň vyvoláva pochybnosti o ochote svedka...   „vyspovedať“   sa   svedkovi...   Výpoveď   svedkyne...   súd   rovnako   posúdil   ako sprostredkované   svedectvo   z   druhej   ruky,   keď   o   vypovedaných   skutočnostiach   sa   mala v podstatnej   miere   dozvedieť   od   svedka...,   ktorý   jej   mal   prehrať   nahrávku   pre   ňu s neznámym hlasom. S poukazom na uvedené súd tvrdeniam svedkov... neuveril a považuje ich za neobjektívne.

Na veci nemôže nič meniť ani prebiehajúce vyšetrovanie týkajúce sa obvineného..., ktoré je len v štádiu pred podaním obžaloby, a pri rešpektovaní princípu prezumpcie neviny nemá vo vzťahu k prejednávanému prípadu bez ostatného výpovednú hodnotu.

S   poukazom   na   uvedené,   keď   súd   nepovažoval   tvrdenia   odsúdených   a   výpovede svedkov za relevantné dôvody obnovy konania a nezistil ani iné dôvody na obnovu konania, t. j. také dôkazy alebo skutočnosti, ktoré by či už samostatne alebo v spojení s ostatnými známymi dôkazmi alebo skutočnosťami privodili iné rozhodnutie či už o vine alebo treste, návrh na povolenie obnovy konania zamietol.»

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje uznesenie z 8. apríla 2014 najmä vo vzťahu k jeho námietke týkajúcej sa vykonania dôkazu spočívajúceho v prečítaní výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní a taktiež tým, že v predmetnej veci rozhodoval zaujatý sudca.

Z obsahu uznesenia krajského súdu z 8. apríla 2014 vyplýva, že tento súd pri svojom rozhodovaní   v   predmetnej   veci   preskúmal   splnenie   podmienok   na   povolenie   obnovy konania. Krajský súd sa pri rozhodovaní zameral predovšetkým na sťažovateľom v jeho návrhu   označenú   novú   okolnosť   posudzujúc   pritom   jej   spôsobilosť   odôvodniť   iné rozhodnutie o jeho vine. Z charakteru sťažovateľom namietanej novej okolnosti – zmena výpovede   poškodeného   oproti   jeho   výpovedi   v   pôvodnom   prípravnom   konaní,   vyplýva následne   aj   povinnosť   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   zaoberať   sa zhodnotením   okolností,   resp.   dôvodov   obsahovej   zmeny   výpovede   poškodeného. Z odôvodnenia   uznesenia   z   8.   apríla   2014   je   zrejmé,   že   krajský   súd   v   ňom   poukázal na skutočnosti vyvracajúce jeho tvrdenia týkajúce v ním uvedeného dôvodu zmeny jeho výpovede   (nátlak orgánov   činných   v   trestnom   konaní),   taktiež   poukázal na skutočnosti preukazujúce dôvodnosť pravdivosti jeho výpovede, ako aj z okolností veci vyplývajúce pravdepodobné motívy sťažovateľa k zmene výpovede.

Podľa   ústavného   súdu   krajský   súd   v   uznesení   z   8.   apríla   2014   predostrel   súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jeho konštatovanie o nedostatočnej dôkaznej sile sťažovateľom označenej novej skutočnosti označenej v jeho návrhu na obnovu konania, a preto odôvodnenie tohto uznesenia možno považovať za ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých   skutkových   okolností   relevantných na rozhodovanie o obnove konania.

Sťažovateľ ďalej namietal, že v jeho veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť v konaní vylúčený, pretože sa sám vo veci cítil byť zaujatý. Podľa zistenia ústavného súdu sudca okresného súdu JUDr. Milan Straka rozhodujúci v predmetnej veci oznámil skutočnosti, ktoré   by   mohli   byť   považované   za   dôvod   jeho   predpojatosti,   ktoré   konkretizoval   ako kolegiálny a priateľský vzťah k bývalej sudkyni JUDr. Monike Jankovskej. Krajský súd uznesením   sp.   zn.   23   Nto   8/2013   z   20.   júna   2013   okrem   iného   rozhodol,   že   sudca JUDr. Milan Straka nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej veci.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že obsahom sťažovateľom označených práv nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb vrátane sudcu a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je len povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu z ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť   a   rozhodnúť   o   ňom (II. ÚS 26/08, III. ÚS 218/08).

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   v   predmetnej   veci   posudzoval   opodstatnenosť sudcom   JUDr.   Milanom   Strakom   vznesenej   námietky   zaujatosti   z   aspektu   existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci a rozhodol o nej uznesením sp. zn. 23 Nto 8/2013 z 20. júna 2013. Z uvedeného vyplýva, že o vznesenej námietke zaujatosti bolo v predmetnom konaní rozhodnuté zákonným procesným postupom podľa § 31 a nasl. Trestného poriadku, a preto možno predmetnú námietku sťažovateľa považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   bola   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014