znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 378/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., D., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   obhajobu   a základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 24/2011 z 29. júla 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011 doručená sťažnosť P. B., D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   3   Tost   24/2011   z   29.   júla   2011   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu“   alebo „napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   Ntc   16/2011   z   23.   júla   2011   (ďalej   len   „uznesenie krajského súdu“) vzatý do predbežnej väzby, pričom proti uvedenému uzneseniu priamo na pojednávaní zahlásil do zápisnice sťažnosť, ktorú „v stanovenej lehote“ písomne odôvodnil.

O sťažovateľom   podanej   sťažnosti   bolo   rozhodnuté   uznesením   najvyššieho súdu, ktorým   bola   jeho   sťažnosť   zamietnutá.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia podľa názoru sťažovateľa uviedol nepravdivé tvrdenie, pokiaľ konštatoval, že sťažovateľ svoju sťažnosť písomne neodôvodnil. Súčasne najvyšší súd pochybil aj v tom, že nevzal do úvahy maximálnu trestnú sadzbu stanovenú pre trestný čin krádeže vlámaním (pre ktorý by mal byť sťažovateľ vydaný na trestné stíhanie do Rakúskej republiky) v právnom poriadku Slovenskej republiky (3 roky) a v právnom poriadku Rakúskej republiky (10 rokov).

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva na obhajobu a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a teda jeho predbežná väzba je nezákonná.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahovala návrh rozhodnutia (petit), ktorý je východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil kópie rozhodnutí, ktorými boli jeho práva porušené, ani splnomocnenie pre konkrétneho advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd zo súdneho spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. Ntc 16/2011 vyžiadal uznesenie krajského súdu, zápisnicu z pojednávania z 23. júla 2011, písomnú sťažnosť sťažovateľa z 28. júla 2011 a uznesenie najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   a   základného   práva   na   obhajobu   uznesením   najvyššieho   súdu   a   jemu predchádzajúcim postupom. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd pri svojom   rozhodovaní   o   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   proti   uzneseniu   krajského   súdu, ktorým bol sťažovateľ vzatý do predbežnej väzby na základe zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom   zatýkacom   rozkaze   (ďalej   len   „zákon   o   európskom   zatýkacom   rozkaze“), nevzal do úvahy písomné odôvodnenie sťažnosti, ktoré sťažovateľ v stanovenej lehote podal krajskému súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   a   listín   predložených   krajským   súdom   vyplýva,   že uznesením   krajského   súdu   bol   sťažovateľ   na   základe   európskeho   zatýkacieho   rozkazu, ktorým Rakúska republika žiadala o jeho vydanie na trestné stíhanie pre trestný čin krádeže vlámaním, vzatý do predbežnej väzby. V konaní pred krajským súdom bol sťažovateľ po celý čas kvalifikovane zastúpený ustanoveným obhajcom Mgr. Ľubomírom Hagarom, s čím na pojednávaní konanom 23. júla 2011 jednoznačne súhlasil.

Ako vyplýva zo zápisnice spísanej 23. júla 2011 na krajskom súde, sťažovateľ na pojednávaní   po   vyhlásení   uznesenia   krajského   súdu   o   jeho   vzatí   do   predbežnej   väzby zahlásil proti nemu sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zamietol, pričom v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že   sťažovateľ „podanú   sťažnosť   bližšie písomne nezdôvodnil“.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sudca krajského súdu rozhodne do 48 hodín od odovzdania zadržanej osoby o návrhu prokurátora na jej vzatie do predbežnej väzby.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze súd rozhoduje o väzbe podľa § 15 až 17 uznesením. Proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť, odkladný účinok   má   len   sťažnosť   prokurátora   proti   rozhodnutiu   o   prepustení   osoby   z   väzby,   ak súčasne bola podaná sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze na konanie podľa tohto zákona sa použije všeobecný predpis o trestnom konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak; to platí vo vzťahu k členským štátom aj na konanie o vydaní osôb na trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, na ktoré nemožno uplatniť postup podľa tohto zákona.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému   zástupcovi   alebo   obhajcovi,   plynie   lehota   od   toho   oznámenia,   ktoré   bolo vykonané najneskoršie.

Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu a jemu predchádzajúci postup v namietanom smere a konštatuje, že sťažovateľovi bolo v prítomnosti jeho obhajcu uznesenie krajského súdu oznámené na pojednávaní 23. júla 2011, teda zákonná trojdňová lehota na dodatočné písomné odôvodnenie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu mu uplynula 26. júla 2011. Sťažnosť podaná na poštovú prepravu 29. júla 2011 (doručená cestou krajského súdu najvyššiemu súdu 3. augusta 2011) tak bola podaná zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, a preto konštatovanie najvyššieho súdu   v   napadnutom   uznesení,   že   o   sťažnosti   rozhodol   bez   bližšieho   písomného odôvodnenia, zodpovedá skutočnosti, keďže v tom čase uvedeným podaním sťažovateľa nedisponoval.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie ani jemu predchádzajúci procesný postup v predmetnej veci nemohli porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, tak ako to uvádza vo svojej sťažnosti.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   namietal,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   a   jemu predchádzajúcim   postupom   bolo porušené aj jeho základné   právo na obhajobu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej podstatou a   zmyslom   základného   práva   na   obhajobu   je   zaručiť   obvinenému,   resp.   obžalovanému primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v rámci konania   v   jeho   trestnej   veci   v   súlade   s   požiadavkami   spravodlivého   procesu (III. ÚS 164/09).   Právo   na   obhajobu je súčasťou   záruk   spravodlivého   súdneho   konania, ktoré sú aplikovateľné aj v konaniach zaručujúcich právo na osobnú slobodu. Obsah tohto práva   však   nemožno   chápať ako   bezvýhradnú   povinnosť   súdu   podriadiť   svoj   procesný postup požiadavkám obvineného a jeho obhajcu. Spôsob uplatnenia základného práva na obhajobu je podmienený aj správaním obvineného a jeho obhajcu a jeho rozsah závisí aj od predmetu konania, v ktorom sa uplatňuje.

Sťažovateľ   bol   pred   rozhodnutím   o   vzatí   do   predbežnej   väzby   vypočutý v prítomnosti ustanoveného obhajcu, a teda mal možnosť predniesť všetky argumenty, ktoré považoval v danom štádiu trestného konania za potrebné a relevantné na spochybnenie existencie   dôvodov   jeho   vzatia   do   predbežnej   väzby.   Následne   mohol   svoju   obhajobu účinne uplatniť v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu, čo aj urobil, avšak písomné odôvodnenie sťažnosti bolo podané na poštovú prepravu po uplynutí zákonnej lehoty, v deň vyhlásenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a teda naň najvyšší súd nemohol prihliadnuť.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu nevyhovel, nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva na obhajobu.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd nezistil   príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a ním označenými základnými právami, a preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   odôvodnenia   ústavný   súd   uvádza,   že   v   sťažnosti   chýbala   formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd preto v tomto prípade vychádzal z celého obsahu sťažnosti a ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia s tým, že sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov podania, pretože vzhľadom na existenciu   iného   dôvodu   odmietnutia   ani   doplnenie   sťažnosti   v   uvedenom   smere   by nemohlo privodiť sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011