znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 378/09-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   H.,   J.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   M.,   Česká republika, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 So 143/2008 z 20. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2009 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 So 143/2008 z 20. augusta 2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ... vedl spor se S...

Výsledkem sporu bylo to, že Nejvyšší soud... rozhodl rozsudkem ze dne 20. 8. 2009 sp. zn. 4 So 143/2008“ tak, že „ rozsudek Krajského soudu v Košicích č. j. 6 Sd/ 16/2007-20 ze   dne   9.   května   2008   potvrzuje.“. O trovách   konania   rozhodol   tak,   že   navrhovateľovi nepriznal   ich   náhradu   a odporkyňu   zaviazal   „zaplatit   navrhovateli   náklady   odvolacího řízení ve výši 54,64 Euro...“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „nevznáší žádnou námitku proti první ani proti tretí větě výroku rozsudku... vznáší námitku pouze proti větě druhé výroku rozsudku, ačkoli si je vědom toho, že Ústavní soud SR se běžne otázkou nákladu řízení nezabýva. Stěžovatel však má za to, že v tomto prípade jde o zcela extrémní vybočení, které zasahuje až do samé ústavnosti vydaného rozsudku...

Soud ve větě druhé výroku rozsudku odmítá přiznat náhradu nákladů odvolacího řízení. Naproti tomu ve větě tretí mu náhradu priznáva a v odůvodnění pak její výši řádne zdůvodňuje.

Stěžovatel tak spatřuje mezi vetou druhou a tretí hluboký vnitřní rozpor. Stěžovatel má za to, že jde o rozpor, který narušuje zásady spravedlivého procesu ve smyslu článku 6 odst. 1 Úmluvy a pravidla pro poskytovaní soudní ochrany podle článku 36 odst. 1 Listiny a podlé článku 46 odst. 1, 2 Ústavy.

Vzhledem k odůvodnění rozsudku pak má stěžovatel za to, že správna je věta třetí a veta druhá by měla být zrušená...“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby „Ústavní soud SR vyhlásil tento nález: I.   Věta   druhá   v   rozsudku   Nejvyššího   soudu   SR   ze   dne   20.   8.   2009   sp.   zn. 4 So 143/2008 se zrušuje.

II. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování, které   je   Nejvyšší   soud   SR   povinen   vyplatit   na   účet   právního   zástupce   stěžovatele...   do jednoho měsíce od doručení tohoto nálezu.“. Súčasne požiadal o náhradu trov konania.

4. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok sp. zn. 4 So 143/2008 z 20. augusta 2009, ktorým najvyšší súd „v právnej veci navrhovateľa J. H.... proti odporkyni S..., v konaní o starobnom dôchodku, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Sd 116/2007-20 z 9. mája, takto rozhodol... Najvyšší súd... rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Sd/116/2007-20, zo dňa 9. mája 2008, potvrdzuje.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 54,64   Eur   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Ľ.   M.   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia.“. Priznanie trov odvolacieho konania najvyšší súd odôvodnil tým, že „Podľa § 250k   ods.   1   v spojitosti   s   §   250l   ods.   2   OSP   navrhovateľovi   patrí   náhrada   trov odvolacieho konania, pozostávajúca z trov právneho zastúpenia v sume uplatnenej právnym zástupcom JUDr. Ľ. M. vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne, v sume 1657 Sk, t. j. 54,64 Eur (1 úkon právnej pomoci 1 paušál).“.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp.   podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa   osobitných predpisov.   Zmyslom   a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavou nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených právomocí.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 413/08). Na tejto skutočnosti je založené pravidlo (§ 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), podľa ktorého poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné   prostriedky,   ktoré   sú   mu dostupné v konaní pred všeobecným   súdom   (mutatis mutandis I. ÚS 49/98, I. ÚS 9/2000, I. ÚS 1/2000, IV. ÚS 236/07).

7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu sťažovateľa preto zisťoval, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietal (t. j. základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právu na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe opravných   prostriedkov   im   dostupných,   ktoré   možno   považovať   za   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

8.   Predmetom   posudzovanej sťažnosti   je sťažovateľovo   tvrdenie, že najvyšší   súd svojím odvolacím rozhodnutím z 20. augusta 2009 porušil ním označené práva z dôvodu uvedeného v bode 2, t. j. vzájomne rozporným rozhodnutím o trovách odvolacieho konania vyplývajúcim z druhej a tretej vety výroku jeho rozhodnutia. Poukazujúc na už citovaný text napadnutého výroku rozsudku najvyššieho súdu a citovanú časť jeho odôvodnenia (bod 4) ústavný súd konštatuje zrejmú nesprávnosť (chybu v písaní) písomného vyhotovenia výroku predmetného   rozsudku.   Túto   zrejmú   nesprávnosť   (chybu   v písaní)   môže   súd   opraviť postupom podľa § 164 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov: „súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné   zrejmé   nesprávnosti.   O oprave   vydá   opravné   uznesenia,   ktoré   doručí   účastníkom Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.“   Ako   to   vyplýva   z obsahu   citovanej   právnej   normy,   súd   môže vykonať opravu aj bez návrhu, ak ide o chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti. Musí teda ísť o celkom zjavne spoznateľné pochybenia (napr. z rozporu výroku a odôvodnenia). Opraviť možno výrok rozsudku, jeho odôvodnenie i poučenie. V prípade, ak sa opravuje výrok rozsudku, musí sa tak urobiť opravným uznesením. V prípade opravy ostatných častí rozsudku môže sa tak urobiť priamo v rovnopisoch rozhodnutia, ktoré si súd na ten účel od účastníkov vyžiada. Ak súd opravuje výrok rozsudku, má možnosť odložiť vykonateľnosť rozsudku   na   čas,   pokiaľ   opravné   uznesenie   nenadobudne   právoplatnosť   (pozri V. Nesrovnal: Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku 99/1963Zb.: § 164, právnická databáza ASPI).

9.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   ešte   pred podaním   ústavnej   sťažnosti   mal (resp.   ešte   aj   v súčasnosti   má,   ak   ju   dosiaľ   nevyužil) možnosť   domáhať   sa   nápravy   podaním   návrhu   všeobecnému   súdu,   ktorý   vydal   ním namietané   chybné   rozhodnutie. Nevyužitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   nápravy nemožno   nahradzovať   podnetom   podaným ústavnému   súdu,   ktorý   môže   založiť   svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

10.   Z   uvedeného   dôvodu   bolo   treba   podnet   sťažovateľa   na   začatie   konania po predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť pre neprípustnosť.

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009