znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 377/2015-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. septembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Igorom   Horanským,   Staničná   1,Piešťany, vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojenís čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a čl.   14   ods.   1Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Krajského súduv Bratislave sp. zn. 14 Co 461/2013 z 10. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušeniesvojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1v spojení   s čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“),   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktuo občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“)   rozhodnutímKrajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   14   Co   461/2013z 10. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2.   Sťažovateľ   je   účastníkom   konania   (navrhovateľom)   v   konaní   vedenompred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 52 C 162/2011o zaplatenie sumy 164 393 € s prísl. Okresný súd rozsudkom z 21. júna 2013 (ďalej aj„rozsudok   okresného   súdu“)   zaviazal   odporcu   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   1   076,60   €a vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol. Okrem toho zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovináhradu trov právneho zastúpenia, Slovenskej republike trovy konania štátu a okresnémusúdu súdny poplatok za návrh.

3. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým rozsudkom rozsudokokresného súdu vo výroku vo veci samej, ktorým bol návrh sťažovateľa zamietnutý, potvrdila vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Podľa sťažovateľa krajský súd posúdil jeho odvolanie formalisticky a riadne sa«nevyrovnal   s   podstatnými   a   argumentáciou   podloženými   tvrdeniami   odvolateľa   proti prvostupňovému rozsudku Okresného súdu..., pričom druhostupňový súd v rámci svojej pohodlnej   povrchnosti   postupoval   vyhýbavo,   bez   nariadenia   pojednávania a bez uskutočnenia (čo len vytýčenia „precedentálneho“ pojednávania), teda spravodlivého procesu, a neposkytol navrhovateľovi (teraz sťažovateľovi) možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným v podaní zo dňa 2. 07. 2013... a ani vyjadrenia účastníka konania na strane odporcu zo dňa 14. 8. 2013 predloženými odvolaciemu súdu, čím tento odňal navrhovateľovi   postupom   súdu možnosť   konať pred   súdom   (vada konania   podľa §   237 písm. f/ O. s. p.), a teda porušil jeho právo na spravodlivý proces...

Ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantované právo sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 a   čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) bolo porušené aj v konaní a rozhodovaní pred Okresným súdom..., ktorý „nevykonal   navrhovateľom   navrhnuté   kontrolné   znalecké   dokazovanie a to aj napriek existencii tak závažnému dôkazu, akým nepochybne je prepúšťacia správa ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 27. 5. 2001, z ktorej vyplýva (na rozdiel od znaleckého   posudku)   že   navrhovateľ   (teraz   sťažovateľ)   má   mnohopočetné   poranenie nervov v ramene a v paži a došlo k neúmyselnému poraneniu pri operácii...

Ako vyplýva z... odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu... sp. zn. 14Co/461/2013 zo dňa 10. 03. 2015 tak toto odôvodnenie je zmätočné a ničím nepodložené...

Rozhodnutia... trpia hrubými pochybeniami, nedostatkami a porušeniami zákona, ktorých   prejavom   je   zjavne   nedostatočná   odôvodnenosť,   dôkazná   nepodloženosť, nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť týchto rozhodnutí konajúcich súdov, ktorých podstatou sú   závažné   porušenia   viacerých   základných   princípov   (zásad)   materiálneho   právneho štátu... čo všetko v konečnom dôsledku vyústilo na úkor sťažovateľa až do odmietnutia poskytnúť súdnu ochranu a spravodlivosť (denegatio iustitiae)...».

5. Na základe tejto podstatnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdrozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 14Co/461/2013 zo dňa 10. 03. 2015 porušil sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... základné právo na súdnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 a právo na konanie pred súdom zaručené podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd...   a   zároveň   porušil   sťažovateľovi   základné   právo   na   spravodlivé   konanie (v spojení so základným právom na účinný prostriedok nápravy) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. l3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a aj v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu (č.1) k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...

2.   Ústavný   súd...   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 14Co/461/2013   zo   dňa   10.   03.   2015   a   celú   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... náhradu trov konania (právneho   zastúpenia),   ktoré   je   Krajský   súd   Bratislava   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho právneho zástupcu...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Z petitu   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný súd viazaný,   podľa §   20 ods.   3 zákonao ústavnom súde možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených základnýchpráv zaručených   ústavou a listinou, ako aj práva zaručeného dohovorom   a dodatkovýmprotokolom   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   spočívajúcim   v ním   tvrdenýchskutočnostiach uvedených v bode 4.

9. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutiaodvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa.   Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanieje prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sapostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

10. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu jeprípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vádkonania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238,resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatámožnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

11. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najmä v tom (pozri bližšie bod 4), žekrajský súd sa s jeho námietkami v odvolaní riadne nevysporiadal a že ako navrhovateľnemal možnosť oboznámiť sa ani s vyjadrením odporcu k jeho odvolaniu, a poukazuje aj naďalšie   pochybenia   krajského   súdu   (nenariadenie   pojednávania),   v dôsledku   čoho   tvrdí,že mu ako účastníkovi konania bola odňatá aj možnosť konať pred súdom.

12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavnýsúd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   aksťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolaciehosúdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

13.   Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   oprávnený   poskytovať ochranuústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konanípred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkomustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV.   ÚS   49/05,   II.   ÚS   73/05,I. ÚS 243/2010).

14.   Sťažovateľom   namietané   porušenie   práv   vyúsťuje   do   jeho   tvrdenia   o   odňatímožnosti konať pred súdom, čo v okolnostiach danej veci predstavuje dovolací dôvod protirozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Zo sťažnosti je zrejméa ústavný súd to zistil tiež, že sťažovateľ nevyčerpal tento opravný prostriedok, ktorý muObčiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jeho práv.

15. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť podaťproti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, a to v tej časti podanej sťažnosti,v ktorej tvrdil také porušenie svojich procesných oprávnení krajským súdom, ktoré napĺňajúprípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53ods.   1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochranyporušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požadujevyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Dovolaniepritom podľa judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 325/2013) treba považovať za účinnýmimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základnýchpráv   účinne   poskytoval   a   na   použitie   ktorého   bol   oprávnený   v zmysle   označenéhoustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nevyužitie   tohto   prostriedku   zakladáneprípustnosť sťažnosti. Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosť, že sťažovateľ nevyužilmožnosť   podať   dovolanie   ako   účinný   a dostupný   právny   prostriedok   ochrany   svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemôže byť dôvodom na to, aby ústavný súdjeho   procesné   pochybenie   napravoval v rámci   konania   o   sťažnosti,   pretože   nie   je   anialternatívou a ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa malv prvom   rade   domáhať   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavya ostatných označených práv prostredníctvom dovolania podľa § 236 a nasl. OSP v systémevšeobecného   súdnictva,   a   nie   sťažnosťou   v konaní   pred   ústavným   súdom   podľa   čl. 127ods. 1 ústavy.

16.   Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísanéhosťažovateľom, ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam právnie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol v tejto časti už po jej predbežnom prerokovanípodľa   §   25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.m. m. I. ÚS 880/2014).

17. Ďalšie porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd mal napraviťpochybenie okresného súdu, ktorý nenariadil kontrolné znalecké dokazovanie, ale keďže takneurobil („napriek   existencii   tak   závažnému   dôkazu,   akým   nepochybne   je   prepúšťacia správa ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa   27.   5.   2001“), porušil   jehooznačené práva podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, žemu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť závery znaleckého dokazovania aposudzovať dôvody nenariadenia kontrolného dokazovania, tak ako to požaduje sťažovateľvo   svojej   sťažnosti.   Takýto   postup   ústavného   súdu   by   bol   nielen   v rozpore   s   jeho   užspomínaným   postavením,   ale   popieral   by   základné   zásady   ústnosti   a bezprostrednostisúdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m.m. I. ÚS 118/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že judikatúra Komisie preľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. UnitedKingdom), ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípadeDelcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) vžiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akýmspôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

19.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

20. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany   garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV.   ÚS   115/07).   Podľaustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97),a preto sa ich porušenie skúma spoločne.

21. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie(napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

22. Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutýrozsudok   krajského   súdu   (resp.   postup   predchádzajúci   jeho   vydaniu)   možno   považovaťv časti nenariadenia kontrolného znaleckého dokazovania za zjavne neodôvodnený aleboarbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

23. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti v tejto časti konštatuje, že krajský súdreagoval na námietky sťažovateľa (pozri bod 17) v spojení so závermi okresného súduuvedenými na s. 7 v jeho rozsudku sp. zn. 52 C 162/2011 z 21. júna 2013 primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto nemá žiadny dôvod na zmenualebo prehodnocovanie jeho záverov, ktoré sú jasne popísané najmä na s. 7 a 8 napadnutéhorozsudku   krajského   súdu.   Napadnutý   rozsudok   nemožno   považovať   za   zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny a obsah námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudkukrajského   súdu   (aj   okresného   súdu)   v   súvislosti   s   jeho   závermi   nesignalizuje   žiadnumožnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24.   S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   z   dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

25. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľ svojusťažnosť vo vzťahu k ostatným   označeným právam podľa ústavy, listiny a dodatkovéhoprotokolu bližšie ani neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo predstavujesamostatný dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti v tejto časti aj pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015