SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 377/2015-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Staničná 1,Piešťany, vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojenís čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Krajského súduv Bratislave sp. zn. 14 Co 461/2013 z 10. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktuo občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozhodnutímKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 461/2013z 10. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľ je účastníkom konania (navrhovateľom) v konaní vedenompred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 52 C 162/2011o zaplatenie sumy 164 393 € s prísl. Okresný súd rozsudkom z 21. júna 2013 (ďalej aj„rozsudok okresného súdu“) zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 076,60 €a vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol. Okrem toho zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovináhradu trov právneho zastúpenia, Slovenskej republike trovy konania štátu a okresnémusúdu súdny poplatok za návrh.
3. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým rozsudkom rozsudokokresného súdu vo výroku vo veci samej, ktorým bol návrh sťažovateľa zamietnutý, potvrdila vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Podľa sťažovateľa krajský súd posúdil jeho odvolanie formalisticky a riadne sa«nevyrovnal s podstatnými a argumentáciou podloženými tvrdeniami odvolateľa proti prvostupňovému rozsudku Okresného súdu..., pričom druhostupňový súd v rámci svojej pohodlnej povrchnosti postupoval vyhýbavo, bez nariadenia pojednávania a bez uskutočnenia (čo len vytýčenia „precedentálneho“ pojednávania), teda spravodlivého procesu, a neposkytol navrhovateľovi (teraz sťažovateľovi) možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným v podaní zo dňa 2. 07. 2013... a ani vyjadrenia účastníka konania na strane odporcu zo dňa 14. 8. 2013 predloženými odvolaciemu súdu, čím tento odňal navrhovateľovi postupom súdu možnosť konať pred súdom (vada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.), a teda porušil jeho právo na spravodlivý proces...
Ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantované právo sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) bolo porušené aj v konaní a rozhodovaní pred Okresným súdom..., ktorý „nevykonal navrhovateľom navrhnuté kontrolné znalecké dokazovanie a to aj napriek existencii tak závažnému dôkazu, akým nepochybne je prepúšťacia správa ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 27. 5. 2001, z ktorej vyplýva (na rozdiel od znaleckého posudku) že navrhovateľ (teraz sťažovateľ) má mnohopočetné poranenie nervov v ramene a v paži a došlo k neúmyselnému poraneniu pri operácii...
Ako vyplýva z... odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu... sp. zn. 14Co/461/2013 zo dňa 10. 03. 2015 tak toto odôvodnenie je zmätočné a ničím nepodložené...
Rozhodnutia... trpia hrubými pochybeniami, nedostatkami a porušeniami zákona, ktorých prejavom je zjavne nedostatočná odôvodnenosť, dôkazná nepodloženosť, nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť týchto rozhodnutí konajúcich súdov, ktorých podstatou sú závažné porušenia viacerých základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu... čo všetko v konečnom dôsledku vyústilo na úkor sťažovateľa až do odmietnutia poskytnúť súdnu ochranu a spravodlivosť (denegatio iustitiae)...».
5. Na základe tejto podstatnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdrozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 14Co/461/2013 zo dňa 10. 03. 2015 porušil sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... základné právo na súdnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 a právo na konanie pred súdom zaručené podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň porušil sťažovateľovi základné právo na spravodlivé konanie (v spojení so základným právom na účinný prostriedok nápravy) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. l3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a aj v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu (č.1) k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...
2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/461/2013 zo dňa 10. 03. 2015 a celú vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛... náhradu trov konania (právneho zastúpenia), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, podľa § 20 ods. 3 zákonao ústavnom súde možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených základnýchpráv zaručených ústavou a listinou, ako aj práva zaručeného dohovorom a dodatkovýmprotokolom napadnutým rozsudkom krajského súdu spočívajúcim v ním tvrdenýchskutočnostiach uvedených v bode 4.
9. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutiaodvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanieje prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sapostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
10. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu jeprípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vádkonania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238,resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatámožnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
11. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najmä v tom (pozri bližšie bod 4), žekrajský súd sa s jeho námietkami v odvolaní riadne nevysporiadal a že ako navrhovateľnemal možnosť oboznámiť sa ani s vyjadrením odporcu k jeho odvolaniu, a poukazuje aj naďalšie pochybenia krajského súdu (nenariadenie pojednávania), v dôsledku čoho tvrdí,že mu ako účastníkovi konania bola odňatá aj možnosť konať pred súdom.
12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavnýsúd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, aksťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolaciehosúdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
13. Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranuústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konanípred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkomustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05,I. ÚS 243/2010).
14. Sťažovateľom namietané porušenie práv vyúsťuje do jeho tvrdenia o odňatímožnosti konať pred súdom, čo v okolnostiach danej veci predstavuje dovolací dôvod protirozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Zo sťažnosti je zrejméa ústavný súd to zistil tiež, že sťažovateľ nevyčerpal tento opravný prostriedok, ktorý muObčiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jeho práv.
15. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť podaťproti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, a to v tej časti podanej sťažnosti,v ktorej tvrdil také porušenie svojich procesných oprávnení krajským súdom, ktoré napĺňajúprípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochranyporušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požadujevyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Dovolaniepritom podľa judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 325/2013) treba považovať za účinnýmimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základnýchpráv účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený v zmysle označenéhoustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Nevyužitie tohto prostriedku zakladáneprípustnosť sťažnosti. Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosť, že sťažovateľ nevyužilmožnosť podať dovolanie ako účinný a dostupný právny prostriedok ochrany svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemôže byť dôvodom na to, aby ústavný súdjeho procesné pochybenie napravoval v rámci konania o sťažnosti, pretože nie je anialternatívou a ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa malv prvom rade domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya ostatných označených práv prostredníctvom dovolania podľa § 236 a nasl. OSP v systémevšeobecného súdnictva, a nie sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127ods. 1 ústavy.
16. Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísanéhosťažovateľom, ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam právnie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol v tejto časti už po jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr.m. m. I. ÚS 880/2014).
17. Ďalšie porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd mal napraviťpochybenie okresného súdu, ktorý nenariadil kontrolné znalecké dokazovanie, ale keďže takneurobil („napriek existencii tak závažnému dôkazu, akým nepochybne je prepúšťacia správa ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 27. 5. 2001“), porušil jehooznačené práva podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.
18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, žemu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť závery znaleckého dokazovania aposudzovať dôvody nenariadenia kontrolného dokazovania, tak ako to požaduje sťažovateľvo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho užspomínaným postavením, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednostisúdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m.m. I. ÚS 118/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že judikatúra Komisie preľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. UnitedKingdom), ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípadeDelcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) vžiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akýmspôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
20. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľaustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97),a preto sa ich porušenie skúma spoločne.
21. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
22. Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutýrozsudok krajského súdu (resp. postup predchádzajúci jeho vydaniu) možno považovaťv časti nenariadenia kontrolného znaleckého dokazovania za zjavne neodôvodnený aleboarbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.
23. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti v tejto časti konštatuje, že krajský súdreagoval na námietky sťažovateľa (pozri bod 17) v spojení so závermi okresného súduuvedenými na s. 7 v jeho rozsudku sp. zn. 52 C 162/2011 z 21. júna 2013 primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto nemá žiadny dôvod na zmenualebo prehodnocovanie jeho záverov, ktoré sú jasne popísané najmä na s. 7 a 8 napadnutéhorozsudku krajského súdu. Napadnutý rozsudok nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny a obsah námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudkukrajského súdu (aj okresného súdu) v súvislosti s jeho závermi nesignalizuje žiadnumožnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
25. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľ svojusťažnosť vo vzťahu k ostatným označeným právam podľa ústavy, listiny a dodatkovéhoprotokolu bližšie ani neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo predstavujesamostatný dôvod na odmietnutie jeho sťažnosti v tejto časti aj pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015