znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 377/2014-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej a sudcu Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P. G.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Jozefom   Holičom,   Lužická   7,   Bratislava,   vo veci namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu   Bratislava III   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   P. G.   trovy   právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho   zástupcu   JUDr.   Jozefa   Holiča,   Lužická   7,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014 doručená sťažnosť P. G. (ďalej len sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   súdne   konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 začalo 3. mája 2002.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené (úradný záznam z 26. júna 2014, pozn.).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Navrhovateľ   P. P.   dňa   03.05.2002   podal   proti   sťažovateľovi   žalobu   o ochranu osobnosti. Veci bola pridelená spisová značka 15Ct 70/2002 a zákonný sudca M. K.... Neefektívne   pojednávania   a   ďalšie   úkony   sudcu   sú   však   jednoznačným   a nesporným porušením práva na prejednanie veci v primeranej lehote, čo v spojení so skutočnosťou, že vec je prejednávaná už viac než 10... rokov prinútilo sťažovateľa splnomocniť advokáta na podanie sťažnosti na Ústavný súd SR....

... každý jeden rozsudok,   ktorý bol vo veci vyhlásený,   bol doručovaný právnemu zástupcovi sťažovateľa s neodpustiteľnými a nevysvetliteľnými prieťahmi:

... prvý rozsudok bol vo veci vyhlásený dňa 19.12.2007 (viac než 5 rokov po podaní žaloby).

Predmetný rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený dňa 16.06.2008, t.j. takmer po pol roku od vyhlásenia.

Rozsudok   vyhlásený   dňa   04.11.2011   bol   doručený   dňa   01.03.2012   (takmer po 4 mesiacoch) a ostatný rozsudok vyhlásený dňa 13.12.2013 bol doručený 10.03.2014 (takmer po 3 mesiacoch)....

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu dňa 22.06.2012 podal na Okresný súd Bratislava III sťažnosť pre prieťahy v konaní..., v ktorej sa domáha preskúmania celého postupu   sudcu   K.,   najmä   v   súvislosti   s   neprimeranou   dĺžkou   vyhotovenia   písomného formátu rozsudku, neodpustiteľnou dĺžkou trvania jeho doručenia a podania vysvetlenia, prečo nebol spis po podaní odvolania dňa 13.04.2012 predložený odvolaciemu súdu. Vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti odôvodňujúce prieťah s poukazom na rozsah rozsudku   považujeme   za   účelové,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   prípade   objektívnych a najmä závažných skutočností by v zmysle vyššie citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku predseda súdu rozhodol o predĺžení lehoty na doručenie rozsudku. Ďalej sme   sa   absolútne   nedozvedeli,   z   akého   dôvodu   nebol   po   podanom   odvolaní   spis bezodkladne predložený odvolaciemu súdu.

Spis   bol   Krajskému   súdu   v   Bratislave   doručený   26.06.2012,   t.j.   po   viac   ako 2 mesiacoch odo dňa podania odvolania.

Dňa   03.09.2012   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   upovedomenie o vybavení   sťažnosti,   v   ktorom   podpredsedníčka   súdu   JUDr.   Eva   Fulcová   vyhodnocuje sťažnosť za dôvodnú v časti zbytočných prieťahov v konaní.

V zmysle vyššie uvedených časových označení vyhlásenia a doručenia rozsudkov, citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   aj   zdĺhavý   postup   súdu pri predkladaní spisového materiálu na odvolací súd, je dôvodné konštatovať, že postupom Okresného súdu Bratislava III   bolo   sťažovateľovi ako účastníkovi právnej veci vedenej pod sp. zn. 15Ct 70/2002 odňaté právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Porušenie práva bolo výhradne a výlučne zavinené sudcom M. K.!“

Sťažovateľ, poukazujúc na celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už viac ako 12 rokov, a na   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   namieta   porušenie   svojich   práv   a   žiada,   aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa...   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/2002 bolo hrubo porušené.

2. Porušovateľovi sa prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   10.000,-   €...,   ktoré   je porušovateľ povinný vyplatiť sťažovateľovi do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €..., ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča... do dvoch mesiacov od tohto rozhodnutia (nálezu).“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 377/2014-10 z 9. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie. Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3592/2014 z 19. augusta 2014, v ktorom uviedol:

„Zo skutkovým záverom, že od podania návrhu dňa 03.05.2002 ubehlo viac ako 10 rokov,   pričom   vo   veci   nie   je   doposiaľ   právoplatne   rozhodnuté   sa   treba   stotožniť. Z obsahu spisu sa nedá však konštatovať, že by Okresný súd Bratislava III s výnimkou obdobia od 28.10.2002 do 14.02.2005 bol nečinný, a že by sa vo veci priebežne nekonalo. Nemožno sa ani stotožniť so závermi sťažovateľa, že by súdne pojednávania neboli vedené efektívne.   Vo   veci   boli   vytýčené   súdne   pojednávania   dňa   03.11.2006,   18.12.2006, 12.01.2007,   23.03.2007,   27.04.2007,   28.05.2007,   20.06.2007,   31.08.2007,   26.10.2007, 14.12.2007 a 19.12.2007, na ktorom bol vyhlásený prvý rozsudok vo veci samej. Všetky uvedené pojednávania s výnimkou pojednávania dňa 23.03.2007, kedy bolo pojednávanie odročené   pre   neprítomnosť   účastníkov,   boli   meritórne   na   ktorých   súd   vykonával dokazovanie.

Po zrušujúcom rozsudku boli vytýčené pojednávania dňa 16.03.2011, 18.05.2011 a 01.07.2011, kedy súd nepojednával pre prekážky najmä na strane žalobcu resp. právneho zástupcu   žalobcu,   ktorí   sa   na   pojednávanie   nedostavili   a   žiadali   z   vážnych   dôvodov o odročenie   pojednávania.   Pojednávanie   dňa   30.09.2011   ako   i   pojednávanie   dňa 04.11.2011 boli meritórne, kedy súd vyhlásil druhé meritórne rozhodnutie.

Po zrušujúcom rozhodnutí bolo vo veci jedno pojednávanie dňa 13.12.2013 kedy súd vyhlásil tretie meritórne rozhodnutie.

Čo   sa   týka   námietok   ohľadne   nedodržania   lehoty   v   súvislosti   s   vypracovaním súdneho   rozhodnutia,   tak   prvé   meritórne   rozhodnutie   bolo   vyhlásené   dňa   19.12.2007, predsedom   súdu   bola   predĺžená   lehota   na   vypracovanie   rozhodnutia   do   25.03.2008. Jednalo sa o rozhodnutie v rozsahu 37 strán. Treba konštatovať, že v danom prípade nebola dodržaná   lehota   na   vyexpedovanie   rozhodnutia,   nakoľko   toto   bolo   vyexpedované   dňa 04.06.2008. Prieťah, ktorý v tejto súvislosti vznikol je v rozsahu dva mesiace a deväť dní. Druhé meritórne rozhodnutie bolo vo veci vyhlásené dňa 04.11.2011, predsedom súdu bola predĺžená   lehota   na   vypracovanie   rozhodnutia   do   27.01.20012.   Zo   spisu   vyplýva, že rozsudok bol expedovaný dňa 17.02.2012. V danom prípade nebola dodržaná lehota o cca   tri   týždne   na   vyexpedovanie   rozhodnutia.   Tretí   rozsudok   bol   vyhlásený   dňa 13.12.20132, lehota na vyexpedovanie rozhodnutia bola predĺžená do 31.01.2014, rozsudok bol   expedovaný   dňa   19.02.2014.   V   danom   prípade   nebola   dodržaná   lehota na vyexpedovanie rozsudku o 18 dní.

Pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že rozsudok po podanom odvolaní bol Krajskému súdu v Bratislave predložený dňa 26.06.2012 po viac ako dvoch mesiacoch, tak v tejto súvislosti zo spisu vyplýva, že odvolanie bolo doručené súdu dňa 05.03.2012. Dňa 03.04.2012   bolo   odvolanie   dané   na   vyjadrenie   a   s   odstupom   času   po   uplynutí   lehoty na vyjadrenie   bolo   dňa   26.06.2012   predložené Krajskému súdu   v   Bratislave   za účelom rozhodnutia   o   odvolaní.   Vzhľadom   na   povinnosti   prvostupňového   súdu   v   súvislosti s odvolacím   konaním   lehotu   dva   mesiace   od   podania   odvolania   na   predloženie   spisu Krajskému súdu v Bratislave nemožno kvalifikovať ako prieťah v konaní.

Skutočnosť, že v spise boli zistené prieťahy v konaní v súvislosti s vypracovaním súdnych rozhodnutí, keď zo strany zákonného sudcu neboli dodržané ani lehoty, ktoré boli predĺžené predsedom okresného súdu a to celkovo o tri a pol mesiaca. Táto skutočnosť bola konštatovaná v konkrétnom prípade v súvislosti s rozsudkom vyhláseným dňa 04.11.2011 i v liste predsedu súdu, ktorým odpovedal na sťažnosť sťažovateľa. Tento prieťah v konaní, ktorý je vytýkaný v ústavnej sťažnosti, však podľa názoru súdu nenaplňuje znaky porušenia článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky a pokiaľ v tejto súvislosti   sa   domáha   sťažovateľ   priznania   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   10.000   Eur   tak v tejto   súvislosti   by   bolo   priznanie   takejto   sumy   v   príčinnej   súvislosti   so   vzniknutým prieťahom zrejme neprimerané.

Okrem   iného   navrhujeme,   aby   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   prihliadol i na zložitosť veci, keď sa jedná v danom prípade o spor o ochranu osobnosti, keď možno síce konštatovať, že v danom prípade sa jedná o spory, ktoré sú riešené v rámci súdnych žalôb súdmi SR avšak v danom prípade možno konštatovať, že sa jedná o spory, ktoré patria medzi najťažšie najmä z hľadiska právneho posúdenia skutkovej okolnosti ako i najťažšie z hľadiska spracovania a odôvodnenia súdneho rozhodnutia....“

Okresný   súd   vo   vyjadrení   z   19.   augusta   2014   a   právny   zástupca   sťažovateľa vo vyjadrení z 9. septembra 2014 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie,   preto   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet   posudzovaného konania (ochrana osobnosti   a nárok   na priznanie nemajetkovej ujmy v   peniazoch)   sa   po   právnej ani skutkovej   stránke nejaví taký   zložitý, aby mohol odôvodňovať celkovú dĺžku posudzovaného konania.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ prispel ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 15 Ct 70/2002 zistil takýto priebeh namietaného konania:

Žalobca P. P. 3. mája 2002 podal Okresnému súdu Žilina žalobu o ochranu osobnosti proti   sťažovateľovi   ako   žalovanému.   Konanie   bolo   Okresným   súdom   Žilina   vedené pod sp. zn.   12 C   185/02.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   uznesením   z 27. júna 2002 prikázal   vec   z   dôvodu   vhodnosti   na   ďalšie   konanie okresnému   súdu,   ktorému   bol   spis doručený   28.   októbra   2002,   vec   bola   pridelená   zákonnému   sudcovi   M. K.   vedená pod sp. zn. 15 Ct 70/2002.

Okresný   súd   vo   veci   urobil   prvý   úkon   15.   februára   2005   (uznesenie   –   výzva na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu), teda viac ako po dvoch rokoch od predloženia veci.

Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 258/04-20 zo 16. marca 2005 vyslovil porušenie základného práva žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní, okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie 30 000 Sk a náhradu trov konania.

Okresný súd uznesením z 12. apríla 2006 na návrh žalobcu pripustil do konania Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako žalovaného v 2. rade a Krajské riaditeľstvo Policajného   zboru   ako   žalovaného   v 3.   rade   a   následne   vec   prerokoval   na   desiatich pojednávaniach (3. novembra 2006, 18. decembra 2006, 12. januára 2007, 23. marca 2007, 27.   apríla   2007,   28.   mája   2007,   20.   júna   2007,   31.   augusta   2007,   26. októbra   2007 a 14. decembra 2007). Na jedenástom pojednávaní konanom 19. decembra 2007 okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu   nemajetkovej   ujmy   100   000   Sk   (výrok   I),   žalobu   proti   žalovaným   2. a 3. rade zamietol (výrok II), nepriznal žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania (výrok III) a zároveň   rozhodol,   že   o   náhrade   trov   konania   žalobcu   proti   sťažovateľovi   rozhodne osobitným   uznesením   (výrok   IV).   Zákonný   sudca   dvakrát   požiadal   predsedu   súdu o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku z dôvodu náročnosti odôvodnenia, lehota mu bola predlžená do 25. marca 2008, napriek tomu však k expedovaniu písomného vyhotovenia   rozsudku   účastníkom   pristúpil   až   9.   júna   2008,   teda   po   pol   roku   od jeho vyhlásenia.   Sťažovateľ   podal   30.   júna   2008   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu z 19. decembra   2007,   a   to   proti   jeho   I.   a   IV.   výroku.   Okresný   súd   16.   februára   2009 uznesením   rozhodol   o   povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   trovy   konania   v   sume 4 133,37   €,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   odvolanie   9.   marca   2009.   Okresný   súd predložil spis na odvolacie konanie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) až 1. júla 2009, teda po roku od podania odvolania.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 220/2009-287 z 29. januára 2010 zrušil rozsudok okresného súdu z 19. decembra 2007 v odvolaním napadnutej časti a zrušil aj uznesenie okresného   súdu   zo   16.   februára   2009   o   trovách   konania   a   vec   vrátil   okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku okresného súdu z 19. decembra 2007 bolo nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatok riadneho   a   preskúmateľného   odôvodnenia   rozsudku.   Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu 18. marca 2010.

Okresný   súd   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   vec   prerokoval   na   pojednávaní konanom   30.   septembra   2011   a   na   pojednávaní   4.   novembra   2011   vo   veci   vyhlásil rozsudok, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 3 319,40 € a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania žalobcu v sume 4 287,09 €. Zákonný sudca aj v prípade tohto v poradí druhého rozsudku vo veci požiadal predsedu súdu o predĺženie lehoty na jeho písomné vyhotovenie z dôvodu náročnosti odôvodnenia, lehota mu bola predlžená do 27. januára 2012, napriek tomu k expedovaniu písomného vyhotovenia rozsudku účastníkom okresný súd pristúpil až 1. marca 2012, teda po skoro štyroch mesiacoch od jeho vyhlásenia.

Sťažovateľ   podal   15.   marca   2012   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu zo 4. novembra   2011   a   17.   apríla   2012   odvolanie   proti   uzneseniu   o   zaplatení   súdneho poplatku za odvolanie. Okresný súd predložil spis na odvolacie konanie krajskému súdu 26. júna 2012, teda po troch mesiacoch od podania odvolania proti jeho rozsudku.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   288/2012-457   z   30.   septembra   2013   zrušil rozsudok   okresného súdu zo 4. novembra 2011 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.   Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol: „Súd   prvého   stupňa neriadiac sa predchádzajúcim názorom odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný... nevykonal vo   veci   dostatočné   dokazovanie   a   opätovne   vyvodil   z   neho   predčasný   záver   a   navyše bez toho, aby bola preukázaná vôbec objektívna spôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť osobnostné   práva   navrhovateľa   daným   úradným   záznamom,   priznal   nemajetkovú   ujmu navrhovateľovi, a to za doposiaľ vykonaného dokazovania bez právneho základu. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s konštatovaním odporcu, že odôvodnenie súdu prvého stupňa je zmätočné a obsahujúce na danú vec sa nevzťahujúce rozhodnutia NS SR a NS ČR a naopak, niektoré, ktoré by bolo možné použiť a uviedol ich, boli v rozpore s jeho rozhodnutím.“ Spis bol vrátený okresnému súdu 7. novembra 2013.

Okresný súd v ďalšom konaní na pojednávaní 13. decembra 2013 vyhlásil (v poradí tretí)   rozsudok   vo   veci,   ktorým   žalobu   zamietol   a   rozhodol,   že   o   trovách   konania   sa rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zákonný sudca obdobne ako pri vyhotovení predchádzajúcich dvoch rozsudkoch opätovne požiadal predsedu súdu o predĺženie lehoty na jeho písomné vyhotovenie z dôvodu náročnosti odôvodnenia, lehota mu   bola   predĺžená   do   31.   januára   2014,   napriek   tomu   k   expedovaniu   písomného vyhotovenia   rozsudku   účastníkom   pristúpil   až 28.   marca   2014,   teda   po   viac ako   troch mesiacoch od jeho vyhlásenia. Proti rozsudku okresného súdu z 13. decembra 2013 podal odvolanie žalobca a spis bol doručený krajskému súdu 8. júla 2014.

Ústavný súd po oboznámení sa s už zhrnutým priebehom posudzovaného konania konštatuje, že namietané konanie začalo 3. mája 2002, trvá viac ako 12 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Vzhľadom na celkovú dĺžku posudzovaného konania a opakované zrušenie   rozsudkov   okresného   súdu   v   odvolacom   konaní   ústavný   súd   konštatuje,   že posudzované konanie ako celok charakterizuje neefektívny postup okresného súdu. Ústavný súd   zdôrazňuje,   že   v   posudzovanom   prípade   ide   o   exemplárny   prípad   zmätočného a neefektívneho postupu okresného súdu. Osobitne so zohľadnením skutočnosti, že okresný súd ani napriek vysokému počtu pojednávaní nariadených na prerokovanie veci a času, ktorý   zákonný   sudca   venoval   písomnému   vyhotoveniu   rozsudkov,   nebol   schopný produkovať   ani   po   12   rokoch   konania   iné   ako   zmätočne   odôvodnené   rozhodnutie bez dostatočne zisteného skutkového stavu veci a správnych právnych záverov.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 €   z   dôvodov   uvedených   v sťažnosti,   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   nevyhovel   v   súlade   s   čl.   127   ods.   3   ústavy   a   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom,   ktorý   si   uplatnil   nárok   na ich úhradu v celkovej sume 340,90 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   a vyjadrenie   k   stanovisku   okresného   súdu)   v sume   426,12   € vrátane   režijného   paušálu   (3 x 134   €   +   3   x   8,14   €).   Odmena   právnemu   zástupcovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty tak predstavuje celkovú sumu 511,34 €.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnil iba v   sume 340,90   €,   ústavný   súd,   súc viazaný petitom   sťažnosti,   túto   úhradu sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014