znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 377/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. júla 2012 faxom   a 16.   júla   poštou   doručená   sťažnosť   I.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 C/155/2011 z 13. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci návrhu M. Š. (ďalej len „navrhovateľ“) na zaplatenie peňažnej pohľadávky vydal proti sťažovateľke platobný rozkaz č. k. 25 Ro 2068/2010-32 z 12. apríla 2011 (ďalej aj „platobný rozkaz“), ktorým ju zaviazal na úhradu žalovanej istiny spolu s príslušenstvom. Sťažovateľka okresným súdom doručovaný platobný rozkaz neprevzala. Okresný súd následne doručil platobný rozkaz jej právnej zástupkyni, a to na základe sťažovateľkou udeleného splnomocnenia z 27. apríla 2011. Právna zástupkyňa sťažovateľky podala po prevzatí platobného rozkazu 14. júna 2011 na okresnom súde „... písomné oznámenie o nesprávnom doručovaní platobného rozkazu, v ktorom... súd upozornila na jeho nezákonný procesný postup a pre prípad, ak by súd svoj postup   za   nezákonný   neuznal,   podala...   odpor   proti   platobnému   rozkazu,   nakoľko v opačnom prípade by nadobudol platobný rozkaz právoplatnosť bez toho, aby sa o jeho obsahu žalovaná vôbec mala možnosť dozvedieť. Na uvedené oznámenie... Okresný súd nijakým spôsobom nereagoval a predmetné podanie posúdil ako odpor proti platobnému rozkazu...“ S podaním odporu ako opravného prostriedku okresný súd spojil aj poplatkovú povinnosť, o ktorej rozhodol uznesením sp. zn. 23 C/155/2011 z 13. februára 2012. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 C/155/2011 z 13. februára 2012 ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v podstatnom argumentovala:„Som toho názoru, že platobný rozkaz je špecifickou formou súdneho rozhodnutia a rovnako špecifický charakter má aj spôsob jeho doručovania, ktorý je osobitne upravený v ustanovení § 173 OSP, ktorého dikcia jasne uvádza ako osobu, ktorej sa má písomnosť doručovať, len odporcu, ktorý je pri prevzatí platobného rozkazu osobou nezastupiteľnou. Je potrebné mať na zreteli, že v čase vydania a doručovania platobného rozkazu prevažná väčšina žalovaných nie je zastúpená právnym zástupcom, a to z logického dôvodu, že platobný rozkaz je spravidla prvým úkonom, z ktorého sa žalovaný dozvie, že si žalobca voči   nemu   uplatňuje   právo   na   zaplatenie   peňažnej   sumy.   Vzhľadom   na   zriedkavosť právneho   zastúpenia   žalovaného   už   v čase   doručovania   platobného   rozkazu   sa   ani judikatúra   nezaoberala   spornou   otázkou   potreby   doručovania   platobného   rozkazu   do vlastných rúk žalovaného aj v prípade, ak je žalovaný zastúpený právnym zástupcom. Mám za to, že aj v prípade, ak mal súd za to, že sťažovateľka ako žalovaná bola zastúpená právnou zástupkyňou – advokátkou, mal povinnosť doručiť predmetný platobný rozkaz do vlastných rúk sťažovateľky.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/155/2011 a Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/126/2012 porušil právo I. P..., na základe čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu..., č. k. 9 Co/126/2012 zo dňa 30. 03. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu...“

5.   Sťažovateľka   zároveň   požiadala   ústavný   súd   o odloženie   vykonateľnosti napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z dôvodu,   že „...   dotknutým   uznesením   bola sťažovateľke uložená povinnosť uhradiť súdny poplatok..., pričom jej možnosti a schopnosti, rovnako ako majetkové pomery nie sú na takej úrovni, aby jej umožnili uhradiť súdny poplatok..., v dôsledku čoho by jej vznikla nenapraviteľná a neprimerane väčšia ujma, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľka namietala porušenie v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   v nadväznosti   na   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 23 C/155/2011 z 13. februára 2012. Svoju argumentácia koncentrovala na právne posúdenie splnomocnenia   z 27.   apríla   2011   udeleného   jej   právnej   zástupkyni,   keď „Porušovateľ v 1. rade   nesprávne   právne   posúdil   predmetné   plnomocenstvo   ako   plnomocenstvo generálne, na zastupovanie sťažovateľky ako žalovanej v celom súdnom konaní...“.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 23 C/155/2011 z 13. februára 2012

9.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   bolo   možné   podať   odvolanie (čo sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012

11.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

12.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012 v podstatnom uviedol:

«Podľa § 25 ods. 1 O. s. p. ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.

V danom prípade je nesporné, že odporkyňa si ako svojho zástupcu v konaní zvolila advokáta. Z obsahu do spisu založenej plnej moci pre advokátku JUDr. R. F. (č. l. 36 spisu) vyplýva, že splnomocnenie sa týka zastupovania v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV medzi účastníkmi M. Š. c/a I. P., o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 86.304,19 €. Podstatné, pokiaľ ide o obsah splnomocnenia, je, že odporkyňa advokátku splnomocnila najmä na nahliadnutie do spisového materiálu v predmetnej právnej veci, avšak rozhodne nie výlučne, iba na nahliadnutie do spisu. Vyplýva to jednak z použitia výrazu „najmä“ v splnomocnení, z ktorého plynie, že advokátka bola splnomocnená aj na ďalšie   úkony,   vyplývajúce   zo   zastupovania   odporkyne   vo   vecí,   predovšetkým   však splnomocnenie nielen na nahliadnutie do spisu vyplýva zo samotnej povahy splnomocnenia udeleného advokátovi, ako je vysvetlené v texte nižšie.

Ako je zrejmé z citovaného ust. § 25 ods. 1 O. s. p., účastník, ktorý splnomocňuje advokáta na zastupovanie, nemôže plnomocenstvo, ktoré udelí advokátovi, obmedziť na jednotlivé   úkony,   pretože   by   to   odporovalo   nielen   zákonu,   ale   aj   podstate   tohto zastupovania.   Také   plnomocenstvo   sa považuje za   procesné   plnomocenstvo.   Odporkyňa nemohla   svojej   právnej   zástupkyni,   ktorou   je   advokátka,   udeliť   splnomocnenie   len   na nahliadnutie do spisového materiálu; súdu predložené plnomocenstvo oprávňuje právnu zástupkyňu na zastupovanie jej klientky v celom rozsahu, t. j. okrem iného aj na prijímanie písomností.   V   danom   prípade   teda   bola   advokátka,   po   tom,   ako   do   spisu   založila plnomocenstvo udelené jej odporkyňou, prevziať zásielku, ktorú jej doručoval súd prvého stupňa   –   platobný   rozkaz   a   rovnako   bola   oprávnená   podať   proti   nemu   odpor,   čo   aj v zákonom stanovenej lehote učinila. Námietky právnej zástupkyne odporkyne, ohľadom jej plnomocenstva výlučne na nahliadnutie do spisu, sú teda bez právneho významu.

S   podaním   odporu   proti   platobnému   rozkazu   zákon   spája   vznik   poplatkovej povinnosti.

Odporkyňa   je   navrhovateľom   poplatkového   úkonu   -   odporu   proti   platobnému rozkazu, a preto je poplatníkom tohto poplatkového úkonu. Poplatková povinnosť jej vznikla podaním   odporu   proti   platobnému   rozkazu   (v   zastúpení   jej   právnou   zástupkyňou, advokátkou), kedy sa tiež poplatok za odpor proti platobnému rozkazu stal splatným (§ 2 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ). Podľa poznámky č. 5 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa položky 1 písm. a/ sa platí poplatok pri návrhu na vydanie platobného rozkazu, pri návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu, pri návrhu na vydanie zmenkového (šekového) platobného rozkazu. Podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok za námietky v zmenkovom a šekovom   konaní,   za   odpor   proti   platobnému   rozkazu,   za   odpor   proti   európskemu platobnému   rozkazu,   ak   súd   námietky   nezamietol,   alebo   odpor   neodmietol.   V   súlade s položkou 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov,   predstavuje   poplatková povinnosť odporkyne za podaný odpor proti platobnému rozkazu 6 %, najmenej 16,50 €, čo v prejednávanej veci predstavuje poplatkovú povinnosť vo výške 5.178 € (t. j. 6 % zo sumy 86.304,19 € ).

Odporkyňa požiadala v konaní o priznanie jej oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorej   žiadosti   však   súdy   nevyhoveli,   keďže   nespĺňala   predpoklady   pre   priznanie oslobodenia v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. ( uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 12. 8. 2011 č. k. 23 C 155/2011-65 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 10. 2011 č. k. 11 Co 133/2011-11).

Odvolací súd tak dospel k záveru, že poplatková povinnosť bola odporkyni uložená v súlade so zák. č. 71/1992 Zb., tiež Občianskym súdnym poriadkom. Z uvedeného dôvodu napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správne   potvrdil   (§   219   ods.   1 O. s. p.).»

14.   Ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,   I. ÚS 74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   už spomínaným   princípom   subsidiarity, v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

15. Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu a vyžiadaného   splnomocnenia   z 27.   apríla   2011   zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   predovšetkým procesnoprávnych zákonných ustanovení je uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012 náležite odôvodnené.

16. V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   126/2012   z 30.   marca   2012 a namietaným   porušením označených   práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012