znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 377/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   októbra   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   spoločnosť   s ručením obmedzeným,   V.,   N.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   I.,   V.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 171/2010, 3 Obo 172/2010 a jeho uznesením sp. zn. 3 Obo 171/2010, 3 Obo 172/2010 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 171/2010, 3 Obo 172/2010 a jeho uznesením sp. zn. 3 Obo 171/2010, 3 Obo 172/2010 z 28. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Žalobca G. a. s. v likvidácii… sa domáhal žalobou zo dňa 14. novembra 2001 určenia, že kúpna zmluva zo dňa 09. 10. 1998 uzatvorená medzi žalobcom ako kupujúcim a žalovaným v 2. rade – Slovenskou republikou – Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky ako predávajúcim prostredníctvom žalovaného v 1. rade C. o. c. p. a. s. K. v likvidácii, K., na základe ktorej Žalobca nadobudol 100 akcií spoločnosti T., a. s., B. je platná a určenia, že žalobca je vlastníkom 100 akcií spoločnosti T., a. s., B...

Po   začatí   konania   písomným   podaním   doručeným   súdu   dňa   28.   10.   2008   vzal žalobca návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Žalovaní v 2., 3. a 4. rade so späťvzatím nesúhlasili...

Dňa 06. 02. 2007 bol žalovaný v 1. rade C. o. c. p. a. s. K… vymazaný z Obchodného registra Okresného súdu Košice I. a zanikol bez právneho nástupcu...

Dňa 27. novembra 2009 bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz a za správou konkurznej podstaty bola ustanovená Slovenská správcovská a reštrukturalizačná k. s... Prešov...

Dňa 15. 03. 2010 oznámila spoločnosť B. a. s…, H., že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalobcu...

Dňa 22. 03. 2010 doručil vedľajší účastník na strane žalobcu, spoločnosť B. a. s... návrh,   aby   súd   pripustil,   aby   do   konania   na   stranu   žalobcu   vstúpila   spoločnosť   T. spoločnosť s ručením obmedzeným V … ako žalobca v 2. rade...

Dňa 28. mája 2010 sa uskutočnilo pojednávanie v horeuvedenej právnej veci, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd zamieta návrh vedľajšieho účastníka B. a. s… na pripustenie vstupu spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V… do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade…

ďalej bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd vyhlasuje dokazovanie za skončené… nebolo vyhlásené uznesenie, ktorým by súd rozhodol o návrhu na späťvzatie návrhu zo dňa 28. 10. 2008, je len konštatované, že žalovaní v 2. až 4. rade so späťvzatím nesúhlasia… bol vyhlásený rozsudok, v ktorom súd: Voči žalovanému v 1. rade konanie zastavuje. Voči žalovanému v 2., 3. a 4. rade konanie nezastavuje. Žalobu   voči   žalovaným   v   2.,   3.   a   4.   rade   zamieta.   O   trovách   konania   bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej...

Dňa   19.   júla   2010   bolo   sťažovateľovi   doručené   písomné   vyhotovenie   uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2010 sp. zn. 2Cb/1272/2002-869, ktorým súd zamietol návrh vedľajšieho účastníka B. a. s… na pripustenie sťažovateľa do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade.

Dňa 3. augusta 2010 bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2010 sp. zn. 2Cb/1272/2002-871...

Proti vyššie uvedeným rozhodnutiam podal sťažovateľ odvolanie, ktorým Najvyšší súd SR nevyhovel a uznesením zo dňa 28. apríla 2011 napadnuté uznesenie z 28. mája 2010,   č.   k.   2Cb/1272/2002-869   potvrdil   a   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   na   strane žalobcu a spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. (sťažovateľa) proti rozsudku z 28. mája 2010, č. k. 2Cb 1272/2002-871 odmietol...

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 3Obo 171/2010, 3Obo 172/2010 bolo doručené sťažovateľovi dňa 17. júna 2011...“

Sťažovateľka   vymedzila   dôvody,   v   ktorých   vidí   porušenie   ňou   označených základných a iných práv postupom najvyššieho súdu, takto:

«Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010, č. k. 2Cb/1272/2002-869 vôbec neposudzoval tú skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach na pojednávaní dňa 28. 05. 2010 vyhlásil uznesenie, ktorým zamietol návrh vedľajšieho účastníka na strane žalobcu na pripustenie sťažovateľa do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade v rozpore s § 167 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 1 O. s. p., keď Krajský súd v Košiciach pri vyhlásení uznesenia uviedol len výrok bez poučenia o odvolaní. V písomnom vyhotovení uznesenia doručenom sťažovateľovi dňa 13. júla 2010 sa však už poučenie o možnosti podať do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia   odvolanie   nachádza.   Krajský   súd   v   Košiciach   napriek   tomu,   že   uznesenie nebolo dňa 28. mája 2010 právoplatné a vykonateľné, pokračoval v pojednávaní, konanie neprerušil do právoplatnosti vyhláseného uznesenia. Krajský súd v Košiciach dňa 28. 05. 2010 nemohol vedieť či jeho vyhlásené uznesenie o nepripustení vstupu sťažovateľa do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade nebude odvolacím súdom zrušené. Tým by nastala úplne iná procesná situácia týkajúca sa okruhu účastníkov konania.

Krajský súd v Košiciach však pokračoval dňa 28. 05. 2010 v pojednávaní, vykonával dokazovanie,   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   dokazovanie   vyhlásil   za   skončené   a   následne vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Nepochybne týmto postupom sa odňala možnosť sťažovateľovi na ústavné právo, aby jej záležitosť prejednal nestranný a nezávislý súd, postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať   pred   súdom.   Ani   Najvyšší   súd   SR   toto   vážne   pochybenie   prvostupňového   súdu nenapravil.

Sťažovateľ poukazuje aj na ďalšiu svojvôľu Krajského súdu v Košiciach pri vyhlásení rozsudku na pojednávaní dňa 28. 05. 2010. V zápisnici z pojednávania je uvedené, že „súd oboznamuje prítomných so späťvzatím návrhu žalobcu zo dna 28. 10. 2008.“ Nikde však v zápisnici a ani v písomnom vyhotovení rozsudku ani v žiadnom inom uznesení súdu nie je uvedené,   ako   Krajský   súd   v   Košiciach   rozhodol   o   tomto   späťvzatí   návrhu.   V   rozsudku Krajského súdu   v Košiciach zo   dňa   28.   05.   2010,   č.   k.   2Cb/1272/2002-871   je   síce   na str. 6 ods. 2 uvedené, že súd konanie uznesením zo dňa 11. 04. 2008, č. k. 2Cb/1272/2002- 541 nezastavil, avšak toto uznesenie sa týkalo späťvzatia návrhu žalobcom zo dňa 26. 10. 2007 a nie späťvzatia návrhu žalobcom zo dňa 28. 10. 2008.

Sťažovateľ   tu   vidí   ďalšie   hrubé   pochybenie   súdu,   pretože   ak   by   súd   o   späťvzatí návrhu žalobcom zo dňa 28. 10. 2008 rozhodol, musel by vydať uznesenie o nezastavení konania s poučením, že proti takémuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia.

Krajský súd v Košiciach však ignoroval túto povinnosť, žiadne uznesenie nevydal a pokračoval   v   pojednávaní   dňa   28.   05.   2010,   kedy   aj   vyhlásil   rozsudok.   Pritom   sa sťažovateľovi nechce veriť, že súd nepozná ust. § 96 ods. 2 O. s. p., z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím z vážnych dôvodov nesúhlasí, v takom   prípade   súd   po   právoplatnosti   uznesenia   pokračuje   v   konaní.   Toto   uznesenie O. s. p. Krajský súd v Košiciach jednoznačne odmietol aplikovať, obišiel ho a pokračoval v konaní,   hoci   pokračovať   nemal.   Ani   toto   pochybenie   Krajského   súdu   v   Košiciach v odvolacom konaní Najvyšší súd SR nenapravil...

Právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými odôvodnil uznesenie zo dňa 28. apríla 2011 č. k. 3Obo 171/2010, č. k. 3Obo 172/2010 sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľným   a   neudržateľným   zásahom   do   práv   sťažovateľa   zaručených   čl.   46 ods. 1 „Ústavy“ a čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.»

Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla, že: „Spoločnosť T. spoločnosť s ručením obmedzeným   V…   podáva   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   sťažnosť   proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo   dňa   28.   apríla   2011 sp.   zn.   3Obo 171/2010, sp. zn. 3Obo 172/2010, ktorou namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky… a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“, a v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod č. k. 3Obo 171/2010, 3Obo 172/2010 porušil   základné   právo   spoločnosti   T.   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   V.   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obo 171/2010, 3Obo 172/2010 z 28. apríla 2011 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   T.   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   V.   priznáva   náhradu   trov konania   v   sume   306,26   €,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne JUDr. M. I… do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Cb 1272/2002 vedľajší účastník na strane žalobcu navrhol pripustiť do konania vstup sťažovateľky ako žalobkyne v druhom rade a k svojmu návrhu pripojil súhlas sťažovateľky s jej vstupom do konania. Krajský súd zamietol návrh vedľajšieho   účastníka   uznesením   z 28. mája   2010,   ktoré   bolo   na   základe   odvolania vedľajšieho účastníka a sťažovateľky potvrdené napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení zároveň rozhodol aj o odvolaní vedľajšieho účastníka a sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 28. mája 2010 vo veci samej tak, že ich odvolania odmietol z dôvodu, že na podanie odvolania proti tomuto rozsudku neboli oprávnení (vedľajší účastník na strane žalobcu z dôvodu, že odvolanie podal bez súhlasu žalobcu, a sťažovateľka z dôvodu, že sa nestala účastníčkou konania).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.

Sťažovateľka nenamieta dôvody, na základe ktorých najvyšší súd uznesením potvrdil uznesenie   krajského   súdu   z   28.   mája   2010   a   na   základe   ktorých   odmietol   odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 28. mája 2010.

Podstatou námietok sťažovateľky sú dve procesné pochybenia krajského súdu, na ktoré   najvyšší   súd   pri   svojom   rozhodovaní   mal   prihliadnuť,   avšak   tak   neurobil   a   tieto procesné   pochybenia   nenapravil.   Prvé   pochybenie   krajského   súdu   videla   sťažovateľka v tom, že napriek prípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu vedľajšieho účastníka   na   pripustenie   vstupu   sťažovateľky   do   konania   krajský   súd   na   pojednávaní 28. mája   2010   po   vyhlásení   tohto   uznesenia   pokračoval   v   konaní,   neprerušil   ho   do právoplatnosti tohto uznesenia a vo veci rozhodol. Sťažovateľka uviedla, že „Krajský súd v Košiciach dňa 28. 05. 2010 nemohol vedieť či jeho vyhlásené uznesenie o nepripustení vstupu sťažovateľa do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade nebude odvolacím súdom zrušené. Tým by nastala úplne iná procesná situácia týkajúca sa okruhu účastníkov konania.“. Týmto   postupom   krajského   súdu   odobreným   aj   najvyšším   súdom   bola sťažovateľke podľa jej názoru odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   krajský   súd   žiadnym   spôsobom   nerozhodol o späťvzatí návrhu žalobcom z 28. októbra 2008, pričom najvyšší súd uvedené pochybenie krajského súdu nijak nenapravil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie najvyššieho súdu.

Po   preskúmaní   namietaného   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd nezistil,   že   by   nimi   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   označených   základných   a   iných   práv sťažovateľa a že by bol daný dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k potvrdeniu uznesenia krajského   súdu,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   vedľajšieho   účastníka   na   pripustenie sťažovateľky   do   konania   ako   žalobkyne   v   druhom   rade,   uvádza: „Odvolací   súd   sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa,   že vedľajší účastník, ktorý koná iba sám za seba… nemôže robiť úkony, ktoré znamenajú dispozíciu s konaním, ktoré môže robiť len účastník konania... dispozíciou je aj zmena návrhu. Len žalobca určuje, okruh účastníkov konania. On určuje proti komu žaloba smeruje (určením žalovaných) ale aj kto je žalobcom. Je len jeho právom určiť, či podá žalobu sám a bude jediným žalobcom alebo ju podá spolu s iným (mi) osobami, ktoré sa tak stanú jeho procesnými spoločníkmi… Je tiež výhradným právom žalobcu, ktorý podal žalobu sám, či v procesnom postavení jediného žalobcu zotrvá alebo svojim procesným úkonom a zo súhlasom ďalšej osoby toto postavenie zmení tak, že sa jej   pristúpením do   konania   podľa   § 92   ods.   1   O.   s.   p.   V   postavení   žalobcu,   založí procesné   spoločenstvo   podľa   §   91   O.   s.   p.   Na   žalujúcej   strane.   Návrh   na   pristúpenie ďalšieho žalobcu do konania podľa § 92 je dispozičným úkonom, ktorý patrí len žalobcovi a nemôže ho urobiť vedľajší účastník.

Nemožno   prisvedčiť   odvolateľom,   že   takýmto   postupom   sa   odníma   možnosť spoločnosti T. s. r. o. (sťažovateľka, pozn.) ústavné právo, aby jej záležitosť prejednal nestranný a nezávislý súd. Prejednanie svojej záležitosti môže dosiahnuť podaním žaloby, nemá   však   právo   proti   vôli   žalobcu   vstúpiť   do   konania   a   stať   sa   jeho   procesným spoločníkom v konaní, ktoré nevyvolal.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   nenamietala už uvedené dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu a nikdy sa nestala účastníčkou konania vo veci   samej   vedeného   krajským   súdom   a   následne   najvyšším   súdom   (samotným rozhodovaním najvyššieho súdu o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu na jej pripustenie do konania a o odvolaní proti rozsudku krajského súdu jej nevzniklo postavenie účastníka konania vo veci samej). Vzhľadom na uvedené je objektívne vylúčené, aby procesným postupom krajského súdu či najvyššieho súdu (ktoré vo svojej sťažnosti namieta) mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011