znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 377/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na ochranu vlastníckeho práva a práva na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 CoE 178/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2007   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníckeho práva a práva na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods.   1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na zákaz povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 178/2007 z 26. mája 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor 24. apríla 2006   požiadal   Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o zastavenie   exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že   povinný   subjekt   bol   vymazaný   z obchodného   registra.   Okresný   súd   uznesením sp. zn. 0 Er 87/97 zo 17. mája 2006 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekučného konania z dôvodu, že oprávnený aj povinný subjekt zanikol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu s ohľadom na výrok o náhrade trov exekúcie podal sťažovateľ 30. júna 2006 odvolanie a navrhol uznesenie v napadnutej časti zmeniť   a uložiť   štátu   povinnosť   nahradiť   mu   trovy   exekúcie.   Krajský   súd   o odvolaní sťažovateľa rozhodol svojím uznesením sp. zn. 2 CoE 178/2007 z 26. mája 2008, ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o náhrade   trov   konania   a účastníkom   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „... Podľa ustanovenia § 196 Exekučného poriadku, exekútorovi   za   výkon   exekučnej   činnosti   podľa   tohto   zákona   patrí   odmena   -   náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

V tomto znení platilo citované ustanovenie až do 31. 8. 2005 a od uvedeného dátumu bolo doplnené textom, podľa ktorého, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. V takomto znení   platí   citované   ustanovenie   až   doposiaľ.   Z citovaného   znenia   ustanovenia   §   196 vyplýva, že exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena – náhrada výdavkov a náhrada   za   stratu   času   vždy a zákon   o súdnych   exekútoroch   v žiadnom   zo   svojich ustanovení nepripúšťa z tohto ustanovenia výnimku, ani nijakým spôsobom nezužuje nárok na   odmenu   exekútora,   v niektorých   prípadoch.   Je   teda   nesporné,   že   Zákon   o súdnych exekútoroch priznáva súdnemu exekútorovi právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške, ktorá je stanovená vo vykonávacom predpise. Ak odvolací súd v napadnutom rozhodnutí   rozhodol   o tom,   že   súdnemu   exekútorovi   náhradu   trov   konania   nepriznáva, nepriznal mu tým ani právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti, ktoré mu však Zákon o exekútoroch priznáva a ktorá mu nesporne patrí.

Je   nepochybné,   že   v predmetnej   veci   odmenu   nemohol   zaplatiť   povinný,   keďže povinný   neexistoval   a preto   bolo   povinnosťou   súdu   rozhodnúť   o trovách   exekúcie spôsobom, ktorým by neporušil ustanovenie § 196 a tým aj základné práva sťažovateľa zakotvené vo vyššie uvedených článkoch ústavy...“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Právo sťažovateľa

- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

- práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 CoE 178/2007 zo dňa 26. 5. 2008 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 2 CoE 178/2007 zo dňa 26. 5. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. To znamená, že ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   4   ods.   2   dohovoru uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   CoE   178/2007   z 26.   mája   2008,   ktorým   potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Er 87/97 zo 17. mája 2006 vo výroku o náhrade trov konania.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Z predloženého rovnopisu uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Er 87/97 zo 17. mája 2006   bolo   zistené,   že okresný   súd   rozhodol   o podaní   sťažovateľa,   ktorým   požiadal o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Podľa   §   235   ods.   2   Exekučného   poriadku   exekučné   konania,   ktoré   začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov (v znení Exekučného poriadku účinnom   do   31.   januára   2002).   V okolnostiach   prípadu   z uvedeného   právneho   režimu vychádzal aj okresný súd, keď rozhodoval o zastavení exekúcie a trovách exekúcie.

Výklad   zákonných   ustanovení,   ktoré   vo   svojej   hypotéze   upravujú   predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Podľa   §   203   Exekučného   poriadku   ak   dôjde   k zastaveniu   exekúcie,   môže   súd   uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal. Vychádzal pritom jednak z obsahu citovaného ustanovenia § 203 Exekučného   poriadku,   z ktorého   je   zrejmé,   že   v   prípade   zastavenia   exekúcie   má   súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, ako aj z faktu, že tak oprávnený subjekt, ako aj povinný subjekt zanikli momentom výmazu z obchodného registra (oprávnený bol z obchodného registra vymazaný 27. apríla 2006 a povinný 15. júna 2005), čím prestali spĺňať predpoklady na uloženie tejto zákonnej povinnosti na úhradu trov exekúcie okresným súdom.

Krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, čo sa týka výroku o náhrade trov exekúcie, vo svojom uznesení sp. zn. 2 CoE 178/2007 z 26. mája 2008 uviedol: „...V prejednávanej veci súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil vychádzajúc zo zistenia, že tak oprávnený ako aj povinný stratili spôsobilosť byť účastníkom konania v dôsledku ich výmazu z obchodného registra. Správne   preto   postupoval,   ak   náhradu   trov   exekúcie   súdnemu   exekútorovi   nepriznal, pretože tak povinný, ktorému vyplýva povinnosť uhrádzať trovy exekúcie z § 197 ods. 1 Ex. por.   ako   aj   oprávnený,   ktorému   prípadne   mohla   byť   uložená   povinnosť   zaplatiť   trovy exekúcie podľa § 203 Ex. por. zanikli. Tým, že účastníci konania zanikli, stratili spôsobilosť byť   účastníkom   konania   správne   súd   prvého   stupňa   rozhodol   a súdnemu   exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože neexistuje subjekt, ktorému by takúto možnosť mohol uložiť.

K odvolacím   námietkam   súdneho   exekútora   je   potrebné   uviesť,   že   zo   žiadnych zákonných ustanovení nemožno vyvodiť prechod povinnosti na úhradu trov exekúcie na štát. Preto nebolo možné prihliadať na jeho odvolacie námietky.“

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že samotná skutočnosť, že tak povinný,   ako   aj   oprávnený   stratili   spôsobilosť   byť   účastníkom   exekučného   konania, a nemožno im   preto uložiť nahradiť   trovy   exekúcie,   nemôže mať za   následok   uloženie povinnosti   nahradiť   trovy   exekúcie   štátu,   keďže   Exekučný   poriadok   v žiadnom   svojom ustanovení neustanovuje možnosť,   resp.   zákonné podmienky, z ktorých   by bolo možné vyvodiť prechod povinnosti nahradiť trovy exekúcie na štát. Za tieto podmienky nemožno automaticky považovať skutočnosť zániku povinného a oprávneného a povinnosť na úhradu trov exekúcie automaticky pripísať štátu.

Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 197 ods. 1 a § 203 Exekučného poriadku okresným súdom a krajským súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom týchto ustanovení, ktoré vo svojom texte nesporne obsahujú aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej   exekúcie   nepriznať.   Vyplýva   to   z   toho,   že   citované   ustanovenie   §   203 Exekučného   poriadku   obsahuje   možnosť   voľnej   úvahy   opierajúcej   sa   o   vyhodnotenie postupu   oprávneného.   Odôvodnenie   nepriznania   nevyhnutných   trov   zastavenej   exekúcie plne využíva rozsah na voľnú úvahu, a nie je nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 Exekučného poriadku.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup)   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

V súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   na   zákaz   povinnej   a nútenej   práce podľa čl.   4   ods.   2   dohovoru   treba   osobitne   uviesť,   že   táto   časť   sťažnosti   je   zjavne neopodstatnená aj z iného dôvodu.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný. Navyše ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (Van   der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70, mutatis mutandis aj I. ÚS   191/06)   ),   v ktorom   bolo   zdôraznené,   že   riziko   s   výkonom   určitej   profesie (v citovanom   prípade   advokáta),   kam   spadá   i   riziko   neuhradenia   odmeny   za   odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa uznesením krajského súdu   sp.   zn.   2   CoE   178/2007   z 26.   mája   2008,   takéto   porušenie   ústavný   súd   nezistil. Uznesenie krajského súdu je riadne a náležite odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za následok namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením   krajského súdu nestotožňuje,   nemôže sama osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008