znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 377/06-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   H.,   Česká   republika,   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Co 121/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2006   doručená   sťažnosť   L.   H.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   dohovor“),   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 121/2006.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 121/2006 z 30. augusta 2006 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 825,40 Sk.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Obec   D.   ako   žalobkyňa   podala   1.   decembra   1999 Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   proti   sťažovateľovi   ako žalovanému   o zrušenie   notárskeho   osvedčenia.   V priebehu   konania   vstúpilo   na   strane žalobcu   do   konania   aj   Pozemkové   spoločenstvo   –   Urbár   D.   Na   pojednávaní   konanom 9. apríla   2003   vzali   obaja   žalobcovia   žalobu   späť,   žiadali   späťvzatie   žaloby   pripustiť a konanie   zastaviť.   Sťažovateľ   so   späťvzatím   žaloby   súhlasil,   avšak   požadoval   priznať náhradu trov konania. Uznesením okresného súdu č. k. 14 C 509/99-176 z 9. apríla 2003 bolo konanie zastavené, pričom obaja žalobcovia boli zaviazaní uhradiť sťažovateľovi trovy konania   vo   výške   10   254   Sk   a 8   400   Sk.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal sťažovateľ odvolanie do výroku o náhrade trov konania, pričom uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 408/03 z 30. apríla 2004 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušené a v tomto rozsahu bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia zaujal krajský súd právny názor, podľa ktorého v ďalšom konaní je potrebné   vyčísliť   trovy   právnych   služieb   z ceny   predmetu   konania   a cenu   predmetu konania   treba   určiť   znaleckým   posudkom.   Okresný   súd   preto   nariadil   znalecké dokazovanie. Podľa jeho výsledku hodnota sporného lesného majetku predstavovala sumu 22   970   000   Sk.   Vychádzajúc   z tejto   hodnoty   sporu   vyčíslil   sťažovateľ   trovy   právneho zastúpenia   na   sumu   978   370   Sk.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   14   C   509/99-327 z 13. februára 2006 bola Obec D. zaviazaná nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 134 955 Sk a Pozemkové spoločenstvo – Urbár D. bolo zaviazané zaplatiť sťažovateľovi sumu 67 878 Sk. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 121/2006 z 30. augusta 2006 bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že Obec D. má sťažovateľovi zaplatiť 120 782 Sk a Pozemkové spoločenstvo – Urbár D. sumu 60 391 Sk. Krajský súd pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia na rozdiel od okresného súdu vychádzal z rozdielnej hodnoty predmetu sporu   za úkony vykonané   od   podania   žaloby,   ktorej   predmetom   bolo   pôvodne   zrušenie   notárskeho osvedčenia, a za úkony vykonané po zmene, resp. rozšírení žaloby o určenie vlastníckeho práva. Takýto rozdielny prístup k cene predmetu konania považuje sťažovateľ za nesprávny. Bola tým porušená zásada rovnosti účastníkov konania, lebo cena predmetu konania pri zrušení notárskeho osvedčenia a následne pri určovaní vlastníckeho práva sa nemení, je tá istá a bola ustálená znaleckým posudkom. Takýto postup odvolacieho súdu je v rozpore s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   121/2006   z 30.   augusta   2006   vyplýva, že na základe   odvolaní   oboch   žalobcov,   ako   aj   sťažovateľa   bolo   zmenené   uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 509/99-327 z 13. februára 2006 vo výroku o trovách konania tak, že Obec D. je povinná zaplatiť sťažovateľovi 120 782 Sk a Pozemkové spoločenstvo – Urbár   D.   60   391   Sk.   Sťažovateľ   v podanom   odvolaní   požadoval   náhradu   trov prvostupňového konania vo výške 834 084 Sk ako aj náhradu trov odvolacieho konania a cestovných výdavkov. Poukázal na to, že okresný súd pri stanovení hodnoty sporu pre účely výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal zo všeobecnej hodnoty lesného   pozemku   vo   výške   22   970   000   Sk.   Nezohľadnil   však   hodnotu,   ktorá   bola predmetom sporu, a to ornú pôdu ako aj ostatnú plochu. Mal preto vychádzať z celkovej hodnoty 24 183 060 Sk. Nesúhlasil ani s tým, že okresný súd použil aj ustanovenie § 150 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Namietal   tiež   nepriznanie   náhrady   trov   za   vyjadrenie k znaleckému   posudku,   ako   aj   nepriznanie   cestovného   pre   nedoloženie   technického preukazu, keďže technický preukaz súdu predložil. Podľa zistenia krajského súdu pôvodná žaloba   znela   na   zrušenie   notárskeho   osvedčenia.   Až   podaním   z 29.   mája   2001   došlo k zmene   žaloby   tak,   že   sa   požadovalo   určenie   vlastníckeho   práva   k vymedzeným nehnuteľnostiam – lesnému majetku. Zmena žaloby bola pripustená 8. októbra 2001, a preto až týmto dňom sa predmetom konania stalo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Preto okresný súd nesprávne postupoval, ak priznal sťažovateľovi za dva úkony právnej pomoci tarifnú odmenu vo výške 25 070 Sk. Správne bolo treba za prevzatie a prípravu zastúpenia   zo   4.   decembra   2000   a za   účasť   na   pojednávaní   4.   decembra   2000   priznať iba odmenu vo výške po 200 Sk v zmysle § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v znení neskorších predpisov a k tomu prislúchajúci režijný paušál dvakrát po   100   Sk.   Okresný   súd   postupoval   správne,   pokiaľ   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov aplikoval   aj   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   v zmysle   §   150   Občianskeho   súdneho poriadku, pričom správne stanovil aj podiel týchto dôvodov vo vzťahu k celkovej náhrade trov konania. Ďalej nezodpovedá pravde, že by po pripustení zmeny žalobného petitu bolo predmetom konania aj určenie vlastníckeho práva k ornej pôde a ostatnej ploche, keďže predmetom   žaloby   boli   iba   lesy.   Okresný   súd   správne   rozhodol,   ak   nepriznal právnej zástupkyni   sťažovateľa   odmenu   za vyjadrenie   k znaleckému   posudku.   Posudok bol vypracovaný   len   za   účelom   stanovenia   hodnoty   predmetu   konania   a nie   za   účelom ďalšieho rozhodovania vo veci. Preto ani krajský súd nepovažoval tento úkon za účelne vynaložený.   Napokon   správne   bolo   aj nepriznanie   náhrady   za   použitie   osobného motorového   vozidla   sťažovateľom.   Priznaná   bola   náhrada   iba   vo   výške   cestovného za hromadný   dopravný   prostriedok,   čo   treba   považovať   za   správny   postup.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. októbra 2006.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu   je   vyčerpávajúca a je v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Nemožno preto závery   krajského   súdu   považovať   ani   za   zjavne   neodôvodnené,   ale   ani   za   arbitrárne. Je právom   všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a ďalšie   právne   predpisy,   pričom   názor krajského súdu, podľa ktorého treba rozlišovať pri stanovení odmeny za právne služby advokáta medzi obdobím, keď predmetom konania bolo zrušenie notárskeho osvedčenia a obdobím, keď predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva, je celkom legitímny. Rovnako nemožno mať výhrady voči aplikácii ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku o dôvodoch hodných osobitného zreteľa v súvislosti s náhradou trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2006