znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 376/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAVEN   a. s.,   Šoltésovej   420/2, Považská   Bystrica,   zastúpenej   spoločnosťou   Advokátska   kancelária   Štrbáň,   s. r. o., 1. mája 5,   Púchov,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   11   ods.   1   a   4   Listiny   základných   práv   a slobôd a práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica sp. zn. 3 C 178/2011   z   31.   mája   2012   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn. 5 Co 163/2014 z 26. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAVEN   a. s.,   Šoltésovej   420/2,   Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresného   súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 178/2011 z 31. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 163/2014 z 26. februára 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Ako   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   rozsudkom   okresného   súdu   bola   sťažovateľke z titulu   bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   nehnuteľností,   ktorých   podielovými spoluvlastníkmi sú navrhovatelia, uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. až 5. rade každému sumu 2 645,59 € s príslušenstvom, navrhovateľovi v 6. rade sumu 1 273,01 € s príslušenstvom a navrhovateľom v 7. a 8. rade každému sumu 686,29 € s príslušenstvom, ako aj zaplatiť náhradu trov konania. Vo zvyšnej časti z dôvodu späťvzatia návrhu okresný súd konanie zastavil. Výška bezdôvodného obohatenia bola v súdnom konaní vedenom okresným   súdom   stanovená   na   základe   znaleckého   posudku   znalkyne   Ing.   Tatiany Klincovej, so závermi ktorého sťažovateľka nesúhlasila a navrhovala vykonať kontrolné znalecké dokazovanie.

V sťažnosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v analogickej právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 158/2011 bola výška bezdôvodného obohatenia za   užívanie   nehnuteľností   určená   znaleckým   posudkom   Ústavu   súdneho   inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline v podstatne nižšej sume, ako to bolo v znaleckom posudku vypracovanom T. K. Keďže podľa sťažovateľky išlo o dôkaz, ktorý bez svojho zavinenia nemohla predložiť v pôvodnom konaní pred okresným súdom a ktorý jej nesporne mohol privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   v   merite   veci,   podala   návrh   na   obnovu   konania   z dôvodov podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   10   C   193/2013   z   10.   decembra   2013   návrh sťažovateľky na obnovu konania zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský   súd   namietaným   uznesením   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   ňou   navrhované   vykonanie   kontrolného   znaleckého dokazovania,   ktoré   okresný   súd   neuskutočnil,   predstavovalo   jediný   dôkaz,   ktorý   bol spôsobilý preukázať rozhodujúce skutočnosti v pôvodnom súdnom konaní, a ovplyvniť tak rozhodnutie v merite veci v jej prospech. Uvedeným postupom všeobecných súdov tak bola sťažovateľka   postavená   do   nevýhodnejšej   pozície   proti   druhej   strane   konania,   čím   bol porušený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a tým aj základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že v prípade vykonania kontrolného znaleckého dokazovania by bola zaviazaná zaplatiť bezdôvodné obohatenie a trovy konania v podstatne nižšej výške, ako bola priznaná právoplatným rozhodnutím. Týmto postupom všeobecných súdov tak bolo   zasiahnuté   aj   do   jej   majetkovej   sféry,   pričom   krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky vo svojom uznesení nevysporiadal s jej námietkou o tvrdenom porušení základného práva vlastniť   majetok,   čo   je   súčasne   porušením   §   157   ods.   2   OSP,   a   teda   je   rozhodnutím arbitrárnym a nepreskúmateľným.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č.   k.   3C/178/2011   zo   dňa   31.0.05.2012 a uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   5Co/163/2014-112   zo   dňa   26.02.2014 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 3C/178/2011 zo dňa 31.05.2012 a uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   5Co/163/2014-112   zo   dňa   26.02.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti   RAVEN   a.   s...   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 284,08 €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   vyplatiť   na   účet   spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

O   ochrane   práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   k   rozsudku okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Sťažovateľka však uvedenú možnosť nevyužila a proti rozsudku okresného súdu odvolanie nepodala. Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu preskúmať rozsudok okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základných   a   iných   práv   rozsudkom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu je sťažnosť sťažovateľky tiež podaná oneskorene. Podľa § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol právoplatnosť 7. júla 2012, pričom sťažnosť sťažovateľky z 3. júna 2014 bola ústavnému súdu doručená 4. júla 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu,   preto   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sústredil na posúdenie   jej   opodstatnenosti   s   prihliadnutím   na   argumentáciu   sťažovateľky o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom posúdení jej návrhu na obnovu konania.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôkazy,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   aj na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich do právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   nesprávnosť a arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, ktorým bolo v merite veci potvrdené uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   193/2013   z   10.   decembra   2013   o   zamietnutí   jej   návrhu na obnovu konania. Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom uznesení nevysporiadal dostatočne s podstatou jej námietok, ktoré podľa nej odôvodňujú opodstatnenosť obnovy konania v jej veci, ústavný súd preskúmal, či je toto dôvodné.Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj postup súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku o merite veci vecne správne. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na obnovu konania zamietol z dôvodu, že znalecký posudok č. 92/2013, vypracovaný USI v Žiline, na ktorý sa odvoláva navrhovateľ ako na dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní použiť a ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, by musel už v čase pôvodného konania objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nebolo. Je zrejmé, že vzhľadom k dátumu vyhotovenia predmetného znaleckého posudku konajúci súd k týmto skutočnostiam v čase jeho rozhodovania v pôvodnom konám nemohol prihliadať. Odvolací súd tak zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nenariadenie kontrolného   znaleckého   dokazovania súdom prvého   stupňa   v pôvodnom konaní nemôže zakladať dôvod na povolenie obnovy predmetného konania, nakoľko je vecou úvahy vec prejednávajúceho   súdu,   či   považuje   v   danej   procesnej   situácii   za   potrebné   doplniť dokazovanie ďalším kontrolným znaleckým skúmaním. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd podotýka, že pokiaľ mal navrhovateľ v pôvodnom konaní (v procesnom podstavení odporcu) pochybností o tom, či bol dostatočne zistený skutkový stav veci, mal využiť svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa riadny opravný prostriedok, odvolanie však nepodal, a tak sa otázka prípadného doplnenia dokazovania v riadnom opravnom konaní vôbec neriešila.

Nemožnosťou   použiť   skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy   bez   svojej   viny v pôvodnom konaní v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. sa rozumie nemožnosť vykonať   dokazovanie   v   súdnom   konaní,   alebo   nemožnosť   označiť   či   predložiť   tieto skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy   účastníkom   konania   voči   súdu.   Nejde   o   prípady nevykonania   možného   dokazovania   súdom   o   tých   skutočnostiach,   rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Nemožnosť v danom prípade musí mať   objektívny   charakter,   zatiaľ   čo   v   prejednávanej   veci   mala   nemožnosť   spočívať v subjektívnom   prístupe   vec   prejednávajúceho   súdu,   odmietajúcom   nariadiť   vo   veci kontrolné znalecké dokazovanie. Nad rámec uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia plynúca z pochybení pri právnom posúdení veci, z ktorej   navrhovateľ   pri   spochybňovaní   výsledkov   znaleckého   dokazovania   a   na   to nadväzujúcich záverov súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní musí nevyhnutne vychádzať, nemôže   byť   relevantným   dôvodom   zakladajúcim   procesnú   prípustnosť   obnovy   konania podľa ust. § 228 ods. 1 O. s. p. (ZSP č. 15/2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 83/99). Takýmto dôvodom zároveň nemôžu byť ani prípadné pochybenia procesného charakteru, na nápravu ktorých sú k dispozícii iné opravné prostriedky.“

Podľa § 228 ods. 1 OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci...

Podľa   §   230   ods.   1   OSP   návrh   na   obnovu   konania   treba   podať   v   lehote   troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa   §   232   ods.   1   OSP   návrh   na   obnovu   konania   prejedná   súd,   ktorý   o   veci rozhodoval v prvom stupni.

Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľke bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu na obnovu konania vo veci   konal   a   rozhodol,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľka nepreukázala žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní (o zaplatenie sumy 16 243,306 € s príslušenstvom, vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 178/2011). Krajský súd v danej veci (totožne s okresným súdom) najmä konštatoval, že dôkaz, ktorý sťažovateľka považuje za dôvod na povolenie obnovy konania musel objektívne existovať už v čase pôvodného konania, pričom tento vznikol až následne, čo podľa názoru ústavného súdu vyplýva z § 228 ods. 1 OSP a súčasne plne korešponduje   so   zásadou   zakotvenou   v   §   154   OSP,   podľa   ktorej   pre   rozsudok   je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že okresný súd v pôvodnom konaní nevykonal ňou navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (kontrolný znalecký posudok), uvedené dôvody mohla uplatniť formou podania riadneho opravného prostriedku (odvolania) v súlade s § 205 ods. 2 písm. c) OSP. Túto možnosť   však   sťažovateľka   nevyužila.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   považuje odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu za dostatočne objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   konaní o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietané   uznesenie   krajského   súdu   bolo   arbitrárne a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 10 C 193/2013 z 10. decembra 2013)   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal s námietkami sťažovateľky, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A.   B.   v.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   marca   2003   a   v   ňom   odkaz   na   ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu   súdneho   konania   [bližšie   pozri   Svák,   J.:   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ústavný   súd   po   preskúmaní uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval   príslušné   právne   normy.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy   (resp.   podľa   čl. 11 ods.   1 a 4 listiny), ako aj právom podľa   čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   v   dôsledku   čoho   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014