znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 376/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V.   R.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   l Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 254/2010 zo 14. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2012 doručená sťažnosť JUDr. V. R. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci v jej neprítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   l   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 254/2010 zo 14. marca 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom   postavení   odporcu   v súdnom   spore   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   vedenom   Okresným   súdom   Vranov   nad Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   4   C   444/2001,   ktorý   bol   meritórne skončený   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 2 Co 130/ 2007 z 27. januára 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 29. marca 2010. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 20. apríla 2010 dovolanie, ktoré najvyšší súd zamietol rozsudkom sp. zn. 6 Cdo 245/2010 zo 14. marca 2012.

3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd predmetným rozsudkom porušil jej právo „na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods.1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy... v nadväznosti na ust. § 237 písm. f) O. s. p.“, keď nevyhovel jej dovolaniu, ktorým okrem iného   namietala   nezákonnosť   postupu   krajského   súdu,   ktorý   vykonal   27.   januára   2010 pojednávanie „bez mojej účasti a bez účasti JUDr... (splnomocneného advokáta, pozn.), ktorý vôbec nedostal predvolanie a následne sa na môj pokyn ospravedlnil... súd rozhodol o nás bez nás“ (citované z dovolania sťažovateľky z 20. apríla 2010, pozn.). Sťažovateľka tvrdí,   že „v   tejto   fáze   konania   došlo   k porušeniu   ústavnosti   –   môjho   práva   dať   sa zastupovať   v celom   rozsahu   na   súde,   pre   konanie   ktorého   som   udelila   plnú   moc advokátovi“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru a č. 48 ods. 2 Ústavy... Rozsudkom NS SR č. k. 6 Cdo 254/2010 z 14. 3. 2012 porušené bolo.

2.   Rozsudok   NS   SR   č.   k.   6   Cdo   254/2010   z 14.   3.   2012   sa   zrušuje   a vracia   sa Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 5 000 Eur.“

Súčasne požiadala o priznanie trov konania.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila okrem iných písomnosti aj rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 130/2007 z 27. januára 2010, dovolanie z 20. apríla 2010 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 254/2010 zo 14. marca 2012.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

9. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 254/2010 zo 14. marca 2012, ktorým najvyšší súd zamietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 130/2007 z 27. januára 2010 (bod 4.1).

10.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi   základnými   právami   a   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

11.   Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   uvádza,   že   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktoré   upravujú   prípustnosť   dovolania,   tak   ako   sa   toho   domáha   sťažovateľka.   Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v konaní o dovolaní neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu (a súčasne aj prvostupňového súdu).

12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Sťažovateľka videla porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd sa riadne nevysporiadal   s jej   námietkami   vznesenými   v dovolacom   konaní   proti   rozhodnutiu krajského   súdu,   ktorý   nevyhovel   jej   návrhu   na   zrušenie   rozsudku   okresného   súdu z 25. augusta 2005 vo veci vysporiadania BSM (pozri bod 2). Sťažovateľka je toho názoru, že   najvyšší   súd   nenapravil   pochybenia   krajského   súdu,   ktorý   vykonal   odvolacie pojednávanie   27.   januára   2010   bez   jej   účasti,   ako   aj   bez   účasti   jej   splnomocneného advokáta (pozri tiež bod 3).

14. Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že s v dovolaní uvedenými   námietkami   sťažovateľky   sa   vysporiadal   jasne   a zrozumiteľne   v rámci posudzovania dôvodov dovolania, zistenia podmienok jeho prípustnosti, resp. zisťovania prípadných vád konania (§ 241 ods. 2 a § 237 až § 239 OSP).

15. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení okresným súdom zisteného   skutkového   stavu   a právnych   záverov   z neho   vyplývajúcich   uviedol   vecné a právne dôvody zmeny rozsudku prvostupňového súdu odvolacím súdom vrátane dôvodov prejednania odvolania bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu: „K prejednaniu odvolania   bez   účasti   žalovanej   uviedol,   že   žalovaná   bola   na   pojednávanie   riadne predvolaná a svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnila. Odvolanie preto prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O. s.p. bez jej prítomnosti. Na plnomocenstvo udelené žalovanou advokátovi JUDr. R. Z. neprihliadol, lebo bolo predložené iba v telegrafickej podobe bez jeho   doplnenia   v lehote   troch   dní   originálom.   Navyše   zástupca   žalovanej   žiadosť o odročenie   pojednávania   doručil   súdu   až   po   pojednávaní.“   Po   uvedení   dovolacej argumentácie sťažovateľky (citovaná len jej relevantná časť, pozn.) vo vzťahu k predmetu sťažnosti („Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalovaná. Žiadala rozsudok odvolacieho súdu a tiež prvostupňového súdu zrušiť. Uviedla, že odvolací súd nepostupoval správne, keď odvolanie prejednal v jej neprítomnosti a v neprítomnosti jej zástupcu JUDr. Z. Týmto postupom odvolací súd jej resp. právnemu zástupcovi znemožnil predložiť   ďalšie   dôkazy   na   obranu   svojich   tvrdení.“) odôvodnil   najvyšší   súd   svoje rozhodnutie (vo vzťahu k predmetu sťažnosti; pozri tiež bod 3) takto:

„Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho   súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je dôvodné.

V   zmysle   §   241   ods.   2   O.   s.   p.   môže   byť   dovolanie   podané   iba   z   dôvodov,   že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   c/   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O. s. p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V posudzovanej veci žalovaná tvrdila vady konania uvedené v § 237 O. s. p., a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/. Dovolací súd preto osobitne skúmal, či konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté práve touto vadou.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti   konať pred súdom sa rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vykonávať svoje   práva   a   povinnosti   prostredníctvom   zvoleného   zástupcu,   právo   na   presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).

Podľa §101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Citované   ustanovenie   §   101   ods.   2   O.   s.   p.   umožňuje   súdu,   aby   v   záujme hospodárnosti a rýchlosti konania prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti účastníka za predpokladu, že účastník bol na pojednávanie riadne predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Splnenie predpokladov pre možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka musí súd skúmať dôsledne, pretože jeho nesprávny postup v tomto smere môže mať za následok porušenie základného práva účastníka vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to práva na verejné prejednanie veci v jeho prítomnosti.

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že odvolací súd nariadil opakovane pojednávanie   na   27.   január   2010   a   že   na   toto   pojednávanie   bola   žalovaná   riadne predvolaná   8.   januára   2010.   Napriek   tomu   sa   na   pojednávanie   nedostavila   a   ani nepožiadala o jeho odročenie. Boli tak splnené zákonné predpoklady uvedené v § 101 ods. 2 O. s. p. pre prejednanie veci v neprítomnosti žalovanej. Ak za tohto stavu odvolací súd odvolanie   prejednal   a   vo   veci   rozhodol   bez   účasti   žalovanej,   postupoval   v   súlade so zákonom a týmto postupom prelo neodňal žalovanej možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. tak, ako to nesprávne v dovolaní tvrdí žalovaná. Pokiaľ ide o jej zástupcu JUDr. Z., z jeho podania z 26. januára 2010 označeného ako ospravedlnenie neúčasti   na   pojednávaní   je   zrejmé,   že   o   termíne   pojednávania   nariadeného   odvolacím súdom   na   deň   27.   január   2010   mal   vedomosť.   Toto   podanie   bolo   odvolaciemu   súdu doručené 1. februára 2010, t. j. po termíne nariadeného pojednávania. Nemožno preto vyčítať odvolaciemu súdu, že odvolanie prejednal v jeho neprítomnosti.

Dovolací   súd   nezistil   ani   existenciu   žiadneho   ďalšieho   dôvodu   obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon dovolateľka vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietala...

Obsah dovolania žalovanej nebol teda spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Žalovaná   preto   napadla   dovolaním   vecne   správny   rozsudok   odvolacieho   súdu.   Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej podľa § 243 ods. 1 O. s. p. zamietol.“

16. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia dovolacieho súdu dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   zrozumiteľne,   logickým   výkladom a vyčerpávajúcim   odôvodnením   dospel   k záveru   o nenaplnení   podmienok   dôvodnosti dovolania   podľa   §   241   ods.   2   OSP   a prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP,   a preto dovolanie podľa § 243b ods. l OSP zamietol. Tomuto záveru predchádzal ústavne súladný výklad relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd preto nezistil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadnu možnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 254/2010 zo 14. marca 2012.

17.   Z   rozsudku   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil   myšlienkové   pochody,   ktoré   ho   viedli   k   zamietnutiu   dovolania,   a   preto   jeho závery   vyslovené   v   danej   veci   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).

18. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivý proces (resp. základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09).

19. Ústavný súd zároveň dodáva, že takisto nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu (predchádzajúcim postupom všeobecných súdov) a namietaným porušením základného práva sťažovateľky, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v dôsledku čoho aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

20. K námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa v dôsledku nenariadenia pojednávania krajským súdom nemohla vyjadriť k namietanej argumentácii krajského súdu, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ústavný súd poukazuje na závery najvyššieho súdu, ktoré   boli   už   v tomto   rozhodnutí   citované.   Tieto   považuje   ústavný   súd   za   správne, dostatočne zrozumiteľné a ústavne konformné, a preto nepovažuje za potrebné ich v tejto súvislosti rekapitulovať, a to aj s poukazom na to, že základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti   účastníka   konania   zakotvené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   na   úrovni   zákona vyjadrené a chránené práve v § 237 ods. f) OSP.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 5 – zrušením predmetných súdnych rozhodnutí, priznaním primeraného finančného zadosťučinenia a úhradou trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012